(Spracovala Oľga Löbbová)
Pani Johana Trstenská (Kavoňová) sa narodila v Trstenej 24. septembra 1901 ako prvé dieťa zo šiestich detí obuvníkovi Martinovi Trstenskému – Kavoňovi a Žofii, rod. Štefanidesovej. Súrodenci Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin. Ľudovú školu vychodila v Trstenej, odkiaľ si ju na štúdium do Szatmár- Némethy (dnes Satu Mare v Rumunsku) odviedli sestričky satmárky.
Prvá svetová vojna v r. 1917 predčasne ukončila jej štúdiá a vrátila sa do Trstenej. Po 1. svetovej vojne s nedokončeným štúdium sa chcela vrátiť do kláštora a nastúpiť dráhu rehoľnej sestry. Nestalo sa tak. Začala učiť ako pomocná učiteľka v Schwanzbachu, Pruskom, Zábiedove, Brezovici, v Levoči.
Nebola jej maďarská škola uznaná a po tretí raz sa pokúsila vstúpiť do kláštora v Nitre, kde aj v 35 roku svojho života ukončila učiteľský ústav. Výsledky jej záverečnej práce ocenil aj Otec arcibiskup Kmeťko osobitným vyznamenaním.
Odišla s aprobáciou slovenčina, zemepis a dejepis na Východné Slovensko, kde pôsobila vo Dvorciach, Humennom, Udavskom, Ľubiši, Michalovciach, Svidníku. Bola zároveň organistkou na dedinách kde učila. Na Východe Slovenska ju zastihla 2. svetová vojna, vrátila sa do Michaloviec a odtiaľ po skončení vojny v r. 1951 do Trstenej V mimoškolskej činnosti ako prvá založila ochotnícke divadlo a hrávala divadlá s mladými Trstenčanmi. Aktívne podporovala založenie hudobnej školy v Trstenej. Pomohla židovskej rodine Bercikovcov pri prenasledovaní židov. Ich dcéru zobrala do chlapčenskej triedy gymnázia vtedy, keď ju chceli pre jej pôvod vyhodiť s katolíckeho gymnázia.
Jej plodný život zanechal stopu nielen v žiakoch, ale aj v kresťanskom živote. Patrila medzi zakladateľov Katolíckej jednoty na Východnom Slovensku, spolu s doktorom teológie Hlaváčom, pápežským prelátom Viktorom Trstenským pomáhali rodinám v núdzi a misiám v zámorí. Tak vychovala na diaľku troch kňazov a podporovala i štúdium Jozefa Mríza z Ľubiše v kňazskom seminári.
Po návrate do Trstenej si slobodná a nikdy nevydatá, ako prvá v Žilinskom kraji adoptovala dcéru svojej sestry Viktórie 18 mesačnú Oľgu Jankoľovú, ktorá po adopcii nosila jej meno Trstenská a ktorú vychovala až do dospelého veku, skončenia strednej školy a vydaja .
Pre svoje názory a zásadovosť vo viere bola vyhodená zo školských služieb, pri kolektivizácii odmietla podpísať rodičovský majetok a nezriekla sa viery. Preto bola prepustená zo školstva i napriek tomu, že bola vyhlásená za najlepšiu pedagogičku v Žilinskom kraji. V šesťdesiatych rokoch bola jediná školiteľka praktikantov pre 1. stupeň z Pedagogickej školy v Tvrdošíne v okrese Trstená.
S aprobáciou na II. stupeň dobrovoľne učila 47 rokov iba prvákov. Venovala sa chorým a postihnutým deťom vtedy ešte v neznámom pojme ako integrovaná trieda. Učila nemčinu a hru na klavíri.
Šírila osvetu vďaka svojej nemčine, maďarčine a poľštine a svojmu ráciu, kde zbierala neprístupné informácie, hlavne z rádia Vatikán, ktoré potom medzi Trstenčanmi primerane aj rozširovala. Bola v stálom kontakte s Msgr. Viktorom Trstenským aj vtedy, keď bol v nemilosti iných. Starala sa o komunistami zneprístupnený františkánsky kostolík na námestí v Trstenej a udržiavala ho v poriadku i napriek tomu, že sa v ňom nesmeli konať obrady. Tam naučila i Oľgu – adoptívnu dcéru – hre na organ, ktorá potom od r. 1961 do 1968 doprevádzala dovtedy tiché sv. omše vo farskom kostole v Trstenej a v nedeľu v Brezovici a Zábiedove, kde organovú hudbu komunisti zakázali od začiatku socializmu.
Jej sociálna a humánna starostlivosť o ľudí v núdzi bola príslovečná. Nikdy nečakala na prosby núdznych. Jej pomoc si pamätá nejedná rodina na Orave, pri požiaroch v Jasenici, Dlhej a pod. , ale aj za hranicami regiónu.
Po vydaji adoptívnej dcéry sa venovala výlučne duchovnému životu. Ochota slúžiť Bohu a Cirkvi sa jej stala osudnou, keď na ceste do kostola, ktorý pravidelne otvárala ráno o piatej ju zrazila dňa 30.10.1980 Avia a zraneniu podľahla 18.11.1980. Takmer všetky úspory s vedomím svojej dcéry darovala Vatikánu, o čom je písomná zmienka na fare v Trstenej. Pochovaná je vedľa svojej starej matky Johany Štefanidesovej na Hýbli v Trstenej .