Životopisy

Životopis Martina Trstenského, šoltýsa v Trstenej(*cca 1580, †cca. 1650)

Životopis Martina Trstenského, šoltýsa v Trstenej(*cca 1580, †cca. 1650)

Prvým známym príslušníkom rodu známeho pod priezviskom Trstenský bol trstenský šoltýs Martin Trstenský. Šoltýs bol označovaní aj v prameňoch ako vojt alebo woyt, teda richtár. Martin bol potomkom dedičných šoltýsov v Trstenej. Narodil sa pravdepodobne okolo roku 1580. O uvedenom Martinovi máme záznamy zo súpisov majetku Oravského panstva, a to z rokov 1608, 1619, 1624 a 1626. Sú aj ďalšie záznamy napr. z roku 1607, 1619, ale v nich sa nespomína Martin, ale sa spomínajú Trstenskí, ale nemôžeme jednoznačne určiť či sú to príslušníci rodu Trstenských alebo Trstenčania.

Na svoje časy bol zrejme majetný človek. Svoje majetky zdedil na základe šoltýskych práv, ktoré vyplývali z listiny o udelení šoltýskych práv v roku 1371 pre Jána Hertela. Zrejme bol aj šikovný hospodár, pretože aj napriek požiarom a rabovaniam rôznych vojsk uvedený majetok rozmnožil.

Šoltýs Martin Trstenský pokračoval v boji za šoltýske práva rodiny Trstenských. Výsledkom tohto boja s panstvom Oravského zámku o šoltýske privilégia bolo ich potvrdenie kráľom Matejom II. ešte za jeho života.

Martin si uvedomoval silu vzdelania. Podľa záznamov v kronike Lehotského sa uvádza, že jeho synovia Andrej a Martin študovali na Krakovskej univerzite. Žil asi do roku 1650, keď sa už ako richtár spomína jeho syn Juraj.

Obdobie, keď bol šoltýsom bolo ťažké. V uvedenom období sa spomínajú mnohé rabovania  Trstenej rôznymi vojakmi.

Martin bol zrejme protestantom, i keď jeho deti študovali v Krakove, a to asi na Jagelonskej univerzite. Jeho syn Andrej bol neskôr provízorom (správcom) Oravského panstva u Mikuláša Eszterházy de Galantha. Domnievame, sa, že keby bol katolík, asi by ho v tejto funkciu nezamestnali. V tom čase bola Orava protestantská.

Súpis majetkov Oravského panstva z roku 1608 Súpis majetkov Oravského panstva z roku 1608 Súpis majetkov Oravského panstva z roku 1608

 

 

Presnejšie nám poukazuje na majetkové pomery Martina súpis majetku Oravského panstva. Tu sa v roku 1608 Martin Trstenský pre palatína Thurzu zaviazal zaplatiť za usadlosti Čierny Potok, zhorenisko po Bobrovčeku, ako aj Bobrovček, Pustý Úplaz za Suchou Dolinou kuními kožušinami „na štyri dve kuny“. Martin musel prispievať a zabezpečovať aj dodávky potravín pre kuchyňu palatína Thurza na Oravskom hrade. Povinne odovzdával každý rok na hrad jedného vola, sto kačiek, päťdesiat husí, štyristo vajec a dvadsaťpäť kusov jarabíc. Každá pastierska usadlosť, slobodná či poddanská, musela odviesť dvadsať oviec.

Semkowicz Inventár Oravského panstva z roku 1619 Semkowicz Inventár Oravského panstva str.111 z roku 1619

 

 

Súpis panstva Oravského hradu z roku 1619 zaznamenáva tiež Martina ako šoltýsa v Trstenej. Martin mal 6 želiarov a spravoval 26 sedliakov.

V súpise majetku Oravského panstva z roku 1624 sa uvádza, že Trstená zhorela, preto niektoré pozemky (rale) boli opustené. V súpise sa uvádza, že šoltýs (woyt) Martin sadil na dvoch raliach, mal mlyn za ktorý platil za 2 bravy 20 zlatých (florénov).

Semkowicz Inventár Oravského panstva str.138 z roku 1624 Semkowicz Inventár Oravského panstva str.176 z roku 1624

 

 

Martin je ako šoltýs uvedený aj v roku 1626. Jeho povinnosťou bolo platiť tieto dane: keďže mal šesť paholkov, mal zvýšenú daň za víno vo výške celého voza  v hodnote 20 zlatých, celý voz soli v hodnote 15 zlatých, ďalej dve jarabice za 50 denárov, za mlyny, v ktorých chovali aj ošípané (kŕmené odpadom) 10 denárov. Ďalej bol povinný pre zemepána zabezpečiť jedného paholka na prácu. Za pílu mal zaplatiť buď dodaním 100 kusov dosiek alebo sumou 5 zlatých. Keďže zemepán nemal v Trstenej svoje kone, o ktoré bol povinný sa starať, platil ako náhradu za to sumu 1 zlatý. Musel samozrejme v prípade potreby narukovať a prispievať a za šindeľ desatinou „desiatkom“ Oravskému hradu. Za každú plť mal vyrubiť daň 50 denárov, čo naznačuje, že v Trstenej bol čulý obchod  s drevom.

Takúto daň zaplatil neskôr aj Juraj mladší (druhý) v roku 1677.

Semkowicz Inventár Oravského panstva str.211 z roku 1626

Z našich genealogických výskumov vyplýva že Martin, otec adresátov armálnej listiny, je najstarším zatiaľ poznaným predkom všetkých príslušníkov rodu používajúcich priezvisko Trstenský.

Životopis Andreja (Andreas) Trstenského (*cca 1600, †cca. 1650)

Životopis Andreja (Andreas) Trstenského (*cca 1600, †cca. 1650)

Andrej (Andreas) Trstenský bol asi najstarším synom trstenského šoltýsa Martina Trstenského (*cca 1580, †cca. 1650). Podľa záznamov v nepublikovanej kronike Lehotského sa uvádza, že Andrej študoval na Krakovskej univerzite.

Zo Žiadosti o udelenie armálnej listiny datovanej zo dňa 17. januára 1638 vieme, že Andrej mal synov Jána a Martina, ako aj dcéry Dorotu a Katarínu a bratov Martina a Juraja. Do samotnej armálnej listiny sa už Andrejove dcéry Katarína a Dorota nedostali.

Neskôr sa mu narodili synovia Alexander a Andrej. Syn Alexander mal synov Andreasa a Matthyas. Potomkovia Andreasa sa neskôr presťahovali do Raabu a Budy.

Andrej Trstenský dosiahol významné postavenie v správe Oravského panstva, pretože sa stal provízorom na Oravskom hrade. Z uvedeného obdobia z roku 1640 sa zachoval aj originál listiny podpísaný a pečatený Andrejom Trstenským spolu s Andrejom Abaffy kapitánom Oravského hradu Listina je napísaná prakticky v poľštine. Originál listiny sa nachádza v súkromnom archíve. Prepis listiny je prevzatý z knihy WŁADISŁAW SEMKOWICZ: METERJAŁY ŹRÓDŁOWE, ZAKOPANE 1932, časť druhá, strana 74.

Originál listiny podpísaný a pečatený Andrejom Trstenským spolu s Andrejom Abaffy kapitánom Oravského hradu Listina napísaná v poľštine

 

 

Pečate na origináli tejto listiny sa nám nezachovali, len v papieri je vidieť odtlačok krídla grifina z pečate Andrea Trstesnkého.

Veľmi zaujímavý je podpis Andreja Trstenského, ktorý má prakticky súčasnú formu. Uvedený podpis je najstaršia písomná pamiatka urobená vlastnoručne príslušníkom rodu Trstenský.

Podpis Andreja Trstenského

Andrej bol aj hlavným adresátom armálnej listiny, vydanej cisárom Ferdinand III. 25. januára roku 1638 v Bratislave a vyhlásenej toho istého roku 26. apríla na generálnej kongregácii Oravskej stolice vo Veličnej.

Životopis Mateja (Mattheus) Trstyánszky (*9. septembra 1746, † 17. februára 1810)

Životopis Mateja (Mattheus) Trstyánszky (*9. septembra 1746, † 17. februára 1810)

S Matejom (Mattheus) Trstyánszkym narodeným 9. septembra 1746 sa stretávame ako s kaplánom v dedine Oravice na Orave. Jeho otcom bol Andreas nar. 1690 a matka Catharina Sztankovics. Mali spolu päť synov.

Pre nás je zaujímavé, že sa písal ako Trsztyánszky. Zdá sa, že uvedená forma priezviska sa používala aj pre príslušníkov rodu Trstenský, a aj pre príslušníkov rodu Trsťanský. K uvedenému záveru nás vedú informácie v archívnych prameňoch ako aj literatúre. Napr. v knihe „Némethy – Series Parochiarum et Parochum 1894“, kde sú uvedené priezviská kňazov.

Series Parochiarum et Parochorum 1894 obal knihySeries Parochiarum et Parochorum 1894Záznam mena kňaza Matthaeus Trsztyánszky

 

 

 

Je tu uvedený aj Matthaeus Trsztyánszky. V knihe sa podľa nás nerozlišujú priezviská Trstenský a Trsťanský. Všetci kňazi sú uvedení len ako Trsťanskí, hoci niektorí sú určite z rodu Trstenský.

Matej (Mattheus) Trstyánszkym venoval svoje knihy fare v Trstenej. Vieme to z rukou písanej informácie z týchto kníh. Uvádzame preklad z knihy venovanej Matejom (Mattheus) Trstyánskym fare v Trstenej: „Zakúpil knihu v cene 1 – Floréna (Zlatého) 1770. Z knižnice Mateja Trsztyászkeho: Poslucháč filozofie druhého ročníka na akadémii v Budíne. Darované v 1801 fare v Trstenej.“

Venovaná kniha cirkvi v Trstenej od Mateja Trstyánszky

Životopis Ignáca (Ignatz) Trstenského (nar. 16. júla 1888, zom. jún 1966) (Vetva Trstenský Francek)

Životopis Ignáca (Ignatz) Trstenského (nar. 16. júla 1888, zom. jún 1966) (Vetva Trstenský Francek)

Žiaľ nevieme presne, kedy sa otcov strýko Ignác vysťahoval do Ameriky, ale že tam žil a celkom dobre sa mu darilo vieme na základe zachovaných listov, ktoré posielal svojej sestre a neskoršie môjmu otcovi ako to on nazýval do „kraja“. Podľa listov usudzujeme, že mal o vtedajšom svete celkom slušný prehľad, čo dokumentoval vo svojej svojráznej spisbe. Postupne sa z baníka prepracoval na banského majstra, a tak už manuálne nepracoval a mohol sa venovať iným činnostiam, minimálne cestovaniu a spoznávaniu Amerického kontinentu. Do „kraja“ sa napriek mnohým pozvaniam nikdy nevrátil.

Každý jeho list začínal nasledovne: Pochválen buď Ježiš Kristus, ctený vnuku s rodinou, vy banda červená. Veď my máme „pozemných reportérov“, ktorí nám zvestujú, čo Vy v tej ďadovskej Európe robíte. Po takom úvode čitateľ očakával ďalšie výpady a tie vzápätí aj prišli. Už to samotné, že sa cítil ako Američan predznamenalo, že všetko čo nebolo americké bolo zlé a Európa zvlášť. Bol zatrpknutý zrejme z toho dôvodu, že sa mu časom rozpadlo manželstvo. Jeho manželka bola rodáčka z Nižnej na Orave a spolu mali jedného syna tiež Ignáca. Najhoršie znášal skutočnosť, že on ako aktívny kresťan-katolík nedokázal v tomto duchu pôsobiť aj na svojich najbližších a tak sa stalo, že jeho žena prestúpila ako on písal na „mohamedánsku vieru“. Horkou slinou komentoval túto skutočnosť, „nech tam skape pod plotom“. Počas môjho pobytu v Amerike som pátrala po jeho potomkoch, ale k ničomu to neviedlo. Prechodila som obrovský cintorín v Chicagu, ktorý má aj slovenskú časť, ale žiaľ nič som nenašla. Vrátim sa však k jeho listom. V časoch intenzívnej korešpodencie, teda v 50-tych rokoch minulého storočia sa práve dokončovala výstavba Oravskej priehrady a otec mu o tom písal. Jeho odpoveď bola asi nasledovná. „Ctený vnuku, alebo si preučený, alebo nedoučený, kde v takých vrchoch môže byť voda.“ Ponúkal sa, že mňa a moju sestru naučí geografiu Ameriky tak mal vypísané koľko míľ je odtiaľ tam a podobne. Takisto mal vypočítané koľko míľ je z Berlína do Trstenej. Vyzýval môjho otca, aby išiel pozrieť jeho syna, ktorý bol narukovaný vo vtedajšom západnom Berlíne. Otec odpovedal, že tam ho nepustia. Tak sa stal môj otec zlým, ktorý nemá ani cit, a ani vzťah k rodine. V každom liste poslal 1 dolár na „listové trovy“. Listy boli cenzurované zboku boli prelepené lepiacou páskou, a tak nám mama vždy za ten dolár v žilinskom Tuzexe kúpila cukríky. Jeho listy popretkávané šťavnatými výrazmi, ktoré ani na ten najbenevolentnejší papier nie sú vhodné, boli osviežením pre celú rodinu, aj keď musím povedať, že niektoré pasáže nám ako deťom taktne zamlčali.

Strýko Ignác Trstenský, babkin brat, aj s odstupom času ostal v mojich spomienkach ako svojrázna postava z rodinného albumu.

Daniela Wolfová, rod. Pafčugová

Životopis Johany Trstenskej (Kavoňovej) - učiteľky v Trstenej (* 24.9.1901, † 22.11.1979)

Životopis Johany Trstenskej (Kavoňovej) – učiteľky v Trstenej (* 24.9.1901, † 22.11.1979)

(Spracovala Oľga Löbbová)

Johana  Trstenská (Kavoňová), fotografia 1974Pani Johana Trstenská (Kavoňová) sa narodila v Trstenej 24. septembra 1901 ako prvé dieťa zo šiestich detí obuvníkovi Martinovi Trstenskému – Kavoňovi a Žofii, rod. Štefanidesovej. Súrodenci Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin. Ľudovú školu vychodila v Trstenej, odkiaľ si ju na štúdium do Szatmár- Némethy (dnes Satu Mare v Rumunsku) odviedli sestričky satmárky.

Prvá svetová vojna v r. 1917 predčasne ukončila jej štúdiá a vrátila sa do Trstenej. Po 1. svetovej vojne s nedokončeným štúdium sa chcela vrátiť do kláštora a nastúpiť dráhu rehoľnej sestry. Nestalo sa tak. Začala učiť ako pomocná učiteľka v Schwanzbachu, Pruskom, Zábiedove, Brezovici, v Levoči.

Nebola jej maďarská škola uznaná a po tretí raz sa pokúsila vstúpiť do kláštora v Nitre, kde aj v 35 roku svojho života ukončila učiteľský ústav. Výsledky jej záverečnej práce ocenil aj Otec arcibiskup Kmeťko osobitným vyznamenaním.

Odišla s aprobáciou slovenčina, zemepis a dejepis na Východné Slovensko, kde pôsobila vo Dvorciach, Humennom, Udavskom, Ľubiši, Michalovciach, Svidníku. Bola zároveň organistkou na dedinách kde učila. Na Východe Slovenska ju zastihla 2. svetová vojna, vrátila sa do Michaloviec a odtiaľ po skončení vojny v r. 1951 do Trstenej V mimoškolskej činnosti ako prvá založila ochotnícke divadlo a hrávala divadlá s mladými Trstenčanmi. Aktívne podporovala založenie hudobnej školy v Trstenej. Pomohla židovskej rodine Bercikovcov pri prenasledovaní židov. Ich dcéru zobrala do chlapčenskej triedy gymnázia vtedy, keď ju chceli pre jej pôvod vyhodiť s katolíckeho gymnázia.

Jej plodný život zanechal stopu nielen v žiakoch, ale aj v kresťanskom živote. Patrila medzi zakladateľov Katolíckej jednoty na Východnom Slovensku, spolu s doktorom teológie Hlaváčom, pápežským prelátom Viktorom Trstenským pomáhali rodinám v núdzi a misiám v zámorí. Tak vychovala na diaľku troch kňazov a podporovala i štúdium Jozefa Mríza z Ľubiše v kňazskom seminári.

Oľga Löbbová, fotografia 1992Po návrate do Trstenej si slobodná a nikdy nevydatá, ako prvá v Žilinskom kraji adoptovala dcéru svojej sestry Viktórie 18 mesačnú Oľgu Jankoľovú, ktorá po adopcii nosila jej meno Trstenská a ktorú vychovala až do dospelého veku, skončenia strednej školy a vydaja .

Pre svoje názory a zásadovosť vo viere bola vyhodená zo školských služieb, pri kolektivizácii odmietla podpísať rodičovský majetok a nezriekla sa viery. Preto bola prepustená zo školstva i napriek tomu, že bola vyhlásená za najlepšiu pedagogičku v Žilinskom kraji. V šesťdesiatych rokoch bola jediná školiteľka praktikantov pre 1. stupeň z Pedagogickej školy v Tvrdošíne v okrese Trstená.

S aprobáciou na II. stupeň dobrovoľne učila 47 rokov iba prvákov. Venovala sa chorým a postihnutým deťom vtedy ešte v neznámom pojme ako integrovaná trieda. Učila nemčinu a hru na klavíri.

Šírila osvetu vďaka svojej nemčine, maďarčine a poľštine a svojmu ráciu, kde zbierala neprístupné informácie, hlavne z rádia Vatikán, ktoré potom medzi Trstenčanmi primerane aj rozširovala. Bola v stálom kontakte s Msgr. Viktorom Trstenským aj vtedy, keď bol v nemilosti iných. Starala sa o komunistami zneprístupnený františkánsky kostolík na námestí v Trstenej a udržiavala ho v poriadku i napriek tomu, že sa v ňom nesmeli konať obrady. Tam naučila i Oľgu – adoptívnu dcéru – hre na organ, ktorá potom od r. 1961 do 1968 doprevádzala dovtedy tiché sv. omše vo farskom kostole v Trstenej a v nedeľu v Brezovici a Zábiedove, kde organovú hudbu komunisti zakázali od začiatku socializmu.

Jej sociálna a humánna starostlivosť o ľudí v núdzi bola príslovečná. Nikdy nečakala na prosby núdznych. Jej pomoc si pamätá nejedná rodina na Orave, pri požiaroch v Jasenici, Dlhej a pod. , ale aj za hranicami regiónu.

Náhrobný kameň Johany TrstenskejPo vydaji adoptívnej dcéry sa venovala výlučne duchovnému životu. Ochota slúžiť Bohu a Cirkvi sa jej stala osudnou, keď na ceste do kostola, ktorý pravidelne otvárala ráno o piatej ju zrazila dňa 30.10.1980 Avia a zraneniu podľahla 18.11.1980. Takmer všetky úspory s vedomím svojej dcéry darovala Vatikánu, o čom je písomná zmienka na fare v Trstenej. Pochovaná je vedľa svojej starej matky Johany Štefanidesovej na Hýbli v Trstenej .

Životopis Msgr. Viktora Trstenského, pápežského preláta (* 28. marca 1908, † 7. decembra 2006)

Životopis Msgr. Viktora Trstenského, pápežského preláta (* 28. marca 1908, † 7. decembra 2006)

Msgr. Viktor Trstenský, fotografia z roku 2003Rodina na primíciách, fotografia z roku 1931Osoba Viktora Trstenského je priamo spojená s bojom proti komunizmu na Slovensku. V novodobej histórii rodu dosiahol najvyššie a najčestnejšie postavenie vo sfére duchovného a svetského života. Do seminára v Spišskej Kapitule vstúpil roku 1926. Kňazské svätenie prijal z rúk otca biskupa, Jána Vojtaššáka, roku 1931 (29. júna).V roku 1935 sa stal farárom v Reľove. Neskôr, v roku 1938, dostal novú faru v Dolnom Kubíne. V časoch druhej svetovej vojny ho otec biskup Vojtaššák poveril funkciou školského inšpektora. Pápež Pius XII. ocenil bohatstvo jeho viery, potvrdené mnohými záslužnými skutkami, titulom Monsignora a následne ho vymenoval za člena pápežskej Rady ostražitosti (Consilii et Vigilantia). V časoch komunistickej tyranie bol viackrát súdne trestaný a uväznený za svoje procirkevné postoje a otvorený nepriateľský vzťah proti komunizmu. Prešiel väznicou na Pankráci v Prahe, Ilavou, pracovnými tábormi a väznicami v Jáchymove, Prievidzi, Novákoch a na ďalších dvadsiatich štyroch miestach. Napísal mnoho kníh z prostredia väzníc alebo jeho zápasu o slobodu vyznania a svedomia počas komunistického režimu (napr. Sila viery, sila pravdy, Ako svedectvo, Menej ponôs, viac modlitieb a boja za pravdu, Fragmenty, ďalšie bolestné výlevy duše, Nemohol som mlčať atď.). Prezident Slovenskej Republiky, Rudolf Schuster, ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Pribinov kríž I. triedyVymenovanie za pápežského prelátaDňa 4. januára 1994 bol Viktor menovaný za honorárneho preláta a člena najvyššej trónnej asistencie pápeža Jána Pavla II., s následným právom členstva v Ráde meča a klobúka (Ordini di Cappa i Spada). K titulu pápežského preláta sa automaticky pripája funkcia tajomníka (cubicularius intimus adlectus supra numerum) a komorníka (cubicularius honorarius) Svätého Otca, Jána Pavla II. Viktor Trstenský ako jediný spomedzi potomkov šľachticov na Slovensku môže používať kráľovský purpur a tak sa stal formálne najvyššie postaveným šľachticom na Slovenku.

 

 

Životopis Štefana Trstenského (*16.11.1912, †14. augusta 1982)

Životopis Štefana Trstenského (*16.11.1912, †14. augusta 1982)

Štefan Trstenský – www.oravskakniznica.sk

Pán Štefan Trstenský sa narodil dňa 16. 11. 1912 v Trstenej. Zomrel dňa 14. 8. 1982 v Žiline.

V rokoch 1918 až 1924 navštevoval základnú školu v Trstenej. V rokoch 1925 až 1933 študoval na gymnáziách v Trstenej, Kláštore pod Znievom a v Zlatých Moravciach. V rokoch 1933 až 1942 bol učiteľ ľudovej školy v Oravskom Veselom, v rokoch 1942 1953 bol odborný učiteľ. Kronika mesta Trstená str.92, zápis Štefana TrstenskéhoŠtefan Trstenský nar. 1912, fotografia z roku 1970V rokoch 1946 až 1953 súčasne riaditeľ meštianskej školy v Tvrdošíne. V rokoch 1953 až 1954 finančný referent, potom vedúci odboru bytového hospodárstva, inšpektor poľnohospodárskych škôl v Žiline, predseda komisie pre obchod, v rokoch 1962 až 1964 poľnohospodárskej komisie a od roku 1965 Okresnej posudkovej komisie. V roku 1939 sa prostredníctvom E. Hroboňovej zapojil do ilegálnej protifašistickej činnosti, prenášal správy do Poľska, pre podozrenie roku 1939 krátko väznený v Námestove a v Ružomberku, neskôr pomáhal poľským vlastencom pri prechode do Maďarska, zaslúžil sa o záchranu mnohých sovietskych a židovských utečencov, v roku 1941 spoluzakladateľ ilegálnej občianskej skupiny O. Jeleňa, organizátor spojenia medzi ilegálnymi pracovníkmi na hornej Orave, v Dolnom Kubíne a v oblasti stredného Slovenska.

V roku 1943 bol spoluzakladateľ RNV v Tvrdošíne, Oravskom Bielom Potoku, Podbieli, Oravskom Veselom, Rabči a v Trstenej. Organizátor partizánskeho hnutia a prechodu sovietskych a slovenských občanov do Čapajevovho oddielu na východnom Slovensku. Po vypuknutí SNP zabezpečoval mobilizáciu, účastník bojov v oblasti Trstenej, Tvrdošína, Podbiela a Dlhej nad Oravou. Po ústupe Povstania do hôr prieskumník, organizátor výzvednej služby a zásobovateľ partizánskej jednotky M. Korotkova, neskôr kpt. Tichonova. R. 1954 vyznamenaný Radom SNP.

V rokoch 1964 až 1971 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Kolegovia poslanci si na neho spomínajú ako na človeka s krásnou slovenčinou. Dokonca sa zachovala príhoda, že kolegov spisovateľov a poslancov napr. Miroslava Váleka alebo Vladimíra Mináča položartom upozorňoval, že používajú veľa cudzích slov.
Oženil sa s Elenou rod. Schotterovou (*17.9.1917, †16.2.1998). Narodila sa v Brodzanoch okr. Partizánske. Zomrela v Žiline. Bola učiteľka na Základnej škole. Z manželstva sa narodili štyri deti.

Použitá literatúra:
Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská,
1994, zv. 6, s. 129.

Životopis Martin Trstenský Kavoň (nar. dňa 28. augusta 1925)

Životopis Martin Trstenský Kavoň (nar. dňa 28. augusta 1925)

Náš otec Martin Trstenský Kavoň sa narodil dňa 28. augusta 1925 v Trstenej ako najmladšie dieťa rodičom Martinovi (nar. 11. novembra 1874) a Žofii rod. Štefanidesová (nar. 1882). Spolu mali šesť detí, ktoré sa volali: Johana, Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin.

V Piešťanoch žije Martinova sestra Rozália, ktorá v roku 2009 dovŕšila krásny vek 102 rokov.

Otcov rodný dom bola drevenica postavená pri riečke Oravici v Trstenej medzi domami Pánikovcov a Medveckých. Počas druhej svetovej vojny ľahla táto drevenica popolom. Potom rodina musela bývať v podnájme.

Náš starý otec tiež Martin (nar. 1874) bol šuster – opravoval topánky. Bolo u nich vždy veselo, chlapi sa schádzali okolo otca a bafkali z fajok močku (tabak).
Starý otec Martin (nar. 1874) bol na zárobkoch v Amerike – Pittsburku dva krát. Prvý raz v roku 1899 na tri roky a druhý raz odišiel v roku 1903 a pracoval tam dva roky. Cestoval šifom (loďou) a spomínal strašné búrky a vábenie sirén.
Zomrel ako 71-ročný v roku 1945.

Náš otec Martin (nar. 1925) mal detstvo chudobné, ale veselé. Nikdy si nesťažuje, drží sa porekadla: „Čo Ti ako tvrdé, len sa hrdé.“

Spomína, že nemali žiadne dobroty, len čo sa urodilo na oravskej zemi – zemiaky, kapustu a obilie. Ale u miestneho obchodníka sa dal za vajce vymeniť cukrík alebo pelendrek. Keď boli ako chlapci väčší a pásli kravy, balili si zemiakovú vňať a fajčili ju. V škole ich učili českí učitelia poslaní za trest na Slovensko, takže ten vzťah nebol moc priateľský. Keďže podľa dneška hľadiska bol hyperaktívny, tak často sedel v poslednej lavici. Učitelia ich bili sukovou palicou a trstenicou. Z tejto doby spomína na “Tatíčka Masaryka na bielom koni bez ochranky” a na pár žandárov (policajtov) ako si dokázali udržať poriadok.

Martin Trstenský Kavoň nar. 1925, ako 14 ročný v Nemecku, fotogfrafia 1939Ako 14-ročný odišiel do Sudet do mesta Wekelsdorf (Broumov), kde pracoval s mladými ľuďmi z Ruska, Francúzska, Poľska, Maďarska na veľkom gazdovstve. Dostal do opatery dva ťažné kone a na nich vozil v zime drevo na stanicu vzdialenú 30 kilometrov. V lete vozil poľnohospodárske plodiny a pracoval na poli. Mali ho radi. Večer vždy mal pod obrusom na mieste kde sedel na prilepšenie buď čokoládu, cigarety… Tu sa naučil podľa príslovia “Svet je škola ”nemeckého poriadku – ordnungu“, ktorý ho sprevádza celý život. Dnes vie o každom klinci, kde ho má uložený. Za svoj pobyt sa naučil konverzovať nemecky, a niečo málo z ostatných jazykov svojich spolupracovníkov.

Najhoršie spomienky má na to, ako videl vysťahovať Sudetských Nemcov, ktorí si niesli len päť kilový batôžtek.
Do Trstenej sa vrátil po vojne v roku 1945 pešo.

Martin Trstensky Kavoň v Ružomberku, rok neviemePo vojne postavila štátna obnova domy v Trstenej na Veľkom rade dnešnej Hattalovej ulici a na č. 46 začala bývať vdova Žofia Trstenská s deťmi. Dom mal dve miestnosti do ulice a dve do dvora spojené pitvorom (chodbou). Polovica domu sa musela prenajímať, lebo bolo málo bytov. Keďže bol dom majetkom matky, musel náš otec Martin vyplatiť svojich súrodencov.

V 60tom roku bol otec tri razy v bani v Ostrave dolovať uhlie. Pri jednej brigáde bol tri dni zavalený pod zemou. Jeho matka Žofia bývala s jeho rodinou v tomto dome. Starali sa o ňu do augusta 1968, až do jej skonu.

Martin a Žofia rod. Parížová, fotografia 1951V máji 1951 sa otec oženil s Martou rodenou Parížovou. Splodili spolu šesť detí: Valéria (nar. 1952), Monika (nar. 1955), Alena (nar. 1956), Martin (nar. 1958), Mikuláš (nar. 1961) a Anton (nar. 1963).

Najťažšie obdobie spoločného života boli 50-te roky. Otec pracoval v Trepárni v Nižnej striedavo v Trstenej. So svojou manželkou vlastnili 8 ha pôdy. Podľa súdruhov kto mal nad 2 ha pôdy bol kulak. Museli odovzdávať dávky z úrody a z chovu – kontingent. Zo zvierat (domácich prasiat) bola najkvalitnejšia koža z ich chrbta 60×80 cm – krupón. Mali určené koľko úrody majú odovzdať z 1 ha pôdy. Keď sa neurodilo veru museli kúpiť od tých, čo mali úrodu a odovzdať. Keď sa urodilo úrody niekedy viac, zase to nebolo dobré, lebo vyčerpávala pôdu.

Z Trepárne ho vyhodili, pretože nechcel podpísať vstup do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Pretože ako roľník by neuživil rodinu, dohodli sa s manželkou, že podpíšu vstup do JRD. A tak dali majetok do družstva. Zostal im záhumienok, čo bolo pol ha ornej pôdy a pol ha lúk. Tuto pôdu obhospodarovali vo voľnom čase.

Zamestnali ho na Oravskej priehrade ako člena závodnej stráže, čo mu vyhovovalo. Mal 12 hodinové služby – viac voľná na svoje poľnosti. Pracoval tam do roku 1976. Potom sa zamestnal v nemocnici v Trstenej ako kurič, kde pracoval do odchodu na dôchodok. Celkom 13 rokov. Za svoj život odpracoval 42 rokov a do dôchodku odišiel ako 64-ročný.

Okrem výchovy svojich detí pomáhal s výchovou detí svojej staršej sestre Viktórii. Bývali na Malom rade v Trstenej. Sestra Viktória pomerne mladá ovdovela a zostala sama s piatimi deťmi. Jej deti ho volajú ujček.

Martin a Martin Trstenskí, otec a syn, fotografia 2005Naša mama Marta zomrela dňa 11. septembra 2002 po siedmich rokoch dialyzovania. Pri rodinných stretnutiach, keď ešte žila, sa zišlo 35 osôb – najbližších – detí a vnúčaťa. Obaja boli radi, keď bol plný dom.

V súčasnosti žije vo svojom dome sám. Je mobilný a má dobrú pamäť, veselú povahu, má rád ľudí a je „in“ – vie čo sa deje vo svete i v našom štáte. V auguste 2009 mu bolo 84rokov. Trápi, že špatne počuje.

Martin Trstenský a harmonikaK dnešnému dňu má 17 vnúčat a 6 pravnúčat. Celý život boli jeho koníčkom živé kone a spev. Sám sa naučil hrať na harmoniku.

Jozef nar. 1937, Ján nar. 1963, Martin nar. 1925, Martin nar. 1958, všetci Trstenskí, fotografia 2005Ešte pár prísloví, ktorými sa riadi celý život: „Keď môžem – pomôžem.“ „Nerob druhému čo nechceš aby robili tebe.“ „Čo máš zjesť dnes nechaj si na zajtra a čo máš urobiť zajtra urob dnes.“.

Martin s dcérami v roku 2009To je životopis najstaršieho Martina Trstenského – Kavoňa ako si ho pamätáme z rozprávania a z prežitých reálií. Dúfame, že sa ešte dlho budeme spoločne stretávať s ním ako doteraz.

Dňa 24. 11. 2009
Deti s rodinami

Životopis vdp. Emila Trstenského (* 1. júla 1926, †14. júla 1987)

Životopis vdp. Emila Trstenského (* 1. júla 1926, †14. júla 1987)

Emil Trstenský v roku 1968Vdp. Emil Trstenský sa narodil v roku 1. júla 1926 v hornooravskej obci Trstená v rodine železničiara. Bol tretím zo šiestich detí. Po skončení ľudovej školy v Trstenej navštevoval Gymnázium v Dolnom Kubíne, ktoré ukončil maturitou.
Už od útleho detstva túžil pracovať vo vinici Pánovej. Veľkým vzorom mu bol  jeho strýko kňaz msgr. Viktor Trstenský. Po skončení gymnázia vstúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V Spišskej Kapitule študoval len dva roky. Dňa 22.12.1952 bol v Trstenej zaistený. V roku 1953 bol vo väzení. Po prepustení bol sledovaný ŠtB.
Neskôr pracoval v rôznych miestach napr. sprievodca ČSAD, ošetrovateľ v nemocnici, kvalitár a pod.
Túžba stať sa kňazom ho sprevádzala po celé toto obdobie jeho života. Jeho sen sa uskutočnil  v roku 1968, kedy sa znova mohol vrátiť do seminára . Svoje kňazské štúdium v ukončil Bratislave. Dňa 1. júla 1970 bol v Trstenej vysvätený za kňaza. Trstenský na primíciách s rodičmi v roku 1970Emil Trstenský primície 1970
Prvé jeho miesto v kňazskej službe bolo v Liptovskom Kríži, kde pôsobil dva roky. Krátky čas pôsobil v Hybe. Potom nastúpil do Liptovských Kvačian, kde pôsobil do konca svojho života.
Vdp. Emil Trstenský bol hrdý na svoj prekrásny kostolík, na príbytok Pána, ktorý sa snažil udržiavať vo vzornom poriadku. Mal rád svojich veriacich v Liptovských Kvačanoch, medzi ktorými sa výborne cítil.
Nečakaná smrť dňa 14. júla 1987 náhle ukončila v najkrajšom veku jeho plodný život.
Poslednou túžbou vdp. Emila Trstenského bolo ostať so svojimi veriacimi aj po smrti, teda chcel byť uložený na večný odpočinok v Liptovských Kvačanoch.

Poznámka: Životopis Emila Trstenské sme vychádzali z jeho životopisu predneseného na jeho pohrebe. Texte sa nemohlo uvádzať že bol vo väznení, ale ironicky je tam dopísané, že bol na „rekreácii.“

Kostol v Liptovských Kvačanoch, fotografia rok 2006Náhrobný kameň vdp. Emila  Trstenského, fotografia rok 2006Životopis Emila Trstenského prednesený na jeho pohrebe

Životopis profesora Ing. Dušana Trstenského, DrSc. (* 13.3.1939)

Životopis profesora Ing. Dušana Trstenského, DrSc. (* 13.3.1939)

Prof. Ing. Dušan Trstenský, foto november 2005Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. pochádza z učiteľskej rodiny. Narodil sa 13.3.1939 v Oravskom Veselom (v súčasnosti okres Námestovo). V roku 1942 sa jeho rodina presťahovala do Tvrdošína (vtedy okres Trstená).

V septembri 1945 začal navštevovať Základňu školu v Tvrdošíne, ktorú ukončil v júni 1953.

V roku 1953 sa jeho rodina presahovala do Žiliny a súčasne začal navštevovať Priemyselnú školu strojnícku v Ružomberku, ktorú ukončil s vyznamenaním v júni 1957. Od septembra 1957 začal navštevovať Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. Od 1.7.1962 do 31.12.1964 bol zamestnaný na Okresnej správe spojov v Martine ako vedúci udržiavacieho okresu. Od 1.1.1965 učil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (v súčasnosti Žilinská univerzita). V rokoch 1964 – 1965 absolvoval postgraduálne štádium prenos dát na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1965 – 1971 vyštudoval externú vedeckú ašpirantúru vo vednom odbore 26-08-9 oznamovacia technika po vedeniach a získal hodnosť kandidáta technických vied (CSc.). V septembri 1974 obhájil habilitačnú pracú a od 1. 5. 1975 bol vymenovaný za docenta. V roku 1990 získal po obhajobe doktorskej dizertačnej práce Zvyšovanie spoľahlivosti telekomunikačnej siete vedeckú hodnosť doktora technických vied (DrSc.). Od 1.4.1992 bol vymenovaný za univerzitného profesora.

Vymenovanie za profesora prezidentom republiky Vymenovanie za profesora prezidentom republiky

 

 

Školský rok 1969/1970 strávil na študijnom pobyte na L’Ecole de Nationale Supérieure de Télécommunication v Paríži vo Francúzsku, počas ktorého si osvojil mnohé nové poznatky. V roku 1982 bol na dvojmesačnom študijnom pobyte na Postgarduate School of Electrical and Electronic Engineering, University of Bradford vo Veľkej Británii. Okrem toho sa zúčastnil mnohých krátkodobých študijných pobytoch, vedeckých konferenciách, viedol výmenné praxe študentov na partnerských vysokých školách vo vtedajšom Sovietskom zväze, Nemeckej demokratickej republike a v Maďarsku. Pracoval na riešení štátnej výskumnej úlohy v spolupráci s výskumným ústavom spojov a na výskumných úlohách v spolupráci s partnerskými vysokými školami Hochschule für Verkehrswesen v  Drážďanoch a Ingenieurhochschule v Mittweide v Nemecku. Je autorom početných článkov v domácich a zahraničných časopisoch (z toho 4 články v zahraničných karentovaných časopisoch – dva v USA a dva vo Veľkej Británii). Za usilovnú prácu mu bolo udelené dňa 21.6.1978 ministrom spojov Československa vyznamenanie najlepší pracovník spojov 21.6.1978. Je tiež nositeľom mnohých ocenení na pôde domovskej univerzity.

 Prof. Ing. Dušan Trstenský s manželkou a synom, foto november 2005V súčasnosti na Žilinskej univerzite prednáša predmet Spoľahlivosť telekomunikačných systémov v 5. ročníku študijného odboru Technická prevádzka telekomunikácií. Je členom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vedného odboru 26-08-9 oznamovacia technika a vychoval 5 kandidátov vied.

Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. je ženatý a má dcéru Luciu a syna Dušana.

Životopis Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská (*19.11. 1943)

Životopis Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská (*19.11. 1943)

Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská, fotografia z roku 2011Narodila som sa 19. novembra 1943 v deň, keď má v kalendári meno Alžbeta. Tak ma 28. novembra 1943 pokrstili a dali mi za celoživotnú patrónku sv. Alžbetu. Prišla som do rodiny ako tretia. Ale tá druhá, Margitka, zomrela krátko po narodení. Za mnou sa naša rodina rozrástla ešte o ďalších sedem mojich súrodencov. Je nás sedem sestier a dvaja bratia. Naši rodičia Štefan je už nebohý a Paulína 84 ročná, nás vychovávali v láske, viere a starali sa o nás po každej stránke. Keď bolo treba, a sme si to zaslúžili, dostali sme aj výprask.

Do školy som začala chodiť v roku 1950. Spočiatku to bolo milé a priateľské prostredie. Bolestivo som vnímala násilný presun pátrov Františkánov a likvidáciu kláštora. Smútok som videla na všetkých s ktorými som prišla do styku. Tiež potom odchod rehoľných sestier z nemocnice. Pomery sa menila aj v škole. Odstránili sa kríže. Zákaz modlitieb pred a po vyučovaní. A hlavne zmenu, ktorú sme cítili najmä od jednej mladej pani učiteľky. Predtým milá, veselá, potom náhle zlostná, často až zúrila na nás druháčikov, tretiačikov. Nechýbala ani bitka. Život však plynul ďalej. V roku 1958 som záverečnými skúškami (tzv. malou maturitou), po nás už neboli, skončila základnú školu a pokračovala som na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej (dnes gymnázium) a v roku 1961 som zmaturovala. Okresná hygienická stanica v Trstenej bola mojím pracoviskom. Popri zamestnaní som absolvovala nadstavbové štúdium na strednej zdravotnej škole v Ružomberku, ukončené maturitou.

V roku 1969 sme sa mladí ľudia z Trstenej (bolo nás okolo 1 200) skoro celý rok pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ktorá u nás nebola 25 rokov. Duch svätý postupne začal pôsobiť a som roku 1970 prihlásila u sestričiek, ktoré opäť u nás pracovali v nemocnici. Po postuláte a noviciáte, ktorý som mala v Charitnom dome v Dolnom Smokovci, som v roku 1972 som zložila prvé sväté sľuby v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. O rok na to však už bežiaca normalizácia chcela odstrániť a zničiť všetko sľubne sa rozvíjajúce, hlavne náboženský život. Prinútili nás ísť pracovať v civile a nechýbali ani snahy a tlaky na nás, aby sme podpísali, že sme vystúpili z rehole.

Dostala som sa pracovať v sociálnom ústave pre mentálne postihnutých dospelých mužov. Prežila som tam s nimi skoro 17 rokov. Bol to pre mňa čas a prostredie bohaté na mimoriadne milosti a dary.
V roku 1990, keď riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) v Štiavničke požiadal o prácu rehoľných sestier našu kongregáciu, bola som preložená z východu do Štiavničky. Bola to tiež náročná a krásna práca s chorými. V roku 1996 som išla k našim starým sestrám do Užhorodu. Po perestrojke sa tam aj tam pomery zmenili a mohli sme žiť v komunite. Po troch rokoch som bola preložená do charitatívneho domu vo Vrícku, kde sú naše staršie sestry. O ďalšie tri roky idem už ako dôchodkyňa do Kežmarku, kde naše mladšie sestry pôsobia ako katechétky a učiteľky. Od roku 2001 som zase charitatívnom dome vo Vrícku.

V roku 2008 napísala Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská

Životopis Jána Trstenského (* 16.10.1963)

Životopis Jána Trstenského (* 16.10.1963)

Pamätník na počesť demonštrácie 1988, fotografia 24.4.2009Ako mladý, v tom čase 24-ročný muž, som sa zaujímal o svet, v ktorom žijem. O konaní sviečkovej manifestácie som sa dozvedel od mojich priateľov, aj zo zahraničných rozhlasových staníc. Začalo sa vo mne rodiť rozhodnutie zúčastniť sa aktívne tejto akcie. V tom čase som bol už ženatý, prežíval som aj strach, že tam môže prísť k streľbe na účastníkov. Tohto som sa viac bál ako zatknutia. Ale presvedčenie, že len účasťou na takejto manifestácii sa môžu zmeniť veci, vo mne zvíťazilo.

Do Bratislavy som s priateľmi pricestoval rýchlikom 25. marca 1988 už okolo 14. hod., aby sme sa bezproblémovo dostali na Hviezdoslavovo námestie, lebo sme očakávali, že úrady uzavrú ulice, čo sa aj stalo. Na námestie sme sa však dostali včas. Držal som sa bok po boku s mojím kamarátom Jarom Buchtom. Pred 17. hod začali prichádzať na námestie kropiace autá, ktoré stále dookola jazdili po obvode námestia. Okolo nás začali jazdiť aj autá Verejnej bezpečnosti (VB) a asi z dvoch z nich svietili na nás silnými reflektormi a zároveň nás natáčali videokamerami. Napriek dažďu ľudí na námestí pribúdalo.
Keď sa priblížila 18. hod, všetci sme sa presunuli do stredu námestia, zapálili si sviečky, ktoré sme si priniesli so sebou a začali sa modliť Otče náš, Zdravas Mária a potom Ruženec. Asi po15-20 minútach prišlo na námestie 30-40 áut VB tzv, „žiguľáky“. Začali nás so všetkých strán stláčať. Pocítil som asi 2-3 krát také silné stlačenie, že som nemohol dýchať. Všetky autá zapli sirény. Ich rev prenikal až do duše. Prežíval som svoju „apokalypsu“. Uvedomil som si, že odtiaľto už niet návratu a vravel som si, že nech sa stane, čo má stať. Dodnes je to pre mňa silný zážitok. Po niekoľkých minútach sa autám VB podarilo pretlačiť cez nás a rozdeliť nás na niekoľko častí. Nahlas sme sa navzájom upozorňovali, aby sme sa nenechali vyprovokovať agentmi ŠtB, ktorí boli medzi nami v dave. Keď sme už boli rozdelení na viac častí, tak z bokov námestia začali na nás vodnými delami liať prúdy vody. Behal som a uhýbal, aby ma nezasiahli a nezvalili na zem. Rovnako som si dával pozor, aby ma nechytili „eštébáci.“ lebo videl som, ako chytali ľudí a brali do áut tzv. „Antonov“.
Pozrel som na hodinky. Bolo 18:30 hod., čo znamenalo, že vypršala určená polhodinka, ktorú sme tam mali vydržať. Obozretne sme sa vytratili z námestia a išli na Hlavnú železničnú stanicu na vlak. V lete toho istého roka som sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu /HOS/. Dostával som a čítal samizdatovú literatúru. V auguste 1989 ma doma navštívili traja príslušníci ŠtB. Mali ma v záznamoch, že som členom tohto ilegálneho hnutia. Pýtali sa ma na HOS, aké mám kontakty s Čarnogurským a ďalšími členmi tohto hnutia. V tom čase bežala disidentská podpisová akcia s názvom „Niekoľko viet“, ktorú som podpísal. Pýtali sa ma, čo o tom viem, pýtali sa ma na môj názor na politický systém.
Snažil som sa čo najmenej resp. uhýbavo odpovedať, nuž potom sa ma opýtali kedy najbližšie budem doma a zdôraznili mi, že ma opäť navštívia. Ale viac neprišli, bolo už 3 mesiace pred 17. Novembrom.
Päť členov potom zatkli. Išlo o J. Čarnogurského, M. Kusého, A. Seleckého, L. Maňáka a H. Ponickú. Dnes po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že som rád, že moje rozhodnutie zúčastniť sa sviečkovej manifestácie bolo správne.