webadmin – Stránka 3

Uloženie rodovej zástavy rodu Medveckých na Oravskom hrade (31. júla 2010)

Dňa 31. júla 2010 o 13.00 hod. sa uskutočnilo veľmi zaujímavé podujatie rodu Medveck na Oravskom hrade. Predstavitelia rodu Medvecký prostredníctvom svojej organizácie „Občianskeho združenia Medvedzie” vyniesli na Oravský hrad a uložili v stálej expozícii zemianstva na Oravskom hrade svoju zástavu.

Na Oravskom hrade otvorili stálu expozíciu zemianstva(2009)

Dňa 27. júna 2009 na Oravskom hrade v obci Oravský Podzámok slávnostne otvorili novú stálu expozíciu venovanú miestnemu zemianstvu. Pri tejto príležitosti sa v tamojšom Dubovského paláci (jedna časť Oravského hradu) zišlo viacako 50 potomkov oravských zemianskych rodov. V týchto priestoroch v minulosti pôsobili správcovia oravskej župy. Preto je otvorenie tejto expozície dokumentujúcej spôsob života početnej spoločenskej vrstvy nižšej šľachty, ktorá zohrávala v dôležitú úlohu, veľký kus symboliky, povedala Elena Beňušová, etnografka Oravského múzea (OM) P. O. Hviezdoslava, ktoré spravuje Oravský hrad. Týmto projektom sme uzatvorili poslednú etapu obnovy hradnej etnografickej expozície. Niektoré jej predchádzajúce časti boli už veľmi zastarané. Ich modernizáciou chceme osloviť nielen našich verných, ale aj úplne nových návštevníkov, dodala riaditeľka OM Mária Jagnešáková.

Novootvorená expozícia Oravské zemianstvo je vytvorená zo zbierkových fondov OM a obohatená predmetmi z dedičných súkromných zbierok. Spontánna iniciatíva a ústretovosť zo strany súčasných potomkov tunajších zemianskych rodov dodáva tejto expozícii ešte väčšie opodstatnenie, zdôraznila Beňušová (Spracované podľa správy TASR). Zaujímavou časťou expozície sú aj erby oravskej šľachty z Medzihradského zbierky erbov.

Medzi zúčastnenými boli za náš rod aj pán Denis Pongrácz a Ing. Dušan Trstenský.

Príslušníkov nášho rodu potešilo, že medzi exponátmi sú aj dokumenty zo stretnutí rodov Medvecký a Trstenský. Potešila nás aj spoločná fotografia príslušníkov rodu zo dňa 27. septembra 2008. Určite každého z nás poteší, ak sa nájde na tejto fotografii počas návštevy Oravského hradu. Je chvályhodné, že tu boli texty v jazyku anglickom.

Výskum krypty pod kostolom sv. Martina v Trstenej(2009)

Pán Denis Pongrácz sa domnieval, že krypta pod kostolom sv. Martina v Trstenej by mohla byť ďalším miestom, kde by sme mohli získať informácie o histórii Trstenej, rodov žijúcich v Trstenej, a aj rodu Trstenský. Uvedený názor podporili aj predstavitelia Trstenej, najmä pán primátor Ing. Jozef Ďubjak a pán farár ThLic. Ing. Jaroslav Chovanec.

Prvý raz sa vchod do krypty otvoril dňa 28. apríla 2009 . Krypta sa otvorila cca po 20 rokoch. Všetci boli zvedaví, čo sa tam nachádza, a v akom stave. Prvý prieskumný vstup urobil pán Denis Pongrácz a pán. Mgr. Tomáš Kubica. V priestoroch krypty sa našlo veľké množstvo rakiev a pozostatkov, ale vo veľmi zlom stave. Ako ukážku stavu a zachovanosti bolo vynesené niekoľko kusov rakiev. Už tieto rakvy dokazovali, že má zmysel pokračovať vo výskume. Mená a priezviská s dátumom úmrtia a maľby na truhlách potvrdili oprávnenosť potreby ich záchrany.
Po prieskumnom vstupe sa krypta opäť uzavrela s tým, že sa pripraví jej systematický prieskum, Vo výskume sa pokračovalo od 4. mája 2009.

PREDBEŽNÁ SPRÁVA
Krypta farského kostola sv. Martina v Trstenej

Výskum viedol: Denis Pongrácz de Szent Miklóss et Óvár
Výskumný asistenčný team: Mgr. Tomáš Kubica, Mária Kubeková, Zuzana Kubeková, Mgr. Pavol Bažík.
Dátum a trvanie základného výskumu: 4. máj až 17. máj 2009, 29. máj až 7. jún 2009.
Miesto: Farský kostol svätého Martina v Trstenej
Cieľ výskumu: zmapovanie stavu, architektonickej stavby, stav pozostatkov, genealogická komparácia s matričným výskumom

Základné informácie o farskom kostole a krypte

Vznik a vývoj farského kostola v Trstenej je stále nejasný. Viktor Trstenský a Anton Habovštiak uvádzajú že kostol vznikol už v roku 1371, teda súčasne s mestom. Toto však nemôžeme dokázať. Cirkevné schematizmy uvádzajú kostol ako – antiqua parochia, teda ako starodávna fara. Prvá zmienka o fare je až z roku 1397, keď je uvedená ako jedna z piatich na Orave. Langer uvádza že kostol mal byť gotický podobný ako kostoly vo Vyšnom Kubíne alebo Veličnej. Po zbežnom porovnaní musíme s týmto konštatovaním súhlasiť.
Keďže po príchode rodu Thurzo de Bethlenfalva na Oravský hrad ktorí získal celé panstvo, zmenila sa fara podobne ako na celej Orave na evanjelickú.
V sedemnástom storočí podľa A. Gunterovej-Mayerovej evanjelici kostol prestavali a barokizovali. Iní autori uvádzajú, že bol prestavaný do renesančného štýlu. Ak je pravda čo uvádza Gunterová-Mayerová, tak potom by kryptové murivo a spôsob jej výstavby korešpondoval s týmto tvrdením. Šmálik a iní autori však posúvajú barokovú prestavbu kostola až po roku 1730 – 1740, toto tvrdenie však ako sme už vyššie uviedli nekorešponduje so stavom a spôsobom výstavby krypty.
Krypta kostola v Trstenej má neznáme obdobie vzniku. Kanonické vizitácie spomínajú dve krypty. Staršia krypta mohla vzniknúť okolo roku 1500. Jej polohu však dnes nepoznáme, a jej zistenie prenechávame na neskorší výskum. Podľa spôsobu stavby krypty, muriva, pojiva ako aj umiestnenia pôvodného vchodu – predpolie oltárneho stola, pod víťazným oblúkom spĺňa krypta typické znaky krýpt, ktoré vznikali v 15. 16. 17. a ojedinele aj 18. storočí. Murivo a pojivá (vápenno-piesková malta) však poukazujú na polovicu 17. storočia. Tento fakt však nekorešponduje so staršou literatúrou, ktorá apsidu farského kostola datuje až k roku 1740, kedy sa uvádza barokizácia celého kostola. Bolo by totiž nelogické a naša prax zatiaľ nepozná kryptu postavenú mimo pôdorysu kostola okrem krýpt z konca 19. storočia, ako napr. Dolné Lelovce – rod Tarnóczy de Alsó Lelócz a podobne. Je teda zrejmé že literatúra, ktorá sa zaoberala vývojom farského kostola je nepresná a poukazuje na potrebu nového a hĺbkového výskumu architektonického vývoja tohto farského kostola. Z hľadiska časového rozsahu pochovávania v krypte môžeme povedať že sme našli truhly od polovice 18. storočia až rok 1837. Podľa toho, že sa v krypte pochovávalo aj počas nariadenia cisára Jozefa II. o zákaze pochovávania v kryptách a v dreve, usudzujeme, že si z toho veľkú hlavu miestny farár a predstavení mesta nerobili, nakoľko sme našli v matričných záznamoch pochovaných v krypte, ako aj popísané a datované rakvy z tohto obdobia.
Matričné záznamy tiež nepoukazujú, ktorá krypta je nová, a ktorá je staršia. Nakoniec v ŠA Bytča sa dochovali matriky úmrtí a pochovaných v Trstenej až od roku 1754.
V kostole sa však určite budú nachádzať aj iné hroby, nakoľko pri pokládke podlahového kúrenia v roku 1996 sa pod bočnými oltármi nachádzali ďalšie dve kamenné platne. Tieto však neboli vôbec zaznamenané ani zmerané a vieme o nich iba od pracovníkov, ktorí kládli podlahové kúrenie. Ako sme uviedli vyššie je isté, že aj inde v pôdoryse kostola sa budú nachádzať iné hroby z obdobia pred vznikom krýpt. Je to bežná prax z obdobia 15-16 storočia.

Vchod do krypty

Dnešný vchod do krypty je z hľadiska jej umiestnenia na prvý pohľad sekundárnym stavom. Pôvodný vchod sa nachádzal pred oltárnym stolom, mal veľkosť cca. 1,25 m x 2,00 m. Dnes môžeme jeho existenciu preukázať jedine v krypte kde sa nachádza ako zaslepená chodba ktorá viedla ku schodisku. Primárny vchod bol zasypaný počas prác na podlahovom kúrení kostola. Dnešný vchod je zrejme následkom príkazu cisárskeho nariadenia z roku 1783, kedy Jozef II. nariadil, aby každá krypta mala povinne dva vchody. Túto skutočnosť je zrejmé vidieť na sekundárnom preklade, ktorý je vložený z muriva zo 17. storočia a prílepku schodov, ktoré sú inej štruktúry, či už ako materiálovo, ale aj pojivovo . Samotný spôsob vymurovania schodišťa je jasne daný ako provizórium, nakoľko rozmer vchodu je 1,2 m x 1,0 m. Muselo byť teda pomerne ťažké pochovať cez tento provizórny vchod akéhokoľvek nebožtíka.

Stav krypty po odpečatení

Krypta po odpečatení bola vo vysokej vzdušnej vlhkosti okolo 65 – 70 percent. Vysokú vzdušnú vlhkosť zapríčinili dva faktory. Prvým faktorom bolo zamurovanie odvetrávacieho prieduchu. Druhým bolo aj hasenie krypty v roku 1990, kedy bol v časti krypty požiar. Podlaha skladajúca sa zo zeminy a štrku bola mokrá.
Už pri zbežnom pohľade bolo vidieť zlý stav dreva truhiel, ktoré boli doslova nahádzané jedna cez druhú. Po približnom zrátaní truhiel sme narátali 68 rakiev. Boli naukladané na sebe po 3 až 4 kusoch. V pravom a ľavom sektore pri vchode sme našli asi 11 zhorených truhiel. Nad nimi je jasno vidieť očmudenie stropu krypty.
Mnoho pozostatkov tiel bolo mimo truhiel. V sektore v pravo pod schodiskom sa nachádzali medzi uloženými truhlami aj fragmenty sadrovej sochy a mnoho črepov zrejme trstenskej keramiky zo začiatku až z polovice 19. storočia. Našli sme tam aj veľa fragmentov vajec pomedzi truhlami, ako aj vo vnútri truhiel pri vchode. Tieto sa tam dostali, ako sme neskôr zistili, z dôvodu útočiska kún, ktoré prehrýzli i niekoľko truhiel a uschovali si tam množstvo vajec a kusov hydiny.

Rozmery krypty

Rozmer krypty : 8,99 m x 4, 46 m, na ľavej strane je chodba pôvodného vchodu dlhá 1, 85 m a široká 1,12 m s oblúkom začínajúcom v 1, 35 m a výške 1,56 v najvyššom bode. V pravo sa nachádza nika široká 2,6 m, hlboká 0,80 m a vysoká 1,44 m.

Počet pochovaných

Matričné údaje uvádzajú že v krypte malo byť pochovaných 54 osôb, počet lebiek (z ktorých údajne minimálne 5 chýba pretože sa stali „trofejou“ vandalov), ktoré sme zrátali, je však oveľa vyšší. Podľa kostrových pozostatkov, ktoré sme v krypte našli a podarilo sa nám ich aspoň fragmentárne zrekonštruovať bolo pochovaných 114 osôb, z toho minimálne 22 detí. Problémom pri identifikácii detských pozostatkov je daný nezrastením lebečných švov, teda je takmer nemožné zistiť (okrem počtu dochovaných či fragmentárnych častí rakiev detí) presné číslo pochovaných v krypte farského kostola v Trstenej. Ako sme uviedli vyššie pri zbežnom zrátaní pri vstupe do krypty sme narátali 68 truhiel, neskôr sme vo fragmentoch alebo v celistvosti mohli narátať 88 truhiel. Spálených čiastočne bolo okolo 11 kusov truhiel.

Sociálna štruktúra pochovaných

V krypte farského kostola boli pochovávaní poprední predstavitelia mestečka Trstená. Podľa matričných záznamov spočívali v krypte pozostatky príslušníkov rodov Trstenských dedičných richtárov a šľachticov, potomkov zakladateľa mesta Hertela. Ďalej sú to čiastkoví šoltýsi z rodu Stankovics, mestskí prísažní z rodu Kruzlics, Stas, Gasparides, notári menom Wrchovina, a z iných šľachtických rodov sú to Bocko, Koroda de Fölsó Kubin, Javorka-Javorek, Hattala, Stefanides, Vilcsek de Podwilk.

Spôsob pochovávania

Cirkevné hľadisko
V krypte farského kostola sa nachádza klasický spôsob pochovávania v katolíckom ríte. Každý zomrelý bol pochovaný s ružencom klasického typu alebo smrtným ružencom (nad krížom sa nachádza na mieste veľkej koráliky umrlčia lebka zvaná „záhryzec“, ktorá má pod vrchnou čeľusťou kosť), dreveným krížom, alebo dreveným krížom s ukrižovaným Kristom z bronzu. Druhý typ sa však zachoval v celku iba v truhle šľachtica nakoľko korózia spôsobila prehrdzavenie klinčekov, ktorými boli k drevu pripevnené . Našli sme mnohé formy prevedenia drevených krížov, ako aj veľkostí. Najväčší meria až 28,8 cm na výšku, najmenší má 8 cm. Formy krížov sú vo forme ľaliových, barličkových, či úplne obyčajných foriem ľudového umenia . V jedenástich prípadoch sme našli i biblie, ktoré však sú úplne zhnité následkom vysokej vzdušnej vlhkosti . Je zaujímavé, že sa v truhlách našli iba tri pútne škapuliare s Mariánskou tematikou, keďže sa Trstená považuje za kultové miesto Panny Márie . Tieto sa dochovali vo forme spodobnenia starým ikonografickým spôsobom. Oba boli pôvodne v medenom rámiku, oba však skorodovali a tak sa dochovali iba dvojité sklíčka, na ktorých sú vyobrazenia Panny Márie s dieťatkom. V celosti za zachoval iba jeden oválny škapuliar, kde je však takmer neviditeľný obraz, viditeľné sú len korunované hlavy Panny Márie a Ježiška . V detskej rakve č. 20 sme našli dochované dva sväté obrázky svätice Heleny, Svätého Stanislava a jeden neurčiteľný, ale zrejme sa jedná o nemeckú kartičku s detským patrónom. Svätý Stanislav bol aj v časoch keď bola fara v Trstenej evanjelická spodobnený na zástavách ešte v roku 1636. Preto je prirodzené, že jeho kult mohol pretrvávať aj koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Ďalej sa dochoval škapuliar s Bazilom Veľkým. Cirkevné osoby boli pochované s krížom, ktorý bol zavesený na šnúrke s fiocci, františkánski mnísi v habitoch s opaskom (cingulou) a typickým mníšskym ružencom . Tieto sa však dochovali iba parciálne. Podľa nájdených krížov a rekonštrukciou tiel v rakvách a obhliadkou pozostatkov usudzujeme, že boli v krypte pochovaní 4 cirkevní predstavitelia. Rakvy cirkevných hodnostárov však neboli špeciálne označené.

Hľadisko technické
Ako materiál na výrobu truhiel boli použité dosky z tvrdého dreva ako buk (Quercus robur) a dub (Fagus silvatica). Všetky truhly mali ohobľovanú plochu ako vonku, tak aj vo vnútri, okrem dna z vonkajšej strany. Spájanie dosiek sa dochovalo v podobe čapovania, spájania drevenými kolíkmi a železnými klincami. Štíty rakiev boli pripevnené o boky kvôli uzatvoreniu drevenými kolíkmi (najčastejšie u detských rakiev), alebo železnými klincami. Mnoho štítov rakiev bolo poškodených prasklinami spôsobenými železnými klincami, ktoré boli vbité v miestach, ktoré sa k použitiu klincov nehodili. Preto sa množstvo dosiek štítov rozpadlo rozštiepením jednotlivých dosiek.
Telá boli uložené na dubové ostružliny. Ostružliny plnili funkciu imaginárneho vankúša, ktorý vznikol prikrytím dna látkou, ktorá vystielala rakvu ale plnili a plnia veľmi dôležitú funkciu odoberača vlhkosti z vnútorného prostredia truhly a v prípade veľkého poklesu vlhkosti zas udržiavali stabilné prostredie v rakve. Ich pôsobenie je porovnateľné pohľadom do rakiev, kde sa dochovali a kde nie . Podľa zvyku sme našli zvyšky kvetov, hlavne v okolí hlavy. V detských rakvách sa dochovali uložené kvety okolo celého tela. Rakvy boli rôznym spôsobom ošetrené a nafarbené, väčšina z nich nebola natretá, a ak áno, tak na čierno, hnedo, modro, žlto alebo zeleno . Väčšinou sa ako farba použila tempera alebo ojedinele zmes olejových farieb.

Hľadisko umelecké
V krypte farského kostola v Trstenej sa nachádza prierez umeleckých štýlov od 18.storočia po druhú polovicu 19. storočia prevedených veľmi zručne v rustikálnom duchu. Väčšinu rakiev sme našli v štýle tvarov neskorého rokoka a empíru. Bohužiaľ mnoho veľmi zaujímavých rakiev sme našli iba vo fragmentoch čiel, štítov a tak si môžeme iba čiastočne rekonštruovať umenie miestnych stolárov a zároveň zrejme i maliarov v jednom. Z umelecky zaujímavých rakiev sa najviac dochovalo detských rakiev. Tieto boli väčšinou modré a zelené. Spodné časti rakiev sú buď jednoducho nafarbené, alebo sa na nich nachádzajú kvetinové motívy ako sú ruže, ľalie, tulipány či iné kvety . Štíty rakiev detí sú tiež bohato zdobené kvetinovými motívmi, votívnym krížom, plamenným krížom, ktorý podľa veľkosti presahoval aj na bočné dosky štítu rakvy. Na čelách rakiev sa niekedy objavujú lebky umrlcov veľmi dobre umelecky vyvedené . Zaujímavé je nahradenie skutočných klincov namaľovanými v rôznych farebných kombináciách. Ako bielo-zlatá, bielo-čierna atď. Niekedy boli na štíte uvedené aj mená v latinskom jazyku s menom otca, dátumom úmrtia a uvedením veku v čase úmrtia.
Rakvy dospelých sú až na malé výnimky v spodnej časti jednofarebné, ich štíty však sú tiež krásne umelecky vyvedené. Pri šľachticoch je uvedené aj meno, dátum úmrtia ako aj votívne hesla v latinskom jazyku ako: „Hodie-Mihi-C(G)ras-Tibi-Memor-Mei“. Asi najkrajšou rakvou je rakva v ktorej boli pozostatky Barbory Kruzlics ,ktorá zomrela v roku 1798. Je modrá, bohato zdobená aj v spodnej časti s podrobným nápisom: „Barbara Joan(nis) Kruzlics Con(sorta) Obit Die 26. januarii Anno 1798 aetatis Sue 26“. Rakva je zdobená listovými motívmi a bielim krížom. Túto rakvu odporúčame zapísať do zoznamu kultúrnych pamiatok. Zaujímavý je aj fragment truhly dedičného richtára Jána Trstenského z roku 1803 . Je podobne zdobený a je doplnený o umrlcovu hlavu.
Rakvy zo skoršieho obdobia, ktoré sa zachovali, nie sú veľmi dekoratívne maľbou ale formou, často majú zaujímavé tvary krížov na štítoch.

Hľadisko polohy pochovaných
Deti boli pochovávané obvykle s rukami na hrudi, keďže väčšina detí zomrela vo veľmi ranom detskom veku zachovali sa pozostatky veľmi fragmentárne. U dospelých obyčajne podľa našej praxe sa muži pochovávali s rukami pripaženými k telu, ženy mali ruky na hrudi. Toto nepísané pravidlo však nekorešponduje s našim výskumom. Viacero mužov malo ruky na hrudi a našli sa i ženy s rukami pripaženými. Na mnohých pozostatkoch sme našli šatky, ktoré zväzovali ruky. Niektoré sa veľmi dobre zachovali. Sú v tvare štvorca, pôvodne hnedé alebo zelené, s mriežkovaným vzorom s dvomi, tromi či štyrmi čiernymi pruhmi na kraji. Šatky majú pevne zviazaný uzol. Niektoré pozostatky poukazujú na použitie tejto šatky aj na zviazanie hlavy kvôli zavretiu dolnej čeľuste. Nohy boli až na jednu výnimku uložené vedľa seba.
Rozkladom či vonkajšími zásahmi však sú lebky pootočené na stranu, poprípade otvorenú dolnú čeľusť. Rakvy ktoré ležali na boku odhalili pozostatky v pokrútených polohách, kedy sa zdeformovali lebky či iné časti tela.

Hľadisko odevov pochovaných
Detské pozostatky nám odkryli niekoľko veľmi zaujímavých prekvapení. Našli sme výborne zachované empírové dievčenské (zrejme novorodenecké) šaty zlatej farby, ďalej výborne zachované chlapčenské telíčko s fragmentárne zachovanými nohavicami a koženými poločižmičkami uhorského typu. Našli sme aj vyšívanú topánočku z obdobia okolo roku 1780-1800. Mnoho pozostatkov detí má čipkované čiapočky a čepčeky vďaka čomu sa dochovali aj lebky detí, a tak sme mohli určiť aj prečo deti zomreli, pomerne často trpeli Hydropsom. Množstvo detských pozostatkov má zachované čapičky a čepce s mašličkami. Farby mašličiek sú modro-zlaté, zlato-biele, červené, čisto biele. Štýlovo sa dajú ohraničiť polovicou prvou 18. storočia až po polovicu 19. storočia.
Pozostatky dospelých ľudí neboli až tak dobre dochované, ale aj tak sme našli pri našom výskume niekoľko veľmi zaujímavých odevov. Unikátom je určite veľmi dobre dochovaný šľachtic odetý v uhorskom šľachtickom kroji. Dochovala sa výborne vrchná časť odevu. Manžety s čalángom, šnurovanie starého typu a dokonca aj brmbolce . Dochovali sa aj lemy bez gombíkov. Aj keď sa pozostatky Barbory Kruzlics nedochovali v celistvosti, dochovala sa na nich košeľa, nad ktorou bola čierna halena (6 gombíkov). Halena má krajku zo striebornej nite, ktorá sa dochovala v dvoch častiach. Ruženec sa pôvodne nachádzal v látkovom puzdre ktoré sa zachovalo v intaktnom stave. Od pása na dol sa dochovala látková sukňa (alebo suknica) čiernej farby. Suknica je na vrchu nazberaná prešitá jednoduchým čiernym lemom. Okraje suknice sú tiež nazbierané, ale zošívaním do širšieho pásu ktorý vytvára krásny lem okolo jej bokov a spodku. Na hrudi sa našla veľmi pekná hodvábna šatka zlatej farby so zaujímavými kolorovanými vzormi orla s kolesom (kruhom) . V strede šatky však z nám neznámeho dôvodu ostali iba zelené časti ornamentu. Dámskych čižiem uhorského typu, ktoré však boli rozpadnuté vo švoch. Tieto sú veľmi pekne zdobené rytím do kože v rôznych tvaroch. V jej truhle sme našli aj niekoľko šatiek z hodvábu zlatej farby s kvetinovými vzormi.

Stav krypty po dokončení výskumu
Práca v krypte bola zameraná na skatalogizovanie a záchranu maximálneho počtu pozostatkov v nej sa nachádzajúcich. Keďže väčšina pozostatkov bola vo veľmi zlom stave rozhodli sme sa v chodbe bývalého vchodu do krypty vybudovať osárium v duchu 15. storočia. Rakvy ktoré boli v dobrom stave, poprípade majú umeleckú hodnotu sme zachovali aj s pozostatkami a ponechávame ich v krypte, ktorá je očistená od črepov a nových nánosov. Po konzultáciách s umenovedcami a etnológmi sme vybrali 27 truhiel, ktoré majú vysokú dokumentačnú, umeleckú i etnologickú hodnotu, nakoľko ako súbor, ktorý nemá na území Slovenska obdobu. Zatiaľ sa na území Slovenska nezachovala takto rozsiahla zbierka rurálneho funerálneho umenia. Mnohé z truhiel označili odborníci (Dr. Katarína Chmelinová, vedúca barokového oddelenia SNG) na výtvarné umenie za veľmi kvalitné prevedenie, ako po stránke kompozičnej, tak aj výtvarnej.

Ošetrenie predmetov nájdených v krypte
Všetky predmety vrátane látok boli dezinfikované 1-3 % roztokom Ajatínu. Očistenie od zvyškov organickej hmoty bolo uskutočnené šetrne tak, aby sa nezničila pôvodná farba či tvar predmetov. Drevené kríže boli napustené bezfarebným proti bakteriálnym a fungicídnym prostriedkom Krovsan, ktorý zároveň chráni drevo aj proti červotočom a iným drevným škodcom.
Truhly ktoré sme vybrali na zápis do zoznamu hnuteľných kultúrnych pamiatok sme uložili na suchom mieste v archíve kostola.

Zoznam predmetov nájdených v krypte :

1. Škapuliar s podobou Panny Márie s dieťatkom 2,7 x 2,7 cm
2. Kríž bronzový 4,8 x 4 cm
3. Ukrižovaný Kristus bez kríža 5,7 x 5 cm
4. Kríž bronzový 6 x 4,2 cm
5. Kríž bronzový z biblie 2,5 x 1,9 cm
6. Detská topánka so šnúrkou 13, 5 cm
7. Kríž drevený 20 x 8,8 cm
8. Fragmenty ruženca
9. Kostený gombík 1,8 cm priemer
10. Gombíky a kríž z ruženca
11. Gombíky a krížik z Biblie
12. Gombíky kombinované : sklo – meď
13. Pracka kovová
14. Kožené lemy
15. Ukrižovaný Kristus bronzový
16. Kríž bronzový
17. Kríž bronzový 3,7 x 2,5 cm
18. Kríž bronzový 5 x 3 cm
19. Drevený kríž na koženej šnúrke 6,5 x 2,5 cm
20. Kríž bronzový 6 x 2,5
21. Kríž drevený 8,2 x 4 cm
22. Kríž drevený 8 x 4 cm
23. Kríž drevený 10,2 x 4 cm
24. Kríž drevený 11 x 4 cm
25. Kríž drevený 12 x 4 cm
26. Kríž drevený 13 x 6 cm
27. Kríž drevený 14,3 x 3,5 cm
28. Kríž drevený 18,8 x 8 cm
29. Kríž drevený 20 x 8,5 cm
30. Kríž drevený 21 x 10 cm
31. Kríž drevený 22,5 x 8,5 cm
32. Kríž drevený 22 x 7 cm
33. Kríž drevený 23 x 8 cm
34. Kríž drevený 25 x 11 cm
35. Kríž drevený 27,5 x 13 cm
36. Kríž bronzový 5 x 3 cm
37. Kríž drevený 6 x 3,7 cm
38. Ukrižovaný Kristus bez kríža 8,7 x 7 cm
39. Kríž drevený 12,5 x 6,5 cm
40. Kríž drevený 13,7 x 7 cm
41. Kríž drevený 14,5 x 3,7 cm
42. Kríž drevený 17,5 x 8,5 cm
43. Kríž drevený 19 x 6,5 cm
44. Kríž drevený 19 x 6 cm
45. Kríž drevený 19 x 8 cm
46. Kríž drevený 20 x 6 cm
47. Kríž drevený 21 x 8 cm
48. Kríž drevený 25 x 10,5 cm
49. Kríž medený
50. Lampas z nohavíc biely
51. Medailón Panna Mária a dieťa, reverz neznámy svätec
52. Medená pracka
53. Opasok kožený s prackou, lineárne dekorovaný v dĺžke 80 cm
54. Škapuliar Panny Márie sklenený, 8,7 x 5,8 cm
55. Pátričky drevené – fragment
56. Prívesok medený s motívom Panny Márie s dieťaťom
57. Relikviár – škapuliar oválny s Pannou Máriou 4,5 x 3,5 cm, meď
58. Ruženec drevený s krížom 11 x 7 cm
59. Ruženec s bronzovým krížom 5 x 2,7 cm
60. Sklenené gombíky 2 ks
61. Smrtný ruženec fragment
62. Smrtný ruženec fragment
63. Smrtný ruženec s krížom
64. Smrtný ruženec
65. Strapce z mente 4 ks
66. Strapce jednoduché z mente 1 ks
67. Strapce z mente rôzne fragmenty
68. Taštička na ruženec a medený krížik
69. Gombíky rôzne 12 ks
70. Kríž drevený 12,5 x 4,5 cm
71. Kríž drevený 13,5 x 8 cm
72. Kríž drevený 17,8 x 8,5 cm
73. Kríž drevený 25,8 x 9,5 cm
74. Kríž drevený 35 x 13 cm
75. Fragment dreveného kríža
80. drevený kríž s mašľou 17 x 7 cm
81. drevený kríž 14,5 x 8 cm
82. kapsička s mašľou a ružencom
83. gombíky medené
84. lebka zo smrtného ruženca
85. detská čiapka zelená s hnedou prišitou ružičkou s čiernym lemom
86. brokátový lem hnedý so vzorovaním rastlinného motívu zlatej farby s okrasným lemom
87. Fragment lemu zlatej farby s dvoma pásikmi na krajoch s vyšívanými prírodnými motívmi
88. Lem vyšitý kovovými niťami
89. Fragment látky zelenej farby s motívom viniča s lístkami ohraničené čiernou farbou, vo vnútri sú však červené
90. Zlatá mašľa zo šiat so zvislými prúžkami
91. Fragment šiat s bohatou kvetinovou výzdobou v podobe brokátu
92. Zelený látkový lem s obrubou
93. Vzácna hodvábna šatka po krajoch s dvoma hnedými pruhmi, v ktorých sa nachádzajú motívy orla držiaceho koleso, v strede šatky sa pôvodne nachádzali rovnaké motívy pravidelne rozmiestnené po celej ploche, dochovali sa však len časti zelených krídel
94. Mašľa zo šiat, šedá so zlatým prúžkovaním
95. Šatka na zviazanie rúk, čierna, trojcípa
96. Fragment brokátovej dámskej šnurovačky, so zachovanými 6-timi gombíkmi a fragmentmi sťahovacích šnúrok
97. Šatka na sťahovanie rúk, štvorcového tvaru, so štvorcovým vzorom, pôvodne zelená, značne poškodená
98. Šatka štvorcová na zviazanie rúk, čierna so zlatým okrajom so štyrmi malými pruhmi, uprostred ktorých je jeden široký pruh
99. Detská čiapočka s dvoma mašľami vpredu s okrasným lemom. Lem bol pôvodne zeleno-zlatý, čiapka žltej alebo zlatej farby
100. Fragment ženských šiat z brokátu, šaty boli vyšívané zlatou, zelenou, hnedou farbou
101. Smrtný ruženec
102. Sukňa Kruzlics
103. Kristus vyrezávaný drevený bez kríža (23 cm x 4,5 cm)
104. Kristus vyrezávaný drevený bez kríža, chýba jedna ruka ( 23cm x 4,5 cm)
105. Modrý kríž drevený
106. Hnedý kríž drevený jednoduchý
107. Detail zlatej krajky ( druhá polovica 18. stor. )
108. Krížik modrý so zlatou mašľou 14 x 6 cm
109. Sviečka voštinová
110. Lem vzorovaný ľudový
111. Kríž bronzový s fragmentom ruženca
112. Kríž s ružencom skleneným a mašľou
113. Mašľa detská veľká
114. Oblečenie fragment – zrejme rukáv
115. Mašľa malá zlatá
116. Sviečka voštinová, stará metóda cca. 1850
117. Poltura Rakocziovská medená poškodená
118. Poltura Rakocziovská medená veľmi poškodená
119. Krajka paličkovaná hnedo-zlatá
120. Krajka paličkovaná hnedo zlatá
121. Šál hodvábny hnedý
122. Lem zlatý látkový
123. Hodvábna šatka ružová so zlatým vzorom ruže.
124. Šatka na zviazanie rúk čierna veľká
125. Šatka na zviazanie rúk čierna malá pruhovaná
126. Šatka na zviazanie rúk zlato-čierna
127. Šatka na zviazanie rúk čierna pruhovaná
128. Šatka damaskovaná
129. Šatka hodvábna, zlatej farby s kruhovým vzorom a kvietkami
130. Šatka zlatá damaskovaná s lemom pôvodne zeleným a vypáraným okrajom
131. Šatka trojuholníková čierna
132. Šatka čierna na zviazanie rúk pruhovaná
133. Opasok kožený s prackou dvojitý
134. Opasok kožený s prackou 80 cm
135. Opasok kožený s prackou nadviazaný

Kostnica v krypte farského kostola Sv. Martina v Trstenej

Kostnica vznikla na starom spôsobe využitia kostí a lebiek ktoré boli fragmentárne oddelené od tiel nebožtíkov a nedali sa teda znovu vložiť do truhiel, ku ktorým prináležali. Kresťanstvo si od najstarších čias osvojilo tézu zmŕtvychvstania celého tela, preto sa snažili dochovať celé telo aj po fáze biologického rozkladu. Následkom toho však vzniklo pomerne rýchle preplnenie katakomb, krýpt v kostoloch a na verejných cintorínoch. Riešilo sa to buď vykopaním tiel mŕtvych a kostí, alebo rozobratím kostier. Tieto sa často vyvárali v octe kvôli dezinfekcii a aj preto aby sa dosiahla typická kostená farba a tak sa ukladali do rôznych obrazcov alebo sa z nich robili rôzne predmety v rámci krýpt ako napríklad: lustre, svietniky, stoly, stoličky, erby, oltáre či iné predmety. V kostniciach sa konali zádušné omše za zomrelých, kajúcne pobožnosti pre uznaných hriešnikov, ako aj sú dochované správy o tom že sa tam konali duchovné cvičenia niekoľkých cirkevných Rádov, ktoré boli zamerané hlavne na kontempláciu s prísnou klauzúrov, ako boli Karmelitáni či Kartuziáni. Najznámejšie kostnice sa nachádzajú vo Francúzku, Nemecku a Česku. Schwartzemberská kostnica je v tejto oblasti skutočným skvostom.

Vzor pre kostnicu v Trstenej: Taliansko, Nemecko a Francúzko prvá polovica 15. storočia.
Autor : Denis Pongrácz
Prevedenie: latinský kríž

Popis : Kríž sa skladá z 33 lebiek ktoré symbolizujú Kristove roky. Spodná lebka je kmeťovská, myslená ako hlava Abrahámovská a najvyššia je lebka dieťaťa ako symbol márnivosti a nerozumnosti nad snahou dobehnúť smrť, ktorá neobíde nikoho, ani deti.

Kresťanská symbolika :
Lebka v kresťanskej symbolike bola atribútom kontemplatívneho pokánia, prijatia pominuteľnosti všetkého pozemského. Túto prchavosť bytia pripomínajú lebky na náhrobkoch a náhrobných vyobrazeniach alebo v rukách meditujúcich svätcov Jaronima,žijúceho ako kajúcnik, Františka z Assisi, Karola Boromejského, Františka de Pauli, Františka de Xaveiro, Kataríny Sienskej, Justýny a Márie Magdalény). Lebka pod Kristovým krížom nie je odkazom na Golgotu, ale na Adamovu lebku, podľa legendy bol hrob Adama práve pod krížom Krista, to symbolicky poukazuje na druhého Adama ktorého Boh stvoril.

O výskume krypty písali aj noviny, napr. MY Oravské noviny.

Ako sa smútilo a pochovávalo v Trstenej

Funerálne zvyky na Orave boli podobné zvykom zo stredného Slovenska. V Trstenej sa zachovali záznamy o pohrebnom spolku. Tento spolok slúžil na podporu pochovávania v meste. Do pohrebného spolku prispievali jeho členovia pre prípad, že by sa finančná, zdravotná alebo iná situácia náhle zmenila a ich deti by osireli, aby mali dostatok finančných prostriedkov na vlastný pohreb. Pohrebný spolok zároveň prispieval na pohreby chudobnejších, či úplne chudobných príbuzných, aby boli riadne pochovaní.
Podľa záznamov z trstenskej farskej knihy zisťujeme, že v 18. storočí stál pohreb od 2 do 25 zlatých. Ako vidíme, ani vtedy to nebola lacná záležitosť. Samozrejme, pohreb príslušníkov šľachty v Trstenej sa líšil od pohrebu bežných obyvateľov. Šľachta a radný mesta sa obvykle nechávali pochovávať v poplatkových kryptách miestneho kostola, čo stálo od 30 do 50 zlatých. Na toto si jednotlivé rody zakladali fundácie, ktoré im po smrti zabezpečili ako miesto posledného odpočinku práve kryptu. Aj príslušníci rodu Trstenských mali v 18. storočí svoju fundáciu na pochovávanie a slúženie omší za zomrelých.

Okamihy smrti, ak boli očakávané (napríklad pri smrti starého a chorého človeka), boli sprevádzané opisom utrpenia a života zomierajúceho. Často sa aj kňaz v kázni na omši zaoberal jeho životom a skutkami. Ak išlo o dôležitejšieho človeka, hovorili ľudia o tom, kto bude zastávať jeho úrad alebo sa zamýšľali nad jeho pôsobením v meste v dobrom alebo v zlom.
Príbuzenstvo sa takisto začalo pripravovať na pohreb. Určený príbuzný oslovil plačky a zaplatil im zálohu za služby, ktoré majú vykonať. Krátko pred smrťou, resp. podľa potreby a vôle umierajúceho, sa vyspovedal a spísal alebo nadiktoval v prítomnosti svedkov závet, ak tak už neučinil skôr.
V momente, keď fizikus alebo najbližší príbuzný skonštatoval smrť, vopred poverená osoba z rodiny zomrelého povolala plačky a dala zvoniť na umieráčik. Potom si objednala rakvu, ktorá už najčastejšie bola nachystaná v príhodnej miestnosti domu. Bohužiaľ, nevieme, koľko stála rakva v 17. storočí v Trstenej, ale vieme o cenách v 18. a 19. storočí: bežná rakva stála 3 zlaté a krásne zdobené rakvy, ako sa dochovali v krypte miestneho kostola, stáli aj 20 zlatých.
Po omytí tela, ktoré vykonala obvykle nevesta mŕtveho, ho syn alebo iný blízky príbuzný uložil do rakvy. Podľa dochovaných rakiev aj šľachty v Trstenej môžeme povedať, že mŕtvi boli položení na látku, pod ktorou boli dubové piliny. V žiadnej z rakiev zachovaných v krypte sme nenašli skutočný vankúš. Poloha zomrelého v rakve bola pomerne ustálená. Ženy aj muži mali obvykle zopäté ruky, do ktorých im bol vložený kríž. Aby ruky zostali v tejto polohe, zviazali sa šatkou. Takéto šatky sme našli v mnohých truhlách v krypte. Ak zomrela pri pôrode matka aj s dieťaťom, položili dieťa do truhly matky väčšinou pod hlavu matky. Deti sa pochovávali obložené množstvom kvetov, ktorých stonky sme našli v rakvách v krypte. Kvety mali symbolicky poukazovať na Rajskú záhradu, do ktorej sa nevinné dietky automaticky dostali.

Po vystrojení már, teda vytvorenia katafalku v hlavnej miestnosti domu, na ktorom bol vystavený zomrelý, okolo ktorého sa zapáli očistné sviece, sa mierne upravil aj interiér. V šľachtických či zámožnejších rodinách sa na okná dal čierny flór. Vyrobili sa aj smrtné oznámenia, ktoré sa dali vyvesiť na miestnom kostole, poprípade v širšom okolí. Smrtné oznámenia šľachticov poznáme už od 15. storočia. Niekedy to boli len papierové oznámenia s erbom, menom, funkciou a vekom zosnulého. Pri bohatých šľachtických rodoch sa nechávali robiť z dreva vyrezávané mortuáriá, ktoré boli veľmi nákladné. V Trstenej sa takéto mortuáriá nedochovali. Obvykle sa mŕtvy pochoval do 3 dní.
Keď bolo telo mŕtveho pripravené, striedali sa pri ňom obyvatelia mestečka a modlili sa za spásu jeho duše. Postupne sa tam vystriedali všetci príbuzní, rovesníci, priatelia i susedia, ako aj tí, ktorí s ním boli za života v trvalejšom vzťahu.
Modlenie viedol v podstate profesionálny predriekavač, ktorého zaplatila rodina alebo pohrebný spolok. Modlenie za spásu duše sa konalo väčšinou cez deň. Po západe slnka sa ženám zapovedal vstup do miestnosti so zomrelým. Do rána tam držali stráž dvaja až traja muži. Mali za úlohu strážiť mŕtveho pred jeho pobosorovaním inou osobou alebo nedovolenou manipuláciou s ním. Ďalším dôvodom bol aj strach z „prebudenia upíra“, na ktorého sa mohol zosnulý premeniť. Strážcovia sa nemodlili, mali povinnosť bdieť a strážiť večné svetlo u mŕtveho. Obvykle popri tejto svojej povinnosti pili alkohol a jedli potraviny, ktoré väčšinou dostali od rodiny. S východom slnka sa k mŕtvemu vrátili modliace sa osoby. Z Trstenej nepoznáme žiadne ľudové piesne o smrti, ale v Čimhovej sa podľa R. Bednárika ešte v 40. rokoch 20. storočia odriekavala táto pieseň:

Gregore, Gregore, Sankta duši,
Zaklopal na dvere jak se sluši.
Jak žobračkovi almužnu dam,
Jak su dáki hostia, idem k nim sám.

Nie su žobračkovia, ani hostia.
Ale ide po tebia smrť ukrutná!
Smrť moja premilá, posadni si,
z tej cesty ďalekej oddýchni si!

Nejdem ja sedati, neni pravda,
Po čo ja vyslaná žiadam ja ta.
Zapriahajte kone, služobníci,
Utekajte so mnou spolu všetci.

Blaznivý človeče, nezblazni sa,
Hoc by si kde zašiel, dohonim ta!

Matričné záznamy poukazujú na postavenie zomrelého podľa toho, ako dlho po jeho úmrtí sa uskutočnil pohreb. Prostý mešťan alebo poddaný bol pochovaný obvykle do 2 dní, na rozdiel od šľachtica alebo mestského radného. Ak bol zomrelý funkcionár šľachtickej stolice, pohreb sa uskutočnil aj o týždeň po jeho skone. Samozrejme, telo sa po takom čase začalo rozkladať, ale pach bol tlmený olejom z rozmarínu alebo vetvičkami, ktoré sa kládli priamo na mŕtveho.
V deň pohrebu sa vystrojil pohrebný sprievod. Tento obvykle pozostával u vyššie postavených osôb šľachticov z nosičov erbu alebo oznamu o úmrtí zosnulého, miništrantom s krížom s čiernym flórom, za ktorým nasledovala rakva vezená na voze alebo nesená nosičmi. Za rakvou išla smútiaca rodina, platené plačky a ostatní obyvatelia Trstenej.
Po príchode do kostola bola rakva vystavená na katafalku pred oltárom. Ak bol zosnulý pochovaný do krypty, tak sa otvorila krypta dvihnutím kamennej dosky vchodu. Keďže v 17. storočí a na začiatku 18. storočia bola Trstená evanjelická, pohreb sa odohrával v tomto ríte. Od rekatolizácie až podnes sa pohrebné omše prevádzajú podľa katolíckeho kánonu. Zosnulému počas omše chodili vzdávať hold ostatní obyvatelia a naposledy sa ho dotýkali alebo mu vložili do truhly votívne predmety. Obvykle to boli sväté obrázky, drevené kríže, ružence, niekedy takzvaný nebeský kompas (bol to kompas, na ktorého strelke sa nachádzal napísaný alebo inak zvýraznený smer do neba, a tak sa zosnulý pri zmŕtvychvstaní mohol lepšie orientovať na ceste k Bohu), ale aj predmety každodennej potreby (napríklad fajka). V krypte sme našli aj medailóny svätých. Zaujímavé je rozmiestnenie votívnych predmetov. Ružence boli obvykle prepletené medzi prstami, Biblia v rukách a kríže sa najčastejšie nachádzali na hrudi, v neskoršom období u mužov sme ich našli v náprsnom vrecku.
Po ukončení omše bola rakva zaklincovaná a umiestnená v krypte na mieste, ktoré jej bolo určené. Bohužiaľ, v krypte v Trstenej sa len veľmi ťažko dalo určiť, či boli rakvy umiestňované podľa rodov alebo jednoducho podľa možností. V iných kryptách však bola obvyklá prax umiestňovania príslušníkov rodov v tesnej blízkosti.
Ak zosnulý nebol pochovaný v krypte, tak bol pochovaný na blízkom cintoríne. Tu je tiež treba povedať, že príslušníci vyššej vrstvy boli pochovávaní bližšie ku kostolu, zatiaľ čo poddaný alebo pospolitý ľud bol pochovávaný obvykle pri múre plota kostola.
Samotný obrad pochovania bol podobný tomu ako je dnes. Rozdiel bol však v tom, že mu asistovali plačky.
Po pochovaní tela sa smútočný sprievod vybral na kar. Obvykle sa ho zúčastnili všetci účastníci pohrebu. Ak by niekto nebol pozvaný, mohlo by to „narobiť reči“, takže sa bežne aj v polovici 20. storočia na kare zúčastnilo aj 150 ľudí. Rodina zosnulého tam poďakovala za pomoc pri pohrebe a vyzdvihla zosnulého. Kar mohol trvať aj 3 dni, všetko záviselo od majetkovej situácie rodiny.
Najbližšia rodina držala smútok až jeden rok, ostatní príbuzní približne jeden mesiac. Je zaujímavé ako citlivo sa obyvateľstvo dívalo na to, ak sa osoba držiaca smútok zúčastnila zábav alebo svadieb. Často sa stávalo, že svadby synov či dcér zosnulého, ktoré mali byť v plánovanom termíne, sa odložili o rok, do skončenia smútku.

Oslavy 100. výročia narodenia Pápežského preláta Viktora Trstenského (2008)

V dňoch 28. až 29. marca 2008 sa uskutočnilo v Trstenej dvojdňové podujatie pri príležitosti „100. výročia narodenia Mons. Viktora Trstenského“, ktoré vyvrcholilo v sobotu 29. marca 2008.
Celý program bol reťazcom prejavov hlbokej úcty, uznania, obdivu a vďaky k trstenskému rodákovi, ktorý sa zaslúžených pôct dožil, žiaľ, až na sklonku života.

Program dňa 28. marca 2008 (piatok)

Mesto Trstená a Teologická fakulta TU v Trnave v spolupráci, s farnosťou mesta Trstená a Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety usporiadala dňa 28. marca 2008 pri príležitosti 100. výročia narodenia Mons. V. Trstenského odborný seminár na tému Viktor Trstenský a jeho doba.

Odborný seminár Viktor Trstenský a jeho doba dňa 28.3.2008 (piatok)

Miesto konania: Sála Domu kultúry v Trstenej
Program: 8.45       Privítanie účastníkov
9.00      Príhovor primátora mesta Trstená Ing. Jozefa Ďubjaka
Prvý blok referátov
Referát prof. Dr. Františka Dlugoša
Referát Dr. Márie Šimkovej
Referát Dr. Ľuboslava Hromjaka
Referát prof. Dr. Emílie Hrabovec
10.45     Diskusia
11.15    Prestávka
11.30    Druhý blok referátov
Referát doc. Dr. Juraja Dolinského
Referát Dr. Františka Trstenského
Referát doc. Dr. Márie Bielovej
Referát Denisa Pongrácza
12.45     Diskusia
13.15     Záver seminára

Na seminári odzneli tieto príspevky:

Dekan teologickej fakulty Trnavskej univerzity Juraj Dolinský,
Vedúci katedry politológie filozofickej fakulty Trnavskej univerzity Milan Katuninec,
Mária Šimková zo Slovenskej akadémie vied,
František Trstenský z Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Mária Bielová z Vysokej školy sv. Alžbety v Bratislave,
Ľuboslav Hromjak z filozofickej fakulty Trnavskej univerzity,
Denis Pongrácz – autor odborných publikácií z oblasti genealógie a heraldiky.

Dome kultúry tiež inštalovali výstavu, zloženú z predmetov a fotografií zo života Trstenského a v náklade 3 500 kusov vydali publikáciu „Spomienky na monsignora“.

Program dňa 29. marca 2008 (sobota)

Na cintoríne pri SAD účastníci položili vence na hrob Msgr. Viktora Trstenského a pomodlili sa.

Slávnostná omša (9.00 hod.)

Program osláv v Trstenej vyvrcholil slávnostnou svätou omšou v Kostole sv. Martina v Trstenej. Hlavným celebrantom bol Msgr. prof. ThDr. František Tondra, spišský diecézny biskup.

Na Sv. omši spieval chrámový zbor Martinus spolu so zbormi z Tvrdošína a Nižnej.

Odhalenie pamätnej tabule (cca 10.30 hod.)

Po sv. omši zamieril sprievod k jeho rodnému domu. Vo chvíli, keď zaznel chorál „Kto za pravdu horí“ v podaní Hornooravského miešaného speváckeho zboru a dychovej hudby Oravanka, už nebolo jednoduché v mohutnom dave identifikovať všetkých „cezpoľných“ účastníkov. Zazreli sme medzi nimi predsedu Žilinského samosprávneho kraja Juraja Blanára s manželkou, poslankyňu NR SR Vieru Mazúrovú a autora pamätnej tabule Hieronýma Balka.
Ďalšie dve delegácie predstavil v uvítacom prejave primátor Trstenej Jozef Ďubjak: jednu tvorili farníci zo Starej Ľubovne a druhú farníci z Dolného Kubína vedení pánom dekanom Ľubomírom Pekarčíkom.
Pamätnú tabuľu spoločne odhalili spišský diecézny biskup František Tondra a žilinský župan Juraj Blanár. Dvojica aktérov už svojím zložením ako keby pripomínala, že život a dielo Mons. Trstenského si zasluhuje uznanie nielen u katolíckej pospolitosti, ale aj u predstaviteľov verejnej správy. Táto skutočnosť je mimo akejkoľvek polemiky. „Bolo z neho cítiť neskutočnú vieru, ktorú v sebe mal, presvedčenie v kresťanské a morálne hodnoty, ktoré plným priehrštím rozdával,“ zaspomínal si dnes na osobnú skúsenosť zo stretnutia s Trstenským predseda Žilinského samosprávneho kraja Juraj Blanár. V diele Nemohol som mlčať podľa neho vyjadril prístup k životu, ktorý má čo povedať aj dnešným ľuďom „Lebo to nie je len o tom, bojovať za pravdu a svoje presvedčenie, ale aj o tom, aby sme neboli ľahostajní k spoločenskému životu Sme ľudia, a musíme si vážiť jeden druhého,“ dodal pán Blanár.
Stačí si pripomenúť, že Mons. Viktor Trstenský dávno predtým, ako sa stal pápežským prelátom, bol strávil skoro 8 rokov v žalároch a pracovných táboroch. Keď sa konečne mohol vrátiť k pastorácii, nebral ohľady na vlastnú bezpečnosť. Vo svojich listoch ústavným predstaviteľom obhajoval občianske práva a upozorňoval na deformácie v spoločenskom živote a politickom vývoji. Aj v tom je jeho veľkosť.
Autorom pamätnej tabule je Hieroným Balko, ktorý predložil tri výtvarné návrhy na pamätnú tabuľu. Komisia vybrala návrh zobrazujúci v reliéfe hlavu Viktora Trstenského, v pozadí s motívom väzenských mreží. Vyhotovená je zo syntetického kameňa pieskovcovej farby s možnosťou zlátenia niektorých častí. Pamätná tabuľa bola umiestnená na dome Msgr. Viktora Trstenského.

Slávnostná akadémia (cca 11.00 hod.)

Počas akadémie bola videoprojekcia fotografií, filmov so zábermi zo života Viktora Trstenského, spevy chrámového zboru Martinus spolu s chrámovými zbormi z Tvrdošína a Nižnej a výpovede a spomienky priateľov a súčasníkov Viktora Trstenského.

Slovenská pošta vydala pri tejto príležitosti poštovú pečiatku.

Recepcia (cca 13.00 hod.)

Po skončení akadémie sa uskutočnila recepcia pre zúčastnených.

Publikácia

Pamätná publikácia obsahuje spomienky a príbehy zo života Viktora Trstenského, fotografie, príhovory. Úvodné slovo napísal pán dekan Michal Tondra. Vydaná bola k dňu 100. výročia Trstenského narodenia.

(Použité podklady a materiály: Pavel Abraham ORAVA 7.4.2008, Sita)

Na záver citujeme obľúbené motto Msgr. Viktora Trstenského:

Nohami chodiť po zemi, rukami sa držať neba.
Časné veci užívajme, a na večné pamätajme.

Prezentácia knihy X Storočí Rodu Máriássy (16. mája 2006)

V Bratislave sa konala dňa 16. mája 2006 v hoteli Carlton prezentácia knihy „X Storočí Rodu Máriássy“, ktorú napísal pán Barón Peter Máriássy CHD. Na prezentácii sa zúčastnila a akciu podporila Jeho C.K. Výsosť Arcivojvoda Michael von Habsburg-Lothringen.

Na prezentáciu prišli napr. Barón Ján Máriássy CHD, Barón János Gudenus CHD, N. Arpád de Tarnóczy CHD, Peter Mikulášik CDN, N. Peter Závodský de Eadem (org.), N. Jozef Žiak de Genere Kosztolányi, N. Tibor Németh, Matej Kasanický, N. Rudolf von Rakovszky, N. Štefan Bohuš de Beharfalva, N. Štefan Domonkoš, N. Karol Kállay, N.Karol Csiffáry, N. Albert Lisý, N. Zuzana Bartoň-Almássy, N. Barbora Bartoň, N. Vladimír Libant de Ada, N. František Nozdrovický de Eadem, N. Helga Bakičová, N. Lenka Suchoňová, N. Ladislav Venžík, N. Petrovičová, N. Hollényi, N. Miloš Soboňa, N. Mikuláš Trstenský, N. Róbetr Póor.

Konferencia Erbové listiny (19. až 20. októbra 2005)

Životopis Jána Trstenského (* 16.10.1963)

Ako mladý, v tom čase 24-ročný muž, som sa zaujímal o svet, v ktorom žijem. O konaní sviečkovej manifestácie som sa dozvedel od mojich priateľov, aj zo zahraničných rozhlasových staníc. Začalo sa vo mne rodiť rozhodnutie zúčastniť sa aktívne tejto akcie. V tom čase som bol už ženatý, prežíval som aj strach, že tam môže prísť k streľbe na účastníkov. Tohto som sa viac bál ako zatknutia. Ale presvedčenie, že len účasťou na takejto manifestácii sa môžu zmeniť veci, vo mne zvíťazilo.

Do Bratislavy som s priateľmi pricestoval rýchlikom 25. marca 1988 už okolo 14. hod., aby sme sa bezproblémovo dostali na Hviezdoslavovo námestie, lebo sme očakávali, že úrady uzavrú ulice, čo sa aj stalo. Na námestie sme sa však dostali včas. Držal som sa bok po boku s mojím kamarátom Jarom Buchtom. Pred 17. hod začali prichádzať na námestie kropiace autá, ktoré stále dookola jazdili po obvode námestia. Okolo nás začali jazdiť aj autá Verejnej bezpečnosti (VB) a asi z dvoch z nich svietili na nás silnými reflektormi a zároveň nás natáčali videokamerami. Napriek dažďu ľudí na námestí pribúdalo.
Keď sa priblížila 18. hod, všetci sme sa presunuli do stredu námestia, zapálili si sviečky, ktoré sme si priniesli so sebou a začali sa modliť Otče náš, Zdravas Mária a potom Ruženec. Asi po15-20 minútach prišlo na námestie 30-40 áut VB tzv, „žiguľáky“. Začali nás so všetkých strán stláčať. Pocítil som asi 2-3 krát také silné stlačenie, že som nemohol dýchať. Všetky autá zapli sirény. Ich rev prenikal až do duše. Prežíval som svoju „apokalypsu“. Uvedomil som si, že odtiaľto už niet návratu a vravel som si, že nech sa stane, čo má stať. Dodnes je to pre mňa silný zážitok. Po niekoľkých minútach sa autám VB podarilo pretlačiť cez nás a rozdeliť nás na niekoľko častí. Nahlas sme sa navzájom upozorňovali, aby sme sa nenechali vyprovokovať agentmi ŠtB, ktorí boli medzi nami v dave. Keď sme už boli rozdelení na viac častí, tak z bokov námestia začali na nás vodnými delami liať prúdy vody. Behal som a uhýbal, aby ma nezasiahli a nezvalili na zem. Rovnako som si dával pozor, aby ma nechytili „eštébáci.“ lebo videl som, ako chytali ľudí a brali do áut tzv. „Antonov“.
Pozrel som na hodinky. Bolo 18:30 hod., čo znamenalo, že vypršala určená polhodinka, ktorú sme tam mali vydržať. Obozretne sme sa vytratili z námestia a išli na Hlavnú železničnú stanicu na vlak. V lete toho istého roka som sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu /HOS/. Dostával som a čítal samizdatovú literatúru. V auguste 1989 ma doma navštívili traja príslušníci ŠtB. Mali ma v záznamoch, že som členom tohto ilegálneho hnutia. Pýtali sa ma na HOS, aké mám kontakty s Čarnogurským a ďalšími členmi tohto hnutia. V tom čase bežala disidentská podpisová akcia s názvom „Niekoľko viet“, ktorú som podpísal. Pýtali sa ma, čo o tom viem, pýtali sa ma na môj názor na politický systém.
Snažil som sa čo najmenej resp. uhýbavo odpovedať, nuž potom sa ma opýtali kedy najbližšie budem doma a zdôraznili mi, že ma opäť navštívia. Ale viac neprišli, bolo už 3 mesiace pred 17. Novembrom.
Päť členov potom zatkli. Išlo o J. Čarnogurského, M. Kusého, A. Seleckého, L. Maňáka a H. Ponickú. Dnes po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že som rád, že moje rozhodnutie zúčastniť sa sviečkovej manifestácie bolo správne.

Životopis Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská (*19.11. 1943)

Narodila som sa 19. novembra 1943 v deň, keď má v kalendári meno Alžbeta. Tak ma 28. novembra 1943 pokrstili a dali mi za celoživotnú patrónku sv. Alžbetu. Prišla som do rodiny ako tretia. Ale tá druhá, Margitka, zomrela krátko po narodení. Za mnou sa naša rodina rozrástla ešte o ďalších sedem mojich súrodencov. Je nás sedem sestier a dvaja bratia. Naši rodičia Štefan je už nebohý a Paulína 84 ročná, nás vychovávali v láske, viere a starali sa o nás po každej stránke. Keď bolo treba, a sme si to zaslúžili, dostali sme aj výprask.

Do školy som začala chodiť v roku 1950. Spočiatku to bolo milé a priateľské prostredie. Bolestivo som vnímala násilný presun pátrov Františkánov a likvidáciu kláštora. Smútok som videla na všetkých s ktorými som prišla do styku. Tiež potom odchod rehoľných sestier z nemocnice. Pomery sa menila aj v škole. Odstránili sa kríže. Zákaz modlitieb pred a po vyučovaní. A hlavne zmenu, ktorú sme cítili najmä od jednej mladej pani učiteľky. Predtým milá, veselá, potom náhle zlostná, často až zúrila na nás druháčikov, tretiačikov. Nechýbala ani bitka. Život však plynul ďalej. V roku 1958 som záverečnými skúškami (tzv. malou maturitou), po nás už neboli, skončila základnú školu a pokračovala som na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej (dnes gymnázium) a v roku 1961 som zmaturovala. Okresná hygienická stanica v Trstenej bola mojím pracoviskom. Popri zamestnaní som absolvovala nadstavbové štúdium na strednej zdravotnej škole v Ružomberku, ukončené maturitou.

V roku 1969 sme sa mladí ľudia z Trstenej (bolo nás okolo 1 200) skoro celý rok pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ktorá u nás nebola 25 rokov. Duch svätý postupne začal pôsobiť a som roku 1970 prihlásila u sestričiek, ktoré opäť u nás pracovali v nemocnici. Po postuláte a noviciáte, ktorý som mala v Charitnom dome v Dolnom Smokovci, som v roku 1972 som zložila prvé sväté sľuby v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. O rok na to však už bežiaca normalizácia chcela odstrániť a zničiť všetko sľubne sa rozvíjajúce, hlavne náboženský život. Prinútili nás ísť pracovať v civile a nechýbali ani snahy a tlaky na nás, aby sme podpísali, že sme vystúpili z rehole.

Dostala som sa pracovať v sociálnom ústave pre mentálne postihnutých dospelých mužov. Prežila som tam s nimi skoro 17 rokov. Bol to pre mňa čas a prostredie bohaté na mimoriadne milosti a dary.
V roku 1990, keď riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) v Štiavničke požiadal o prácu rehoľných sestier našu kongregáciu, bola som preložená z východu do Štiavničky. Bola to tiež náročná a krásna práca s chorými. V roku 1996 som išla k našim starým sestrám do Užhorodu. Po perestrojke sa tam aj tam pomery zmenili a mohli sme žiť v komunite. Po troch rokoch som bola preložená do charitatívneho domu vo Vrícku, kde sú naše staršie sestry. O ďalšie tri roky idem už ako dôchodkyňa do Kežmarku, kde naše mladšie sestry pôsobia ako katechétky a učiteľky. Od roku 2001 som zase charitatívnom dome vo Vrícku.

V roku 2008 napísala Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská

Životopis profesora Ing. Dušana Trstenského, DrSc. (* 13.3.1939)

Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. pochádza z učiteľskej rodiny. Narodil sa 13.3.1939 v Oravskom Veselom (v súčasnosti okres Námestovo). V roku 1942 sa jeho rodina presťahovala do Tvrdošína (vtedy okres Trstená).

V septembri 1945 začal navštevovať Základňu školu v Tvrdošíne, ktorú ukončil v júni 1953.

V roku 1953 sa jeho rodina presahovala do Žiliny a súčasne začal navštevovať Priemyselnú školu strojnícku v Ružomberku, ktorú ukončil s vyznamenaním v júni 1957. Od septembra 1957 začal navštevovať Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. Od 1.7.1962 do 31.12.1964 bol zamestnaný na Okresnej správe spojov v Martine ako vedúci udržiavacieho okresu. Od 1.1.1965 učil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (v súčasnosti Žilinská univerzita). V rokoch 1964 – 1965 absolvoval postgraduálne štádium prenos dát na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1965 – 1971 vyštudoval externú vedeckú ašpirantúru vo vednom odbore 26-08-9 oznamovacia technika po vedeniach a získal hodnosť kandidáta technických vied (CSc.). V septembri 1974 obhájil habilitačnú pracú a od 1. 5. 1975 bol vymenovaný za docenta. V roku 1990 získal po obhajobe doktorskej dizertačnej práce Zvyšovanie spoľahlivosti telekomunikačnej siete vedeckú hodnosť doktora technických vied (DrSc.). Od 1.4.1992 bol vymenovaný za univerzitného profesora.

Školský rok 1969/1970 strávil na študijnom pobyte na L’Ecole de Nationale Supérieure de Télécommunication v Paríži vo Francúzsku, počas ktorého si osvojil mnohé nové poznatky. V roku 1982 bol na dvojmesačnom študijnom pobyte na Postgarduate School of Electrical and Electronic Engineering, University of Bradford vo Veľkej Británii. Okrem toho sa zúčastnil mnohých krátkodobých študijných pobytoch, vedeckých konferenciách, viedol výmenné praxe študentov na partnerských vysokých školách vo vtedajšom Sovietskom zväze, Nemeckej demokratickej republike a v Maďarsku. Pracoval na riešení štátnej výskumnej úlohy v spolupráci s výskumným ústavom spojov a na výskumných úlohách v spolupráci s partnerskými vysokými školami Hochschule für Verkehrswesen v Drážďanoch a Ingenieurhochschule v Mittweide v Nemecku. Je autorom početných článkov v domácich a zahraničných časopisoch (z toho 4 články v zahraničných karentovaných časopisoch – dva v USA a dva vo Veľkej Británii). Za usilovnú prácu mu bolo udelené dňa 21.6.1978 ministrom spojov Československa vyznamenanie najlepší pracovník spojov 21.6.1978. Je tiež nositeľom mnohých ocenení na pôde domovskej univerzity.

V súčasnosti na Žilinskej univerzite prednáša predmet Spoľahlivosť telekomunikačných systémov v 5. ročníku študijného odboru Technická prevádzka telekomunikácií. Je členom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vedného odboru 26-08-9 oznamovacia technika a vychoval 5 kandidátov vied.

Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. je ženatý a má dcéru Luciu a syna Dušana.

Životopis vdp. Emila Trstenského (* 1. júla 1926, †14. júla 1987)

Vdp. Emil Trstenský sa narodil v roku 1. júla 1926 v hornooravskej obci Trstená v rodine železničiara. Bol tretím zo šiestich detí. Po skončení ľudovej školy v Trstenej navštevoval Gymnázium v Dolnom Kubíne, ktoré ukončil maturitou.
Už od útleho detstva túžil pracovať vo vinici Pánovej. Veľkým vzorom mu bol jeho strýko kňaz msgr. Viktor Trstenský. Po skončení gymnázia vstúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V Spišskej Kapitule študoval len dva roky. Dňa 22.12.1952 bol v Trstenej zaistený. V roku 1953 bol vo väzení. Po prepustení bol sledovaný ŠtB.
Neskôr pracoval v rôznych miestach napr. sprievodca ČSAD, ošetrovateľ v nemocnici, kvalitár a pod.
Túžba stať sa kňazom ho sprevádzala po celé toto obdobie jeho života. Jeho sen sa uskutočnil v roku 1968, kedy sa znova mohol vrátiť do seminára . Svoje kňazské štúdium v ukončil Bratislave. Dňa 1. júla 1970 bol v Trstenej vysvätený za kňaza.
Prvé jeho miesto v kňazskej službe bolo v Liptovskom Kríži, kde pôsobil dva roky. Krátky čas pôsobil v Hybe. Potom nastúpil do Liptovských Kvačian, kde pôsobil do konca svojho života.
Vdp. Emil Trstenský bol hrdý na svoj prekrásny kostolík, na príbytok Pána, ktorý sa snažil udržiavať vo vzornom poriadku. Mal rád svojich veriacich v Liptovských Kvačanoch, medzi ktorými sa výborne cítil.
Nečakaná smrť dňa 14. júla 1987 náhle ukončila v najkrajšom veku jeho plodný život.
Poslednou túžbou vdp. Emila Trstenského bolo ostať so svojimi veriacimi aj po smrti, teda chcel byť uložený na večný odpočinok v Liptovských Kvačanoch.

Poznámka: Životopis Emila Trstenské sme vychádzali z jeho životopisu predneseného na jeho pohrebe. Texte sa nemohlo uvádzať že bol vo väznení, ale ironicky je tam dopísané, že bol na „rekreácii.“