Rod Trstenský
  Európa a Uhorsko v čase získania armálnej listiny  
     
 

Pokúsime sa o stručný náčrt doby, ktorá predchádzala dobe udelenia armálnej listiny rodu Trstenský.

Sedemnáste storočie t.j. storočie kedy rodu Trstenský bola udelená armálna listina je nepochybne storočím ničivých vojen.

Podobizeň cisára Ferdinanda I. Ako sa podarilo centralizovať a zefektívniť správu Rakúska, Uhorska a ostatných kráľovstiev cisárovi Ferdinandovi I., tak jeho potomkovia si neuvedomovali globálne aspekty vlády spojené s cirkevným, vojenským či ekonomickým potenciálom krajiny. Keď sa 9. septembra roku 1578 narodil Ferdinand, neskôr II. Podobizeň cisára Ferdinanda II., ako syn arcivojvodu Karola štajerského, brata cisára Maximiliána II., a Márie Bavorskej, bolo južné Uhorsko a Sedmohradsko pod Tureckou správou. Plnú kontrolu nad týmito časťami krajiny získali Turci po víťazných ťaženiach v rokoch 1566 (pád pevnosti Sziget) a povstaní sedliakov v Chorvátsku a Slovinsku v roku 1573. Uhorské kráľovstvo bolo v tomto období krvavým bojiskom a hrádzou zadržiavajúcou za cenu nesmiernych obetí turecké vojská.

V poslednej tretine 16. storočia sa vyostrila politická kríza medzi Viedňou a uhorskou šľachtou, ktorá vyžadovala zvýšenie právomocí a vplyvu v domácich inštitúciách a tiež zvýšenie počtu veliteľov uhorského pôvodu na pohraničných funkciách. Nespokojnosť vyvolávalo aj neúmerné zvyšovanie daňových bremien pre obyvateľstvo. Zvláštnu otázku predstavovala uhorská šľachta, rekotalizačné opatrenia dvora a katolícka cirkevná hierarchia. Problém spočíval aj v prísľube právnych záruk protestantom a utrakvistom - tzv. “českej” konfesii ”pro Confessio Bohemica” v Čechách Maximiliána II. Tento prísľub sa totiž netýkal uhorských stavov. Jedným z najprirodzenejších rysov šľachty v Uhorsku bola dlhodobá úporná snaha čo najviac sa vymaniť spod centralizačných snáh cisára a na maximálnu možnú mieru znížiť svoje zdanenie.

Cisár Rudolf II. mal veľký záujem na vytváraní širších trhových vzťahov a vyvíjal aktivity pri zapájaní Uhorska do európskeho trhu . Podobizeň cisára Rudolfa II. Obmedzoval rozpínavosť šľachty a zmierňoval tlak vyvíjaný magnátmi na poddaných, hoci do systému vzťahov medzi vrchnosťou a poddanými vzhľadom na svojské vymedzenie politicko-právnych právomocí medzi panovníkom a šľachtou, panovník zásadnejšie zasiahnuť nemohol. Treba priznať, že jediný kto v Uhorsku mohol využiť diplomatický a ekonomický potenciál krajiny v boji proti Turkom bol skutočne len panovnícky dom z rodu Habsburgovcov (Habsburg). Uhorská šľachta sa bránila zdaneniu podľa buly Ondreja II. z roku 1222. Neplatenie daní odôvodňovala povinnosťou zúčastniť sa na obrane krajiny, ale často túto povinnosť odďaľovala, neplnila, pričom samotná šľachtická pohotovosť a panské bandériá boli z hľadiska ich vojenskej kvality nie príliš profesionálne, čo dosvedčovali aj ich výkony na bojiskách. To sa neskôr plne preukázalo v povstaniach, kedy sa cisárske vojská stretli so šľachtickými vojskami povstalcov.

Prvým veľkým vystúpením šľachty proti cisárovi bolo povstanie Štefana Bočkaja (Bocskay de Kis Maria) v rokoch 1604-1606. Štefan Bočkaj sa dohodol s cisárom Rudolfom II. za pomoci hlavného cisárskeho vyjednávača Mateja Ilešháziho z Eliášoviec (Illésházy de Eadem) rodu pre oboch na prijateľných podmienkach. Erb rodu Illésházy Štefan Bočkaj získal titul kniežaťa Sedmohradského a grófa Sikulov a cisár zasa prisľúbil dodržiavať náboženské slobody v Uhorsku. Zaujímavosťou, takou typickou pre túto dobu je, že množstvo šľachty v Uhorsku enormne narástlo. Hromadné povýšenie 9254 hajdúchov do šľachtického stavu Štefanom Bočkajom sa uskutočnilo priamo na bojovom poli, pričom svojich dôstojníkov navyše ešte aj odporučil ako lojálnych pre službu u cisára. Po jeho smrti v roku 1606 však rakúska generalita a aj samotný cisár nerešpektovali dohody, čo znovu zdvihlo nespokojnosť stavov. Už krátko pred smrťou Rudolfa II. sa rozpory medzi protihabsburskou opozíciou sústredenou v Protestantskej únii a koalíciou katolíckych kniežat Katolíckej ligy schyľovali k ďalšiemu konfliktu. Matej II. konflikt vyhrotil a po jeho smrti (20. marec 1619) sa jeho brat Ferdinand II. nedokázal dohodnúť ani so stavmi v Čechách, Rakúsku či v Uhorsku čo viedlo k ďalšej vojne. Táto sa začala v Čechách, defenestráciou Vilhelma, kniežaťa zo Salmu (von Salm), kniežaťa Martinica (von Martinic), Jaroslava Bořitu, a pisára Fabrícia dňa 23. mája roku 1618 v Prahe. Tento deň sa vo všeobecnosti považuje za začiatok tridsaťročnej vojny. To bol signál k neposlušnosti šľachty aj v Uhorsku. Vedúcou postavou odboja na Slovensku bol Gabriel Betlen (Bethlen), ktorý už v roku 1613 vtrhol za pomoci Turecký vojak - Janičiar tureckých vojsk do Sedmohradska. Odtiaľ vyhnal Bátoriho (Báthory) a na sneme v Kluži ho za tureckej asistencie zvolili za nové sedmohradské knieža.

Už rok po defenestrácii vyšiel Betlen so svojimi vojskami z mesta Alba Julia (Gyulafehervár), aby sa spojil s vojskami českých a moravských stavov. Jeho velitelia Rákoczy (Rákóczy) Erb rodu Rákóczy a Sečiansky (Szécsy) obsadili na východnom Slovensku kláštor v Jasove a niekoľko hradov v okolí. Potom ako sa pridali k povstalcom slobodné kráľovské mestá Prešov, Levoča, Bardejov, Sabinov a neskôr aj Košice, sa otvorilo voľné pole pôsobnosti vojsku, ktoré sa malo stretnúť kvôli doplneniu zásob pri Trnave najneskôr do 12. októbra roku 1619. Betlen bol však v otázke pomoci banských miest a šľachty povstaniu veľmi rezervovaný, keď sám píše v jednom liste Jurajovi Rákoczy de Felso Vadász tieto slová: ”... vidím, že každý len na to čaká, ako sa veci skončia, nikto nechce slúžiť, každý ľúbi iba povaľovanie doma. Šľachte je ľahké sedieť doma pri svojich ženách v teplých komnatách, ale nám je ťažké už sedemdesiat dní sa v poli brodiť, svoju krv vylievať za Uhorsko...”. Ich vojenská situácia nebola skutočne jednoduchá. Najväčší súper vodcu povstania, Žigmund Druget z Humenného (Drugeth de Homonna) síce ušiel do Poľska, ale celé vojsko povstalcov v tom čase disponovalo iba dvadsaťtisícovým vojskom skladajúcim sa prevažne z ľahkého jazdectva a pechoty. Keď Betlen zistil, že v Čechách sa “pohli ľady” a zrejme dôjde k boju, dal poslať desaťtisíc jazdcov do Čiech na pomoc českým stavom a sám tiahol na Bratislavu. Túto aj dobyl 14. októbra roku 1619. Keďže v Bratislave bola v tom čase uhorská koruna, tak sa jej aj zmocnil. Cisár Ferdinand II. utiekol z Viedne, pretože cesta na Viedeň bola pre povstalcov otvorená. Betlen mesto obkľúčil, ale na území východného Slovenska začal Žigmund Druget z Humenného pustošiť mestá a územie patriace šľachte lojálnej k povstaniu. Rákoczy sa teda musel vrátiť a Viedeň už nebola ohrozená.

V decembri počas snemu v Bratislave sa šľachta už nestavala za boj proti panovníkovi, ale domáhala sa iba potvrdenia starých výsad a slobôd. Na tomto sneme opäť vyhlásili slobodu náboženského vyznania a Betlen prijal titul gubernátora Uhorska. Tento titul dočasne, z taktických dôvodov, prijal aj Ferdinand II. Zároveň obaja uzavreli prímerie platné do septembra roku 1620. Cisár Ferdinand II. si uvedomoval potrebu, vzhľadom na politickú situáciu v Európe, prioritne rýchlo potlačiť povstanie českých stavov. švédsky kráľ, Gustáv Adolf II., totiž garantoval českej šľachte vojenskú pomoc. Tá si sama zvolila a vyhlásila za českého kráľa Fridricha V. Falckého, ktorého pre jeho krátku vládu neskôr ironicky nazývali aj ”zimný kráľ”. Fridrich vládol od 27. augusta 1619 do 8. novembra 1620, kedy utiekol z bojiska bitky na Bielej hore. Bitka na Bielej hore Po zákulisných bojoch a diplomacii oboch táborov bolo jasné, že sa na rad dostane priamy vojenský konflikt medzi českými a uhorskými stavmi a cisárom. Vojenským konfliktom bola už spomenutá bitka na Bielej hore.

Betlen vypovedal prímerie a vyslal do Prahy pomocné zbory. V lete roku 1620 zvolal do Banskej Bystrice snem, na ktorom sa okrem uhorskej šľachty zišli aj zástupcovia českých, moravských, rakúskych stavov, ako aj zástupcovia poľského kráľa a tureckej porty. Na sneme boli aj zástupcovia cisára Ferdinanda II., k žiadnej dohode však nedošlo a tak títo odišli. Po predbežnom súhlase tureckého sultána uhorské stavy zvolili Gabriela Betlena za uhorského kráľa, Svätoštefánska koruna korunovácia sa však z taktických dôvodov neuskutočnila. Po prehranej bitke na Bielej hore, kde sa mimochodom uhorská jazda nijako príliš nevyznamenala, začalo obdobie perzekúcie českých i uhorských stavov. Betlen sa snažil zmobilizovať svoje vojská v Sedmohradsku a viedol dlhé rokovania s Vysokou Portou. Presunul svoje vojská na západné Slovensko a obsadil Nitru. Cisársky veliteľ Henri Duval z Dampierre (de Dampierre) sa snažil útokom získať Bratislavu. Nepodarilo sa mu však zničiť most cez Dunaj, čím chcel odrezať prístupové cesty povstalcom do Zadunajska. Po troch útokoch na mesto žoldnierske vojská sa vrátili späť ku Viedni. Ich veliteľ Henri Duval z Dampierre pri tomto obliehaní padol. Betlen síce nestratil Bratislavu, ale pustošivé vpády Turkov do okolia stredoslovenských banských miest vôbec nepomáhali jeho snaženiu. Po poprave vodcov povstania v Čechách sa Betlen rozhodol uzavrieť v meste Mikulov s Ferdinandom II. mier. Rokovania trvali dlho a uzavreli sa až koncom januára roku 1622. Betlen vyjednal výborné podmienky, získal sedem uhorských stolíc a donácie na mestá Ecsed, Keresztúr, Mukačevo (Munkács), Tokaj a Tarcal. Zároveň získal kniežatstvá Opolské a Ratiborské v Sliezsku. Cisár mu taktiež udelil titul ríšskeho kniežaťa a sľúbil mu vyplatiť 50 tisíc zlatých na udržiavanie pohraničných pevností. Betlen sa musel zriecť kráľovského titulu a bol povinný vrátiť mestá a hrady, ktoré zabral v Uhorsku. Toto podnietilo veľkú kritiku z radov jeho spojencov, on však nepokladal mier za definitívu. Už v roku 1623 obsadil Trnavu. Neúspechy na oboch stranách sa skončili až v máji roku 1624 po podpísaní tzv. druhého Viedenského mieru.

Posledná výprava z roku 1626 už bola súčasťou európskej ofenzívy nazývanej dánskou periódou tridsaťročnej vojny. V princípe bola táto ofenzíva záchrannou akciou, keďže Tilly porazil dánskeho kráľa Kristiána. V tomto období významne zasiahol do diania v Uhorsku Albrecht Václav Eusébius von Valdstein, ktorý vážne ohrozoval svojimi žoldnierskymi jednotkami akcie povstalcov. Prítomnosť jeho vojsk v Uhorsku viedla k oslabovaniu vojenských akcií, obom stranám sa teda hodila dohoda o mieri, nazývaná tiež Bratislavský mier, uzavretý dňa 28. decembra roku 1626. Betlen sa potom stiahol späť do Sedmohradska, tam aj za dva roky zomrel. Neustála vojna a rabovanie cisárskych, tureckých a povstaleckých vojsk veľmi vyčerpávali krajinu, pričom hlavnú záťaž niesli poddaní. Turci žiadali na obsadených územiach dane, ale nebolo pre nich dôležité vierovyznanie. Cisárski obracali poddaných späť na katolicizmus, vyžadovali dane a násilím odvliekli mnohých do armády. Povstalci zasa nútili poddaných prejsť na protestantizmus, rabovali, žiadali dane a podobne ako cisárski vojaci, nútili poddaných do vojenskej služby.

Erb arcibiskupa Imricha Eszterházy Erb rodu Eszterházy

Situáciu vyhrotil na neúnosnú mieru Mikuláš Eszterházy de Galantha, keď prechádzal cez stredné a východné Slovensko pripravujúc sa na útok proti vojskám sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákoczyho. Košický kapitán Peter Časár (Csasár) následne spísal petíciu, ktorú odovzdal vicegenerálovi Jánovi Bornemisovi (de Bornemisza), v ktorej žiadal okamžité zastavenie násilného odvodu poddaných do cisárskych vojsk. Ďalej Časár žiadal odchod vojsk z územia východoslovenských stolíc, pretože len rabujú a tým zvyšujú biedu obyvateľstva. Rákoczy nadviazal s nespokojnými poddanými kontakt, ale veľmi neurčite sa vyjadroval k ich podpore, keďže medzinárodná a domáca situácia ešte nedozrela k novému konfliktu tak zaujal obojakú politiku. Problém spočíval v nepripravenosti Turkov a ostatných spojencov na boj proti Habsburgovcom. To viedlo k zajatiu Čásara novým hornouhorským kapitánom Mikulášom Forgáčom z Gýmeša (Jelenca) (Forgách de Ghymes). Erb rodu Forgách Ten nechal Petra Časára popraviť, následkom čoho vypuklo v rokoch 1631-1632 povstanie poddaných v Abovskej, Boršodskej, Gemerskej, Šarišskej a Zemplínskej stolici. Títo tiahli na Košice, ktoré obkľúčili, vtrhli do spišských banských miest a rabovali šľachtické majetky. Rákoczy toto povstanie kruto potlačil, ale zároveň ešte predtým porazil v bitke pri Ramakaze v roku 1631 Mikuláša Eszterházyho. Rákoczy sa potýkal s vlastnou opozíciou v Sedmohradsku, ktorá mu zväzovala ruky, a preto boli jeho vyhliadky na strategické využitie víťazstva nad vojskom Mikuláša Eszterházyho v boji proti cisárovi v nedohľadne.

Keď v roku 1632 padol v bitke pri meste Lützen švédsky kráľ Gustáv Adolf, cisárske vojská začali znovu “získavať dych”. Medzitým však prišlo k zavraždeniu kniežaťa Albrechta Václava z Vražda Albrechta z Valdštejna Valštejna v Chebe. Je otázne, či mal v jeho zavraždení nejaký podiel aj cisár. Vie sa len, že ho 25. februára roku 1634 zavraždili spolu s jeho dôstojníkmi Ilovom (Ilova), Trčkom a Kinským (Kinsky), títo cisárski dôstojníci: Matúš Gallas, Ottavio Piccolomini, Rudolf Colloredo, Ján (Johan) Aldringen a Baltazár de Marradas. Cisár nechal vo všetkých kláštoroch slúžiť 3000 zádušných omší za zavraždené knieža. Vražda nemala vplyv na vojenské udalosti. Po bitke pri Nörtlingene sa podarilo vyhnať Švédov z južného Nemecka. V roku 1635 uzavrel cisár Ferdinand II. pražský mier so saským kurfirstom. Podľa tejto dohody sa všetky ríšske kniežatá, teda aj protestantské, mali spojiť a spoločne vyhnať Švédov z krajiny. Kalvínov však cisár vylúčil z dohody o platnosti tzv. Reštitučného ediktu. Keď už všetko nasvedčovalo tomu, že nastane dlho očakávaný mier, tak do bojov zasiahlo francúzske kráľovstvo. Francúzsko finančne podporilo Dánov a Švédov a tridsaťročná vojna sa dostala do svojej síce poslednej, ale najtragickejšej fázy. Besnenie vojny trvalo od roku 1635 kontinuálne až do podpisu Vestfálskeho mieru v roku 1648. Vojenské akcie v Uhorsku sa však posunuli až do roku 1643.

Cisár Ferdinand II., ktorý bojoval od začiatku vojny s elánom a náboženským fanatizmom, sa jej konca nedožil. Zomrel 5. februára 1637 vo Viedni, pochovali ho v jeho mauzóleu v štajerskom Hradci (Graz). Svojmu synovi Ferdinandovi III. Podobizeň cisára Ferdinanda III. zanechal spúšť spôsobenú vojnou, náboženskú nenávisť a biedu v celej krajine. Akokoľvek sa snažil Ferdinand III. vojnu ukončiť, vždy sa stalo niečo, čo jeho snahu prekazilo. Jeho márna snaha bola daná aj akousi zvláštnou vnútornou dynamikou vojny. Najväčším paradoxom vojny bolo, že hoci vypukla kvôli konfesionálnym otázkam, v jej poslednej fáze išlo už iba o územné zisky a neľútostné drancovanie obyvateľstva všetkými účastníkmi konfliktu.

* * *

PREČO FERDINAND III. NEBOL KORUNOVANÝ ZA UHORSKÉHO KRÁĽA V BRATISLAVE?
(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

ŠTEFAN HOLČÍK: KORUNOVAČNÉ SLÁVNOSTI, BRATISLAVA 1563-1830, IKAR 2005, str. 36 a nasl.

Slávnosť korunovania ďalšieho uhorského kráľa hlavné mesto Uhorska obišla. Nástupca Ferdinanda II., jeho syn Ferdinand III., nemohol prijať kráľovské pomazanie a korunu svätého Štefana v prešporskom korunovačnom a farskom chráme. V meste totiž zúril mor, čo bolo ešte horšie ako prítomnosť Turkov v Stoličnom Belehrade a Ostrihome. Všetky ostatne väčšie centra krajiny obsadil nepriateľ' a sídelné mesto pomaly podliehalo epidémii. Preto sa stavy rozhodli korunovať nového kráľa v pomerne blízkom Šoprone, kam odviezli aj korunu. Tak sa Šopron stal 8. decembra 1625 tretím korunovačným mestom uhorských kráľov. Slávnostný akt sa uskutočnil v tamojšom malom kostole pri františkánskom kláštore.
Korunovanie prvej manželky Ferdinanda III. sa uskutočnilo až o trinásť rokov neskôr. Španielsku infantku Máriu Annu korunovali zase v prešporskom farskom Kostole svätého Martina. Jej korunovanie sa uskutočnilo podľa vzoru predchádzajúcich korunovaní kráľovských manželiek. Bolo však slávnosťou skôr rodinnou, domácou, bez väčších zahraničných ohlasov. Ani španielski hostia nemohli byť zvlášť nadšení v smutnom zimnom období. Slávnosť korunovania sa totiž konala 14. februára 1638.

* * *

PREČO MÁ SVÄTOŠTEFANSKÁ KORUNA NAKLONENÝ KRÍŽ?
(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Existuje viacero názorov prečo má Svätoštefanská koruna naklonený kríž. Jednu z možností uvádzame na stránkach rodu Trstenský z týchto dôvodov:

  1. Udalosti nižšie opísané sa týkajú cisára Ferdinanda III., t.j. cisára, ktorý rodu Trstenský udelil armálnu listinu.
  2. Stali sa v Bratislave vo februári 1638 t.j. v období udelenie armálnej listiny rodu Trstenský (v januári roku 1638).
  3. Bol pri nej aj palatín Mikuláša Esterhaziho (Eszterhazy), t. j. príslušník rodu s udelením armálnej listiny a jeho erbom bol spojený aj rod Trstenský. Adresát armálnej listiny Andrej, slúžil ako úradník na Oravskom zámku, kde bol po smrti posledného príslušníka rodu Turzo direktorom domínia príslušník rodu Eszterházy,

ZÁMENA KĽÚČOV A SVÄTÁ KORUNA

Článok „Zámena kľúčov a svätá koruna“ s podnadpisom „Svetlo do záhady šikmého kríža?“ uverejnenom v časopise História (Revue o dejinách spoločnosti) číslo 1, január 2005, 5. ročník.

Autor článku: Dr. Geza Palffy, PhD. (1971), pracuje v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied v Budapešti, je autorom desiatok štúdii a viacerých monografií k uhorským dejinám vo včasnom novoveku.

Nedobytná debna

Nedávno som v bohatej zbierke Maďarského krajinského archívu narazil na dva zaujímavé pramene - latinsky a maďarský denník, zachytávajúce dianie na krajinskom sneme, ktoré nezávisle od seba informujú o vážnej ,,nehode" korunovačnej debny a svätej koruny.

Súčasná podoba Dómu - apríl 2005 Podobizeň Márie Anny manželky Ferdinanda III.

Dna 14. februára 1638 sa od skorého rána konali v korunovačnom Dóme sv. Martina v Bratislave prípravy na korunováciu manželky uhorského kráľa Ferdinanda III. (1637 - 1657) Márie Anny. Podľa starej tradície sa v sakristii katedrály zhromaždilo niekoľko zástupcov uhorských stavov pod vedením palatína Mikuláša Esterhaziho (Eszterhazy), aby tu približne hodinu pred ceremóniou prichystali insígnie potrebne na korunováciu. Hoci kráľovné boli korunovane osobitnou korunou, pri tomto slávnostnom okamihu nemohla chýbať' ani svätoštefanská koruna. Podľa starej tradície sa ňou totiž museli dotknúť' pleca kráľovien na znak toho, že svojmu manželovi budú pomáhať' pri riadení kraľovstva. Zatiaľ čo prítomní hodnostári debnu s korunou kráľovnej poľahky otvorili, pri veľkej debne so svätou korunou sa vyskytli závažné problémy. Dozvedáme sa o nich zo spomínaných denníkov očitých svedkov.

Kľúče k nej podľa tradície doniesol do Bratislavy viedensky dvormajster (v modernom ponímaní ministersky predseda habsburskej monarchie) v malej škatuli z viedenskej cisárskej klenotnice, známej ako Schatz-kammer. Napriek tomu, že podľa nápisu na škatuli v nej mali byt' kľúče od debny s uhorskou korunou, nevedeli ju nimi otvoriť'. Po mnohých ťažkostiach sa to násilím podarilo až privolaným zámočníkom.

Ťažkosti pokračujú

Otvorením debny sa však cela nepríjemná záležitosť' ešte neskončila. Palatín Esterhazi najprv vybral z debny korunovačný plášť' sv. Štefana, potom kráľovské topánky a meč. Po nich nasledovalo krajinské jablko, uchovávané v koženom puzdre, žezlo a napokon sa mala vybrať' koruna, ktorú od istého času dávali do medeného puzdra, skladajúceho sa z dvoch časti. Podľa jedného z dvojice spomínaných prameňov však palatín po sňatí vrchnej časti puzdra nemohol vybrať' korunu z jeho spodného dielu. Podarilo sa mu to až pomocou noža, ktorým ju vypáčil. Teda aj keď korunu chránilo medene puzdro, pri zdvíhaní a otváraní debny – zrejme pomocou páčidiel - ju to neuchránilo pred silným tlakom či údermi. Inak ťažko možno vysvetliť', že sa zasekla. V dôsledku silného tlaku sa v prvom rade musel ohnúť' vyvýšený kríž a následné mohli vzniknúť' praskliny na tzv. latinskej korune, pozorovateľné do dnešných čias. Napriek zjavnému poškodeniu klenot splnil svoju úlohu pri slávnostnej korunovačnej ceremónii: dotkli sa nim pleca kráľovej manželky a zdobila aj stôl počas slávnostnej hostiny po korunovácii.

Podľa zvyklosti svätú korunu používali výhradne pri korunovácii kráľa a kráľovnej, potom ju s ostatnými insígniami ešte v deň korunovácie, nanajvýš v priebehu niekoľkých dni po jej starostlivom skontrolovaní, uložili späť do debny. Následné na zámku umiestnili tabuľu obdĺžnikového tvaru alebo kus súkna, ktorého okraje zapečatili mnohými pečaťami, takže zámka sa dala odomknúť' len po ich rozlomení.

V spomínanom roku 1638 sa však koruna výnimočné dostala do debny až 26. februára, teda 12 dni po korunovácii, čo dokladajú korunovačné záznamy, ktoré sa do Maďarska vrátili spolu s korunou. Toto takmer dvojtýždňové zdržanie sa dá vysvetliť' len tým, že poškodenú debnu i korunu sa v rámci možností pokúšali opraviť', resp. aspoň stabilizovať', debnu mohli dokonca aj vymeniť. Azda raz bádateľské šťastie vynesie na povrch aj záznamy vzťahujúce sa na tieto opravy.

Zamknuté ústa

Udalosti, ktoré sa odohrali v sakristii, sa nikdy nedostali na širšiu verejnosť. Diskrétnosť očitých svedkov by okrem účty voči korune vysvetľoval aj strach z toho, že rozšírenie správy o zámene kľúčov a poškodení koruny by mohlo vrhnúť zlé svetlo na najvyšších predstaviteľov ríše a Uhorského kráľovstva - viedenského dvormajstra a palatína, ktorý korunu vydoloval z puzdra pomocou noža. A to aj v prípade, že zámenu kľúčov, ktorá si vynútila rozbitie debny, zrejme spôsobila nepozornosť' niektorého zamestnanca viedenskej klenotnice.

Denníky oboch očitých svedkov možno poskytujú odpoveď' na jednu z najrozporuplnejších otázok vynárajúcich sa okolo tohto symbolu uhorského štátu, no nemožno vylúčiť' ani iné poškodenia v priebehu 17. - 18. storočia. Chýbajúce ohnivká v histórii tohto klenotu môže preto odkryť' len bádateľské úsilie zamerané na objavenie nových prameňov.

* * *

Aké boli pomery na Hornej Orave v polovici 17. storočia? (Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Dolu uvedené články sme sem zaradili z týchto dôvodov:

  1. Z článkov je možné vycítiť každodenné ťažkosti našich predkov.
  2. Týkajú sa richtára (fojta, šoltýsa) Juraja Trstenského.
  3. Opisujú (podľa nás) postavu jedného najvýznamnejšieho zbojníka tých čias na území terajšieho Slovenska Mateja Klinovkého.
  4. Ukazuje na pomery, ktoré vtedy vládli na tomto území medzi katolíkmi a protestantmi.

Postavu zbojníka Mateja Klinovského by sme mohli z pohľadu dĺžky jeho zbojníčenia, ale aj z pohľadu koristi, ktorú získal, považovať možno za väčšieho zbojníka, ako bol Juraj Jánošík. Matej Klinovský sa tváril, že bojuje proti katolíkom, ale doma nazhromaždil veľké množstvo katolíckej literatúry.

Pravdepodobne mal veľkú podporu protestantského správcu Oravského hradu Štefana Thőkőliyho.

Postava Juraja Trstenského je tu spomenutá okrajovo, ale sa domnievame, že sa pričinil o zlapanie zbojníka Mateja Klinovského.

Citované z knihy: Henryk Ruciński: Chrześcijaństwo na Orawie do końca XVIII wieku, Białystok 2001, str. 111 a 112.

Henryk Ruciński Úvodná stranaVýčiny Klinovského a jeho bandy sa časom stali kompromitujúce aj pre miestne orgány, ktoré ho dovtedy chránili. Keď sa v Chyžnom uskutočnil prepad dvoch poľských šľachticov, z ktorých jeden bol zavraždený, šľachetný Juraj Trstenský, richtár v Trstenej, dostal rozkaz uväzniť Mateja Klinovského, ako podozrivého z vykonania tohto zločinu.

Henryk Ruciński str.111Richtár po jeho uväznení vykonal prehliadku jeho domu. Našiel tam zbierku kníh (zo správy komisie vyplýva, že to boli knižky katolícke) nejakého Alexandra Kurciusa zo Starej Rabče (Rabča), ktorá zaplnila dva veľké vozy.

 

Henryk Ruciński str.112Knižky zostali rozhádzané niekoľko dní pred prepadnutím sprievodu Jána Kazimíra, a tak vtedy v decembri roku 1655 Trstenský súčasne s vecami (varis literalibus instrumentis) potrebnými na písanie odviezol to všetko v troch vozoch na Zámok, presne nevediac čo sa s tým stalo.

Ďalší článok je prevzatý z novín „Naša Orava“ zo dňa 22. 2. 2006, autorom je pán Mojmír Krajči:

Matej Klinovský

V noci z 26. na 27. decembra 1655 prechádzalo vojsko poľského kráľa Jána II. Kazimíra tajne, aj so svojím kráľom, zo sliezskeho mesta Žywiec pod Pilskom chotárom Oravskej Polhory cez Slanú Vodu, na Rabčice a ďalej na Bobrov. V priestore Rabčíc bol celý sprievod Jána II. Kazimíra neočakávane prepadnutý zbojníkom Matejom Klinovským, a jeho družinou v chotárnej časti, ktorá sa odvtedy krvavo volá Zabiják. Po krátkej šarvátke vojaci zachránili život kráľovi a unikli z bojiska. Vozy z kráľovho sprievodu Matej Klinovský ukradol, s družinou odvliekol do Rabčíc a potom väčšiu časť odviezol na Oravský hrad správcovi hradu Štefanovi Thőkőlyimu.

Keby to nebol historický fakt, udalosť znie skoro vymyslene, neuveriteľne. Vynárajú sa otázky: Čo robil poľský kráľ v chotári Rabčíc s nemalým sprievodom, ba dokonca s kráľovským pokladom, drahocennosťami poľskej koruny naloženými na vozoch? Kto bol ledva dvadsaťročný Matej Klinovský, a ako si mohol trúfnuť na prepad poľského kráľa? Veď legenda slovenského zbojníčenia, národný symbol Juraj Jánošík odsúdený na šibenicu mu svojimi činmi nesiahal ani po kolená. Ako to, že sa o Matejovi Klinovskom skoro vôbec nevie a v učebniciach nepíše vôbec?

Tak pekne po poriadku. Poľský kráž Ján II. Kazimír utekal z obkľúčeného Krakowa, vtedajšieho kráľovského sídla, pred švédskym kráľom Gustávom Karolom X., ktorému pomáhal Juraj Rákoczi II., sedmohradské knieža. Dvadsiateho prvého októbra 1655 poľský kráľ naložil vozy kráľovským pokladom a utekal do Sliezska. Odtiaľ dokonca v sprievode pápežského legáta Petra Vidoniho na Slovensko popod Babiu horu a cez Rabčice. Konečným cieľom a skrytým útulkom pre poľského kráľa mal byť Podolínec a mestá na Spiši, ktoré od čias Žigmunda Luxemburského boli poľským územím. Po prepade a okradnutí Ján II. Kazimír 27. decembra1655 prišiel do Ružomberka, kde nocoval a 28. decembra toho istého roku ho v Podolínci už privítali utečenci z Poľska.

A kto bol Matej Klinovský? Pravdepodobne bol synom zakladateľa Rabčíc Jakuba Klinovského, ktorý dostal v roku 1616 šoltýske (richtárske) právo na založenie obce. Fakt, že väčšia časť pokladu poľského kráľa sa ocitla na Oravskom hrade u Štefana Thőkőlyiho napovedá, že Klinovský mal podporu k prepadu odtiaľ. Veď Štefan Thőkőlyi bol známy ako podporovateľ protestantov a bol súčasťou protihabsburgskej stavovskej opozície. Keď cisárske vojská v roku 1670 obkľúčili Oravský hrad, Thőkőlyi zomrel a jeho syn Imrich ušiel. Neskôr sa postavil na čelo ďalšieho stavovského odboja. Cisárske vojská z hradu odviezli Thőkőlyiho poklad do Viedne. Cisár Ferdinand III. sa veľmi čudoval, ako sa habsburgské drahocennosti, darované jeho predkami poľskému kráľovi, mohli ocitnúť na Oravskom hrade.

A ďalšie činy Mateja Klinovského? Na jar 1656 v Chyžnom olúpil dvoch poľských zemanov, jeden z nich to neprežil. Trstenský richtár Juraj Trstenský ho nepriviedol na hrad v reťaziach, ako mal, lebo Klinovský sa stratil, podporovaný už spomenutým Štefanom Thőkőlyim. S jeho požehnaním opakovane okrádal, zastrašoval kupcov na jarmoku v Orawke. A keď ho osobnosť oravských katolíkov - farár Sczechovich - napomínal, krúžiac valaškou nad jeho hlavou, nechal ho Klinovský dobiť družinou skoro na smrť.

Po kvetnej nedeli 1656 v Rabčiciach družina Klinovského, a najmä Klinovský sám, temer sekerami zabili farára Boroviča. Toho zachránila iba vlastná matka. Borovič totiž oslobodil Klinovským svojvoľne uväzneného Jakuba Lazáka. Rabčický kostol a fara mali duchovne slúžiť katolíkom z hornej Oravy, Sihelného, Rabče, Polhory, Veselého, Mútneho, Klina, Bobrova a Zubrohlavy, pretože námestovská fara bola v tom čase luteránska. Klinovský vyhlasoval, že každý, kto navštevuje námestovský kostol, bude potrestaný konfiškáciou majetku. Tak dopadol šoltýs Slovík, ktorému ukradol štyri páry volov, alebo niekoľkí obyvatelia Rabče, ktorých dokonca väznili na Oravskom hrade zakutých v reťaziach.

O týchto činoch a terore vypovedali svedkovia na ťažko vynútenom procese proti Matejovi Klinovskému v roku 1659. Vypovedalo šestnásť svedkov, medzi nimi matka farára Boroviča. Vrchnosť z Oravského hradu sa snažila vyšetrovanie prekaziť, ba Klinovského pravdepodobne vôbec nevypočúvali, lebo zápisnicu tohto prípadu nezachovali. Klinovský ďalej žil slobodne a neobmedzene. V roku 1669 pomohol získať šoltýsky podiel v Rabčiciach príbuznému Jakubovi Klinovskému, s postom richtára a ziskom mlyna. Vyšetrovaný bol až v roku 1696 oravskou sedriou za spolčenie sa so zbojníkom Martinom Rabčanským, ale nikdy nebol potrestaný. Matej Klinovský mal vtedy asi šesťdesiat rokov.

Potomstvo rodiny Klinovských sa usadilo postupne v obciach hornej Oravy. Od 17. storočia je rodina vedená nie v poddanskom, ale v zemianskom stave, o čom svedčí aj erb rodiny Klinovských. Či mal nejaký podiel na tom Matej Klinovský, možno len ´hádať a hľadať v archívnych materiáloch. A koniec Matejovho života? Údajne farár vo Veľkej Lipnici pod Babou horou ešte začiatkom 20. storočia opatroval hrčovitú bakuľu po zbojníkovi Matejovi Klinovskom, ktorému tu kedysi dávno poskytli posledné rozhrešenie. Uplynulo tristopäťdesiat rokov od doby náboženskej netolerancie, svetskej a ľudskej krutosti. Akurátny čas na zamyslenie, čoho sa vystríhať, proti akej svojvôli sa postaviť, čo netrpieť. Zdá sa vám, že to nie je odkaz pre dnešok? Určite? Oravcov, ale aj mňa by určite potešilo, keby sa našli ľudské a finančné zdroje na našej, ale i poľskej strane, a v dobe, keď sa história v Európe pripomína oživenou históriou - rekonštrukciami udalostí, živými ľuďmi; znovu by sa odohral v roku výročia v chotári Rabčíc prepad poľského kráľa Jána II. Kazimíra zbojníkom Matejom Klinovským a jeho družinou. Verím, že potomkovia Klinovského, tiež Rabčičania, či predstavitelia kultúrnej, svetskej a cirkevnej obce Oravy príjmu túto výzvu. A tiež verím, že Krakov by s hrdosťou postavil sprievod poľského kráľa s družinou.

V knihe Jozefa Golvoňa: Brezovica v čase dejín a v priestore kultúry, Vydal Obecný úrad Brezovica v roku 2000  na str. 86 sa uvádza táto informácia:

            Trstenský richtár Juraj Trstenský dostal od panstva poverenie, aby chytil povestného zbojníka Martina Klinovského, ktorý v decembri 1655 ozbíjal v Rabčiciach poľského kráľa Jana Kazimíra. Trstenský zbojníka nechytil, zhabal mu však ťažkú strelnú zbraň - mušketu, dve vrecia kníh a vrece písomností, ktoré Klinovský zobral v Rabčiciach istému Alexandrovi Curtinsovi. Zámockí páni zbojníkovi trochu nadržiavali pre nenávisť voči katolíkom. V jednu nedeľu prepadol jarmočníkov v Oravke, keď tretí raz zvonili do kostola. Olúpil Juraja Trstenského, ktorý bol vtedy podrichtárom a nejakému kupcovi z Trstenej zobral vrece orechov a so svojimi spoločníkmi Števonkom, Kliščíkom a Mardolíkom zbili kňaza Scechowicza, ktorý 25. mája 1658 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Adalbert Zagorsky.

 

* * *

Kde je obraz Madony, oravskej Čenstochovej-Trstenej?
(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Kniha Jozefa Golvoňa Brezovica z roku  2000Doleuvedený text je prevzatý z knihy Jozef Golvoň: Brezovica v čase dejín a v priestore kultúry, Vydal Obecný úrad Brezovica v roku 2000 (str. 87 až 117).

Na rekatolizácii hornej Oravy mal veľký podiel milostivý obraz Madony, oravskej Čenstochovej-Trstenej.

Mariánska úcta bola zvýraznená milostivým obrazom Matky Božej, ktorý dostalo mesto hneď v počiatočných rokoch. Obraz bol veľmi podobný obrazu na Jasnej Hore, v Čenstochovej. Pri založení obidvoch pútnických miest v Čenstochovej a v Trstenej, hral hlavnú úlohu už spomínaný knieža Ladislav, knieža Opol'ské a neskoršie aj Volinské. Bol veľkým ctiteľom Preblahoslavenej Panny Márie v rokoch 1368-1373, teda v čase založenia Trstenej, kedy bol uhorským nádvorným palatínom. Ľudovít Veľký sa stal poľským kráľom v roku 1373. Ladislavovi daroval v blízkosti Opolia Krzepice a Olsztyn (kde sa nachádza Čenstochová), keďže sa preslávil v bojoch o Halič a Volyň. Roku 1382 poľské vojsko dobylo Cholm a mesto Beltz asi 60 km na sever od Ľvova. Odtiaľ Ladislav Opol'ský a Volinský odniesol čiernu ikonu Božej Matky do Čenstochovej, dajúc ju do opatery mníchom - pavlínom, ktorých priviedol z Uhorska. Jasná Gora Čenstochovská sa stala tak najslávnejším pútnickým miestom v Poľsku, najmä po hrdinskom obkľúčení Poliakov Švédmi roku 1656, keď' Ján II. Kazimír porazil vojska Gustáva Karola X. a Juraja Rákoczyho. Keďže notár Švankomír, majiteľ Trstenej, žil v blízkosti Ladislava Opol'ského ako jeho tajomník, trstenský obraz ma tiež pôvod niekde v západoukrajinských krajoch (na Ukrajine, vo Volyňsku). Bol mu totiž veľmi podobný, takže, keď ho litovské vojsko z Trstenej odnieslo do Poľska v roku 1683, Trstenci o tri roky sa tohto obrazu dožadovali. Cirkevne vrchnosti im dali na vedomie, že čenstochovský obraz z Trstenej nie je. Univerzitný profesor Semkowicz zistil, že pôvodný trstenský obraz odnieslo litovské vojsko do Vilna, kde sa údajne doteraz nachádza. Je dosť poškodený a je obložený strieborným rámom (o tom viac na konci tejto kapitoly).

K tomuto obrazu v Trstenej putovali veriaci vo veľkom počte takmer 300 rokov od čoho ich neodradil ani spomínaný protestantizmus, ktorý súvisí s príchodom Thurzovcov na Oravu. Vizitátor nitrianskeho arcidekanátu z popudu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, navštívil všetkých šesť fár: Kubín, Veličnú, Tvrdošín, Žažkov, Sedliacku Dubovú a Trstenú. Návštevy vykonal v roku 1559. Chcel totiž zistiť, ako sa stavia kňazstvo voči novému Lutherovmu učeniu. Zistil, že v trstenskom kostole, zasvätenom Najslávnejšej Panne Márii, účinkuje ženatý kňaz Gregor, ktorý vysluhuje všetky sviatosti po katolícky a taktiež vykonáva ostatne bohoslužby. Vizitátor našiel v kostole dva strieborne pozlátené kalichy, ako aj dve patény, striebornú monštranciu a šesť omšových rúch s kapucňou. Kostol potreboval opravu. Keďže farár nebol doma, vizitátor nariadil kurátorom postarať sa o opravu, čo oni prisľúbili.

V jeseni 1683, keď boli Turci porazení pri Viedni, Orava, hlavne Trstená, podstúpila ťažkú pohromu. Jedno krídlo pol'sko-litovského vojska pod vedením Kazimíra Sapiegu, spolu aj s jedným oddielom Tatárov, spustošili Oravu, čiže Tökölyho majetky. Vypálili 25 obcí, medzi nimi Trstenú aj Brezovicu.

Alexander Sapiega údajne odňal spomenutý milostivý obraz ako vojnovú koriť a dal ho odviezť do Krakova. Viezol mu ho trstenský šoltýs Martin na vlastnom voze. Podľa rozprávania trstenského rodáka Andreja Hat'apku, na Nových dieloch, povyše Trstenej, sa kone spomínaného šoltýsa zastavili a nechceli sa pohnúť z miesta. Šoltýs, na rozkaz Litovcov, skontroloval najprv kone, potom voz a prekvapený našiel na voze matku s dieťaťom. Osopil sa na ňu a vyzval ju, aby zišla z voza. Keď to nechcela urobiť, začal ju šľahať bičom. Vtedy zarachotil hrom, kone sa zľakli a vyvrátili voz do priekopy. Po búrke ženu už nikto viac nevidel. Keď zbierali veci vysypané z voza a z prie­kopy, na milostivom obraze zbadali na tvári stopy po ranách bičom a z očí Matky tiekli slzy. Šoltýs Martin si miesto poznačil, aby tam postavil pomník potom, keď' sa šťastné vráti z Poľska a mesto si zahojí rany Obraz Matky Božej vo Vilniuse (Litovská republika)

V roku 1672 nastal na celom Slovensku veľký obrat. Cisár Leopold I. po odhalení sprisahania Vešeléniho, ktorému bolo evanjelické kňazstvo naklonené, nariadil evanjelikom odobrať kostoly a odovzdať ich katolíckym kňazom. A tak po roku 1672 spišský prepošt Juraj Baršoň, inak veľkovaradínsky biskup, prebral kostoly na Orave, ktoré boli asi 90 rokov v rukách protestantov. Do Dolného Kubína uviedol iba katolíckeho kňaza farára Martina Pongráca zo sv. Mikuláša a Starhradu, ktorý v Trstenej pôsobil už ako misionár od roku 1656 do roku 1671. Bol oravským arcidiakonom a priviedol na Oravu 12 misionárov, poväčšine jezuitov, ktorých poslaním bolo konať misie a privádzať ľudí naspäť, do katolíckej cirkvi.

K tomu mal veľa vzdelaných laikov tzv. licenciátov, ktorým sa prideľovali tiež niektoré cirkevne úkony.

Pongrác pobudol v Dolnom Kubíne deväť rokov, potom sa stal spišským kanoníkom a prvým trstenským farárom. Po prinavrátení kostola bol kňazom asi rehoľník - pavlín Mikitič, ktorý sa spomína v Trstenej v roku 1763. Možno, že pavlína dali preto, aby ako v Čenstochovej, tak i v Trstenej bol milostivý obraz zverený do opatery tejto rehole. Posledného trstenského evanjelického farára Jána Ondreja Bardoša v tom čase (alebo neskôr) uväznili v lietavskom zámku. Pavlínom bol aj tvrdošínsky farár Ladislav Láni.

V roku 1678 prešiel trstenský kostol opäť do rúk evanjelikov, lebo Imrich Tököly sa zmocnil oravského zámku a poveril Melchiora a Adama Kubínyho, aby odňali katolíkom kostoly a odovzdali ich protestantom. To trvalo asi desať rokov.

Imrich Tököly bol spojencom Turkov v bojoch proti cisárovi Leopoldovi. Turci chceli obsadiť Viedeň. Hrozilo nebezpečenstvo, že po páde Viedne sa zmocnia ďalších európskych krajín. Karol Lotrinský porazil Tökölyho kurucov pri Bratislave a poľský kráľ Ján Sobieski rozdrvil tureckú armádu pri Viedni 12. septembra 1683. Víťazstvo, ktorým bola Európa zachránená pred Turkami, pripisovali Panne Márii. Sobiesky šiel do boja so zástavou, na ktorej bol obraz Bohorodičky s heslom: „Mária pomôž!“

V roku 1687 sa zasa obnovilo staré právo katolíckej cirkvi aj na Orave, keďže zástanca protestantov, Imrich Tököly, bol spolu s Turkami porazený. Preto aj v Trstenej bol farský kostol opäť vrátený katolíkom. Od roku 1690 účinkoval v ňom až dodnes nepretržitý rad katolíckych duchovných.

Historické slovo o trstenskom historickom obraze Trstenska čierna Madona

(Tento text sme prevzali od profesora Štefana Šmálika).

Minulosť starodávneho čudotvorného trstenského obrazu je zahalená temnou minulosťou. Nevie sa, že kedy a ako sa tento obraz dostal do tohto severného pohraničného mestečka bývalej Hungárie, do Trstenej.

Jedine poznanie pravdy o tomto obraze vedie nás cez tú starodávnu veľkú pečať, vraj striebornú, s nápisom: „Hoc sigillum procedit - de civitate Tristhena“ okolo a na polmesiačiku stojacej Panny Márie s dieťkom. O tejto pečati sa zmieňuje oravský cirkevný historik dôst. p. Štefan Haluška v spise: „Orava pred reformáciou a po reformácii“. V tomto spise pokladá za isté, že mestečko Trstená dostala od sv. Ladislava, uhorského kráľa akési veľké výsady, napr. slobodnú voľbu farára, atď. Toto jeho tvrdenie by sa malo vzťahovať na roky 1077-1095. Ďalej dôst. p. S. Haluška napísal, že mestečko Trstená (vraj) malo z roku 1273 i veľkú striebornú pečať, na ktorej Trstenú menoval: „Libera regia civitas“, Slobodné kráľovské mesto. Nuž, podľa heraldickej zákonitosti, ak tieto tvrdenia zodpovedajú historicko-dejinnej pravdivosti, naše hornooravské mestečko Trstená, už vtedy mala takzvaný „hovoriaci erb“, podľa ktorého dejinnou skutočnosťou by bolo, že kostol mala zasvätený P. Márii, a že v Trstenej pestoval sa už v týchto starých časoch mariánsky kult. Čo bolo toho príčinou? Dodnes to nebolo zistené.

Nakoľko tá starodávna veľká strieborna pečať z roku 1273 sa záhadne pominula, v roku 1371 predstavenstvo mestečka dalo si obnoviť svoju mestskú pečať s tým istým zobrazením a nápisom. Že mariánsky kult v mestečku Trstenej prekvital, dosvedčuje nám i kanonická vizitácia z roku 1559, ktorú nariadil uhorsky prímas, ostrihomsky arcibiskup Mikuláš Oláh vo všetkých farnostiach Turkami ešte neobsadenom Uhorsku.

V tejto kanonickej vizitácii sa doslovne hovorí: „Therstehena je poddanskou obcou Oravského zámku, kostol ma zasvätený P. Márii, farár Juraj síce je už ženatý, ale ešte zachováva katolícke obrady.“

A v kanonickej vizitácii z roku 1560, sa zas hovorí: „že síce kostol v Therstenej bol už zasvätený Sv. Duchu, že mladý farár síce je už ženatý, dáva prijímať pod obojím, ale že kostol zachováva vyzdobený, ako aj staré jeho cirkevne zvyky.“

Po slovách týchto starých kanonických vizitácií sa nám právom natíska myšlienka: čo bolo príčinou, že v nastavajúcej dravej reformácii, „nepriatelia kultu Panny Márie“ neopovážili sa v mestečku Trstená siahnuť na starý kult obrazu, či ikony Panny Márie, ktorý bol umiestnený na priečelí oltára v jeho kostole?

Nuž, čo iné, ako ten starodávny kult gotického obrazu, či ikony, zobrazujúcej Pannu Máriu s Ježiškom na rukách, oboch osôb počerných tvarí. Tento obraz z hornooravského mestečka zrodil nielen to starodávne chýrne pútnické mesto, ale i výnosné obchodno-trhové centrum.

Ako sa toto cudzie gotické zobrazenie Panny Márie dostalo až tu, na severné pohraničie bývalého Uhorska? O tom písomných správ nieto. Musíme sa spoliehali len na staré ústne podanie, ktoré nám hovorí, že uhorské pohraničné mestečko Trstená, už v XIV. storočí bolo nielen chýrnym pútnickým, ale i vyhľadávaným trhovo-kupeckým miestom. Lebo malo vraj akýsi zázračný obraz v kostole, na oltári. Poukazuje, že mestečko Trstená pre ten veľký trhový nával vystavalo si i to rozsiahle námestie „rínok“, aby zvládlo veľké trhy a jarmoky, počas veľkých púti. Pravdu povediac, s takýmto rozsiahlym námestím, či rínkom vystaveným podľa stredovekých urbanistických pravidiel, nenájdeme ani jedno súčasné oravské mestečko, ba ani v Liptovskej a Turčianskej stolici nenájdeme jeho obdobu.

Pravdy by sme sa boli mohli dopátrať v bývalom oravsko-stoličnom archíve, ktorý však na večnú škodu celej bývalej oravskej stolice počas vojnovej pohromy oravského sídelného stoličného mesta „Magna Villa“ - Veličnej, ktorý (spolu s mestom) v jeseni r. 1683 do tla vyhorel. Vo veži tamojšieho rímskeho kostola zhorel vtedy nielen všetok oravsko-stoličný archív, ale (vraj) vtedy zhorela i spomenutá veľká strieborna pečať mestečka Trstená s nápisom: „Tristina libera regia civitas“ okolo mariánskej postavy na rukách s Ježiškom.

Nedostatkom týchto archívnych dokladov, prinútení sme sa zahĺbiť do hľadania pravdy, do oravsko-stoličných dejín. Z nich sa dozvedáme i to, že na ten chýrny hornooravsky mariánsky kult neopovážil sa siahnuť hriešnou rukou ani ten veľký a zúrivý, „depopulator et tyranus cleri“, svojčasný zemepán a prvý reformátor Oravy Mikuláš Kostka a po ňom aj všetci zemepanskí luteránski vládcovia Oravy.

O tomto „čudotvornom“ kostolnom zobrazení mestečka Trstená, nájdeme podrobnejšie informácie v diele: „Litevské vojska Sobieskeho na Slovensku r. 1683“, od univ. profesora krakovskej Jagelónskej univerzity Wladiszlawa Semkowicza, kde sa dozvieme, že za vlády kežmarského grófa Imricha Thökölyho, spolčeného nielen s protestantizmom, ale aj s Turkom, ktorý obsadil až 2/3 uhorskej krajiny, v roku 1683, z Budína vydal sa turecky sultán a veľkovezír Kara Mustafa so stotisícovou armádou dobyť stoličnú Viedeň. A že vtedy, na príhovor rímskeho pápeža, z Krakova, cez Moravu poponáhľal sa poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý sa dovtedy, vo vleku Francúzov, stránil Turkov. Poľský kráľ Ján III. Sobieski vraj pod zástavou zobrazením Matky Božej, 12. septembra 1683 na hlavu porazil turecké vojska tvrdo obliehajúce a už-už dobýjajúce Viedeň. A vtedy, ako sa vo vyššie uvedenom spise dočítame, na pomoc poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu proti Turkom i proti „uhorskému kráľovi“ tiahlo lietovské vojsko pod velením vilnenského vojvodu a lietavského vel'kohajtmana Kazimíra Szapiegu.

Nakoľko vraj thökölyovská obrana pevnosti na Dunaji zahatila litovskému vojsku cestu do Spiša, litevsko-kozácko-tatárske vojská, (4. októbra roku 1683), cez tu „Poľsku dieru“ od Čierneho Dunajca prevalilo sa do Oravy. A na Orave, tomuto nedisciplinovanému litovskému vojsku padlo za obeť dovtedajšie chýrne pútnické a trhovo-jarmočné mestečko Trstená, ktorú toto „kresťanské“ vojsko, ako vraj ... nepriateľské a luteránske dôkladne vyrabovalo a do „tla vypálilo“. I napriek tomu, že trstenský vojt-richtár, trstenskí juráti, na čele s miestnym evanjelickým farárom jeho milosti veľkohajtmanovi Kazimírovi Sapiegovi zložili hold, ale i zaplatili tučnú kontribúciu.

Počas tejto pohromy kresťanského litevského vojska v Trstenej stalo sa i to, že brat veľkohajtmana Kazimíra Sapiegu, J. E. vilnenský biskup Alexander Sapiega, pred vypálením trstenskej fary i kostola, z trstenského pútnického kostola ako vojnovú korisť, privlastnil si nielen cirkevné cennosti fary, ale i ten obraz, či ikonu čiernej Matky Božej. Tieto veci vtedajší vojt-richtár Martin musel J. E. vilenskému biskupovi do Krakova na svojom vlastnom voze odviesť. Takto znie historicko-dejinná skutočnosť o obraze trstenskej čiernej Madony. (Poznámka autora: na tomto mieste pán prof. Šmálik opisuje ústne podanie príhody trstenského vojta Martina, ktorú sme vyrozprávali v tejto kapitole.  K podrobnému popisu pán prof. Šmálik dodáva):                      Táto okolnosť plačúci obraz Márie u prizerajúcich nielenže vzbudila údiv, ale i ľútosť. Udalosti vraj zahlásili i J. E. vilnenskému biskupovi Alexandrovi Szapiegowi. Vojt Martin miesto tejto príhody označil, aby, ak sa zdraví vrátia z furmanky, a ak sa mestečko vylíže z vojnovej pohromy, tak na tomto mieste postavia pomník.

Naozaj, na Nových dieloch, tak asi 500 metrov povyše dnešnej kaplice, až do roku 1919 stál veľký kamenný kríž, zubom času síce hodne poškodený. Kríž, ktorý som aj ja na vlastne oči za svojho mládenectva videl, bol českými vojakmi, ktorí na kamiónoch cestovali do hornooravských obcí, rozstrieľaný. Po kríži by sa snáď aj dnes našli na tom mieste stopy.

Ako sa dostal z Krakova do Vilniusu - Vilna, obraz trstenskej čiernej Madony? To sa nevie. Ale vie sa o tom, že biskup Alexander Sapiega po návrate z bývalej Hungárie dal si pri jeho biskupskej katedrále pre seba postaviť kaplnku, v ktorej na hlavný oltár dal povýšiť z Trstenej odvezený obraz a v ktorej údajné na hlavnom oltári sa dodnes nachádza. Z dnešných vedomostí tento obraz, či ikona, nevedno dobre, či dobou, alebo nejakým iným zásahom bol a je veľmi poškodený. Preto ho biskupský vilnenský úrad dal chrániť strieborným plechom, spod ktorého vidieť len tváre.

Z toho nám vyplýva otázka: Za akých pohnútok vilnenský biskup Alexander Sapiega v roku 1685 sa dopustil v Trstenej tejto svätokrádeže? Odpoveď' nám dáva stará tradícia, podľa ktorej, biskup Sapiega žil v čase vzmáhajúceho sa mariánskeho kultu czensztochowského, ktorý vznikol z toho, že keď sa nešťastný poľský kráľ Ján II. Kazimír, v roku 1656 zaplietol do tuhého boja s mocným švédskym kráľom Karolom Gustávom X., ktorý rýchlymi pochodmi do Poľska a prekvapivými útokmi obsadil väčšiu časť Poľska, mesta Krakov a Warszawu. Vtedy Ján II. Kazimír, aby sa vyhol zajatiu švédskeho kráľa Karola Gustáva X., alebo s ním vtedy spolčenému sedmohradskému kniežaťu Jurajovi II. Rákoczymu, sa so zbytkom svojho poľského vojska utiahol medzi slabé opevnenie mestečka Czensztochowa, kde ho ale vojská švédskeho kráľa z troch strán a vojská Juraja II. zo štvrtej strany obkľúčili a zovreli. A keď sa Švédi pripravili na posledný úder poľskému protivníkovi, Karol Gustáv X. si už bol istý svojím víťazstvom. Vyzval svojho doráňaného protivníka, aby sa mu poddal na milosť a nemilosť.

Nešťastný poľský kráľ pred nastúpením na poľský trón bol členom Ježišovho tovarišstva, kňazom-kardinálom. Vo svojej bezradnej vojnovej situácii utiahol sa do czensztochowszkého pavlínskeho kláštora.

V kláštornom kostole pavlínov, sa už vtedy nachádzalo na oltári čierne zobrazenie Matky Božej. Pred týmto zobrazením prenešťastný Ján II. Kazimír vo svojom zúfalstve hodil sa na kolena a Matke Božej sľúbil, že po vyvedení jeho nešťastnej krajiny zo švédskej i sedmohradskej poroby napraví svoj hriešny skutok, ktorý spáchal tým, že po smrti svojho brata Wladiszlawa IV. omámený vladárskou slávou i mocou, zriekol sa svätého kňazského stavu, opustil jezuitsky rád, i červený kardinálsky klobúk.

Podľa jeho závetného podania vieme, že vtedy od čiernej czensztochowszkej Matky Božej dostal vnuknutie, aby ihneď zošikoval zbytky svojho porazeného poľského vojska, aby vyzbrojil i všetko civilné i kňazské obyvatel'stvo mesta, aby sa týmto zošikovaným a vyzbrojeným vojskom postavil na odpor Švédom a Sedmohradčanom.

Podľa veľmi rozšíreného a neodškriepiteľného poľského ústneho podania, poľsko-litevský kráľ, podrobil sa vraj tomuto mariánskemu vnuknutiu. Na mestečko dorážajúci Švédi vraj podcenili chatrnú obranu mestečka. Za útokov veľmi utrpeli na ľuďoch i na vojnovej technike. Švédsky kráľ týmto nečakaným odporom už-už porazeného poľsko-litevského kráľa vo svojej pýche urazený nariadil zo všetkých kanónov a mažiarov páliť, kým v tomto meste neostane kameň na kameni.

Švédske kanóny i mažiare granátmi i petardami zasypávali mestečko. Czensztochowské opevnenia, domy aj paulínsky kláštor s kostolom premieňali sa rad radom na rumoviska. Z kostola, z posledného útočištia obrancov mesta, výstražne trčal oltár čiernej Bohorodičky. Útočiaci Švédi na tento oltár zamierili svoje kanóny a mažiare. Kráľ Ján II. Kazimír, rozkázal nad rumoviskami kláštora i kostola vztýčiť bielu zástavu. Vtedy z oltára vystúpila akási neznáma Pani v bielom oblečení, ktorú sprevádzali šíky ozbrojených anjelov. Dala pokyn zúfalým obrancom, aby svojimi šíkmi za ňou zaútočili na bezbožných Švédov a Sedmohradčanov. Toto zjavenie zúfalému poľsko-litevskému kráľovi Jánovi II. Kazimírovi razom dodalo takej odvahy, že so svojimi preriedenými šíkmi s takým dôrazom a odvahou na protivníkov vyrazil, že Švédi, istí si už víťazstvom, začali ochabovať, až nakoniec pred útočiacimi šíkmi začali ustupovať. Tento ústup premenili na bezhlavý útek spod rumovísk mestečka Czensztochowa. Táto porážka Švédov znamenala tiež nielen úplnú porážku vierolomného sedmohradského kniežaťa Juraja Rákoczyho II. ale i koniec švédskej i husárskej sedmohradskej poroby nad celým Poľskom.

Táto mimoriadna obrana mestečka Czensztochowa, v celom poľskom ľude vzbudila dojem mimoriadnej zázračnosti, pripisovanej čiernej ikone Panny Márie v czensztochowskom pavlínskom kláštore. Z tohto zázraku bieli pavlínski mnísi v krátkom čase vyvinuli taký široký kult a obdiv czenzstochowskej čiernej Bohorodičky, že tento kult a obdiv sa rozšíril nielen po celej poľskej krajine, ale i v Litve a v okolitých krajinách.

Ešte väčšou pohnútkou vraj ku tomuto svätokrádežnému skutku bolo, že k vilnenskému biskupovi Alexandrovi Sapiegovi sa dostala sprava z Krakova o tom, ako poľsko-litevský kráľ Ján III. Sobieski so svojim vojskom pri Viedni porazil Turkov. Ján III. Sobieski po preplavení sa na pravý breh Dunaja, pri meste Tullm, na nevysokej, tureckými kanónmi ostreľovanej výšine nad Viedňou, Kahlenberg zvanej, šikovne pred tureckými ostrými očami a čujnými ušami t. j. špehúňmi, svoj veliteľský stan uchýlil do tamojšej tureckými kanónmi rozstrieľanej kaplnky. V nej jeho vojaci našli a z rumoviska vytiahli starý obraz Panny Márie. Na ňom po očistení sa im zjavil nápis: „Joannes in hoc signo vencis - Ján v tomto znamení zvíťazíš“.

Poľsko-litevský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý po zvážení počtu vojakov a vojnovej techniky Turkov uvažoval, či nemá s jeho 25 000 armádou počkať, kým by sa nespojil s cisárskymi vojskami Karola, vojvodu z Lotrinska, a s vojskami štajerského zemepána Rudiegera zo Stahrenbergu, brániaceho mesto Viedeň. A vtedy Jánovi Sobieskemu dvorný kaplán pred oči predložil nájdený obraz Panny Márie. Po prečítaní latinského nápisu na obraze ako keby Ján III. Sobieski dostal vnuknutie. Razom zmenil svoje úvahy a spýtal sa svojho dvorného kaplána: „Na aký sviatok svätého padne zajtrajší deň?“ Keď mu dvorný kaplán oznámil, že nasledujúci deň je zasvätený Božej Rodičke, kráľ si dal zavolať svojho panoša Eugena Savojského aby pripravil vojsko na boj so slovami: „V časných ranných hodinách na vypálenú delovú ranu, pod heslom: Mária, pomôž!, s plnou silou uderíme na bezbožného Turka!“

A vraj vtedy, keď oficieri i korneti vojenské sily pripravili na boj, poľsko-litevský kráľ dal si na svoju veliteľskú zástavu pripevniť obraz Bohorodičky. A na dohovorený signál, na čele svojho korunného vojska, pod zástavou a vedený Máriiným heslom, bleskovým a prekvapivým útokom vrhol sa na Turkov. Týmto činom za sebou strhol i francúzsko-savojské vojská, ktoré s bojovým výkrikom: „Deus vult! Deus vult! - Boh to chce!“ a „Alor! Alor! - Vpred!“, prenasledovali korunné vojská.

Mesto Viedeň brániace vojská štajerského zemepána Ridigera zo Stahrenbergu, ako i cisárske vojská Karola, vojvodu z Lotrinska, nezaostali v činnosti proti nenávideným Turkom a za pokriku: „Maria hilfe! Maria hilfe!“, vrhali sa na Turkov.

A Turci? Spití vidinou už-už blížiaceho sa veľkého víťazstva svojho polmesiaca nad „ďaurským“ kresťanským krížom, veľmi prekvapení týmto neočakávaným a ranným útokom, podľa ich vidín už porazených kresťanských vojsk, v nastavajúcej krvavej seči, nepočúvajúc hlasu svojich dôstojníkov, ktorí ako mohli, pustili sa o zlom krk v nohy, po toku Dunaja.

V tejto vojenskej panike, bezradný turecký sultán a veľkovezír Kara Mustafa nariadil svojim dôstojníkom, ako i hlavnému strážcovi minaretu, aby prchajúcich moslimov zastavil výzvami: „Allah kerim! - Allah, boh je veľký! Allah je všemohúci! Počujte! Obráti sa proti nim a urobí z ďaurov skrze svoje vojská nevídaný prach a neslýchanou pomstou zaženie ďaurov do najhlbšej priepasti a zničí ich!“

Ale márnosti nad márnosti. Aj tieto sväté slová alkoránu stali sa hluchými v panike sa zmietajúcich Turkov. A koniec koncov, aj sám bezmocný a pyšný turecký sultán a veľkovezír Kara Mustafa, tiež sa naponáhlo vyšvihol do sedla, a tak víťaznému kresťanskému vojsku pod Viedňou zanechal nielen svoj hlavnoveliteľský stan, ale i jeho sultánsky hárem s prebohatou korisťou.

V súvislosti s bývalou trstenskou ikonou čiernej Matky Božej, treba sa nám obšírnejšie zapodievať i s horeuvedenými dvoma príkladmi mariánskych zobrazení. Lebo vždy čiperní starí Trstenci, len čo sa ako-tak vylízali nielen z pol'sko-litevského nešťastia, už roku 1686, obrátili sa na svoju cirkevnú hierarchiu so žalobou, že im roku 1683 poľské vojská kráľa Jána Sobieskeho z farského kostola ukradli ich starodávny obraz Matky Božej, ktorý svojimi púťami zvelebovali nielen po náboženskej, ale i po živobytnej stránke. Preto prosili celu cirkevnú vrchnosť, aby sa zastala ich starodávneho pravá na tento obraz, aby sa pričinila o prinavrátenie ich obrazu čiernej Matky Božej, ktorý vraj podľa ich viery a vedomia nachádza sa v poľskom meste Czensztochowa.

Kanonické vizitácie trstenskej fary a kostola hovoria, že ich cirkevná vrchnosť sa i s vecou zaoberala. Ale na veľký žiaľ Trstencov táto vrchnosť zistila, že czensztochowska čierna Matka Božia v pavlínskom kostole nie je totožná s bývalým obrazom trstenskej čiernej Matky Božej. Po ňom vraj v poľskom kráľovstve, po roku 1685 načisto zapadla každá stopa.

Koncom XIX. storočia Trstenci sa s vecou ich obrazu Matky Božej zaoberali a na základe tohto ich úsilia oravský reformný cirkevný historik, kubínsky, dôst. p. dekan, Jozef Kohúth, za pomoci trstenského p. farára Pirončáka, sa s touto pol'sko-litevskou svätokrádežou dôkladnejšie zaoberali. Nakoľko sa do tejto veci stále zaplietalo meno i slávneho pol'sko-litevského kráľa Jána Sobieskeho, poľský historik, univerzitný profesor Jagelonskej univerzity, Wladiszlaw Semkovicz, na obranu cti svojho kráľa sa s vecou dôkladnejšie a obšírnejšie zaoberal. A podľa súčasných poľských vojenských armálií zistil, že korunné poľské vojská v jesennom čase roku 1685 netiahli cez Oravu ku Viedni proti Turkom, ale že tiahli cez Moravu, a preto túto svätokrádež v trstenskom kostole vykonať nemohli. Ďalej zistil i to, že v tomto jesennom čase roku 1683 z Krakova, cez Oravu, Trenčín a Nitru ku Parkánu tiahli vojska litevsko-kozácko-tatárske pod velením vilnenského vojvodu a litevského vel'kohajtmana Kazimíra Sapiegu, ktoré na Orave nielenže vyrabovali a vypálili 27 dedín, ale vyrabovali a vypálili aj starý cistercítsky kláštor v Lodžimierzi nad Čiernym Dunajcom.

Zo spisu univerzitného profesora W. Semkovicza: „Litovské vojsko Sabieskeho na Slovensku roku 1683“, sa dozvieme, že starodávny obraz čiernej Matky Božej z trstenského kostola ako vojnovú korisť, si do sídelného mesta odviezol sám vilnenský biskup Alexander Sapiega, aby vraj zo svojho biskupského kostola urobil litevsko-vilnensku Czensztochowu. Preto na hlavnom oltári možno uzrieť tento starý obraz čiernej Matky Božej z trstenského kostola. Je veľmi poškodený starobou, či zásahom ľudskej ruky, je chránený pekným strieborným plechom, z ktorého sa pozerajú len tváre.

K TRSTENSKÉMU OBRAZU sa viaže ešte dokument z GEBUROVEJ POZOSTALOSTI (Štátny okresný archív v Dolnom Kubíne, Listiny Trstenej).

Dna 8. marca 1721 slúžny Štefan Nižňanský a jurassor Ondrej Vilček vypočúvali v Dubovej dvanástich svedkov o udalostiach, ktoré sa prihodili po jednotlivých farách na Orave počas Pikovej vzbury roku 1672 a za povstania Imricha Tökölyho a Františka Rákoczyho II.

Z výpovedí svedkov o trstenskej fare sa o ulúpení zázračného obrazu Blahoslavenej Panny Márie litevskými vojskami v roku 1683 hovorí toto:

„Všetci svedkovia jednomyseľne soznávajú, že zázračný obraz B. P. Márie kostola trstenského, ku ktorému rôznym časom nielen Oravci ale i zo susednej Poľskej republiky pobožní katolíci putovali, vojsko litevské, keď na potlačenie rozbroju tökölyovského do Oravy vtrhlo, so sebou odnieslo. Obraz ten vystavený je verejnej úcte v stolnom chráme vo Vilne. Roman Žáčik dokladá k tomu, že pri tom zázračnom obraze so svojou manželkou sobášený bol.

Z deutri punktov vysvitá, že sa to malo stať roku 1683, a že ľud i predikanti administrovali faru a slobodne putovali k tomuto obrazu. Poznámka: Kult Márie Panny je v Trstenej vekmi starý, lebo farský chrám podľa kanonickej vizitácie z roku 1559, bol jej úcte venovaný. „Thersthena sub area Arwa, ecclesia dicata in honorem Gloriosissime Virginis Marie....“ I stará mestská pečať nosí krom kolopisu stojacu postavu Matky Božej. Kedy sa dostal ulúpený obraz ten do kostola trstenského, zistiť sa nedá. Uctievali ho oddávna a historicky isté je, že luteránski pastori, zakiaľ kostol v ich moci bol, úcte jeho ani neprekážali. Donášala im zisk vo sviecach a obetách.

Na ulúpenie tohto obrazu upozornil som ešte poľského historika a profesora univerzity v Krakove p. Wladislawa Semkovicza poprosiac ho, aby si nesťažoval pátrať po ňom vo Vilne. I skutočne dostal som od neho dňa 21.12.1929 fotografiu Wilenskiej Matky Božej s listom.

V prameňoch poľských, menovite v aktách kapituly vilenskej, ktoré prof. Semkovicz na mieste študoval, zmienky o privezení obrazu niet. Pozoruhodná je ta okolnosť, že zanedlho, po roku 1683, začínajú správy o tom obraze, o jeho korunovácii.

Trstenci nahradili ten obraz iným. Kedy-nevedno. Snáď v rokoch 1686-1705, alebo snáď len po skoncovaní Rákoczyho odboja. Nový obraz namaľovaný je na gypsovom základe, nanesenom na dosku.

Farár Juraj Breščiansky založil v roku 1728 „Bratstvo Blahoslavenej Panny Márie z Hory Karmelu,“ a v roku 1730 vydal knižočku modlitieb „Poklad Maryanski z Hory Karmelu.“

(Odpis tejto zápisnice latinsky písanej, nachodí sa v rukopisnej pozostalosti J. Kohúta v archíve Národného múzea v Turčianskom Svätom Martine. Tam je i slovenský preklad jednotlivých odsekov).

V ostatnom čase sa veľmi intenzívne zaoberá skúmaním originálu trstenského obrazu a jeho ďalšími osudmi pán Ľudovít Kolovej z Trste­nej. Dúfame, že budúcnosť prinesie do tejto záležitosti viac svetla.