Spríbuznené rody

Rod Abaffy de Abafalva

Ak existuje rod, ktorý ideálne charakterizuje Oravskú stolicu, tak je ním rod Abaffy. Jeho pôvod nachádzame v Gemerskej stolici v obci Abovce (Abafalva), podľa ktorej prijal predikát ”de Abafalva”. Rod žil už v 15. storočí v Gemerskej stolici, neskôr sa rozšíril do Liptovskej, Oravskej a Aradskej stolice v Sedmohradsku. Na Oravu sa dostal v službách Juraja Thurza. Juraj Thurzo daroval Jánovi Abaffymu, prefektovi a kapitánovi Oravského hradu, dedinu Hornú Lehotu na Orave, kde si vybudoval kaštieľ Kaštieľ rodu Abaffy v Hornej Lehote pred rekonštrukciou. Ján Abaffy bol zakladateľom oravskej vetvy rodu. V druhej polovici 18. storočia získal Jozef Abaffy vďaka manželstvu s Alžbetou Okoličianskou (Okolicsányi) kúriu a majetok v Mokradi na Orave. Mnohí príslušníci rodu zastávali najvyššie funkcie v stoličných funkciách na Orave i v Gemeri. Kaštieľ rodu Abaffy v Hornej Lehote po rekonštrukciiNajvýznamnejším príslušníkom rodu bol iste František Abaffy (* 1732 – † 15. 3. 1817). Bol revolucionárom a publicistom. Štúdium práva, filozofie a dejín umenia absolvoval na univerzite v Pešti. Hovoril plynulo viacerými európskymi jazykmi. V rokoch 1760 – 1770 bol županom Oravskej stolice, neskôr bol jej poslancom na uhorskom sneme. V rokoch 1772 – 1789 cestoval po celej Európe, pričom získal hlboké sociálne cítenie a veľké sympatie k osvietenstvu. Zrejme mal zásluhu aj na vzbure oravských sedliakov (1771 – 1774) proti urbáru Márie Terézie. Pre účasť na Martinovičovom sprisahaní bol na neho vydaný zatykač, ušiel však cez Švajčiarsko do Francúzska a USA. V roku 1791 vydal latinský spis na svoju obranu. Po návrate z cudziny v roku 1802 bol uväznený, omilostenie získal až krátko pred smrťou.

Erb rodu je všeobecne známy. Popísali ho už viacerí autori, avšak ich popisy sa v detailoch líšia. Najstarší variant rodového erbu podľa nájdenej pečate uverejnil J. Novák. Opísal ho nasledovne: v modrom poli vpravo dole je červený strmeň, nad ním je doprava otočený polmesiac. Vľavo je obrnené rameno držiace meč, nad ktorým sa nachádza zlatá hviezdička. Klenotom je holubica so zlatou ratolesťou v zobáku. Prikrývadlá sú po oboch stranách modro-zlaté Erb rodu Abaffy. Len o niečo mladší je variant voskovej pečate prefekta Oravského hradu Jána z roku 1585. Štít je štiepený, v pravej polovici sa nachádza predlaktie držiace meč, v ľavej dolnej polovici je strmeň a nad ním hviezdička. Klenotom je holubica s roztiahnutými krídlami. Klenot je sprevádzaný iniciálami J-A.

Iný variant rodového erbu sa nachádza na pečati prísažného Oravskej stolice z roku 1796. V štíte, ktorý je kosmo delený, sa nachádza odeté rameno držiace šabľu, halúzku a strmeň na remeni. V hornej polovici je umiestnený privrátený polmesiac. Klenotom je holubica držiaca v zobáku halúzku (Prílohy č. 3 a 4 Pečať rodu Abaffy).

Pečať Juraja Abaffyho 1763Uvádzame aj pečať z archívov v Bytči, a to Juraja Abaffyho z roku 1763.

 

 

Rod Bajcsi

V Uhorsku žilo viacero rodov s týmto priezviskom. Náš starý rod užívajúci predikát de Baja et Geczefalva (Baja je v Maďarsku a z Geceľe je dnes časť Oravskej Poruby) alebo de Űrőg et Geczefalva (Jarok v Nitrianskej stolici) získal donáciu od Ferdinanda I. dňa 8. augusta v roku 1551. Donácia (Kempelen uvádza armáles) vydaná vo Viedni bola adresovaná Antonovi a Jánovi Bajcsi. Antonov syn Sebastián dostal ďalšiu donáciu dňa 15. októbra 1573 na celý Veľký Gútor a časť Malého Gútora (dnes Hamuliakovo), na usadlosť Gecelovec (Gezelowez) a na časť v Beňovej Lehote v Oravskej stolici. Jeho druhý syn Peter v roku 1608 dostal do vlastníctva od Juraja palatína Thurzu ďalšiu donáciu na kúriu v Beňovej Lehote (dnes časť Dolného Kubína) a Geceľi. Tento istý Peter niekedy medzi rokmi 1608 až 1613 predal celé usadlosti Veľký a Malý Gútor za štyri tisíc uhorských zlatých Mikulášovi Perekedimu, radcovi uhorskej kráľovskej komory. V roku 1616 je doložený Štefan Baicsy, ktorý sa spolu s Tomášom Bosnyákom sporil so svojim bratom Jánom a jeho manželkou Brigitou Ecshy o kamenný dom v Pezinku a majetkový diel v Koplotovciach. Rod máme zaznamenaný v čase súpisu aj v Skalici (Szakolcza). Odtiaľ pochádzal Pavol Aloiz Baiczi a je tam zaznamenaný ako študent univerzity v Trnave a absolvent s titulom doktora filozofie v roku 1651. Časť rodu žijúca v Trnave je zaznamenaná cez Štefana Baichi, absolventa bakalárskeho štúdia filozofie z roku 1677. Bajcsi Jakub žil v roku 1725 v Trsticiach, kde sa nechal investigovať Bratislavskou stolicou. V roku 1643 máme zaznamenaného Františka Baychy ako provízora panstiev Likava a Orava. Neskôr sa s príslušníkmi rodu stretávame ako s úradníkmi Oravskej stolice. Časť rodu mala v rokoch 1784 až 1787 veľké majetkové problémy, ktoré vyvrcholili exekúciou majetkov v prospech rodov Medzihradský a Szentivány. Tieto problémy neobišli príslušníkov rodu ani v 19. storočí, kedy bol o majetky na území Oravskej stolice exekuovaný Karol Baitsi. V 18. storočí žili príslušníci tohto rodu aj v Nitrianskej stolici.

Poznáme erb Jozefa Bajcsi používajúceho predikát de Űrög et Geczefalva z roku 1828, na ktorom je v modrom štíte na zelenej pažiti na ľavej nohe stojací bocian držiaci v pravej nohe strieborný kameň. Klenotom je koruna, na ktorej je na pravej strane položený vejár z pštrosích pier a na ľavej strane modrá mitra so strieborným lemovaním. Prikrývadlá sú po oboch stranách modro-červené. Jozef Bajcsi – advokát otlačil v roku 1831 takmer rovnakú pečať s mierne pozmeneným klenotom – vedľa mitry je vpravo fiocci (strapec). Mierne odlišný variant poznáme z vyobrazenia erbu v kolekcii erbov Liptovskej a Oravskej stolice od Medzihradszkého. Bocian je korunovaný zlatou korunkou a drží červený kameň. Klenotom je na vavrincovom venci položená zelená mitra. Nepoznáme osobu, od ktorej prebral túto variáciu zrejme používanú na území Oravskej stolice.

 

Rod Barna

Tento veľmi starý rod pochádza z Liptovskej stolice z obce Liptovská Teplá, na ktorú získal v roku 1358 potvrdenie Pavol, syn Ivana. Nevieme, kedy presne sa príslušníci rodu presťahovali z Liptovskej do Oravskej stolice, myslíme si však, že tam prišli spolu s ovládnutím Oravského panstva rodom Thurzo. Konfirmačnú listinu pre rod udelil cisár Rudolf II. dňa 21. februára roku 1582. Ako advokát je na území Oravskej stolice zaznamenaný Jakub Brna v roku 1573. Príslušníci rodu pôsobili vo Veličnej, Trstenej a Zemianskej Dedine, niektorí žili v Rábskej a Vesprímskej stolici.
Erb rodu zatiaľ nepoznáme.

 

Rod Bernolak de Szlanicza (Szlaniczay, Brnolák)

Erb rodu Bernolak de SzlaniczaPôvodne šoltýsky rod získal šľachtický titul od cisára Leopolda I. dňa 15. júna 1681 za zásluhy o cirkev a dynastiu, teda za pomoc po turbulentnom období povstania Gašpara Piku. Hlavným adresátom armálnej listiny bol Matej Bernolák alias Szlaniczky s manželkou Zuzanou Benczúr. Šľachtictvo tiež získali jeho deti Martin, Juraj, Ján, Mikuláš, Eliáš, Zuzana a Žofia. Treba uviesť, že iba jeho takto vymenovaná línia získala šľachtictvo, nakoľko sa v Slanici nachádzali i ďalší príbuzní, ktorí do listiny neboli zahrnutí. Títo však stále držali čiastkové šoltýstva v niekdajšej obci. Matej obchodoval so soľou. Z jeho piatich synov prežili obdobie Tökölyho a Rákocziho povstania iba Juraj, Mikuláš a Eliáš. Neskôr sa rod rozrástol do Novohradskej, Marmarošskej, Tolnianskej a Peštianskej stolice. Z rodu najviac vynikol Anton Bernolák (* 1762 – † 1813), národovec a kodifikátor prvého spisovného slovenského jazyka. Jeho príbuzní Matej (1722) a Ján (* 1726 – † 1761) boli tiež kňazi.

Erbom rodu sú podľa armálnej listiny v modrom poli zo zelenej pažite vyrastajúce skalné bralá, nad ktorými sú tri červené ruže. Ruže vyrastajú zo zelených stopiek zo zvlneného strieborného pruhu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Birck

Rod má nejasný pôvod, myslíme si však, že pochádzal zo Šoproňskej stolice. Jeho príslušníci boli nemeckej národnosti. Nepoznáme, kedy a ako získali šľachtické slobody. Je možné, že ich úplný pôvod je zo Sedmohradska ako pôvod tamojších Nemcov.
Nepoznáme armálnu listinu, poznáme však pečať Johana Bircka z roku 1810. V poli štítu sa nachádzajú tri pruhy. Klenotom je grif.

 

Rod Boczko de Zaszkal

Staršia literatúra tento rod považuje za rod pochádzajúci zo Sedmohradska. Nevieme dôvod tohto tvrdenia, vieme však, že rod žil v Trstenej už v 20. rokoch 17. storočia, kde boli šoltýsmi. Nakoniec aj predikát „de Zaszkal“ jasne poukazuje na príslušnosť k Oravskej stolici, k obci Záskalie.

Podľa Viteka a Maťugovej bol prvý príslušník rodu na Orave Štefan Boczko aliter Varínyi (* 1600 – † 1672), ktorý pochádzal z Varína a prišiel v roku 1631 za kaplána do Veličnej. Zrejme jeho dcéra, jej meno nepoznáme, bola manželkou Alexandra Trsztenszkého, syna Andreja, adresáta armálnej listiny z roku 1638. To, že príslušníci rodu žili v Trstenej, dosvedčujú dohody o užívaní polí a po Tököliho povstaní aj o prinavrátení šoltýskych čiastok Jurajovi II. Trstenskému práve od rodu Boczko. V roku 1672 bol Štefan Boczko so synmi Augustínom, Zachariášom a Tobiášom jedným z hlavných organizátorov povstania Gašpara Piku. Po potlačení povstania sa im všetkým podarilo utiecť do Sedmohradska. Neskôr sa Zachariášova vetva vrátila na Oravu.

Erbom je podľa armálnej listiny v modrom štíte na zelenej pažiti červenoodetý husár. Okolo krku má zavesený kord, v pravej ruke drží hnedý budzogáň. Klenotom je v korune stojaci žeriav držiaci v pazúre čiernu guľu. Prikrývadlá sú červeno-zlaté a modro-strieborné. Medzihradszký uverejnil mierne variovaný erb, husár sa opiera o hnedú pušku. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Bornemisza de Ilosfa

Erb rodu Bornemisza de IlosfaRod pochádza z Ugočskej stolice, jeho príslušníci žili v Berežskej, Rábskej, Peštianskej a Ugočskej stolici. Nevieme kedy a od koho získali armálnu listinu.

Erbom rodu je podľa pečate Františka Bornemissza de Ilosva v modrom poli zlatý lev so vztýčeným mečom v pravej labe. Medzi dolnými nohami sa nachádza zlatý glóbus. Klenotom je obrnené rameno so šabľou.

 

Rod Bozzay de Bozza

Erb rodu Bozzay de BozzaTento rod je pre literatúru úplne neznámy. Vieme, že príslušníci rodu žili v Rábskej a Vesprímskej stolici. Rod spomína v tabuľkách iba Szluha.

Erb rodu Bozzay de BozzaPoznáme len pečať Jána Bozzay z roku 1777, kde je v oktogonálnom leme štítové znamenie odeté rameno so šabľou.

 

 

Rod Csethe

Okrem toho, že Maria Csethe bola uvádzaná ako šľachtičná a manželka Jána Trsztenszkého, nevieme o tomto rode žiadne bližšie informácie.

 

Rod Csiba

Erb rodu CsibaPôvod rodu patriaceho medzi kurialistov siaha až do obdobia vlády Štefana III. (1162 – 1172). Ten sa usadil vo Veľkom Blahove a uviedol medzi slobodných hradčanov Bratislavského hradu niekoľkých hosťov z Čiech. V roku 1236 boli ich potomkovia Belom IV. potvrdení vo svojich výsadách. V listine sa medzi ďalšími trinástimi osobami spomína aj istý Chyba. Nagy Ivánom uvedení Jaka, Marczel, Matej, Csyba, Bug, Ondrej, Ján a Musga zrejme boli ich potomkovia. Tí v roku 1299 získali od Ondreja III. šľachtické slobody spolu s donáciou na majetky vo Veľkom Blahove. Pri investigácii v roku 1729 v Mliečne (Tej Falu) sa František Csiba so synom Petrom preukázal divizionálnou listinou Ostrihomskej kapituly o majetkoch vo Veľkom Blahove (Nagy Abány) a Tomášove. Najvýznamnejším členom rodu je bez pochýb Ernest Csiba, radca kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorý bol spolu s Jánom Csibom ml. (podžupan Mošonskej stolice), Michalom (podžupan Bratislavskej stolice) a s ďalšími príslušníkmi rodu investigovaný v roku 1755 vo Veľkom Blahove. Ďalší príslušníci rodu sa v tomto roku objavujú aj v Rasticiach (Nagymagyar), Tomašíkove (Tallos) a Mliečne (Tejfalu). Mliečnianská línia rodu sa podľa rodovej tradície oddelila od línie z Blahova ešte v 15. storočí. Koncom 16. storočia už v Mliečne dokázateľne vlastnia viaceré majetkové diely. Mliečnianská línia sa pri investigáciách odvolávala na istého Martina Csibu, ktorý sa v našom súpise ešte nenachádza. Nájdeme ho až v súpisoch z rokov 1652 a 1671. Príslušníkov mliečnianskej línie stretávame v druhej polovici 18. storočia v Komárňanskej stolici v obci Szőny a v 40. rokoch 19. storočia v Krašovskej stolici. Po investigácii v roku 1725 vypukol medzi oboma líniami spor, že mliečnianskí Csibovci ukradli rodový archív deponovaný v komárňanskej pevnosti, ktorým sa potom preukázali pri investigácii. Spor s prestávkami pokračoval až do 20. rokov 19. storočia, kedy Ernest Csiba, prísažný bratislavskej súdnej stolice, napadol, že Csibovci z Mliečna vôbec nepatria k rodu a pôvodne používali priezvisko Csibrik. Podľa dostupných informácií sa Martin dožil vysokého veku (údajne 105 rokov, umrel okolo 1730) a oženil sa šesťkrát. Prostredníctvom jeho sobášov Csibovci získali aj majetky v Lehniciach a na okolí. Jeho potomkov nachádzame v polovici 18. storočia v Benkovej, Čečínskej a Hornej Potôni, Rasticiach a v okolí Veľkej Lúče. Poznáme jeho otca Jána (zomrel pred 1650) a jeho matku Magdalénu, ktorá sa po jeho smrti vydala za Pavla Buchuházy. Ján je v roku 1630 doložený ako prísažný Bratislavskej stolice. Synovia Ondreja, ktorého vdova je zapísaná v našom súpise, sa spomínajú v roku 1671. Boli to Ondrej a Lukáš. Podľa svedectiev z druhej polovice 18. storočia zisťujeme, že je zaznamenaný aj tretí brat Michal. Štefan mladší (manželka Anna Takácz) zo súpisu bol synom Štefana (zomrel pred rokom 1650). Štefan mladší mal synov Štefana a Františka. V rokoch 1652 – 1654 získal štvrtinu Orošovskej kúrie v Mliečne a vinice v Senci. Mal bratov Jána, Jozefa a Františka (umrel pred rokom 1653), ktorý bol v službách Sedmohradského kniežaťa Juraja Rákociho ako účtovník vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku). Medzi mnohými župnými úradníkmi pochádzajúcich z tohto rodu je aj vice pallerius v Bratislave Anton Csiba. Niektorí príslušníci tohto rodu (napríklad Gabriel Csiba) používali predikát de Nagy Abony (dnes časť Dunajskej Stredy).

Variant erbu rodu Csiba je aj odtlačok oktogonálnej erbovej pečate Imricha Csibu, ktorý bol fiškálom Bratislavskej stolice s iniciálami “E C” z roku 1736. Erbom je v poli neznámej farby doprava otočený celý dvojchvostý lev ozbrojený šabľou, ktorú drží v pravej labe. Klenotom je z koruny vyrastajúci husár v husárskej čiapke držiaci v pravej ruke šabľu.

 

Rod Dedinský (Dedinszky)

Aj z Oravy pochádzajú rody, ktoré môžeme zaradiť medzi najstaršie šľachtické rody v Uhorsku. Nepochybne k nim patrí aj rod Dedinský. Prídomok jasne hovorí o pôvode rodu. Príslušníci rodu si ho písali podľa Zemianskej Dediny (de Nemesdedina). Rod má spoločné korene s ďalšími šľachtickými rodmi: Revický (Reviczky), Burian (Burián) a Hupčo (Hupcsó). Prvým známym prapredkom rodu bol Wodur, ktorý je písomne doložený v roku 1272. Najstaršia panovnícka donácia pre príslušníkov rodu, presnejšie len jej potvrdenie, pochádza z 12. novembra 1355. Kráľ Ľudovít z Anjou im neskôr daroval majetky aj na území Zemianskej Dediny. Erb rodu Dedinský Oravská galéria - Dolný KubínV 18. storočí sa stretávame s príslušníkmi tohto rodu aj v Peštianskej a Turčianskej stolici. V Turci žijúci príslušníci rodu začali používať prímeno Žuffa. Erb Dedinských už publikovalo viacero autorov. V modrom poli na zelenom trojvrší je v zlatej korune položené obrnené rameno ozbrojené šabľou. V pravom hornom rohu sa nachádza strieborný polmesiac a v ľavom hornom rohu zlatá hviezdička. Klenot tvorí rameno zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené .

Pečať Jána Dedinského z roku 1763 prísažného Oravskej stoliceUvádzame aj pečať z archívov v Bytči, a to Jána Dedinského z roku 1763, ktorý bol prísažný Oravskej stolice.

 

Rod Domonkos de Zalakapolcs

Erb rodu Domonkos de ZalakapolcsUž samotný predikát nám prezrádza, že rod pochádza zo Zalskej stolice. Bližšie údaje o rode zatiaľ nevieme. Je známe, že príslušníci rodu sa nasťahovali do Biharskej, Peštianskej a Rábskej stolice.

Erb rodu je podľa pečatí štiepený štít, na ktorom je v pravej červenej polovici na brale stojaca holubica s ratolesťou. V ľavej delenej polovici sa v dolnom modrom poli nachádza zlatá, asi delová guľa, v hornej striebornej polovici je červená ruža. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné. Poznáme aj inú variantu erbu: štít je tiež štiepený, v pravej modrej časti sa nachádza strieborné kosmé brvno medzi dvomi červenými ružičkami. V ľavej červenej časti sa na zelenom trojvrší nachádza holubica s ratolesťou v zobáku. Klenotom je holubica zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Fischer

Erb rodu FischerRod pochádza z Rábskej stolice. Mária Terézia povýšila Jána Fischera do šľachtického stavu armálnou listinou zo dňa 14. mája 1741. Príslušníci rodu pôsobili v Peštianskej, Rábskej a Šomodskej stolici.

Podľa armálnej listiny je erbom rodu delený štít, v hornej zlatej polovici sú dve zlaté hviezdy, v dolnom modrom poli je na zelenom trojvrší žeriav držiaci v pravom pazúre kameň. Klenotom sú zatvorené modro-zlaté a strieborno-červené krídla. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Friwaldsky

Erb rodu Friwaldsky

 

 

 

Rod Gasparides

PErb rodu Gasparidesočiatky tohto pôvodne šoltýskeho rodu sú nejasné. Náš výskum poukazuje na čiastkové šoltýstvo už koncom 16. storočia v Trstenej. V polovici 17. storočia sa príslušníci rodu označujú ako šoltýsi, v niektorých prameňoch dokonca ako libertíni. Koncom 17. storočia rod zrejme získal šľachtictvo alebo iné slobody. Pomerne časté sú sobáše so šľachtickými rodmi v Trstenej, Leštinách, Bobrove a Tvrdošíne. S rodom Trstenský je rod Gasparides spriaznený prostredníctvom Juraja III., syna Juraja II., ktorý mal za manželku šľachtičnú Žofiu Gasparides.

Erbom rodu je podľa pečate Jána Gasparidesa v modrom poli na zelenom trojvrší vyrastajúca trojruža sprevádzaná v horných rohoch zlatou hviezdou a strieborným polmesiacom. Klenotom je obrnené rameno s dýkou. Prikrývadlá sú modro-strieborné a červeno-zlaté.

 

Rod Ghyczy de Ghycz et Assa, et Ablanczkürth

Erb rodu Ghyczy de Ghycz et AssaTento starý rod pochádza z Vesprímskej stolice, z usadlosti Gicz. Už v roku 1244 sú ako kráľovskí dvorníci spomínaní Martin a Bertalan, synovia Mórica. V rokoch 1299, 1306, 1307 sú zaznamenaní Štefan a Matej de Gych. V roku 1353 bol Viliam opátom Kláštora svätého Martina. Na územie Slovenska prišiel ako prvý Jozef, nitriansky podžupan. Ten získal aj donáciu na Assa- Ablanczkürth. Neskôr sa rod rozšíril do Bratislavskej, Rábskej, Abovskej, Hontianskej, Korontálskej, Komárňanskej a Peštianskej stolice.

Poznáme viacero podôb erbu rodu Ghyczy. Pečate Jána z roku 1615 obsahujú v oktogonálnom poli barokový štít s levom držiacim korunu. Gabriel Ghyczy v roku 1625 v Špačinciach odtlačil pečať, na ktorej je pošikom delený štít v hornej polovici s kráčajúcim levom ozbrojeným šabľou a v dolnej polovici je damaskovaný. Klenotom je vyskakujúci dvojchvostý lev so šabľou v labe. Okolo erbu sa nachádza rozpísané meno: GABRIEL GHYCZY. Mladšia podoba štítu je z roku 1644, kde je štít štiepený, v pravej červenej polovici sa nachádza z hradieb vyskakujúci zlatý korunovaný lev. V ľavej červenej polovici sa na zelenom trojvrší nachádza zlatá koruna, z ktorej vyrastá červenoodeté rameno s mečom, na ktorom je napichnutá hlava Turka. Klenotom je medzi čiernymi otvorenými orlími krídlami červenoodeté rameno s mečom. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Györy

Erb rodu GyöryTento rod pochádza z Rábskej stolice, z mesta Györ. Prvý známy príslušník rodu bol Benedikt Györy, ktorému bola aj adresovaná armálna listina od Ferdinanda I. zo dňa 10. januára 1650. Benedikt pôsobil ako prefekt a provízor na Svätojurskom panstve. Príslušníci rodu pôsobili v Rábskej, Bratislavskej, Trenčianskej, Peštianskej a Komárňanskej stolici.

Erbom rodu je podľa pečate Pavla Györy z roku 1735 v modrom poli zlatý lev s prestreleným krkom strieborným šípom. Klenotom je lev zo štítu, prikrývadlá sú po oboch stranách modro-zlaté.

 

Rod Gyuranyi

Erb rodu GyuranyiPôvod rodu je v Kysuckom Novom Meste v Trenčianskej stolici. Rod získal šľachtictvo od cisára Ferdinanda II. armálnou listinou zo 6. júna 1622. Hlavným adresátom listiny je Ján s príbuznými Mikulášom, Andrejom a Jurajom Diurjana. V tom istom roku bola listina aj vyhlásená v Trenčianskej stolici. Juraj Gyuran pôsobil v rokoch 1666 až 1679 ako provízor na panstve rodu Szunyogh. Rod sa rozvetvil do Rábskej, Nitrianskej, Zemplínskej a Abovskej stolice.

Erbom rodu je podľa armálnej listiny v modrom poli štítu červenoodeté rameno držiace motyku. V horných rohoch štítu sa nachádza strieborný polmesiac a zlatá hviezdička. Klenotom je čierny kohút držiaci v zobáku zlatý prsteň. Prikrývadlá sú čierno-strieborné a červeno-zlaté.

 

Rod Hajós

Erb rodu HajósO tomto rode nemáme bližšie informácie. Poznáme erb, ktorý uverejnil Siebmacher: na zelenej pažiti v modrom poli štítu je doprava otočený lev ozbrojený šabľou. Klenotom je obrnené rameno so šabľou s napichnutou hlavou Turka. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Hirsch

Erb rodu HirschRod pochádza z Rakúska, aj keď v 19. storočí pôsobili jeho príslušníci v Rábskej, Vesprímskej a Peštianskej stolici. Na území Slovenska je rod zaznamenaný v Gemerskej stolici.

Erbom rodu je na červenom poli zo zlatej koruny vyrastajúci strieborný jeleň so strieborným jazykom. Klenotom je jeleň zo štítu. Prikrývadlá sú po oboch stranách červeno-zlaté.

 

Rod Janossi

Erb rodu Janossi

 

Rod Javorek – Javorka

Rod pochádza z Trstenej a Čimhovej. Podľa archiválií je možné, že rod bol tiež čiastkovým šoltýsom v Trstenej. Armálnu listinu vydanú Ferdinandom III. dňa 8. februára 1642 v Bratislave získal Blažej Javorek. Bol vojak a na sklonku života pôsobil ako vojak na Oravskom hrade. V Trstenej žijú dodnes jeho potomkovia. Pre bližšie poznanie rodu je potrebné urobiť hĺbkový výskum, nakoľko rod sa rozrástol aj do Zemplínskej a Abovskej stolice.

Erbom rodu je podľa armálnej listiny v štíte na modrom poli na zelenej pažiti červenoodetý husár na bielom koni držiaci v pravej ruke odťatú hlavu Turka. Klenotom je vyskakujúci husár zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-strieborné a modro-zlaté.

 

Rod Jeszenszký de Minor Jaseno

Erb rodu Jeszenszký de Minor JasenoRod pochádza z obce Malé Jaseno nachádzajúcej sa v Turčianskej stolici. V roku 1255 sa spomína prapredok rodu Ondrej ako majiteľ územia dnešnej obce Malé Jaseno. V tom čase sa toto územie nazývalo Jordán a príslušníci rodu ho používali aj ako prídomok. Roku 1374 toto pomenovanie majetku zaniká a nahrádza ho názov Malé Jaseno. Už v 16. storočí môžeme sledovať päť samostatných vetiev rodu: pavlovičovskú, jamborovskú, petrovičovskú, maťašovskú a šimkovičovskú. Väčšina z nich používala tieto prímenia ako priezviská. Vetvy Pavlovics a Jambor si udržali túto formu priezviska až dodnes. Línia Pavlovics žijúca v Baraňskej stolici používala priezvisko Jeszenský.

Erb rodu preukazuje vývin jednotlivých línií rodu. Podľa množstva heraldických prameňov je zrejmé, že základným erbovým symbolom je jeleň alebo daniel. Armálna listina od Ľudovíta II. zo dňa 1. júna 1521 bola adresovaná Adamovi Jamborovi a Mikulášovi Pavlovičovi. Obom potvrdil aj držbu majetkov v Dolnom Jasene. Erbom je v štíte modrej farby na zelenej pažiti stojací bieloodetý muž držiaci ľavou rukou doľava bežiaceho daniela, v pravej ruke drží sekeru a chystá sa ňou udrieť chytené zviera. Listina je podľa dobovej zvyklosti bez prikrývadiel. Pečate, ktoré sme zachytili v našich výskumoch potvrdzujú používanie tejto formy rozhojnenú o klenot s bieloodetým mužom so sekerou a prikrývadlá modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Kacskovics de Daruvár

Príslušníci tohto rodu pôsobili v Temešskej, Novohradskej, Šomodskej, Abovskej a Trenčianskej stolici, kde sa Johan Jozef, František, Michael a Benjamín nechali vyhlásiť za šľachticov v roku 1816. Časť rodu žila aj v Rábskej stolici.

Podľa armálnej listiny je erbom štvrtený štít, v prvom a štvrtom červenom poli sa nachádzajú k sebe obrátené zlaté levy s prestreleným krkom držiace v predných labách striebornú zástavu. V druhom a treťom striebornom poli sa nachádza v zlatej korune z červených plameňov vyskakujúci fénix. Klenotom je vyskakujúci lev zo štítu. Prikrývadlá sú modro-strieborné a červeno-zlaté.

 

Rod Kaszás

Erb rodu KaszásV starom Uhorsku žilo viacero rodov s týmto priezviskom. Rod spríbuznený s rodom Trstenský pochádza z Rábskej stolice. Prvé šľachtictvo získali príslušníci rodu od cisára Ferdinanda II., adresátov ako aj bližšie údaje o listine nepoznáme. Vieme, že listina bola nanovo vyhlásená v roku 1711 v Rábskej stolici, v roku 1749 vo Vesprímskej stolici a v roku 1752 Sékešfehervárskej stolici. Vo Vesprímskej stolici boli na základe armálnej listiny vyhlásení 5. júna 1801 František de Kaszasz a jeho synovia Daniel, Samuel a Pavol.

Erbom rodu je podľa Siebmachera v modrom poli na zelenej pažiti kráčajúci zlatý lev držiaci v pravej labe šabľu a v ľavej odťatú hlavu Turka. Klenotom je vyskakujúci lev zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Kerling – Kherling

Erb rodu Kerling – KherlingRod pochádza z Rábskej stolice. Armálna listina bola udelená Andrejovi Kerlingovi spolu s jeho manželkou Katarínou Heufflingerovou ako aj ich deťom Andrejovi, Antonovi, Jozefovi, Ferdinandovi, Pavlovi, Anne a Márii. Listina bola vydaná 15. augusta 1708 vo Viedni.

Erbom je štvrtený štít, v prvom a štvrtom červenom poli sa nachádza na zelenom trojvrší obrnené rameno so šabľou. V druhom a treťom modrom poli sú k sebe obrátené čierne kráčajúce medvede na zelenej pažiti držiace zlatý úľ. Klenotom je medveď zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-zlaté a modro-strieborné.

 

Rod Kisfaludy de Eadem

Erb rodu Kisfaludy de EademTento starý rod má svoje korene už v časoch cisára Žigmunda Luxemburského. Ten 8. januára 1419 v Passau udelil Andrejovi de Kisfalud, pre jeho otca Tomáša, ako aj pre jeho bratov – Juraja, so synom Mikulášom, Mikuláša, Johana a Benedikta. Ďalej to bol Štefan, syn Ladislava. V listine im cisár udelil aj kompletnú držbu na obec Vieska. Rod sa z Bratislavskej stolice rozšíril aj do Peštianskej a Komárňanskej stolice.

Erbom rodu je v striebornom štíte na čiernom trojvrší latinský zlatý kríž, za ktorým je doľava otočená vrana s roztiahnutými krídlami. Klenotom je obsah štítu na doľava otočenej kolčej prilbe. Prikrývadlá sú čierno-zlaté po oboch stranách.

 

Rod Kiss

Rod Kiss žijúci v Košútoch pochádza z okolia Dunajskej Stredy. Blažej a Ján zo súpisu z roku 1650 sú spomínaní v investigačných protokoloch z roku 1755 ako osoby uvedené v dohode o rozdelení majetku rodu Kiss v Dunajskej Strede (Leder Tejed), medzi Jánom a Blažejom synmi Blažeja Kiss žijúcimi v Košútoch (Kossolt) a Pavlom Kiss žijúcim v Dunajskej Strede (Leder Tejed) zo dňa 2. júla roku 1630. Príslušníci rodu žili v Košútoch ešte v roku 1732, sú tu doložení František a Ján. V tom istom roku žil v Košútoch aj Ondrej Kiss, ktorý predkladal armálnu listinu Leopolda I. vydanú dňa 21. novembra roku 1676 a publikovanú na generálnej kongregácii Bratislavskej stolice v Šamoríne v roku 1677. Adresátmi listiny boli Juraj so synom Jánom a s bratom Gregorom, ďalej Jánove deti: Ondrej, František a Mária a Gregorove deti: Michal, Štefan, Anna, Judita a Magdaléna. Ondrej mal brata Michala žijúceho vo Veľkej Jelke. Nevylučujeme, že ide o rodovú vetvu, ktorá získala armálnu listinu. Príslušníci rodu sa neskôr rozrástli do Rábskej, Vesprímskej a Komárňanskej stolice.

 

Rod Klinovszký

Erb rodu KlinovszkýTento rod bol pôvodne tiež šoltýskym rodom. Za zakladateľa rodu môžeme považovať Jakuba Kohúta, zakladateľa obce Klin. Túto obec založil na základe dohody s Jurajom Thurzom z roku 1613. Jakub začal neskôr používať prídomok Klinovszký, ktorý sa už od polovice 17. storočia stal priezviskom rodu. Jakub, syn Mateja sa s Gašparom Illesházym dohodol na založení ďalšej obce Bystrá (dnes Oravice). Matej viedol veľmi dobrodružný život. V roku 1649 je doložený ako ochranca a výberca cirkevných poplatkov evanjelickej cirkvi na hornej Orave. Keď začalo narastať napätie medzi katolíckymi a evanjelickými stavmi spôsobené rekatolizačnou politikou katolíckej vrchnosti, začal spolu so svojou družinou napádať, lúpiť a dokonca vraždiť ľudí, ktorí nevyznávali katolícku vieru. Jeho činnosť bola napadnutá priamo na cisárskom dvore, a tak cisár Ferdinand III. vydal príkaz Štefanovi Tökölimu chytiť Mateja a súdiť ho podľa práva. Štefan Tököli bol však veľmi spokojný s Matejovým účinkovaním, a tak odďaľoval jeho arestáciu a keď ho Juraj Trstenszký chytil, snažil sa dostať ho čo najskôr von z väzenia. V roku 1659 ho súdili títo členovia Oravskej súdnej stolice: Juraj Trstenszky (bratranec manželky jeho syna Jakuba), Jakub Reviczky a Jeremiáš Porubszky. Z tohto zloženia je jasné, že všetci traja robili, čo mohli, aby mu zmiernili vinu a nakoniec dosiahli jeho oslobodenie. Nevieme s určitosťou tvrdiť, či tak konali kvôli nátlaku Štefana Tököliho alebo kvôli príbuzenským vzťahom. Po upokojení situácie a po protestoch cirkevnej vrchnosti daroval Štefan Tököli v roku 1669 Matejovi a jeho synovi Jakubovi majetky v Rabčiciach. Neskôr sa rod rozšíril po celej hornej Orave ako aj mimo Oravskej stolice. Nachádzame ich v Spišskej, Trenčianskej a Hontianskej stolici. Koncom 17. storočia sa príslušníci rodu preorientovali na katolícku vieru a priklonili sa po povstaní Štefana Tököliho na stranu cisára, za čo boli odmenení šľachtickým titulom. Listina bola vydaná Leopoldom I. pre hlavného adresáta Juraja Lokcsánszkeho spolu s Jánom a Štefanom Lokcsánszkim ako aj pre Jána a Mateja Klinovszkého niekedy okolo rokov 1673 – 1678.

Erb rodu uverejnil Medzihradszký vo svojej zbierke erbov Oravskej stolice. V modrom poli na zelenej pažiti sa nachádza biely kostol s dvomi vežami, ľavá veža je väčšia, strecha je červená. Klenotom je striebornoodeté rameno so šabľou. Poznáme viacero pečatí príslušníkov rodu a tieto sú totožné s erbom Medzihradského.

 

Rod Kolosvari

Erb rodu Kolosvari

 

 

 

Rod Kontsek de Dvorecz et Folkusfalva

Erb rodu Kontsek de Dvorecz et FolkusfalvaTento rod pochádza z Turca. Blažej Koncsek získal v roku 1381 donáciu na územie dnešnej obce Dvorec. V roku 1437 je obec spomínaná ako Končekova Ves. Už v tom čase sa rod rozrástol, a tak sa rozdelil do piatich línií používajúcich prímená: Krajčoviech, Šimunoviech, Medveďoviech (niekedy Ursíny), Zacharoviech a Tetuloviech. V 17. storočí sa rozšíril rod o vetvu Ščastný. Príslušníkov tohto rodu nachádzame v Aradskej, Novohradskej, Gemerskej, Trenčianskej, Boršodskej a Baraňskej stolici. Najvýznamnejším príslušníkom rodu je bez pochýb radca uhorskej dvornej kancelárie (1754 – 1758) Bernard žijúci v Boršodskej stolici. Ferdinand Koncsek bol v roku 1845 archivárom, hlavným notárom Baraňskej stolice. V Novohradskej stolici bol na prelome 19. a 20. storočia činný Gabriel, otec Eugena, sudca Novohradskej stolice.

Erbom rodu je podľa Nováka, ako aj nami nájdenými pečaťami, v modrom štíte zlatá koruna, nad ktorou je obrnené rameno držiace meč. V horných rohoch sa nachádza zlatá hviezda a privrátený strieborný polmesiac. Klenotom je rameno zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné. V pečatiach často variuje rameno – býva aj červenoodeté. Nebeské znamenia tiež menia polohu a farby.

 

Rod Koys (Koiš)

Erb rodu KoysV Uhorsku žilo viacero rodov s týmto priezviskom. Nás zaujíma rod pochádzajúci z Trenčína v Trenčianskej stolici. Rod bol pôvodne patricijským rodom. Adresát armálnej listiny Mikuláš Koys bol prísažný mesta, senátor a v roku 1646 sa stal aj trenčianskym richtárom. Armálnu listinu získal od Ferdinanda II. dňa 2. septembra 1629. Mikulášov syn Ján sa spomína v roku 1646 ako trenčiansky prísažný. Príslušníci rodu sa koncom 17. storočia vysťahovali do Rábskej, Šomodskej a Nitrianskej stolice.

Podľa armálnej listiny je erbom rodu na štíte modrej farby jeleň prirodzených farieb (hnedá). Je otočený doprava, vyrastá z koruny a spredu má šípom prestrelený krk smerom nadol. Klenotom sú tri rozkvitnuté biele ľalie. Prikrývadlá sú čierno-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Lieszkovszký de Eadem

Erb rodu Lieszkovszký de EademV Uhorsku žili najmenej dva šľachtické rody s týmto priezviskom. Rod spríbuznený s rodom Trstenský pochádza už zo 14. storočia z obce Lieskové v Trenčianskej stolici. Už v roku 1381 je zaznamenaný Vavrinec, prvý predok rodu, so synom Mikulášom. V roku 1579 bol potvrdený majetok v Hornom Lieskovom donáciou. Rod sa už predtým rozvetvil na mnohé vetvy, ktoré začali používať množstvo prímen: Kudlík, Kozlík, Belanský, Hlobik, Mikuláškoviech a Pohanka. Už v 17. storočí sa príslušníci rodu objavujú v Nitrianskej, Bratislavskej, Novohradskej a Oravskej stolici, kde syn Jána Lieskovského pojal za manželku Dorotu, dcéru Andreja Trstenszkého. Rafael Lieskovský sa v roku 1640 spomína ako kráľov človek. Do Zemianskej Dediny v Oravskej stolici sa koncom 18. storočia prisťahoval pre nás neznámy príslušník vetvy Špánik. Viacero dievčat sa tu privydalo do rodu Žuffa a Dedinszky de Nemes Dedina. Na objasnenie genealógie rodu vo vetve Špánik na Orave bude treba vykonať ďalší výskum.

Erb rodu je známy, uverejnilo ho viacero autorov. V modrom poli na striebornej pažiti cvála biely kôň, na ktorom sedí v zlatom sedle červenoodetý husár s vytaseným mečom. Klenotom je medzi čiernymi otvorenými orlími krídlami vyskakujúci červenoodetý husár držiaci v pravej ruke palcát a ľavú ruku má vbok. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Mauchs de Farkasfalva

Mauchs de FarkasfalvaRod pochádzal pôvodne z obce Vlková v Spišskej stolici, podľa ktorej používal aj predikát „de Farkasfalva“. Armálnu listinu pre rod získal od Ferdinanda II. dňa 5. júla roku 1635 donát Mauchs, richtár Kežmarku a jeho potomstvo: Donát, David, Izrael, Žigmund, Eva, Agneša a Margaréta. V roku 1684 získal rod donáciu na obec Vlková. Žil v Rábskej, Oravskej, Šarišskej, Novohradskej, Gemerskej a Užskej stolici. Príslušníkov evidujeme aj v Peštianskej stolici, kde pôsobili v stoličných funkciách.

Podľa armálnej listiny je erbom rodu biely kamzík vyrastajúci z koruny na zelenom trojvrší v červenom poli štítu. V pravom hornom poli je zlatá hviezdička. Klenotom je vyrastajúci biely kamzík. Prikrývadlá sú zlato-modré a červeno-strieborné.

 

Rod Medvecký

Erb rodu MedveckýKorene rodu Medvecký siahajú až do 13. storočia, do rokov 1280 až 1290, kedy dostala rodina od panovníka donáciu. Rod Medvecký (Medveczý, Medvedzký) patrí medzi najstaršie rody na Orave. Mnohí jeho členovia používali až do konca I. svetovej vojny spoločný predikát Medveczei és Kis Bisterczai és Medveczei, čiže Medvecký z Medvedzia a malého Bystera alebo obrátene. Erb rodu Medvecký Oravská galéria - Dolný KubínPriezvisko Medvecký v rôznych odlišnostiach v jeho koncovke je dnes rozšírené nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Od polovice 19. storočia až do dnešných dní sa zachovali pri priezvisku Medvecký rôzne prímenia napr. Adača, Bear, Baher, Beňo, Borsuk, Ciglieda, Ferčík, Gasper, Heretík, Holub, Hura, Janček, Kukla, Martiš, Martinek, Metejek, Mucha, Ollo, Pavlík, Páterek, Pišút, Rapák a Šebeň. Erbom rodu je medveď.

 

Rod Medzihradský

Erb rodu MedzihradskýRod pochádza zo zaniknutej Liptovskej osady Revúca. Zakladateľom oravskej časti rodu je Ján, syn Almana, ktorý v roku 1354 získal od kráľa Ľudovíta šesť popluží zeme po oboch stranách potoka Medzihradné. Potomkovia Jána tam neskôr založili dedinu. Šalamún Kubinyi de Alsó Kubin protestoval proti donácii pred Turčianskym konventom. Dlhoročné spory spôsobili, že príslušníci rodu boli uvedení do držby až v roku 1386. V roku 1520 bol Peter Medzihradszký slúžny Oravskej stolici. Rod sa rozvetvil, a tak začal, ako je na Orave bežné, používať prímenia: Mariáši, Galkovie, Matulovie, Šimonovie a Kušnier. Najznámejším členom rodu je bez pochýb Adolf Medzihradszký (* 1835 – † 1919). Zaoberal sa heraldikou a genealógiou oravskej šľachty. Bol veľkým národovcom, ovplyvnil aj Pavla Országha Hviezdoslava. Písal učebnice a snažil sa podporovať slovenskú inteligenciu. Mnohí príslušníci rodu pôsobili v rôznych stoličných funkciách. Členovia rodu sa rozšírili do Liptovskej, Biharskej, Temešskej, a Peštianskej stolice.

Erb rodu tvorí v modrom štíte na zelenej pažiti biely pelikán kŕmiaci svojou krvou tri mláďatá. Klenotom je obrnené rameno s šabľou, na ktorej je napichnutá hlava Turka. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Nagy de Alszápor

Rod pochádza zo Šoproňskej stolice, kde je zaznamenaný už v 13. storočí ako jobagiónsky. V roku 1313 sú zaznamenaní Mikuláš, Andrej a Jakub Zopori z predkladania listiny v rábskej kapitule. V roku 1345 získali potvrdenie na držbu majetkov v Zobori v Šoproňskej stolici. V 1529 je zaznamenaný Peter Nagy Zopori so synmi Imrichom a Blažejom. Rod sa zo Šomodskej stolice rozrástol do Komárňanskej, Rábskej, Bratislavskej, Báčskej a Peštianskej stolice.

Erbom rodu je v modrom štíte na zelenom kopčeku ďateľ držiaci v zobáku zlatý prsteň s červeným rubínom. Klenotom je obrnené rameno držiace šabľu s tromi zlatými hviezdičkami. Jedna je nad ohybom lakťa a dve sú nad šabľou. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Németh

Erb rodu NémethArmálnu listinu získal v roku 1717 Juraj Németh od cisára Karola III., listina bola vyhlásená v Rábskej stolici v tom istom roku.

Erbom je v modrom poli na zelenej pažiti doprava obrátený grif s otvorenými krídlami a ozbrojený šabľou. Klenotom je zlatý snop stiahnutý zlatou sponou. Prikrývadlá sú červeno-strieborné a modro-zlaté.

 

Rod Országh – Gazda

Erb rodu Országh – GazdaPôvod rodu je aj v súčasnosti nejasný. Staršia literatúra uvádza, že rod je príbuzný s rodom Messko. Podľa erbu a pečatí je táto možnosť pravdepodobná. Prvý známy priamy príslušník je Mikuláš, syn Jána, žijúci a vlastniaci majetok vo Vyšnom Kubíne. V roku 1437 je zaznamenaný Mikuláš, syn Ladislava, zvaný Országh. Ako šľachtic je tiež označený Pavol Ország v súdnych sporoch v roku 1520. Už v tomto čase začali jednotliví príslušníci rodu používať rôzne prímenia. Juraj Gazda je spomínaný v roku 1558. Juraj Országh aliter Michalovics sa narodil v roku 1551 vo Vyšnom Kubíne a je spomínaný ako člen metačnej komisie Oravskej stolice v roku 1587. Ako „homo regius“ sa označoval v roku 1596 Mikuláš Országh. Z rodu pochádzal aj básnik Pavol Országh Hviezdoslav z vetvy Vyšňanovie. Ďalšie vetvy používajú prímenie Ferancovie, Valihorovie a Zmyslivec.

Erb rodu uverejnil Medzihradszký, jeho zdroj nepoznáme: v striebornom poli na zelenom kopčeku vyskakuje zo zlatej koruny čiernoodetý muž s bielym opaskom. Klenotom je doľava vyskakujúci zlatý lev ozbrojený šabľou. Prikrývadlá sú červeno-zlaté a modro-strieborné. My uverejňujeme erb podľa popisu nachádzajúceho sa v MOL Budapešť. Pečať, ktorú máme k dispozícii, je však úplne iná: štít je delený, v dolnej polovici sa nachádza pelikán kŕmiaci svoje mláďatá krvou. V hornom štíte sa nachádza husár držiaci v každej ruke jednu uťatú hlavu Turka. Klenotom je vyskakujúci lev držiaci v ľavej labe šabľu.

 

Rod Pap – Papp

Rod Papp získal armálnu listinu od Leopolda I. 27. mája 1698 vydanú v Luxemburgu. Hlavným adresátom bol Ján Pap s manželkou Annou Horváthovou a synmi Gregorom a Jonášom.

Erbom je podľa armálnej listiny v modrom poli na zelenom trojvrší kôl, okolo ktorého sa ovíja vinič. Klenotom je kôl na trojvrší s viničom zo štítu. Prikrývadlá sú po oboch stranách červeno-strieborné.

 

Rod Pálffy

Erb rodu PálffyRod pochádzajúci z Peštianskej stolice získal od cisára Leopolda I. šľachtictvo 29. júna 1694. Hlavným adresátom bol Michal Pálffy so súrodencami Gregorom, Jánom a Annou. Listina bola vyhlásená 11. januára 1695 v Pešti na generálnej kongregácii Peštianskej stolice.

Erbom rodu je podľa armálnej listiny v modrom poli na zelenej pažiti v korune stojací žeriav držiaci v pravom pazúre tri šípi. Klenotom je vyskakujúci leopard so šabľou v pravej labe. Na špičke šable má napichnutý zelený venček.

 

Rod Possentzner

Erb rodu Possentzner

 

 

 

Rod Purgly de Joszás

Tento veľmi mladý rod získal šľachtictvo armálnou listinou od cisára Františka I. dňa 27. októbra 1820 vydanú v Opave. Hlavným adresátom bol vojak Ján Purgly de Joszás so synom Jánom, Juraj s deťmi Katarínou, Demetrom Samuelom a Rozinou. Listina bola vyhlásená v tom istom roku v Rábskej stolici. Rod pôsobil hlavne v Rábskej a Peštianskej stolici.

Erbom rodu je podľa armálnej listiny štvrtený štít. V prvom modrom poli je na zelenej pažiti zlatý dvojchvostý lev ozbrojený šabľou, v druhom modrom poli je na zelenej pažiti doprava otočený biely kôň s husárom, ktorý drží vytasenú šabľu. V treťom červenom poli sa nachádza zlatý snop a vo štvrtom červenom poli sú tri zvlnené brvná striebornej farby. Klenotom je vyskakujúci modrý husár so šabľou v pravej ruke a striebornou palmovou ratolesťou v ľavej. Na hlave má striebornú husársku čapicu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Ribcicky

Erb rodu Ribcicky

 

 

 

Rod Schick

Erb rodu Schick

 

 

 

Rod Stephanides

Staršia literatúra uvádza tento rod ako jednu z vetiev rodu Messko. Presný rok získania šľachtictva nepoznáme, vieme, že Leopold I. konfirmačnou listinou udelil erb Andrejovi Stephanidesovi spolu s manželkou Annou Varínyi, synovi Andrejovi, príbuznému Jánovi, Michalovi, Anne Curtius (Küthy) a jej deťom Jánovi a Dorote. V Trstenej sa príslušníci rodu vyskytujú už v prvej polovici 17. storočia ako čiastkoví šoltýsi. Na území Oravskej stolice žili príslušníci rodu v Revišnom a Leštinách. Z rodu vynikol Jozef Stefanides, župan Oravskej stolice (1849) a Henrich Stefanides, zakladateľ gymnázia v Trstenej v roku 1867.

Erbom je podľa armálnej listiny v modrom štíte na zelenej pažiti doprava otočený zlatý lev s vyplazeným krvavým jazykom držiaci v pravej labe kopiju. Klenotom je vyrastajúci strieborný grif držiaci pravým pazúrom červenú zástavu so striebornou rúčkou. Prikrývadlá sú červeno-zlaté a červeno-strieborné.

 

Rod Suskovics

Tomuto rodu sa venovalo už viacero autorov. Trenčiansku líniu opísal Federmayer. Rod pochádza z Chorvátska, odkiaľ si jeho príslušníci prevzali predikát de Medwia. V Trnave sa s jeho príslušníkmi stretávame už v 16. storočí. Peter Suskovics tu od roku 1561 až do svojej smrti pôsobil ako ostrihomský kanonik. Jeho pôsobenie bližšie opisuje Kollányi. Bratislavskú líniu rodu založil jeho bratranec Pavol, ktorý bol taktiež v službách arcibiskupa ako provízor jeho trnavskej kúrie a pôsobil aj ako verejný notár a trnavský senátor. Hlavný adresát Pavol so svojim synom Štefanom získal od Rudolfa II. dňa 5. septembra 1592 konfirmačnú armálnu listinu. Ďalším adresátom armálnej listiny bol jeho brat Juraj so svojou manželkou Luciou a s deťmi Pavlom, Margitou, Helenou a Uršulou. Z Bratislavskej stolice sa rod pomerne skoro rozšíril aj do Trenčianskej stolice, kde sú jeho príslušníci doložení už na začiatku 17. storočia. Trenčiansku líniu založil Michal Suskovics. Pôsobil v rokoch 1608 – 1619 ako provízor Oravského panstva v službách Štefana Thurza. Vlastnil majetky aj v Trenčíne. V presne neznámom čase ešte vo funkcii provízora bol Michal uväznený. Vlastnil aj majetky v Majcichove, kde sa v roku 1623 spomína jeho vdova Barbora Barlová. Tá žiadala o vyrovnanie nedoplatkov za služby jej manžela Michala pre Oravské panstvo. Príslušníci rodu pôsobili aj v druhej polovici 17. storočia na Orave, odkiaľ sa neskôr premiestnili do Trenčianskej stolice. Rod vlastnil majetky aj v Špačinciach v Bratislavskej stolici. Tu je v roku 1633 doložený už ako mŕtvy istý Ján Suskovics. Neskoršie osudy bratislavskej línie rodu nie sú známe. Zdá sa, že vymrela Františkom zo súpisu z roku 1650, nakoľko mladšie súpisy rod už neeviduje. V Bratislavskej stolici z titulu svojej funkcie pôsobil aj Michal Suskovic z trenčianskej línie, ktorý bol prísediacim kráľovskej súdnej tabule. Michal mal majetky v Nitrianskej stolici, v mestečku Vrbové, ktoré získal donáciou Leopolda I. 14. júna roku 1678.

Pôvodný rodový erb používaný bratislavskou líniou rodu uverejnil z pečate Pavla z roku 1572 Federmayer. Je ním v štíte aj klenote dvojchvostý lev držiaci v labách stonku s rozkvitnutou ľaliou. Viackrát bol publikovaný aj štvrtený erb udelený armálnou listinou z roku 1592. Zdá sa, že trenčianska línia rodu používala iný variant rodového erbu. Poznáme ho z pečate Michala Suskovicsa z roku 1677, ktorú otlačil v Sotine. V štíte je obrnené rameno so šabľou, v klenote je v korune stojací žeriav držiaci v nohe kameň. Na pečati sú iniciály M-S. Oravský variant rodu nepoznáme, ale myslíme si, že to mohol byť variant užívaný príslušníkmi rodu v Trenčianskej stolici.

 

Rod Szákonyi

Erb rodu SzákonyiRod získal armálnu listinu od cisára Karola III. vydanú pre Johana Szákonyi aliter Bognár. Listina bola vydaná vo Viedni 1713.

Erbom je podľa armálnej listiny štvrtený štít, na ktorom je v prvom a vo štvrtom červenom poli obrnené rameno ozbrojené šabľou. V druhom a v treťom modrom poli sa nachádza doľava otočený polmesiac. Klenotom je medzi otvorenými orlími krídlami obrnené rameno so šabľou. Krídla sú zlato-modré a červeno-strieborné. Prikrývadlá sú červeno-strieborné a modro-strieborné.

 

Rod Škrabák

Z roku 1380 je zaznamenaný najstarší predok rodu Hudko. Jeho potomok Peter de Zaszkal bol v roku 1382 slúžny Oravskej stolici. Za jeho života sa spomína štatúcia z roku 1387, kedy bol majetok rozdelený na viacero častí. Jednu časť užívali šľachtici z rodu Lucsisko, druhú časť potomkovia Hudka – šľachtici užívajúci časť majetkov v Bešeňovej a v Liptovskej stolici. Za čias vlády Žigmunda Luxemburského prešla majetková držba Záskalia zo šľachticov z rodu Lucsisko na Jána, syna Michala de Zaszkal. Neskôr sa rod v Záskalí rozvetvil a príslušníci rodu začali používať priezvisko Škrabák. Príslušníci rodu boli už v 16. storočí pravidelne volení do samosprávy Oravskej stolice. Mnohí z nich mali veľmi pevné väzby s rodom Thurzo, ktorému slúžili ako úradníci alebo hodnostári Oravského panstva. V 18. storočí sa príslušníci rodu rozvetvili do Nitrianskej, Novohradskej, Gemerskej a Aradskej stolice.

Erbom rodu je čierny orol na modrom štíte. Klenotom je vyskakujúci zlatý lev. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Takács de Duka

Erb rodu Takács de DukaRod pochádza z Vašskej stolice. Štefan a Juraj Takács získali od Karola III. nobilitáciu listinou z roku 1718. Rod mal majetky v obci Duka vo Vašskej stolici, kde žila aj väčšina príslušníkov. Boli spriaznení s rodom Domonkos de Zalapapolcs.

Erbom je podľa Siebmachera modrý štít, na ktorom je na zelenej pažiti doprava cválajúci kôň. Klenotom je červenoodeté rameno so šabľou. Prikrývadlá sú červeno-strieborné a modro-zlaté.

 

Rod Thassy

Erb rodu Thassy

 

 

 

Rod Thuranszky

Erb rodu ThuranszkyBohato rozvetvený rod má svoje preukázateľné korene v 13. storočí. Prvým známym príslušníkom bol Ctibor s bratom Marcelom. Získali za verné služby od kráľa Ladislava v roku 1278 majetok Turík (Turapatak) výmenou za pôvodný rodový majetok v Liptovskej Teplej. Rod sa neskôr rozdelil na viaceré línie. Budeme sa mu bližšie venovať pri súpise liptovskej šľachty. V Bratislavskej stolici pôsobil v prvej polovici 17. storočia Mikuláš Turanszki, ktorý je v roku 1631 doložený ako notár uhorskej komory. František zo súpisu je doložený v roku 1644 ako úradník v službách Esterháziovcov na Šintavskom hrade. V rokoch 1650 – 1652 sa s ním stretávame ako so slúžnym Bratislavskej stolice. V roku 1650 protestoval na generálnej kongregácii v prípade okupácie kúrie rodu Pobor v Majcichove.

Erb bratislavskej línie poznáme z pečate Františka Thuranszkého z roku 1644. Pečať, ktorú František používal v rokoch 1644 – 1652, obsahuje nasledovný erb: v štíte sa nachádza na osekanom konári doprava otočený sediaci vták. Klenotom je rovnaký doprava otočený v korune stojací vták. Podľa iných prameňov týkajúcich sa rodového erbu predpokladáme, že ide o havrana avšak bez obvyklého prsteňa v zobáku. Na pečati sú iniciály FT-DT. Iný variant rodového erbu poznáme z pečate Barbory Thuranszkej žijúcej v Trnave z roku 1687. Obsahom Barborinej pečate je v štíte na kopčeku stojaci doprava otočený vták držiaci vo vystretej nohe palmovú ratolesť. Klenotom je vták zo štítu stojací v korune. Na pečati sú iniciály BT-DT.

 

Rod Torkos

Erb rodu TorkosRudolf II. udelil šľachtictvo bratom Jánovi, Štefanovi a Andrejovi Torkosovi, ako aj Andrejovým synom Jánovi, Michalovi a Matúšovi. Armáles bol vydaný dňa 22. decembra roku 1587 v Prahe. Andrejov syn Ján bol zakladateľom modranskej vetvy rodu. Jánov syn Andrej je zapísaný v roku 1664 ako modranský šľachtic. V roku 1690 jeho syn Adam tiež obdržal potvrdenie v Modre. Jeho vnuci Pavol, Krištof a Andrej sú v roku 1755 v Modre potvrdení ako šľachtici. Z významnejších príslušníkov rodu treba spomenúť Pavla Torkosa, ktorý je v roku 1676 doložený ako prísažný podnotár mesta Trnavy. V roku 1783 zaznamenávame v Bratislave Jána Torkosa ako doktora medicíny.

Erb podľa armálnej listiny uverejnil Siebmacher. Štít je rozbitý opačným klinom, v pravej hornej časti je v červenom poli strieborná ľalia. V ľavej časti je v zlatom poli červená ľalia. V kline sa nachádza v modrom poli na zelenom trojvrší kráčajúci dvojchvostý lev držiaci v pravej labe zelenú palmovú vetvičku. Klenotom je vyskakujúci zlatý lev zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené. Najstarším sfragistickým prameňom je pre nás odtlačok pečate Jakuba Torkosa, prísažného Komárňanskej stolice z roku 1677. V kline sa nachádza ľalia, v horných poliach štítu sa nachádzajú privrátené levy. Klenot tvorí halúzka s ľaliou a otvorené ľavé krídlo. Erb bratislavskej línie rodu poznáme z pečate Jána Torkosa z roku 1783, kde sa v červenom štíte, ktorý je rozbitý klinom modrej farby, nachádza doprava otočený zlatý lev držiaci v oboch labách palmovú ratolesť. V červených poliach sa v horných rohoch nachádzajú ľalie (po jednej v každom rohu). Klenot tvorí vyskakujúci lev s halúzkou v labe. Identický odtlačok pečate máme k dispozícii od slúžnych Rábskej stolice Štefana a Jána Torkosa z roku 1815. Máme zaznamenanú aj pečať Jána z nitrianskej vetvy rodu, ktorý bol v rokoch 1798 až 1812 úradníkom vo Viedni. V kartuši rozbitej klinom je v pravom červenom poli ľalia, v ľavom zlatom poli sa nachádza takisto ľalia. Klin modrej farby obsahuje doprava otočeného dvojchvostého leva s palmovou ratolesťou. Nad kartušou sa nachádza listová korunka. Štítonosičmi sú dva draky.

 

Rod Trstenský

Erb rodu Trstensky

 

 

 

Rod Vagyon de Hanzlikfalva

Erb rodu Wagyon

Rod pochádza z Trenčianskej stolice a prvé poznatky sú z prvej polovice 16. storočia, kedy sa spomína Adam Vagyon alias Pecho de Hanzlikfalva. Jeho synovec Juraj Vagyon bol v roku 1590 zaznamenaný v súpise šľachty Trenčianskej stolice. Z Hanzlíkovej sa príslušníci rodu rozrástli do Zemianskych Mitíc, Trenčína, ako aj do Rábskej, Nitrianskej, Vesprímskej a Šomodskej stolice. Najvýznamnejším príslušníkom rodu bol zrejme nitriansky kanonik Štefan.

Podľa pečatí príslušníkov rodu je erbom štiepený štít, v ktorého pravej modrej polovici sa nachádza zlatý grif so zelenou palmovou ratolesťou. V ľavej červenej polovici sa nachádzajú tri strieborné brvná. Klenotom je vyrastajúci grif zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené.

 

Rod Valy

Erb rodu Valy

 

 

 

Rod Velickey

Erb rodu Velickey

 

 

 

Rod Vécsey de Vecse et Böröllyö-Isákfa

Tento starý rod pochádza z Vesprímskej stolice. Po prvý raz je spomínaný už v roku 1476 Ján de Veche Berelen et Isakfa ako vojak v bojoch proti Tukom. Neskôr sa s rodom stretávame v roku 1666, kedy je zaznamenaný Gregor de Veche Berellen et Isákfa ako vojak a majiteľ usadlostí vo Vesprímskej stolici. Johan Vecsey de Vecse v roku 1686 bojoval v Bude proti tureckým jednotkám. Armálnu listinu však získal rod až listinou od Márie Terézie vydanou vo Viedni 30. januára 1764. Jozef Vecsey získal ako cisársko-kráľovský komorník a poľný maršal rakúsky baronát 27. augusta 1879.

Erbom rodu je štvrtený štít. V prvom a vo štvrtom štíte je v červenom poli doprava otočený zlatý lev držiaci v pravej labe šabľu. V druhom modrom štíte je prepásaná strieborná ľalia a v treťom zlatom je modrá osemcípa hviezda. Klenotom je vyrastajúci jednorožec medzi dvomi otvorenými krídlami, ktoré sú farebne delené na strieborno-modré a zlato-červené. Prikrývadlá sú zlato-červené a modro-strieborné.

 

Rod Višňovský

Erb rodu Višňovský

 

 

 

 

Rod Zermegh

Erb rodu ZermeghRod pochádza zo slavónska. Ján Zermegh (* 1510 – † 1584) bol synom Mateja a v roku 1539 sa spomína ako sekretár Alexeja Thurzu. Vďaka Alexejovi sa mu podarilo v rokoch 1558 – 1576 získať funkciu komorského radcu. Bojoval proti Turkom v bitke pri Leviciach a Krupine. Za tieto bojové skutky mu Maximilián II. udelil konfirmáciu šľachtictva s polepšením erbu. Hlavným adresátom armálnej listiny bol Ján Zermegh s nešpecifikovanými príbuznými Žigmundom a Marekom. Časť rodu zrejme už v 16. storočí prešla do Trenčianskej stolice, kde sa už samotný Ján v roku 1580 spomína ako majiteľ domu v Trenčíne. Druhá časť zostala v Oravskej stolici, kde pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia vymrela po meči.

Erbom je podľa armálnej listiny delený štít, na ktorom je v zlatom hornom poli vyrastajúci červenoodetý korunou korunovaný muž. V pravej ruke drží červenú palicu s dvomi zelenými hadmi a v ľavej ruke bielu ľaliu. V modrom dolnom poli sa nachádzajú tri ruže vyrastajúce zo zeleného trojvršia, z ktorých dve sú na krajoch strieborné a v strede je červená. V pravom hornom kúte dolného poľa štítu sa nachádza zlatá hviezda a v ľavom strieborný polmesiac. Klenotom sú ruže na zelených stonkách zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-zlaté.

Rod Zuffa Dedinský

Erb rodu Zuffa Dedinský