Stručný náčrt vývoja šľachty v Uhorsku a na Orave

Vznik šľachty v Uhorsku

Medzi najstaršiu podobu predchodcov šľachty v Uhorsku patrili takzvaní kondicionáli. Títo sa rozdeľovali na tri skupiny:

Prvou skupinou boli iobagiones regni – kráľovskí jobagióni, títo boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo pod v kráľovskej armáde. Ich osobná sloboda nebola ničím obmedzená, boli rovní, slobodní a neskôr rovnocenní aj šľachte.

Druhou skupinou boli jobagiones castri – hradní jobagióni. Bolo to obyvateľstvo, ktoré bolo usadené na kráľovskej pôde ktorá patrila ku kráľovským hradom. Tvorili posádku hradov s povinnosťou jeho ochrany. Neboli to iba vojaci, boli to aj remeselníci ako murári, tesári a podobne, všetci ktorí sa podieľali na výstavbe a chode kráľovských hradov. Od prvej skupiny sa líšili len tým, že sa nemohli zúčastňovať na vojenských výpravách, museli slúžiť iba na hradoch. Tak ako poddaní museli platiť desiatky.

Treťou skupinou boli: castrense, populis castri – hradčania, ktorý boli na trvalo usadený na hrade alebo pod hradom. Tvorilo ho hlavne služobníctvo, určené k hospodárskym a technickým činnostiam na hrade. Za toto mali podiel na hradskej pôde a spoločných úžitkoch. Pokiaľ nemali špeciálne úlohy, tak často krát sa spomínajú v celkoch ako centuriae – stotinách. Tak isto ako ostatne poddanské obyvateľstvo boli povinní platiť naturálne dávky. Tieto skupiny obyvateľstva zanikli postupne v priebehu 13 -14. storočia.

Šľachta v dnešnom ponímaní ako trieda, začala vznikať v Uhorsku prvých desaťročiach 13. storočia. Postupným oslabovaním moci kráľa sa príslušníci privilegovaného stavu snažili z jeho moci vymaniť už aj tým, že začali unikať jurisdikcii hradných županov. Ich snaha bola vypočutá vydaním Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222, ktorá uzákonila výlučne panovníkovo právo rozhodovať o majetkových záležitostiach šľachty, čo viedlo k definitívnemu okliešteniu a oslabeniu moci hradných županov. V tomto čase sa začala formovať skupina majetnej šľachty, ktorá už nebola povinná napríklad sa zúčastňovať na zahraničných výpravách, ale sama mohla vlastniť veľké družiny vojakov.

Belo IV. sa snažil politicky posilniť ústrednú kráľovskú moc. Jeho snaha znovu získať časť kráľovských majetkov z rúk šľachty, ktorá ich získala od Ondreja II. ho doviedlo do konfliktu s ňou. Vnútorné problémy krajiny sa prejavili aj v prehratej bitke pri rieke Slaná v apríli roku 1241. jeho snaha neutralizovať moc vysokej šľachty ho priviedla k rozšíreniu počtu strednej šľachty, ktorú tvorili kráľovskí služobníci (servientes regis) ktorí získali donácie. V neskoršom období, počas Temešvárskeho snemu (1397), vzniklo nariadenie nútiace všetkých, ktorí dostali do užívania pôdu za vojenskú službu, osobne narukovať – personálna insurekcia. Výnimku dostali len starí a chorí, títo však museli za seba poslať náhradu. Bohatí šľachtici museli za každých dvadsať poddaných poslať jedného lukostrelca. Dokonca aj polovica príjmov cirkvi sa mala venovať na vojnu proti Turkom. Mali sa skonfiškovať všetky majetky cudzích rodov s výnimkou niektorých magnátov, ako bol Stibor zo Stiboríc.

 

 

 

Žigmund Luxemburský urobil ústupok šľachte aj v tom, že akceptoval zákaz udeľovať nové výsady oslobodenia od súkromných mýt. Do vydania zákonného článku z roku 1608 bola šľachta v Uhorsku aj napriek obrovským majetkovým rozdielom právne, formálne jednotná. Toto sa netýkalo iba komory magnátov, kde mohli vstúpiť iba šľachtici vlastniaci minimálne jedno percento z rozlohy Uhorska.

Šľachtu na území dnešného Slovenska môžeme v novoveku rozdeliť na niekoľko stavov: magnátsky, prelátsky a šľachtický.

Magnáti – domini, magnates, barones – boli dvojakého druhu: Barones regni ex officio – šľachtic s ríšskym úradom ako severinsky bán, kráľovský dverník, komorník, stolník, taverník a podkoní.

Ďalej to boli: Barones solo nomine – baróni len menovaní, títo magnátstvo viazali iba na svoju majetkovú držbu.

Preláti – boli to vyšší duchovní, pôvodne patrili k magnátskemu stavu, ale neskôr sa od neho oddelili. Patrili k nim aj určití vyšší cirkevní hodnostári ako napr. arcibiskupi, biskupi a prepošti. V sedemnástom storočí i opáti.

Nižšia šľachta na území dnešného Slovenska môžeme v novoveku rozdeliť na niekoľko skupín, na predialistov, kurialistov, armalistickú šľachtu a titulovanú (vyššiu) šľachtu.
Predialisti boli najnižšiou vrstvou šľachty v službách ostrihomského či vrábeľského arcibiskupa, ktorých spoločné slobody boli viazané na pôdu v rámci Vojskej a Vrábeľskej stolice predialistov. Boli povinní v čase vojny nastúpiť vojenskú službu v arcibiskupskom vojsku (bandériu) a nemali priame zastúpenie na krajinskom sneme.

Kurialisti – nobiles unius sessionis, tiež nazývaní šľachtici jedného lánu, boli vlastníci alebo nájomcovia kúrií s poľnosťami, ktoré získali donáciami alebo kúpou. Kurialisti pochádzali obvykle zo stredovekých jobagiónov. Bolo pre nich typické, že často žili v malých obciach tvorených len jednou alebo niekoľkými kúriami, ktoré sa nazývali kuriálnymi obcami. Ich počet bol v Uhorsku okolo 1200. obce často dostali mená po svojich majiteľoch. V Bratislavskej stolici boli hlavne na Žitnom Ostrove.

Armalistami boli šľachtici, ktorí získali armálme listiny, zabezpečujúce im dedičnú slobodu, zvyčajne bez majetkovej donácie. Do tejto kategórie patrí aj rod Trstenských. Armálne listiny boli v Uhorsku udeľované od 14. storočia až do roku 1918. spolu s kurialistami sú armalisti v písomných prameňoch uvádzaný aj ako taxálna šľachta, nakoľko od roku 1595 boli povinní odvádzať príslušným stoliciam osobitnú taxu (daň).

Stručný náčrt vývoja šľachty v Uhorsku a na Orave

V stredoveku žilo na území Oravy len malé množstvo šľachtických rodov. Malo to viacero dôvodov. Prevažnú časť územia stolice do začiatku 13. storočia pokrývali lesy. Z tohto dôvodu bolo pôvodného obyvateľstva len málo a len v niektorých lokalitách ako: Istebné, Pucov, Revišné, Tvrdošín, Trstená a Veličná. V období 13.-15. storočia sa intenzívnou kolonizáciou staršie osídlenie Oravy výrazne zvýšilo. Zúčastnilo sa na ňom obyvateľstvo starších oravských dedín, ktoré sa postupne preľudnili, ale tiež obyvatelia z okolitých, hustejšie obývaných stolíc. Nemalú úlohu pri kolonizácii hrala šľachta. Napríklad Jasenovú založili liptovskí šľachtici (zemani), Istebné založili šľachtici z Turca, Trstenú Nemci.

Na Orave žijúca šľachta bola v stredoveku zväčša drobná a len veľmi ojedinele pochádzala z veľkých magnátskych rodov. Mnoho jej príslušníkov bolo domáceho pôvodu a pochádzalo z kráľovských poddaných, či šoltýsov. V období 13. storočia tu prechodne vlastnili majetky len príslušníci starobylých šľachtických rodov Hunt-Poznam a Balaša (Ballassa). Ako zaujímavosť treba spomenúť pevné väzby, tak rodinné ako aj majetkové, medzi šľachtou Oravy, Turca a Liptova. Pre predstavu o relatívnej početnosti oravskej šľachty v porovnaní so susednými stolicami sú nesmierne cenné údaje z Liptovského a Turčianskeho registra z roku 1391.

Registre, ktoré vznikli po odhalení falzátorskej činnosti Jána Literáta z Madočian, zachytávajú zmienky o donačných listinách 65 liptovských a 54 turčianskych oproti len 5 oravským rodom. Na konci 16. storočia bolo v slovenskej časti Oravy 72 sídiel, z toho Trstená, Tvrdošín a Veličná mali postavenie mestečiek. Prevažovali malé dediny, v ktorých podľa daňového súpisu roku 1598 nebolo viac ako dvadsať zdanených port (daňová jednotka v novoveku zvyčajne väčšia ako dom). Z hľadiska rozvrstvenia šľachty je Orava nevyrovnaná. Najviac šľachty žilo v obciach Zemianska Dedina a Medvedie. Tieto sa svojim charakterom približovali ku kuriálnym obciam.

V týchto obciach žili a žijú dodnes rody: Medvecký (Medvedszky), Žufa (Zsuffa), Dedinský (Dedinszky), Vilček (Vilcsek).

Rod Vilček (Vilcsek) bol pôvodne tak isto šoltýskym rodom. Predkovia rodu pochádzali z dnešného územia Poľska: z Oravky pod Vilcskom. V roku 1625 sa tu spomína Martin Vilček ako šoltýs. Rod získal armálnu listinu 20. februára 1647 od Leopolda I. získal Mikuláš Vilcskek s manželkou Dorotou Szenkovics, ako aj so Stanislavom s manželkou Žofiou Monyak a príbuznými. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti doprava otočený strieborný vlk držiaci v pravej labe šabľu hore a v ľavej maltézsky kríž. Klenotom je z koruny vyskakujúci vlk zo štítu.

V Zubrici (dnes Poľsko) má svoj pôvod tiež šoltýsky rod Monyák. Ako dominantný šoltýs v obci vlastnil polovicu obce Ondrej Moniak v roku 1625. Medzi jeho povinnosti patrilo tiež nastúpiť na vojenskú službu na Oravskom hrade. Šľachtický titul získal 21. februára 1647 Matúš Monyák s manželkou Annou Novobilsky a ich deti: Ján, Stanislav, Žofia a Anna. Zaujímavosťou armálnej listiny je že erb je úplne identický s rodom Vilcsek.

Vo Veličnej zasa žili a dodnes aj žijú nasledovné šľachtické rody: Čutka (Cutka, Csutka), Abafi (Abaffy). Rod Lokšanský (Loksanszký) pochádza z obce Lokca, ktorá sa nachádza neďaleko Námestova. Predkovia rodu boli tiež dedičnými šoltýsmi, v roku 1625 sa tam spomína richtár Krištof Lokcansky spolu so spoločníkmi Gašparom Furindom a Michalom Kosovcom. Šľachtický titul získal od Leopolda I. Juraj, Ján a Štefan Lokcsánszky ako aj Ján Klenowszkych. Potvrdenie listiny v Oravskej stolici bolo v roku 1722. Ján Lokcsanszky bojoval pod generálom Caraffa. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti kostol s dvoma vežami a červenou strechou. Klenotom je vyrastajúce strieborné predlaktie držiace šabľu. Prikrývadlá sú modro-zlaté po oboch stranách.

V Trstenej máme v novoveku zachytené tieto šľachtické rody: Dávid, Dedinský, Medvecký, Žufa, Lokšanský, Vilček, Gasparides a z rodov príchodzích z Liptova je to napríklad rod Dobák zo Svätej Anny (de Szent Anna).

 

 

 

V Leštinách a okolí zaznamenávame už v roku 1548 vznik kaštieľov či kúrií rodu Zmeškal z Leštín (Zmeskál),  v Záskalí predkov rodu Škrabák: Petra, syna slúžneho Jána, ktorý bol v službách palatína.  Palatín povolal do svojich služieb aj rod Antona Bajčiho (Bajcsy) z Baje a Geceľa (de Baja et Geczelfalva, Geceľ – v súčasnosti časť Oravskej Poruby). Druhý syn Antona, Peter, v roku 1608 dostal do vlastníctva od palatína Juraja Turza ďalšiu donáciu na kúriu v Beňovej Lehote (dnes časť Dolného Kubína) a v Geceli. V roku 1587 zaznamenávame príchod spišského rodu Sontág (Szontagh) do Mokrade.

Z Dlhej pochádza rod Dluholuckých, ktorý je doložený už na prelome 15 a 16. storočia, rod pochádza z Liptovskej stolice. Ako šoltýsi sú v roku 1625 zaznamenaní Juraj a Michal Dluholucky. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou mláďatá. Klenotom je obsah štítu. Prikrývadlá sú po oboch stranách modro – zlaté.

V 17. storočí si mnohé pôvodne šoltýske rody vďaka ich lojalite k cisárovi Leopoldovi I. polepšili svoje postavenie a získali šľachtický titul. Zo Slanice pochádza rod Bernolák (Brnolák de Szlanicza), z ktorého pochádzal zakladateľ spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Rod Bernolák je ako šoltýsky rod zaznamenaný už v roku 1625 pod priezviskom Slaniczky. V tomto roku sa spomína Michal Slanicky ako spoločný šoltýs s Jakubom Romanikom v Slanici. Šľachtický titul získal pre rod až 15. júna 1681 Matej Brnulla alias Slaniczky armálnou listinou od cisára Leopolda I. Listina bola vyhlásená 23. februára 1682 na Oravskom hrade. Erbom je podľa armálnej listiny v modrom poli rozdelenom v strede striebornou riečkou v pate štítu strieborná skala. V hornej časti štítu sa nachádzajú tri červené ruže na zelených stopkách. Klenotom je vyskakujúci strieborný jeleň. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

Významný je tiež rod Klinovský pochádzajúci z Klina , ktorý prežil až do 20. storočia. Tento rod bol tiež pôvodne šoltýskym rodom, už v roku 1625 je v Kline zaznamenaný ako šoltýs Jakub Klinovsky, ktorý mal mimo iného za povinnosť aj vojenskú službu na Oravskom hrade. Rod Medzihradský dal Slovensku známeho pedagóga a národovca Adolfa Medzihradského (1835-1919).

Tento rod pochádza rodu Alman zo Svätej Anny na Liptove. Jeho korene siahajú až do 14. storočia. Erbom rodu je modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou tri mláďatá. Klenotom je obrnené rameno ozbrojené šabľou s napichnutou hlavou Turka. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené. Z obce Párnica pochádza aj rod Párniczkých. Táto pôvodne tiež Šoltýska rodina sa spomína už v roku 1550 ako šľachtická, svoje majetky a dedičné šoltýstvo si však udržala až do 18. storočia. V roku 1625 je zaznamenaný Jakub Parnicky s bratom Michalom ako šoltýs v obci. Rod sa rozvetvil do Bratislavskej, Nitrianske a Peštianskej stolice. Z rodu pochádza aj známy režisér Juraj Párnický. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pod zeleným stromom v pravo, doľava otočený čierny medveď, vľavo doprava otočený rytier v zbroji. Klenotom je čierny medveď zo štítu. Prikrývadlá sú modro-strieborné a červeno-strieborné.

Z ďalších rodov uvádzame rod Lehotsky z Kráľovej Lehoty. Rod Kubovics pochádza z rodu Žuffa. A rod Szmercsanyi.

 

 

 

Nesmieme zabudnúť ani na rod, z ktorého pochádzal jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov, Pavol Országh – Hviezdoslav. Orava bola teda ku koncu 17. storočia pomerne bohatá na šľachtu. Samozrejme jej postavenie nebolo z hľadiska Uhorska veľmi dôležité, a okrem výnimiek väčšina príslušníkov týchto rodov nepresiahla regionálnu pôsobnosť. Bez akýchkoľvek pochýb to však boli rody, ktoré vtlačili svoju nezmazateľnú pečať Orave, tak ako ju poznáme dnes.

Aké boli pomery na Hornej Orave v polovici 17. storočia?“ článok Doc. PhDr. Augustína Maťovčíka, DrSc.

* * *

Aké boli pomery na Hornej Orave v polovici 17. storočia? (Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Dolu uvedené články sme sem zaradili z týchto dôvodov:

  1. Z článkov je možné vycítiť každodenné ťažkosti našich predkov.
  2. Týkajú sa richtára (fojta, šoltýsa) Juraja Trstenského.
  3. Opisujú (podľa nás) postavu jedného najvýznamnejšieho zbojníka tých čias na území terajšieho Slovenska Mateja Klinovkého.
  4. Ukazuje na pomery, ktoré vtedy vládli na tomto území medzi katolíkmi a protestantmi.

Postavu zbojníka Mateja Klinovského by sme mohli z pohľadu dĺžky jeho zbojníčenia, ale aj z pohľadu koristi, ktorú získal, považovať možno za väčšieho zbojníka, ako bol Juraj Jánošík. Matej Klinovský sa tváril, že bojuje proti katolíkom, ale doma nazhromaždil veľké množstvo katolíckej literatúry.

Pravdepodobne mal veľkú podporu protestantského správcu Oravského hradu Štefana Thőkőliyho.

Postava Juraja Trstenského je tu spomenutá okrajovo, ale sa domnievame, že sa pričinil o zlapanie zbojníka Mateja Klinovského.

Citované z knihy: Henryk Ruciński: Chrześcijaństwo na Orawie do końca XVIII wieku, Białystok 2001, str. 111 a 112.

Výčiny Klinovského a jeho bandy sa časom stali kompromitujúce aj pre miestne orgány, ktoré ho dovtedy chránili. Keď sa v Chyžnom uskutočnil prepad dvoch poľských šľachticov, z ktorých jeden bol zavraždený, šľachetný Juraj Trstenský, richtár v Trstenej, dostal rozkaz uväzniť Mateja Klinovského, ako podozrivého z vykonania tohto zločinu.

Richtár po jeho uväznení vykonal prehliadku jeho domu. Našiel tam zbierku kníh (zo správy komisie vyplýva, že to boli knižky katolícke) nejakého Alexandra Kurciusa zo Starej Rabče (Rabča), ktorá zaplnila dva veľké vozy.

 

Knižky zostali rozhádzané niekoľko dní pred prepadnutím sprievodu Jána Kazimíra, a tak vtedy v decembri roku 1655 Trstenský súčasne s vecami (varis literalibus instrumentis) potrebnými na písanie odviezol to všetko v troch vozoch na Zámok, presne nevediac čo sa s tým stalo.

Ďalší článok je prevzatý z novín „Naša Orava“ zo dňa 22. 2. 2006, autorom je pán Mojmír Krajči:

Matej Klinovský

V noci z 26. na 27. decembra 1655 prechádzalo vojsko poľského kráľa Jána II. Kazimíra tajne, aj so svojím kráľom, zo sliezskeho mesta Žywiec pod Pilskom chotárom Oravskej Polhory cez Slanú Vodu, na Rabčice a ďalej na Bobrov. V priestore Rabčíc bol celý sprievod Jána II. Kazimíra neočakávane prepadnutý zbojníkom Matejom Klinovským, a jeho družinou v chotárnej časti, ktorá sa odvtedy krvavo volá Zabiják. Po krátkej šarvátke vojaci zachránili život kráľovi a unikli z bojiska. Vozy z kráľovho sprievodu Matej Klinovský ukradol, s družinou odvliekol do Rabčíc a potom väčšiu časť odviezol na Oravský hrad správcovi hradu Štefanovi Thőkőlyimu.

Keby to nebol historický fakt, udalosť znie skoro vymyslene, neuveriteľne. Vynárajú sa otázky: Čo robil poľský kráľ v chotári Rabčíc s nemalým sprievodom, ba dokonca s kráľovským pokladom, drahocennosťami poľskej koruny naloženými na vozoch? Kto bol ledva dvadsaťročný Matej Klinovský, a ako si mohol trúfnuť na prepad poľského kráľa? Veď legenda slovenského zbojníčenia, národný symbol Juraj Jánošík odsúdený na šibenicu mu svojimi činmi nesiahal ani po kolená. Ako to, že sa o Matejovi Klinovskom skoro vôbec nevie a v učebniciach nepíše vôbec?

Tak pekne po poriadku. Poľský kráž Ján II. Kazimír utekal z obkľúčeného Krakowa, vtedajšieho kráľovského sídla, pred švédskym kráľom Gustávom Karolom X., ktorému pomáhal Juraj Rákoczi II., sedmohradské knieža. Dvadsiateho prvého októbra 1655 poľský kráľ naložil vozy kráľovským pokladom a utekal do Sliezska. Odtiaľ dokonca v sprievode pápežského legáta Petra Vidoniho na Slovensko popod Babiu horu a cez Rabčice. Konečným cieľom a skrytým útulkom pre poľského kráľa mal byť Podolínec a mestá na Spiši, ktoré od čias Žigmunda Luxemburského boli poľským územím. Po prepade a okradnutí Ján II. Kazimír 27. decembra1655 prišiel do Ružomberka, kde nocoval a 28. decembra toho istého roku ho v Podolínci už privítali utečenci z Poľska.

A kto bol Matej Klinovský? Pravdepodobne bol synom zakladateľa Rabčíc Jakuba Klinovského, ktorý dostal v roku 1616 šoltýske (richtárske) právo na založenie obce. Fakt, že väčšia časť pokladu poľského kráľa sa ocitla na Oravskom hrade u Štefana Thőkőlyiho napovedá, že Klinovský mal podporu k prepadu odtiaľ. Veď Štefan Thőkőlyi bol známy ako podporovateľ protestantov a bol súčasťou protihabsburgskej stavovskej opozície. Keď cisárske vojská v roku 1670 obkľúčili Oravský hrad, Thőkőlyi zomrel a jeho syn Imrich ušiel. Neskôr sa postavil na čelo ďalšieho stavovského odboja. Cisárske vojská z hradu odviezli Thőkőlyiho poklad do Viedne. Cisár Ferdinand III. sa veľmi čudoval, ako sa habsburgské drahocennosti, darované jeho predkami poľskému kráľovi, mohli ocitnúť na Oravskom hrade.

A ďalšie činy Mateja Klinovského? Na jar 1656 v Chyžnom olúpil dvoch poľských zemanov, jeden z nich to neprežil. Trstenský richtár Juraj Trstenský ho nepriviedol na hrad v reťaziach, ako mal, lebo Klinovský sa stratil, podporovaný už spomenutým Štefanom Thőkőlyim. S jeho požehnaním opakovane okrádal, zastrašoval kupcov na jarmoku v Orawke. A keď ho osobnosť oravských katolíkov – farár Sczechovich – napomínal, krúžiac valaškou nad jeho hlavou, nechal ho Klinovský dobiť družinou skoro na smrť.

Po kvetnej nedeli 1656 v Rabčiciach družina Klinovského, a najmä Klinovský sám, temer sekerami zabili farára Boroviča. Toho zachránila iba vlastná matka. Borovič totiž oslobodil Klinovským svojvoľne uväzneného Jakuba Lazáka. Rabčický kostol a fara mali duchovne slúžiť katolíkom z hornej Oravy, Sihelného, Rabče, Polhory, Veselého, Mútneho, Klina, Bobrova a Zubrohlavy, pretože námestovská fara bola v tom čase luteránska. Klinovský vyhlasoval, že každý, kto navštevuje námestovský kostol, bude potrestaný konfiškáciou majetku. Tak dopadol šoltýs Slovík, ktorému ukradol štyri páry volov, alebo niekoľkí obyvatelia Rabče, ktorých dokonca väznili na Oravskom hrade zakutých v reťaziach.

O týchto činoch a terore vypovedali svedkovia na ťažko vynútenom procese proti Matejovi Klinovskému v roku 1659. Vypovedalo šestnásť svedkov, medzi nimi matka farára Boroviča. Vrchnosť z Oravského hradu sa snažila vyšetrovanie prekaziť, ba Klinovského pravdepodobne vôbec nevypočúvali, lebo zápisnicu tohto prípadu nezachovali. Klinovský ďalej žil slobodne a neobmedzene. V roku 1669 pomohol získať šoltýsky podiel v Rabčiciach príbuznému Jakubovi Klinovskému, s postom richtára a ziskom mlyna. Vyšetrovaný bol až v roku 1696 oravskou sedriou za spolčenie sa so zbojníkom Martinom Rabčanským, ale nikdy nebol potrestaný. Matej Klinovský mal vtedy asi šesťdesiat rokov.

Potomstvo rodiny Klinovských sa usadilo postupne v obciach hornej Oravy. Od 17. storočia je rodina vedená nie v poddanskom, ale v zemianskom stave, o čom svedčí aj erb rodiny Klinovských. Či mal nejaký podiel na tom Matej Klinovský, možno len ´hádať a hľadať v archívnych materiáloch. A koniec Matejovho života? Údajne farár vo Veľkej Lipnici pod Babou horou ešte začiatkom 20. storočia opatroval hrčovitú bakuľu po zbojníkovi Matejovi Klinovskom, ktorému tu kedysi dávno poskytli posledné rozhrešenie. Uplynulo tristopäťdesiat rokov od doby náboženskej netolerancie, svetskej a ľudskej krutosti. Akurátny čas na zamyslenie, čoho sa vystríhať, proti akej svojvôli sa postaviť, čo netrpieť. Zdá sa vám, že to nie je odkaz pre dnešok? Určite? Oravcov, ale aj mňa by určite potešilo, keby sa našli ľudské a finančné zdroje na našej, ale i poľskej strane, a v dobe, keď sa história v Európe pripomína oživenou históriou – rekonštrukciami udalostí, živými ľuďmi; znovu by sa odohral v roku výročia v chotári Rabčíc prepad poľského kráľa Jána II. Kazimíra zbojníkom Matejom Klinovským a jeho družinou. Verím, že potomkovia Klinovského, tiež Rabčičania, či predstavitelia kultúrnej, svetskej a cirkevnej obce Oravy príjmu túto výzvu. A tiež verím, že Krakov by s hrdosťou postavil sprievod poľského kráľa s družinou.

V knihe Jozefa Golvoňa: Brezovica v čase dejín a v priestore kultúry, Vydal Obecný úrad Brezovica v roku 2000  na str. 86 sa uvádza táto informácia:

Trstenský richtár Juraj Trstenský dostal od panstva poverenie, aby chytil povestného zbojníka Martina Klinovského, ktorý v decembri 1655 ozbíjal v Rabčiciach poľského kráľa Jana Kazimíra. Trstenský zbojníka nechytil, zhabal mu však ťažkú strelnú zbraň – mušketu, dve vrecia kníh a vrece písomností, ktoré Klinovský zobral v Rabčiciach istému Alexandrovi Curtinsovi. Zámockí páni zbojníkovi trochu nadržiavali pre nenávisť voči katolíkom. V jednu nedeľu prepadol jarmočníkov v Oravke, keď tretí raz zvonili do kostola. Olúpil Juraja Trstenského, ktorý bol vtedy podrichtárom a nejakému kupcovi z Trstenej zobral vrece orechov a so svojimi spoločníkmi Števonkom, Kliščíkom a Mardolíkom zbili kňaza Scechowicza, ktorý 25. mája 1658 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Adalbert Zagorsky.

Zaujímavý je aj priložený článok Doc. PhDr. Augustína Maťovčíka, DrSc., „Zbojníci lúpili aj knihy“, ktorý hovorí o osude oravského zbojníka Mateja Klinovského.
ZBOJNÍCI LÚPILI AJ KNIHY