Európa a Uhorsko v čase získania armálnej listiny

Pokúsime sa o stručný náčrt doby, ktorá predchádzala dobe udelenia armálnej listiny rodu Trstenský.

Sedemnáste storočie t.j. storočie kedy rodu Trstenský bola udelená armálna listina je nepochybne storočím ničivých vojen.

 Ako sa podarilo centralizovať a zefektívniť správu Rakúska, Uhorska a ostatných kráľovstiev cisárovi Ferdinandovi I., tak jeho potomkovia si neuvedomovali globálne aspekty vlády spojené s cirkevným, vojenským či ekonomickým potenciálom krajiny. Keď sa 9. septembra roku 1578 narodil Ferdinand, neskôr II. , ako syn arcivojvodu Karola štajerského, brata cisára Maximiliána II., a Márie Bavorskej, bolo južné Uhorsko a Sedmohradsko pod Tureckou správou. Plnú kontrolu nad týmito časťami krajiny získali Turci po víťazných ťaženiach v rokoch 1566 (pád pevnosti Sziget) a povstaní sedliakov v Chorvátsku a Slovinsku v roku 1573. Uhorské kráľovstvo bolo v tomto období krvavým bojiskom a hrádzou zadržiavajúcou za cenu nesmiernych obetí turecké vojská.V poslednej tretine 16. storočia sa vyostrila politická kríza medzi Viedňou a uhorskou šľachtou, ktorá vyžadovala zvýšenie právomocí a vplyvu v domácich inštitúciách a tiež zvýšenie počtu veliteľov uhorského pôvodu na pohraničných funkciách. Nespokojnosť vyvolávalo aj neúmerné zvyšovanie daňových bremien pre obyvateľstvo. Zvláštnu otázku predstavovala uhorská šľachta, rekotalizačné opatrenia dvora a katolícka cirkevná hierarchia. Problém spočíval aj v prísľube právnych záruk protestantom a utrakvistom – tzv. “českej” konfesii ”pro Confessio Bohemica” v Čechách Maximiliána II. Tento prísľub sa totiž netýkal uhorských stavov. Jedným z najprirodzenejších rysov šľachty v Uhorsku bola dlhodobá úporná snaha čo najviac sa vymaniť spod centralizačných snáh cisára a na maximálnu možnú mieru znížiť svoje zdanenie.

Cisár Rudolf II. mal veľký záujem na vytváraní širších trhových vzťahov a vyvíjal aktivity pri zapájaní Uhorska do európskeho trhu .  Obmedzoval rozpínavosť šľachty a zmierňoval tlak vyvíjaný magnátmi na poddaných, hoci do systému vzťahov medzi vrchnosťou a poddanými vzhľadom na svojské vymedzenie politicko-právnych právomocí medzi panovníkom a šľachtou, panovník zásadnejšie zasiahnuť nemohol. Treba priznať, že jediný kto v Uhorsku mohol využiť diplomatický a ekonomický potenciál krajiny v boji proti Turkom bol skutočne len panovnícky dom z rodu Habsburgovcov (Habsburg). Uhorská šľachta sa bránila zdaneniu podľa buly Ondreja II. z roku 1222. Neplatenie daní odôvodňovala povinnosťou zúčastniť sa na obrane krajiny, ale často túto povinnosť odďaľovala, neplnila, pričom samotná šľachtická pohotovosť a panské bandériá boli z hľadiska ich vojenskej kvality nie príliš profesionálne, čo dosvedčovali aj ich výkony na bojiskách. To sa neskôr plne preukázalo v povstaniach, kedy sa cisárske vojská stretli so šľachtickými vojskami povstalcov.

Prvým veľkým vystúpením šľachty proti cisárovi bolo povstanie Štefana Bočkaja (Bocskay de Kis Maria) v rokoch 1604-1606. Štefan Bočkaj sa dohodol s cisárom Rudolfom II. za pomoci hlavného cisárskeho vyjednávača Mateja Ilešháziho z Eliášoviec (Illésházy de Eadem) rodu pre oboch na prijateľných podmienkach.  Štefan Bočkaj získal titul kniežaťa Sedmohradského a grófa Sikulov a cisár zasa prisľúbil dodržiavať náboženské slobody v Uhorsku. Zaujímavosťou, takou typickou pre túto dobu je, že množstvo šľachty v Uhorsku enormne narástlo. Hromadné povýšenie 9254 hajdúchov do šľachtického stavu Štefanom Bočkajom sa uskutočnilo priamo na bojovom poli, pričom svojich dôstojníkov navyše ešte aj odporučil ako lojálnych pre službu u cisára. Po jeho smrti v roku 1606 však rakúska generalita a aj samotný cisár nerešpektovali dohody, čo znovu zdvihlo nespokojnosť stavov. Už krátko pred smrťou Rudolfa II. sa rozpory medzi protihabsburskou opozíciou sústredenou v Protestantskej únii a koalíciou katolíckych kniežat Katolíckej ligy schyľovali k ďalšiemu konfliktu. Matej II. konflikt vyhrotil a po jeho smrti (20. marec 1619) sa jeho brat Ferdinand II. nedokázal dohodnúť ani so stavmi v Čechách, Rakúsku či v Uhorsku čo viedlo k ďalšej vojne. Táto sa začala v Čechách, defenestráciou Vilhelma, kniežaťa zo Salmu (von Salm), kniežaťa Martinica (von Martinic), Jaroslava Bořitu, a pisára Fabrícia dňa 23. mája roku 1618 v Prahe. Tento deň sa vo všeobecnosti považuje za začiatok tridsaťročnej vojny. To bol signál k neposlušnosti šľachty aj v Uhorsku. Vedúcou postavou odboja na Slovensku bol Gabriel Betlen (Bethlen), ktorý už v roku 1613 vtrhol za pomoci  tureckých vojsk do Sedmohradska. Odtiaľ vyhnal Bátoriho (Báthory) a na sneme v Kluži ho za tureckej asistencie zvolili za nové sedmohradské knieža.

Už rok po defenestrácii vyšiel Betlen so svojimi vojskami z mesta Alba Julia (Gyulafehervár), aby sa spojil s vojskami českých a moravských stavov. Jeho velitelia Rákoczy (Rákóczy)  a Sečiansky (Szécsy) obsadili na východnom Slovensku kláštor v Jasove a niekoľko hradov v okolí. Potom ako sa pridali k povstalcom slobodné kráľovské mestá Prešov, Levoča, Bardejov, Sabinov a neskôr aj Košice, sa otvorilo voľné pole pôsobnosti vojsku, ktoré sa malo stretnúť kvôli doplneniu zásob pri Trnave najneskôr do 12. októbra roku 1619. Betlen bol však v otázke pomoci banských miest a šľachty povstaniu veľmi rezervovaný, keď sám píše v jednom liste Jurajovi Rákoczy de Felso Vadász tieto slová: ”… vidím, že každý len na to čaká, ako sa veci skončia, nikto nechce slúžiť, každý ľúbi iba povaľovanie doma. Šľachte je ľahké sedieť doma pri svojich ženách v teplých komnatách, ale nám je ťažké už sedemdesiat dní sa v poli brodiť, svoju krv vylievať za Uhorsko…”. Ich vojenská situácia nebola skutočne jednoduchá. Najväčší súper vodcu povstania, Žigmund Druget z Humenného (Drugeth de Homonna) síce ušiel do Poľska, ale celé vojsko povstalcov v tom čase disponovalo iba dvadsaťtisícovým vojskom skladajúcim sa prevažne z ľahkého jazdectva a pechoty. Keď Betlen zistil, že v Čechách sa “pohli ľady” a zrejme dôjde k boju, dal poslať desaťtisíc jazdcov do Čiech na pomoc českým stavom a sám tiahol na Bratislavu. Túto aj dobyl 14. októbra roku 1619. Keďže v Bratislave bola v tom čase uhorská koruna, tak sa jej aj zmocnil. Cisár Ferdinand II. utiekol z Viedne, pretože cesta na Viedeň bola pre povstalcov otvorená. Betlen mesto obkľúčil, ale na území východného Slovenska začal Žigmund Druget z Humenného pustošiť mestá a územie patriace šľachte lojálnej k povstaniu. Rákoczy sa teda musel vrátiť a Viedeň už nebola ohrozená.

V decembri počas snemu v Bratislave sa šľachta už nestavala za boj proti panovníkovi, ale domáhala sa iba potvrdenia starých výsad a slobôd. Na tomto sneme opäť vyhlásili slobodu náboženského vyznania a Betlen prijal titul gubernátora Uhorska. Tento titul dočasne, z taktických dôvodov, prijal aj Ferdinand II. Zároveň obaja uzavreli prímerie platné do septembra roku 1620. Cisár Ferdinand II. si uvedomoval potrebu, vzhľadom na politickú situáciu v Európe, prioritne rýchlo potlačiť povstanie českých stavov. švédsky kráľ, Gustáv Adolf II., totiž garantoval českej šľachte vojenskú pomoc. Tá si sama zvolila a vyhlásila za českého kráľa Fridricha V. Falckého, ktorého pre jeho krátku vládu neskôr ironicky nazývali aj ”zimný kráľ”. Fridrich vládol od 27. augusta 1619 do 8. novembra 1620, kedy utiekol z bojiska bitky na Bielej hore.  Po zákulisných bojoch a diplomacii oboch táborov bolo jasné, že sa na rad dostane priamy vojenský konflikt medzi českými a uhorskými stavmi a cisárom. Vojenským konfliktom bola už spomenutá bitka na Bielej hore.

Betlen vypovedal prímerie a vyslal do Prahy pomocné zbory. V lete roku 1620 zvolal do Banskej Bystrice snem, na ktorom sa okrem uhorskej šľachty zišli aj zástupcovia českých, moravských, rakúskych stavov, ako aj zástupcovia poľského kráľa a tureckej porty. Na sneme boli aj zástupcovia cisára Ferdinanda II., k žiadnej dohode však nedošlo a tak títo odišli. Po predbežnom súhlase tureckého sultána uhorské stavy zvolili Gabriela Betlena za uhorského kráľa,  korunovácia sa však z taktických dôvodov neuskutočnila. Po prehranej bitke na Bielej hore, kde sa mimochodom uhorská jazda nijako príliš nevyznamenala, začalo obdobie perzekúcie českých i uhorských stavov. Betlen sa snažil zmobilizovať svoje vojská v Sedmohradsku a viedol dlhé rokovania s Vysokou Portou. Presunul svoje vojská na západné Slovensko a obsadil Nitru. Cisársky veliteľ Henri Duval z Dampierre (de Dampierre) sa snažil útokom získať Bratislavu. Nepodarilo sa mu však zničiť most cez Dunaj, čím chcel odrezať prístupové cesty povstalcom do Zadunajska. Po troch útokoch na mesto žoldnierske vojská sa vrátili späť ku Viedni. Ich veliteľ Henri Duval z Dampierre pri tomto obliehaní padol. Betlen síce nestratil Bratislavu, ale pustošivé vpády Turkov do okolia stredoslovenských banských miest vôbec nepomáhali jeho snaženiu. Po poprave vodcov povstania v Čechách sa Betlen rozhodol uzavrieť v meste Mikulov s Ferdinandom II. mier. Rokovania trvali dlho a uzavreli sa až koncom januára roku 1622. Betlen vyjednal výborné podmienky, získal sedem uhorských stolíc a donácie na mestá Ecsed, Keresztúr, Mukačevo (Munkács), Tokaj a Tarcal. Zároveň získal kniežatstvá Opolské a Ratiborské v Sliezsku. Cisár mu taktiež udelil titul ríšskeho kniežaťa a sľúbil mu vyplatiť 50 tisíc zlatých na udržiavanie pohraničných pevností. Betlen sa musel zriecť kráľovského titulu a bol povinný vrátiť mestá a hrady, ktoré zabral v Uhorsku. Toto podnietilo veľkú kritiku z radov jeho spojencov, on však nepokladal mier za definitívu. Už v roku 1623 obsadil Trnavu. Neúspechy na oboch stranách sa skončili až v máji roku 1624 po podpísaní tzv. druhého Viedenského mieru.

Posledná výprava z roku 1626 už bola súčasťou európskej ofenzívy nazývanej dánskou periódou tridsaťročnej vojny. V princípe bola táto ofenzíva záchrannou akciou, keďže Tilly porazil dánskeho kráľa Kristiána. V tomto období významne zasiahol do diania v Uhorsku Albrecht Václav Eusébius von Valdstein, ktorý vážne ohrozoval svojimi žoldnierskymi jednotkami akcie povstalcov. Prítomnosť jeho vojsk v Uhorsku viedla k oslabovaniu vojenských akcií, obom stranám sa teda hodila dohoda o mieri, nazývaná tiež Bratislavský mier, uzavretý dňa 28. decembra roku 1626. Betlen sa potom stiahol späť do Sedmohradska, tam aj za dva roky zomrel. Neustála vojna a rabovanie cisárskych, tureckých a povstaleckých vojsk veľmi vyčerpávali krajinu, pričom hlavnú záťaž niesli poddaní. Turci žiadali na obsadených územiach dane, ale nebolo pre nich dôležité vierovyznanie. Cisárski obracali poddaných späť na katolicizmus, vyžadovali dane a násilím odvliekli mnohých do armády. Povstalci zasa nútili poddaných prejsť na protestantizmus, rabovali, žiadali dane a podobne ako cisárski vojaci, nútili poddaných do vojenskej služby.

 Situáciu vyhrotil na neúnosnú mieru Mikuláš Eszterházy de Galantha, keď prechádzal cez stredné a východné Slovensko pripravujúc sa na útok proti vojskám sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákoczyho. Košický kapitán Peter Časár (Csasár) následne spísal petíciu, ktorú odovzdal vicegenerálovi Jánovi Bornemisovi (de Bornemisza), v ktorej žiadal okamžité zastavenie násilného odvodu poddaných do cisárskych vojsk. Ďalej Časár žiadal odchod vojsk z územia východoslovenských stolíc, pretože len rabujú a tým zvyšujú biedu obyvateľstva. Rákoczy nadviazal s nespokojnými poddanými kontakt, ale veľmi neurčite sa vyjadroval k ich podpore, keďže medzinárodná a domáca situácia ešte nedozrela k novému konfliktu tak zaujal obojakú politiku. Problém spočíval v nepripravenosti Turkov a ostatných spojencov na boj proti Habsburgovcom. To viedlo k zajatiu Čásara novým hornouhorským kapitánom Mikulášom Forgáčom z Gýmeša (Jelenca) (Forgách de Ghymes).  Ten nechal Petra Časára popraviť, následkom čoho vypuklo v rokoch 1631-1632 povstanie poddaných v Abovskej, Boršodskej, Gemerskej, Šarišskej a Zemplínskej stolici. Títo tiahli na Košice, ktoré obkľúčili, vtrhli do spišských banských miest a rabovali šľachtické majetky. Rákoczy toto povstanie kruto potlačil, ale zároveň ešte predtým porazil v bitke pri Ramakaze v roku 1631 Mikuláša Eszterházyho. Rákoczy sa potýkal s vlastnou opozíciou v Sedmohradsku, ktorá mu zväzovala ruky, a preto boli jeho vyhliadky na strategické využitie víťazstva nad vojskom Mikuláša Eszterházyho v boji proti cisárovi v nedohľadne.

Keď v roku 1632 padol v bitke pri meste Lützen švédsky kráľ Gustáv Adolf, cisárske vojská začali znovu “získavať dych”. Medzitým však prišlo k zavraždeniu kniežaťa Albrechta Václava z  Valštejna v Chebe. Je otázne, či mal v jeho zavraždení nejaký podiel aj cisár. Vie sa len, že ho 25. februára roku 1634 zavraždili spolu s jeho dôstojníkmi Ilovom (Ilova), Trčkom a Kinským (Kinsky), títo cisárski dôstojníci: Matúš Gallas, Ottavio Piccolomini, Rudolf Colloredo, Ján (Johan) Aldringen a Baltazár de Marradas. Cisár nechal vo všetkých kláštoroch slúžiť 3000 zádušných omší za zavraždené knieža. Vražda nemala vplyv na vojenské udalosti. Po bitke pri Nörtlingene sa podarilo vyhnať Švédov z južného Nemecka. V roku 1635 uzavrel cisár Ferdinand II. pražský mier so saským kurfirstom. Podľa tejto dohody sa všetky ríšske kniežatá, teda aj protestantské, mali spojiť a spoločne vyhnať Švédov z krajiny. Kalvínov však cisár vylúčil z dohody o platnosti tzv. Reštitučného ediktu. Keď už všetko nasvedčovalo tomu, že nastane dlho očakávaný mier, tak do bojov zasiahlo francúzske kráľovstvo. Francúzsko finančne podporilo Dánov a Švédov a tridsaťročná vojna sa dostala do svojej síce poslednej, ale najtragickejšej fázy. Besnenie vojny trvalo od roku 1635 kontinuálne až do podpisu Vestfálskeho mieru v roku 1648. Vojenské akcie v Uhorsku sa však posunuli až do roku 1643.

Cisár Ferdinand II., ktorý bojoval od začiatku vojny s elánom a náboženským fanatizmom, sa jej konca nedožil. Zomrel 5. februára 1637 vo Viedni, pochovali ho v jeho mauzóleu v štajerskom Hradci (Graz). Svojmu synovi Ferdinandovi III.  zanechal spúšť spôsobenú vojnou, náboženskú nenávisť a biedu v celej krajine. Akokoľvek sa snažil Ferdinand III. vojnu ukončiť, vždy sa stalo niečo, čo jeho snahu prekazilo. Jeho márna snaha bola daná aj akousi zvláštnou vnútornou dynamikou vojny. Najväčším paradoxom vojny bolo, že hoci vypukla kvôli konfesionálnym otázkam, v jej poslednej fáze išlo už iba o územné zisky a neľútostné drancovanie obyvateľstva všetkými účastníkmi konfliktu.

* * *

PREČO FERDINAND III. NEBOL KORUNOVANÝ ZA UHORSKÉHO KRÁĽA V BRATISLAVE?

(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

ŠTEFAN HOLČÍK: KORUNOVAČNÉ SLÁVNOSTI, BRATISLAVA 1563-1830, IKAR 2005, str. 36 a nasl.

Slávnosť korunovania ďalšieho uhorského kráľa hlavné mesto Uhorska obišla. Nástupca Ferdinanda II., jeho syn Ferdinand III., nemohol prijať kráľovské pomazanie a korunu svätého Štefana v prešporskom korunovačnom a farskom chráme. V meste totiž zúril mor, čo bolo ešte horšie ako prítomnosť Turkov v Stoličnom Belehrade a Ostrihome. Všetky ostatne väčšie centra krajiny obsadil nepriateľ‘ a sídelné mesto pomaly podliehalo epidémii. Preto sa stavy rozhodli korunovať nového kráľa v pomerne blízkom Šoprone, kam odviezli aj korunu. Tak sa Šopron stal 8. decembra 1625 tretím korunovačným mestom uhorských kráľov. Slávnostný akt sa uskutočnil v tamojšom malom kostole pri františkánskom kláštore.
Korunovanie prvej manželky Ferdinanda III. sa uskutočnilo až o trinásť rokov neskôr. Španielsku infantku Máriu Annu korunovali zase v prešporskom farskom Kostole svätého Martina. Jej korunovanie sa uskutočnilo podľa vzoru predchádzajúcich korunovaní kráľovských manželiek. Bolo však slávnosťou skôr rodinnou, domácou, bez väčších zahraničných ohlasov. Ani španielski hostia nemohli byť zvlášť nadšení v smutnom zimnom období. Slávnosť korunovania sa totiž konala 14. februára 1638.

* * *

PREČO MÁ SVÄTOŠTEFANSKÁ KORUNA NAKLONENÝ KRÍŽ?

(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Existuje viacero názorov prečo má Svätoštefanská koruna naklonený kríž. Jednu z možností uvádzame na stránkach rodu Trstenský z týchto dôvodov:

  1. Udalosti nižšie opísané sa týkajú cisára Ferdinanda III., t.j. cisára, ktorý rodu Trstenský udelil armálnu listinu.
  2. Stali sa v Bratislave vo februári 1638 t.j. v období udelenie armálnej listiny rodu Trstenský (v januári roku 1638).
  3. Bol pri nej aj palatín Mikuláša Esterhaziho (Eszterhazy), t. j. príslušník rodu s udelením armálnej listiny a jeho erbom bol spojený aj rod Trstenský. Adresát armálnej listiny Andrej, slúžil ako úradník na Oravskom zámku, kde bol po smrti posledného príslušníka rodu Turzo direktorom domínia príslušník rodu Eszterházy,

ZÁMENA KĽÚČOV A SVÄTÁ KORUNA

Článok „Zámena kľúčov a svätá koruna“ s podnadpisom „Svetlo do záhady šikmého kríža?“ uverejnenom v časopise História (Revue o dejinách spoločnosti) číslo 1, január 2005, 5. ročník.

Autor článku: Dr. Geza Palffy, PhD. (1971), pracuje v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied v Budapešti, je autorom desiatok štúdii a viacerých monografií k uhorským dejinám vo včasnom novoveku.

Nedobytná debna

Nedávno som v bohatej zbierke Maďarského krajinského archívu narazil na dva zaujímavé pramene – latinsky a maďarský denník, zachytávajúce dianie na krajinskom sneme, ktoré nezávisle od seba informujú o vážnej ,,nehode“ korunovačnej debny a svätej koruny.

 Dna 14. februára 1638 sa od skorého rána konali v korunovačnom Dóme sv. Martina v Bratislave prípravy na korunováciu manželky uhorského kráľa Ferdinanda III. (1637 – 1657) Márie Anny. Podľa starej tradície sa v sakristii katedrály zhromaždilo niekoľko zástupcov uhorských stavov pod vedením palatína Mikuláša Esterhaziho (Eszterhazy), aby tu približne hodinu pred ceremóniou prichystali insígnie potrebne na korunováciu. Hoci kráľovné boli korunovane osobitnou korunou, pri tomto slávnostnom okamihu nemohla chýbať‘ ani svätoštefanská koruna. Podľa starej tradície sa ňou totiž museli dotknúť‘ pleca kráľovien na znak toho, že svojmu manželovi budú pomáhať‘ pri riadení kraľovstva. Zatiaľ čo prítomní hodnostári debnu s korunou kráľovnej poľahky otvorili, pri veľkej debne so svätou korunou sa vyskytli závažné problémy. Dozvedáme sa o nich zo spomínaných denníkov očitých svedkov.

Kľúče k nej podľa tradície doniesol do Bratislavy viedensky dvormajster (v modernom ponímaní ministersky predseda habsburskej monarchie) v malej škatuli z viedenskej cisárskej klenotnice, známej ako Schatz-kammer. Napriek tomu, že podľa nápisu na škatuli v nej mali byt‘ kľúče od debny s uhorskou korunou, nevedeli ju nimi otvoriť‘. Po mnohých ťažkostiach sa to násilím podarilo až privolaným zámočníkom.

Ťažkosti pokračujú

Otvorením debny sa však cela nepríjemná záležitosť‘ ešte neskončila. Palatín Esterhazi najprv vybral z debny korunovačný plášť‘ sv. Štefana, potom kráľovské topánky a meč. Po nich nasledovalo krajinské jablko, uchovávané v koženom puzdre, žezlo a napokon sa mala vybrať‘ koruna, ktorú od istého času dávali do medeného puzdra, skladajúceho sa z dvoch časti. Podľa jedného z dvojice spomínaných prameňov však palatín po sňatí vrchnej časti puzdra nemohol vybrať‘ korunu z jeho spodného dielu. Podarilo sa mu to až pomocou noža, ktorým ju vypáčil. Teda aj keď korunu chránilo medene puzdro, pri zdvíhaní a otváraní debny – zrejme pomocou páčidiel – ju to neuchránilo pred silným tlakom či údermi. Inak ťažko možno vysvetliť‘, že sa zasekla. V dôsledku silného tlaku sa v prvom rade musel ohnúť‘ vyvýšený kríž a následné mohli vzniknúť‘ praskliny na tzv. latinskej korune, pozorovateľné do dnešných čias. Napriek zjavnému poškodeniu klenot splnil svoju úlohu pri slávnostnej korunovačnej ceremónii: dotkli sa nim pleca kráľovej manželky a zdobila aj stôl počas slávnostnej hostiny po korunovácii.

Podľa zvyklosti svätú korunu používali výhradne pri korunovácii kráľa a kráľovnej, potom ju s ostatnými insígniami ešte v deň korunovácie, nanajvýš v priebehu niekoľkých dni po jej starostlivom skontrolovaní, uložili späť do debny. Následné na zámku umiestnili tabuľu obdĺžnikového tvaru alebo kus súkna, ktorého okraje zapečatili mnohými pečaťami, takže zámka sa dala odomknúť‘ len po ich rozlomení.

V spomínanom roku 1638 sa však koruna výnimočné dostala do debny až 26. februára, teda 12 dni po korunovácii, čo dokladajú korunovačné záznamy, ktoré sa do Maďarska vrátili spolu s korunou. Toto takmer dvojtýždňové zdržanie sa dá vysvetliť‘ len tým, že poškodenú debnu i korunu sa v rámci možností pokúšali opraviť‘, resp. aspoň stabilizovať‘, debnu mohli dokonca aj vymeniť. Azda raz bádateľské šťastie vynesie na povrch aj záznamy vzťahujúce sa na tieto opravy.

Zamknuté ústa

Udalosti, ktoré sa odohrali v sakristii, sa nikdy nedostali na širšiu verejnosť. Diskrétnosť očitých svedkov by okrem účty voči korune vysvetľoval aj strach z toho, že rozšírenie správy o zámene kľúčov a poškodení koruny by mohlo vrhnúť zlé svetlo na najvyšších predstaviteľov ríše a Uhorského kráľovstva – viedenského dvormajstra a palatína, ktorý korunu vydoloval z puzdra pomocou noža. A to aj v prípade, že zámenu kľúčov, ktorá si vynútila rozbitie debny, zrejme spôsobila nepozornosť‘ niektorého zamestnanca viedenskej klenotnice.

Denníky oboch očitých svedkov možno poskytujú odpoveď‘ na jednu z najrozporuplnejších otázok vynárajúcich sa okolo tohto symbolu uhorského štátu, no nemožno vylúčiť‘ ani iné poškodenia v priebehu 17. – 18. storočia. Chýbajúce ohnivká v histórii tohto klenotu môže preto odkryť‘ len bádateľské úsilie zamerané na objavenie nových prameňov.

* * *