Obraz trstenskej Panny Márie

Zaujímavá je práca nazvaná Mariánska Trstená, ktorú vypracovala Jana Lenčuchová študentka 3. ročníka Gymnázium Martina Hattalu v Trstenej v rámci Stredoškolskej odbornej činnosti v školskom roku 2006/2007.
V mierne upravenej podobe so súhlasom autorky prácu uvádzame:

Úvod, metodika práce

Metóda na získavanie informácií bola u mňa dosť špecifická, pretože som sa inšpirovala nápadom môjho otca, ktorý mi navrhol túto tému. On mi aj pomohol pri získavaní zdrojov, nakoľko sme mnohé z použitých dokumentov vlastnili. Niektoré sú získané priamo od autorov téz, ich výsledkov skúmania histórie, čerpala som aj z určitých samizdatov a pod. Táto téma nie je možno na prvý pohľad zaujímavá, no zvýšený záujem historikov a tiež miestneho obyvateľstva, zvlášť staršej generácie, dokazuje opak. Záujem o históriu a pátranie po zdrojoch mariánskej úcty vzrástli najmä po roku 1990, kedy padol komunistický režim a otvorili sa hranice Európy. Hornooravské mesto Trstená sa preslávilo ako významné pohraničné trhové mesto a ešte viac ako najväčšie pútnické mesto na Orave. Jeho história je poznačená silným mariánskym kultom – od svojho vzniku až po súčasnosť. Prvé tri storočia existencie duchovných dejín Trstenej veľmi ovplyvňoval Milostivý obraz Panny Márie – nazývaný aj „Čierna Madona“.
Pôvod tohto obrazu Matky Božej s dieťaťom na rukách je zahalený tajomstvom. O tom, ako sa dostal do Trstenej, existujú iba dohady. Tradícia hovorí, že obraz sa nachádza v litovskom meste Vilnius, no posledné skúmania pripúšťajú a iné možnosti. V druhej polovici 90. rokov 20. storočia sa môj otec so starým otcom dôkladne venovali tejto téme, viackrát vycestovali do Litvy, Poľska i do Bieloruska , aby sa mohli dozvedieť čo najviac z historickej pravdy. Výsledok nebol veľmi pozitívny, množstvo historikov zdôvodňovalo rozličný názor a vyskytlo sa veľa nejasností týkajúce sa uctievaného milostivého obrazu. To bol tiež dôvod na to, prečo som si vybrala práve túto tému. Chcela by som uviesť čo najviac názorov a hlavne fakty, ktorých sa nepochybne môžeme pridŕžať.
Ďalšie osudy obrazu sú teda opradené mnohými legendami, ktoré sa prelínajú s historickými skutočnosťami. Ľudia si ho prichádzali uctiť zo širokého okolia, pretože na príhovor vyobrazenej Matky Božej dostávali rôzne milosti – ochrana pred nebezpečenstvom, pokoj, duševné a telesné uzdravenia.
Nech už bol osud obrazu v minulosti aj v súčasnosti akýkoľvek, svojim významom ovplyvnil dejiny Trstenej na celé stáročia. Nie náhodou nazval Trstenú známy oravský historik Matúš Pajduššák – Oravskou Čenstochovou. Obraz na Jasnej Hore v poľskom meste Čenstochová sa totiž nápadne podobá na ten trstenský. V určitom okamihu našich dejín bol však tento obraz ukradnutý a dodnes je hľadaný.
Mariánska úcta, ktorá sa rozšírila v 15. – 16. storočí, pretrváva v Trstenej dodnes.
K tejto odbornej práci je priložená aj obrázková príloha obsahujúca podoby milostivých obrazov, ktoré by mohli byť v Trstenej v minulosti uctievané. Nachádzajú sa priamo v texte s názvom alebo s krátkym vysvetlením. Poznámky sú uvedené v zátvorkách, nemám zavedený žiadny špeciálny slovník.

2. Pôvod obrazu

Trstená vznikla v roku 1371, kedy tajomník uhorského palatína Ladislava, kniežaťa Opoľského – Schwankomir, z poverenia kráľa Ľudovíta I. a na prosbu Jána Hertela (prvého richtára = šoltýsa) i jeho synov, vydelil zo svojej osady Tvrdošín územie pre nové mesto. Pôvodný názov mesta bol Bingenstadt, názov Trstená je podľa Štefana Šmálika odvodený od mena Tristianus, ktorý bol predstavený v kláštore Pavlínov v meste pod Budínom, kde bola spísaná zakladacia listina Trstenej („in villa eremi“). Trstená bola založená ako mesto, a to trhové, pričom Tvrdošín bol colnou stanicou na ceste do Poľska, preto sa tam nemohol voľne rozvíjať obchod. Taktiež je tu vsunutý ideál mariánskeho pútnického mesta. V novozaloženom meste sa od začiatku dbalo na založenie fary, pre ktorú vydelili dva lány . Ladislav Opoľský bol veľký ctiteľ Panny Márie, dôsledne šíril mariánsku úctu. Založil dokonca Čenstochovú ( 1382) a bol pri založení Mariánky ( 1377) . Pôvod obrazu je odvodený od čenstochovského, ktorý L. Opoľský doniesol v roku 1382 z mesta Belz nachádzajúce sa asi 60 kilometrov severne od Ľvova (ukrajinská pohraničná obec).
Je veľmi pravdepodobné, že v prvých rokoch existencie Trstenej si dal Schwankomir urobiť kópiu Čenstochovskej Matky Božej, ktorú doniesol do „ svojho“ mariánskeho mesta.

História úcty do roku 1683

Mariánska úcta v Trstenej sa najviac rozširovala v prvých storočiach po vzniku Trstenej. Miestny kostol bol zasvätený Panne Márii, kde prostredníctvom známeho obrazu ľudia získavali rôzne milosti, pomoc v rozličných potrebách a ochranu. Svedčí o tom aj zápis z kanonickej vizitácie z roku 1559, i zachovalé mestské pečatidlo. Na pečatidle je postava Panny Márie stojacej na polmesiaci, po stranách je rozložený letopočet 1371, v kruhopise je text : „Hoc sigillum procedit de civitate Trstená.“ Zachované pečatidlo nie je pôvodné zo 14. storočia, vtedy sa na ňom neuvádzali letopočty a názov mesta Trstená je zachovaný až z roku 1420. Je vysoko pravdepodobné, že postava Panny Márie bola už na najstaršom mestskom pečatidle. V stredoveku sa na ne zvykla dávať postava patróna farského kostola, ktorý bol zároveň patrónom celého mesta.
Keďže Trstená nebola slobodným kráľovským mestom, ale podliehala oravskému panstvu, v období šírenia reformácie sa mu musela podriadiť. Rok 1556 sa stal majiteľom oravského panstva František Thurzo, ktorý bol priveľmi naklonený novému náboženskému učeniu. Skutočný nástup reformácie na Orave nastal až po roku 1585, kedy Františka Thurzu vystriedal jeho syn Juraj Thurzo ( 1585 – 1616), ktorý sa riadil podľa hesla „Cuius regio – eius religio“ (vo voľnom preklade: „Koho panstvo – toho náboženstvo“, teda zemepán rozhodoval o vierovyznaní poddaných). Nový panovník presadil vo všetkých oravských farnostiach protestantizmus. Vtedy sa aj Trstená stala evanjelickou, ale obyvatelia a zdá sa, že aj evanjelický farár, nemali rigorózne protestantské zmýšľanie. V kostole sa zachovávali katolícke náboženské predmety, obraz Panny Márie ostal v kostole a mariánska úcta pretrvávala naďalej, a to nielen u zvyškov katolíckeho obyvateľstva, ale aj u evanjelikov.
Svedectvo o tom podáva vizitátor Ján Hodík v roku 1636 a ešte presvedčivejšie o tom hovorí nitriansky kanonik Martin Solčáni, ktorý vykonal vizitáciu Oravy v roku 1659. O situácii v Trstenej zaznamenal svedectvo richtára Juraja Trstenského a podrichtára Juraja Gašparidesa, ktorí tvrdili, že úcta k obrazu P. Márie sa zachováva naďalej, ľudia z okolia putujú k obrazu nepretržite, dokonca uviedli pozoruhodné príklady prejavov úcty.
V čase, keď páni zo zámku nariadili odstrániť obraz z kostola, mesto sa proti tomu vzbúrilo. Zámockí páni hneď na to uväznili vodcov povstania, ale obraz nakoniec ostal na svojom mieste.
Keď v meste vypukol veľký požiar, kostolník – evanjelik utekal do kostola zachraňovať mariánsky obraz, hoci v tom čase horel jeho vlastný dom. V roku 1641, za čias farára Martina Jastraba bol pôvodne gotický kostol prestavaný v renesančnom slohu. Na prestavbu výdatne prispel oravský komposesorát, pretože oravské panstvo bolo vtedy v rukách siedmych dcér Juraja Thurzu a ich manželov, ktorí podporovali budovanie cirkevných stavieb.
Slobodný prejav úcty k obrazu Panny Márie umožnila náhla zmena pomerov v Uhorsku. Po prezradení Vešelényho povstania a porážke Frankepanovho a Rákocziho vojenského vystúpenia, na ktorom sa aktívne podieľalo evanjelické obyvateľstvo, v roku 1672 Leopold I. nariadil protestantom odobrať všetky kostoly a odovzdať ich katolíkom. Tak sa oravské kostoly po 90 – tich rokoch vrátili katolíkom. V tom čase boli na Orave tri katolícke farnosti (Čimhová – 1645, Oravka – 1651, Rabčice – 1656), ktoré vznikli na nátlak spišského prepošta Mateja Tarnóczyho na oravského zemepána Štefana Thőkőlyho, preto po roku 1672 museli prísť na Oravu misionári – väčšinu tvorili jezuiti , ktorí konali medzi ľuďmi misie a privádzali ich späť do katolíckej cirkvi. V Trstenej bol za kňaza ustanovený v roku 1673 pavlín Mikinič (pavlíni – rehoľný rád). Azda pavlína vybrali preto, lebo tento rád mal vo veľkej úcte Pannu Máriu a spravovali viaceré mariánske svätyne ( okrem iného aj Čenstochovú).
V roku 1678 prešiel trstenský kostol znovu do rúk protestantov, pretože Imrich Thőkőly prinútil vrátiť kostoly opäť protestantom. Imrich Thőkőly, spojenec Turkov proti cisárovi Leopoldovi, postupoval z východného Slovenska až k Viedni, pustošil krajinu i kostoly dával protestantom. Pri Viedni sa spojil s Turkami proti spomínanému cisárovi, kde sa medzi nimi v roku 1683 odohrala rozhodujúca bitka. Víťaznú poľsko-litovskú armádu viedol poľský kráľ Ján Sobieski, ktorý si ju povolal z juhovýchodného Poľska na pomoc. Skôr, ako sa litovská armáda vedená hajtmanom Kazimírom Sapiehom dostala k Viedni, vojská Jána Sobieskeho 12.9. 1683 porazili Turkov, taktiež aj ich spojencov (Thőkőlyho vojsko), preto sa časť litovského vojska z okolia Levíc a Nitry otočila späť smerom na Poľsko. Postupovali cez Oravu a cestou ničili, plienili „Thőkőlyovské – luteránske Slovensko“.
Dňa 4.októbra 1683 dorazili k Oravskému zámku, kde bola cisárska záloha obkľúčená Thőkőlyho vojskami. Pod múrmi zámku sa odohrala bitka medzi Litovcami, Thőkőlyho vojskami a cisárskou zálohou vedenou Františkom Kierchlerom. Thőkőlyho vojská boli porazené a Litovcom sa otvorila cesta na celú Oravu, následkom čoho Orava zažila v krátkom čase ďalšie plienenie a rabovanie. Celkom bolo vypálených 27 obcí, medzi nimi aj Veličná, kde zhorel celý oravský archív. Viacerí richtári sa snažili vyhnúť plieneniu zaplatením kontribúcie vrátane Trstenej, ale nie vždy to stačilo na uspokojenie Litovcov. Počas tohto rabovania bol z trstenského chrámu odnesený obraz Panny Márie ako vojnová korisť. Kostol bol vtedy protestantský, preto z pohľadu litovského hajtmana Kazimíra Sapiehu nešlo o bežnú rabovačku, ale o „beatum scelus“ , ale sa uskutočnila z túžby po dosiahnutí milostí alebo zámeru uchrániť ho pred znesvätením luteránskymi Thőkőlyho kurucmi.

Podľa známej legendy, o ktorej hovorí trstenský rodák Andrej Haťapka , obraz viezol do Krakova trstenský šoltýs Martin na vlastnom voze. Príbeh sa začína odohrávať na hranici lúky s lesom na Nových dieloch povyše Trstenej, kedy sa kone spomínaného šoltýsa Vojta zastavili a nechceli sa pohnúť z miesta. Šoltýs z rozkazu Litovcov prehliadol kone a keďže nič zvláštne nenašiel, išiel skontrolovať voz. Plný prekvapenia zbadal na ňom sedieť matku s dieťaťom. Osopil sa na ňu a vyzval ju, aby vyšla von. Ona však odmietla, a tak ju začal šľahať bičom. Vtom silno zahrmelo, kone sa zľakli a vyvrátili voz do priekopy. Po búrke zmizla žena bez stopy. Keď sa zbierali veci vysypané z voza do priekopy, na milostivom obraze zbadali na tvári stopy po ranách bičom a z očí stekali slzy. Trstenský šoltýs Martin miesto poznačil na postavenie pomníka, keď sa z Poľska šťastne vrátia a mesto si zahojí rany spôsobené vpádom Litovcov. V týchto miestach, asi 500 metrov povyše kaplnky, stál skutočne kríž, ktorý rozstrieľali českí vojaci v roku 1919 pri obsadzovaní hornej Oravy.

Rok 1683 bol prelomový nielen pre dejiny Uhorska – po porážke Turkov pri Viedni boli postupne vyhnaní z celej Európy – ale aj pre Trstenú, pretože pôvodný obraz P. Márie už nikto viac z Trstenčanov nevidel.
Za zmienku stojí skutočnosť, že Ján Sobieski počas víťaznej bitky pri Viedni šiel do boja pod zástavou s nápisom „Mária pomôž“ a na poľnom oltári mali vzácny obraz P. Márie z obce Fichamend neďaleko Viedne. Na počesť tohto víťazstva bol dňa 25.11. 1683 pápežom Inocentom XI. zavedený v katolíckej cirkvi sviatok Panny Márie, ustanovený na 12. september a odvtedy sa z vďaky za oslobodenie od Turkov, v katolíckej cirkvi trikrát denne modlí modlitba Anjel Pána.

Hľadanie obrazu v rokoch 1683 – 1990

Trstenčania sa nezmierili so skutočnosťou, že milostivý obraz je preč a už v roku 1686 sa prostredníctvom cirkevnej vrchnosti dožadovali vrátenia obrazu Matky Božej z Čenstochovej – predpokladali, že v Čenstochovej je ich hľadaný obraz, totiž tento sa na trstenskú podobizeň Panny Márie veľmi podobal. Cirkev celú vec prešetrila a zistila, že čenstochovský obraz nepochádza z Trstenej, ale že tam je už od dávna a v Poľskom kráľovstve sa po podobnom (trstenskom) obraze stratili všetky stopy. V zápise z vizitácie farnosti v roku 1721 je zápis, ktorý hovorí, že „zázračný obraz“ bol z Trstenej odvezený do Vilna a umiestnený v biskupskej katedrále. Po obraze neskôr pátrali cirkevní historici, miestny farár Štefan Pirončák a dolnokubínsky dekan Jozef Kohúth, ale bezvýsledne.
Aj napriek tomu mariánska úcta v Trstenej nezanikla. V roku 1687 sa po definitívnej porážke Thőkőlyho vojsk v meste obnovilo právo katolíckej cirkvi. Od roku 1690 je v Trstenej nepretržitý rad katolíckych duchovných. V čase povstania Františka Rákocziho II. sa v období rokov 1703-1706 kostol ešte raz dostal do rúk povstalcov – evanjelikov, ale len nakrátko, onedlho opäť nastala rekatolizácia.
Veľký impulz do obnovy mariánskej úcty tu priniesol nový kňaz Ján Holický (1731). Založil Škapuliarsku kongregáciu, zaviedol odpust na sviatok P. Márie Škapuliarskej, spojený so škapuliarskymi jarmokmi.
V rokoch 1741 – 1747 bol zrekonštruovaný trstenský kostol (po viacerých požiaroch v druhej polovici 17. storočia bol len provizórne opravený), veža aj interiér boli upravené v barokovom slohu, v ohrade boli vybudované spovednice využívajúce sa pri odpustoch, vo východnej časti ohrady bola postavená polygonálna kaplnka slúžiaca cvičeniam Škapuliarskeho spolku. Vpredu sa vynímal nový obraz Bohorodičky .
Nádej na objavenie milostivého obrazu dal Trstenčanom krakovský univerzitný profesor Wladyszlaw Semkowicz, ktorý vo svojej prílohe spisu „Osud litovských vojsk Sobieskeho na výprave v roku 1683“ (vydaný v roku 1933) špeciálne zaoberá osudom trstenského obrazu. Ako sám uvádza, vychádza zo svedectiev, ktoré tvrdia, že obraz bol odvezený Kazimírom Sapiehom do Vilna. V tom čase bol Alexander, brat Kazimíra Sapiehu, biskupom vo Vilne, kde v roku 1670 vzniklo Mariánske bratstvo. Toto bratstvo sa po víťazstve nad Turkami v roku 1683 veľmi rozšírilo. Jej najštedrejšími podporovateľmi boli rody Sapiehov a Paców. Z toho dôvodu je veľmi pravdepodobné, že obraz, ktorí vtedy uložili do novozriadenej kaplnky Mena Panny Márie, bol z Trstenej. W. Semkowicz pri zisťovaní skutočnosti vo Vilne konštatuje :

• vo vilnianskej katedrále sa nachádza jediný obraz Panny Márie, o inom obraze Bohorodičky nie je žiadna zmienka,
• ľuďom na Orave výrazne utkvelo v pamäti meno veliteľa vojsk, ktoré odviezlo trstenský obraz – Sapieha,
• Sapiehovci boli hlavnými spolufundátormi bratstva Mena Panny Márie, ktoré založil biskup Sapieha,
• sám hajtman Kazimír Sapieha bol veľkým ctiteľom Panny Márie.

Na základe uvedeného sa predpokladá, že obraz nachádzajúci sa vo vilnianskej katedrále, pochádza z Trstenej. Aj napriek tomu, že písomné doklady, ani ústna tradícia vo Vilne neexistuje.
W. Semkowicz pri štúdiu obecných a mestských archívnych materiálov z poľsko-slovenského pohraničia objavil v práci Andrzeja Komonického – žiwieckeho richtára – „Chronografia alebo dejepis žiwiecky – 1704„ odkaz na trstenský obraz Panny Márie, kde sa okrem iného píše aj o oslobodení Oravského zámku z obkľúčenia povstalcov (kurucov).
V druhej polovici 20. storočia sa týmto obrazom zaoberal aj slovenský cirkevný historik „hajtman litovský zobral v meste Trstená a do Litvy zaviezol, skutočnú podobu obrazu Panny Márie Rychwalskej, na základe ktorého dal v Litve na svojom majetku postaviť kostol a tam obraz s veľkou úctou uložil vo vojvodstve Osmianskom v Boruni.“ Na základe tohto zápisu uverejneného v roku 1939 sa objavuje možnosť, že trstenský obraz nie je priamo vo Vilne, ale v neďalekej Boruni
Anton Bagin, ktorý pôsobil na bratislavskej bohosloveckej fakulte, v diele „Krátky opis milostivých obrazov Panny Márie“, kde čerpá z doteraz spomenutých poznatkov, ale jeho podrobný opis obrazu sa odlišuje od Semkowiczovho a svoje poznatky uzatvára konštatovaním, že obraz sa nachádza v biskupskej kaplnke vo vilnianskej katedrále.

Mariánska úcta v Trstenej v 20. storočí prešla rôznymi obdobiami – od veľkého rozkvetu v 20. a v 30. rokoch až po úplné potlačenie vonkajších prejavov v 50.a 60. rokoch. Ale ani v týchto ťažkých časoch Trstenčania nestratili úprimnú úctu k našej nebeskej patrónke.

Súčasné poznatky

Zmena politických pomerov v roku 1989 priniesla nové možnosti rozvoja mariánskej úcty, ale aj príležitosti pátrania po pôvodnom trstenskom obraze. Odpusť Panny Márie Škapuliarskej nadobudol podstatne famóznejší rozmer, v rámci odpustu sa od roku 1995 začal organizovať festival mládežníckych a chrámových zborov „Spievame Márii“ , kde sa stretávajú stovky účinkujúcich z celého Slovenska, ba i zo susedného Poľska a spoločne vzdávajú úctu našej nebeskej Matke. Obdobie slobody napomohlo zrejme aj skutočnosti, že z kaplnky v kostolnej ohrade bol odcudzený obraz Panny Márie Škapuliarskej, ktorý tam bol od 18. storočia. Zmizol bez stopy, preto z iniciatívy Trstenčanov bol do kaplnky zhotovený nový obraz. Ten podľa pôvodného motívu namaľovala Miriam Budzíková z rehole bosých karmelitánok. Obraz požehnal spišský diecézny biskup František Tondra počas škapuliarskeho odpustu v roku 1999. Z iniciatívy pána Ľudovíta Kolodeja sa obnovilo pátranie po stopách pôvodného „zázračného obrazu“, na ktorom sa okrem niekoľkých Trstenčanov podieľali aj historik umenia Dr. Siváček, manželia Bednarczukovci z Krakova, pani L. Truskauskaite z univerzity v Kaunase v Litve a profesorka I. Vaišvilaite z univerzity vo Vilne. Po zhromaždení písomných podkladov sa objavili tri možnosti hľadania:

1. stopa, ktorú zanechal vo svojom spise Anton Bagin,
2. stopa zo Žiwca – tu sa uvádza Boruň,
3. stopa W. Semkowicza – Vilnianska katedrála.

Ak si uvedomíme skutočnosť, že obraz zmizol pred 300 rokmi, kedy neexistovali fotografie, že v roku 1683 zhorel Oravský archív vo Veličnej a v roku 1945 bol zničený mestský archív v Trstenej, je veľmi ťažké určiť presnú podobu obrazu, aby ho bolo možné identifikovať.

1. 1. Stopa, ktorú zanechal vo svojom spise Anton Bagin
      Anton Bagin v spise „Krátky opis milostivých obrazov Panny Márie“ uvádza nasledujúci opis:
      „Trstenský milostivý obraz sa čenstochovskému podobá len v základných kompozičných črtách. Zachytáva polopostavu Panny Márie z čelného pohľadu, Ježiška v sediacej polohe mierne pootočeného, takže jeho tvár je zachytená z poloprofilu. Panna Mária má pravú ruku položenú na prsiach. Ježiško v ľavej ruke drží hrubú knihu, pravou rukou žehná veriacich.
      Teda základná kompozícia obidvoch obrazov je rovnaká, všetko ostatné je na trstenskom obraze odlišné. Plášte na obidvoch postavách sú bohato vyšívané, ale detaily výšivky sú celkom iné. Odlišné sú aj svätožiary okolo hláv obidvoch postáv. Najnápadnejším rozdielom je však korunovanie Panny Márie a Ježiška drobnými postavami letiacich anjelov. Ide o celkom nový motív, ktorý na pôvodnom čenstochovskom obraze chýba.“
      Tomuto opisu najlepšie zodpovedá obraz, ktorého dosť nekvalitnú fotokópiu sa podarilo získať. Podľa tejto kópie bola v Trstenej zhotovená rekonštrukcia obrazu, ktorá dáva podrobnejší pohľad na podobu znázornenú na fotokópii. Záhadou však ostáva, aký obraz Panny Márie je na fotokópii. Počas celého pátrania sa nepodarilo zistiť nič bližšie o uvedenom obraze. Kópia pochádza z úplne iného zdroja, ako spomínaný opis, a predsa sa zhodujú. Či je to cesta ďalšieho pátrania, ukáže budúcnosť.

1. 1. Stopa zo Žiwca – tu sa uvádza Boruň
      Pri pátraní po žiwieckej stope v mestečku Boruň ( rus. Baruny), na území Bieloruska, bolo zistené: v Boruni bol v roku 1691 založený kostol a kláštor na mieste, kde sa v lese na strome ukázal obraz Panny Márie. Svätyňa sa v krátkom čase stala miestom úcty Matky Božej Boruňskej. Mariánska úcta je tam rozšírená aj dnes, o tom svedčí zrekonštruovanie chrámu a kláštora, ale milostivý obraz nezodpovedá ani jednému získanému popisu.

1. Stopa W. Semkowicza – Vilnianska katedrála
   W. Semkowicz v opise „Osud litovských vojsk Sobieskeho na výprave v roku 1683“, zverejnený v roku 1933, uvádza nasledovný opis:
   „V kaplnke Mena Márie sa na oltári nachádza starožitný obraz Márie Panny, na ktorom je postava Madony s dieťatkom menom Ježiš na rukách, úplne zodpovedá typu Čenstochovskej, je pokrytá strieborným plechom, ktorý je bohato vytláčaný vzorom kvetov, oblúčikov a pútok, na hlavách taktiež vysoké koruny. Celok je vložený do oválneho, taktiež pekne zdobeného rámu , ktorý drží pár strieborných anjelov. Takéto páry anjelov po obidvoch stranách obrazu držia emblémy s monogramom Mena Márie. Zdá sa, že veľké strieborné svietniky sú súčasťou tohto celku. Zo spodnej strany plechu, ktorý pokrýva farbu obrazu, je vidieť iba tmavé tváre, vyčnievajúce ruky a nožičky, preto je ťažko určiť vek samotného obrazu. Nakoľko to viem oceniť, môže pochádzať z prvej polovice 17. alebo z konca 16. storočia. Strieborný rám je nepochybne starší, máme dokonca v kapitulných vilnianskych písomnostiach zmienku o jeho zostrojení. V roku 1689 Kazimierz Pac, žmudský biskup, prepošt vilnianskej katedrály, zapísal vo svojom testamente korunu vážiacu 100 maďarských funtov „nigram sed formosam“ pre kaplnku Panny Márie – pre Matku Božiu zvanú čiernou, ktorá je známa, že robí zázraky. Je to nepochybne opísaný obraz, na pokrytie ktorého bola pretavená táto sto funtová strieborná, hoci sčernená koruna. O niekoľko rokov neskôr v roku 1694, biskup Slupski zapísal do tejto kaplnky 6 svietnikov, strieborných anjelov ceriferarios a strieborný kandeláber s 5 sviecami.“
   V porovnaní s opisom, ktorý uvádza Anton Bagin, vidíme, že v detailoch sa opisy odlišujú, nesmieme pritom zabudnúť na skutočnosť, že W. Semkowicz nemohol obraz vidieť v plnej kráse, pretože postavy boli zahalené strieborným plechom, ako to bolo vo zvyku v 17. a 18. storočí. Obidva opisy sa zhodujú v tom, že obraz sa podobá čenstochovskému, čo potvrdzujú aj zápisy z vizitácií v rokoch 1686 a 1721.
   Aký bol osud obrazu, ktorý W. Semkowicz v roku 1933 označil za obraz pochádzajúci z Trstenej, sa doteraz nepodarilo zistiť. Po pripojení Litvy k ZSSR bola Vilnianska katedrála zatvorená. Od roku 1960 až po rok 1980 bola upravená na galériu, pričom v nej bolo sústredených veľa obrazov, predovšetkým diela so sakrálnom tematikou a postavami významných osobností. Táto galéria bola počas svojej existencie dvakrát vykradnutá, kedy sa stratilo veľa vzácnych obrazov. V súčasnosti je katedrála nádherne zrekonštruovaná, obrazy so sakrálnou tematikou, ktoré sa v katedrále nachádzali počas jestvovania galérie, ostali na svojich miestach. Po obidvoch stranách katedrály sa nachádzajú kaplnky, z ktorých dve sú zasvätené Panne Márii.
   V kaplnke Gastoldovskej sa nachádza „zázračný obraz Madona Sapiehovska“ a v bývalej kráľovskej kaplnke – dnes nazývanej Volovičovská je obraz Nepoškvrneného Počatia Panny Márie.
   Každého návštevníka zaujme Madona Sapiehovska, ktorá sa aj dnes teší veľkej úcte z kláštora Klarisiek. Je to veľký obraz (vysoký 2,6 metra), kde je zobrazená Panna Mária s dieťaťom na rukách a po bokoch jej vzdávajú úctu františkánski svätci – svätý František Assiský a svätý Bernardín Sienský. Na prvý pohľad sa zdá, že by mohla mať niečo spoločné s Trstenou, ale tu uvádza „Mariánsky atlas“ z roku 1772, že tento obraz už v roku 1596 vrchný kancelár Litvy Lev Sapieha umiestnil v chráme sv. Michala postavený spolu s kláštorom Klarisiek.
   Zaujímavá je aj podobizeň Nepoškvrneného Počatia Panny Márie vo volovičovskej kaplnke, ktorej pôvod nie je známy. Ani typ obrazu nezodpovedá opisovanému trstenskému, pretože Panna Mária je bez dieťaťa..Vo Vilne sa nachádza ešte jeden zázračný obraz, ktorému sa preukazuje veľká úcta, nazývaný Matka Milosrdenstva. Je umiestnený v kaplnke na Ostrej Bráne (je to jedna z brán, ktorou sa vchádzalo do mesta). Situovanie obrazu nie je náhodné, Panna Mária ochraňovala vstup do mesta pred nepriateľmi. Koncepcia tohto vyobrazenia nezodpovedá typu čenstochovskej Madony (Panna Mária je bez dieťatka).
   Pri pátraní po „zázračnom obraze“ vo Vilne sa na prelome 17. a 18. storočia podarilo získať obrázok podoby Panny Márie z Vilna z roku 1690. Základná kompozícia obrazu zodpovedá čenstochovskému typu Madony, ale detaily sú odlišné. Musíme pritom brať do úvahy, že nejde o fotografiu, ale o rytinu, tá nemusí úplne zodpovedať predlohe.
   Tu sa ponúka otázka: Ide o ten istý obraz, ktorý bol odvezený z Trstenej v roku 1683 a ten, ktorý opísal v roku 1933 W. Semkowicz? V súčasnosti na to hodnoverne nedokáže odpovedať nikto.

   Taktiež asi nikto nevie odpovedať na otázku: Aký bol skutočný osud pôvodného trstenského obrazu a existuje ešte vôbec?
   Určite by bolo zaujímavé poznať odpovede na tieto otázky, ale pre rozvíjanie mariánskej úcty v Trstenej to nie je až také podstatné, tá závisí predovšetkým na osobnom vzťahu každého Trstenčana k Bohu a k Panne Márii.

   Na záver prikladáme obraz Panny Mária odovzdávajúcej Šimonovi Štokovi škapuliar – ochranný plášť, detail obrazu panny Márie Škapuliarskej – Trstenskej Patrónky, ktorý sa nachádza v kaplnke v kostolnej ohrade v kostole sv. Martina v Trstenej.

Záver

Snažila som sa spracovať zatiaľ nepublikovanú prácu týkajúcu sa mariánskej úcty mesta, z ktorého pochádzam. Mojím cieľom bolo objasniť historickú pravdu, keďže historky a legendy tradované celé stáročia zahŕňajúce túto tému boli často skreslené. Moja úloha bola uviesť veci na pravú mieru, čo som v podstate dosiahla, hoci mnoho ďalších nejasností ostalo otvorených, veď pátranie po historickej skutočnosti sa určite neskončilo.
Bola by som veľmi rada, keby moja práca bola podkladom pre vydanie informačnej brožúrky o mariánskej tradícii v Trstenej, pretože takáto literatúra v Trstenej chýba.

Zoznam použitej literatúry – bibliografia

• Bagin, Anton: Krátky opis milostivých obrazov Blahoslavenej Panny Márie. In: Katolícke noviny, september 1976, č. 35 – 38.
• Fridrich, Alojzy: Historie cudownych obrazów Najświetszej Maryi Panny w Polsce. 1.vydanie. Krakow: 1911. s. 175 – 178.
• Galanthai, Esteras, Pal: Az Egesz vilagon levo csvdalatos boldogsagos szuz. 1. vydanie. Efztendoben: 1690. s. 210,211.
• Gunppenberg, Viliam: Atlas Marianus quo sancte Dei. 1. vydanie. Monachi: 1772.
• Chlustinová, Jana: Trstená včera a dnes.1.vydanie. Námestovo: 2001. ISBN 80-89070-01-9
• Langer, Juraj: Trstená 600-ročná. 1.vydanie. Martin: 1973. s. 73 – 77, 338- 345.
• Semkowicz, Wladyslaw: Udzial wojsk litewskich Sobieskiego w kampanji roku 1683.
• 1.vydanie. Wilno: 1933. s. 22 – 30.
• Semkowicz, Wladyslaw: Materialy žródlowe do dziejów osadnictwa Górnej Orawy. 1.vydanie. Zakopane: 1939. s . 358,359.
• Šmálik, Štefan: Oravská Čenstochová( Z cirkevných dejín Trstenej). Samizdat 1972. s. 2 – 13.

Kde je obraz Madony, oravskej Čenstochovej-Trstenej?
(Túto časť sem vložil Mikuláš Trstenský nar. 1958)

Doleuvedený text je prevzatý z knihy Jozef Golvoň: Brezovica v čase dejín a v priestore kultúry, Vydal Obecný úrad Brezovica v roku 2000 (str. 87 až 117).

Na rekatolizácii hornej Oravy mal veľký podiel milostivý obraz Madony, oravskej Čenstochovej-Trstenej.

Mariánska úcta bola zvýraznená milostivým obrazom Matky Božej, ktorý dostalo mesto hneď v počiatočných rokoch. Obraz bol veľmi podobný obrazu na Jasnej Hore, v Čenstochovej. Pri založení obidvoch pútnických miest v Čenstochovej a v Trstenej, hral hlavnú úlohu už spomínaný knieža Ladislav, knieža Opol’ské a neskoršie aj Volinské. Bol veľkým ctiteľom Preblahoslavenej Panny Márie v rokoch 1368-1373, teda v čase založenia Trstenej, kedy bol uhorským nádvorným palatínom. Ľudovít Veľký sa stal poľským kráľom v roku 1373. Ladislavovi daroval v blízkosti Opolia Krzepice a Olsztyn (kde sa nachádza Čenstochová), keďže sa preslávil v bojoch o Halič a Volyň. Roku 1382 poľské vojsko dobylo Cholm a mesto Beltz asi 60 km na sever od Ľvova. Odtiaľ Ladislav Opol’ský a Volinský odniesol čiernu ikonu Božej Matky do Čenstochovej, dajúc ju do opatery mníchom – pavlínom, ktorých priviedol z Uhorska. Jasná Gora Čenstochovská sa stala tak najslávnejším pútnickým miestom v Poľsku, najmä po hrdinskom obkľúčení Poliakov Švédmi roku 1656, keď‘ Ján II. Kazimír porazil vojska Gustáva Karola X. a Juraja Rákoczyho. Keďže notár Švankomír, majiteľ Trstenej, žil v blízkosti Ladislava Opol’ského ako jeho tajomník, trstenský obraz ma tiež pôvod niekde v západoukrajinských krajoch (na Ukrajine, vo Volyňsku). Bol mu totiž veľmi podobný, takže, keď ho litovské vojsko z Trstenej odnieslo do Poľska v roku 1683, Trstenci o tri roky sa tohto obrazu dožadovali. Cirkevne vrchnosti im dali na vedomie, že čenstochovský obraz z Trstenej nie je. Univerzitný profesor Semkowicz zistil, že pôvodný trstenský obraz odnieslo litovské vojsko do Vilna, kde sa údajne doteraz nachádza. Je dosť poškodený a je obložený strieborným rámom (o tom viac na konci tejto kapitoly).

K tomuto obrazu v Trstenej putovali veriaci vo veľkom počte takmer 300 rokov od čoho ich neodradil ani spomínaný protestantizmus, ktorý súvisí s príchodom Thurzovcov na Oravu. Vizitátor nitrianskeho arcidekanátu z popudu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, navštívil všetkých šesť fár: Kubín, Veličnú, Tvrdošín, Žažkov, Sedliacku Dubovú a Trstenú. Návštevy vykonal v roku 1559. Chcel totiž zistiť, ako sa stavia kňazstvo voči novému Lutherovmu učeniu. Zistil, že v trstenskom kostole, zasvätenom Najslávnejšej Panne Márii, účinkuje ženatý kňaz Gregor, ktorý vysluhuje všetky sviatosti po katolícky a taktiež vykonáva ostatne bohoslužby. Vizitátor našiel v kostole dva strieborne pozlátené kalichy, ako aj dve patény, striebornú monštranciu a šesť omšových rúch s kapucňou. Kostol potreboval opravu. Keďže farár nebol doma, vizitátor nariadil kurátorom postarať sa o opravu, čo oni prisľúbili.

V jeseni 1683, keď boli Turci porazení pri Viedni, Orava, hlavne Trstená, podstúpila ťažkú pohromu. Jedno krídlo pol’sko-litovského vojska pod vedením Kazimíra Sapiegu, spolu aj s jedným oddielom Tatárov, spustošili Oravu, čiže Tökölyho majetky. Vypálili 25 obcí, medzi nimi Trstenú aj Brezovicu.

Alexander Sapiega údajne odňal spomenutý milostivý obraz ako vojnovú koriť a dal ho odviezť do Krakova. Viezol mu ho trstenský šoltýs Martin na vlastnom voze. Podľa rozprávania trstenského rodáka Andreja Hat’apku, na Nových dieloch, povyše Trstenej, sa kone spomínaného šoltýsa zastavili a nechceli sa pohnúť z miesta. Šoltýs, na rozkaz Litovcov, skontroloval najprv kone, potom voz a prekvapený našiel na voze matku s dieťaťom. Osopil sa na ňu a vyzval ju, aby zišla z voza. Keď to nechcela urobiť, začal ju šľahať bičom. Vtedy zarachotil hrom, kone sa zľakli a vyvrátili voz do priekopy. Po búrke ženu už nikto viac nevidel. Keď zbierali veci vysypané z voza a z prie­kopy, na milostivom obraze zbadali na tvári stopy po ranách bičom a z očí Matky tiekli slzy. Šoltýs Martin si miesto poznačil, aby tam postavil pomník potom, keď‘ sa šťastné vráti z Poľska a mesto si zahojí rany

V roku 1672 nastal na celom Slovensku veľký obrat. Cisár Leopold I. po odhalení sprisahania Vešeléniho, ktorému bolo evanjelické kňazstvo naklonené, nariadil evanjelikom odobrať kostoly a odovzdať ich katolíckym kňazom. A tak po roku 1672 spišský prepošt Juraj Baršoň, inak veľkovaradínsky biskup, prebral kostoly na Orave, ktoré boli asi 90 rokov v rukách protestantov. Do Dolného Kubína uviedol iba katolíckeho kňaza farára Martina Pongráca zo sv. Mikuláša a Starhradu, ktorý v Trstenej pôsobil už ako misionár od roku 1656 do roku 1671. Bol oravským arcidiakonom a priviedol na Oravu 12 misionárov, poväčšine jezuitov, ktorých poslaním bolo konať misie a privádzať ľudí naspäť, do katolíckej cirkvi.

K tomu mal veľa vzdelaných laikov tzv. licenciátov, ktorým sa prideľovali tiež niektoré cirkevne úkony.

Pongrác pobudol v Dolnom Kubíne deväť rokov, potom sa stal spišským kanoníkom a prvým trstenským farárom. Po prinavrátení kostola bol kňazom asi rehoľník – pavlín Mikitič, ktorý sa spomína v Trstenej v roku 1763. Možno, že pavlína dali preto, aby ako v Čenstochovej, tak i v Trstenej bol milostivý obraz zverený do opatery tejto rehole. Posledného trstenského evanjelického farára Jána Ondreja Bardoša v tom čase (alebo neskôr) uväznili v lietavskom zámku. Pavlínom bol aj tvrdošínsky farár Ladislav Láni.

V roku 1678 prešiel trstenský kostol opäť do rúk evanjelikov, lebo Imrich Tököly sa zmocnil oravského zámku a poveril Melchiora a Adama Kubínyho, aby odňali katolíkom kostoly a odovzdali ich protestantom. To trvalo asi desať rokov.

Imrich Tököly bol spojencom Turkov v bojoch proti cisárovi Leopoldovi. Turci chceli obsadiť Viedeň. Hrozilo nebezpečenstvo, že po páde Viedne sa zmocnia ďalších európskych krajín. Karol Lotrinský porazil Tökölyho kurucov pri Bratislave a poľský kráľ Ján Sobieski rozdrvil tureckú armádu pri Viedni 12. septembra 1683. Víťazstvo, ktorým bola Európa zachránená pred Turkami, pripisovali Panne Márii. Sobiesky šiel do boja so zástavou, na ktorej bol obraz Bohorodičky s heslom: „Mária pomôž!“

V roku 1687 sa zasa obnovilo staré právo katolíckej cirkvi aj na Orave, keďže zástanca protestantov, Imrich Tököly, bol spolu s Turkami porazený. Preto aj v Trstenej bol farský kostol opäť vrátený katolíkom. Od roku 1690 účinkoval v ňom až dodnes nepretržitý rad katolíckych duchovných.

Historické slovo o trstenskom historickom obraze Trstenska čierna Madona

(Tento text sme prevzali od profesora Štefana Šmálika).

Minulosť starodávneho čudotvorného trstenského obrazu je zahalená temnou minulosťou. Nevie sa, že kedy a ako sa tento obraz dostal do tohto severného pohraničného mestečka bývalej Hungárie, do Trstenej.

Jedine poznanie pravdy o tomto obraze vedie nás cez tú starodávnu veľkú pečať, vraj striebornú, s nápisom: „Hoc sigillum procedit – de civitate Tristhena“ okolo a na polmesiačiku stojacej Panny Márie s dieťkom. O tejto pečati sa zmieňuje oravský cirkevný historik dôst. p. Štefan Haluška v spise: „Orava pred reformáciou a po reformácii“. V tomto spise pokladá za isté, že mestečko Trstená dostala od sv. Ladislava, uhorského kráľa akési veľké výsady, napr. slobodnú voľbu farára, atď. Toto jeho tvrdenie by sa malo vzťahovať na roky 1077-1095. Ďalej dôst. p. S. Haluška napísal, že mestečko Trstená (vraj) malo z roku 1273 i veľkú striebornú pečať, na ktorej Trstenú menoval: „Libera regia civitas“, Slobodné kráľovské mesto. Nuž, podľa heraldickej zákonitosti, ak tieto tvrdenia zodpovedajú historicko-dejinnej pravdivosti, naše hornooravské mestečko Trstená, už vtedy mala takzvaný „hovoriaci erb“, podľa ktorého dejinnou skutočnosťou by bolo, že kostol mala zasvätený P. Márii, a že v Trstenej pestoval sa už v týchto starých časoch mariánsky kult. Čo bolo toho príčinou? Dodnes to nebolo zistené.

Nakoľko tá starodávna veľká strieborna pečať z roku 1273 sa záhadne pominula, v roku 1371 predstavenstvo mestečka dalo si obnoviť svoju mestskú pečať s tým istým zobrazením a nápisom. Že mariánsky kult v mestečku Trstenej prekvital, dosvedčuje nám i kanonická vizitácia z roku 1559, ktorú nariadil uhorsky prímas, ostrihomsky arcibiskup Mikuláš Oláh vo všetkých farnostiach Turkami ešte neobsadenom Uhorsku.

V tejto kanonickej vizitácii sa doslovne hovorí: „Therstehena je poddanskou obcou Oravského zámku, kostol ma zasvätený P. Márii, farár Juraj síce je už ženatý, ale ešte zachováva katolícke obrady.“

A v kanonickej vizitácii z roku 1560, sa zas hovorí: „že síce kostol v Therstenej bol už zasvätený Sv. Duchu, že mladý farár síce je už ženatý, dáva prijímať pod obojím, ale že kostol zachováva vyzdobený, ako aj staré jeho cirkevne zvyky.“

Po slovách týchto starých kanonických vizitácií sa nám právom natíska myšlienka: čo bolo príčinou, že v nastavajúcej dravej reformácii, „nepriatelia kultu Panny Márie“ neopovážili sa v mestečku Trstená siahnuť na starý kult obrazu, či ikony Panny Márie, ktorý bol umiestnený na priečelí oltára v jeho kostole?

Nuž, čo iné, ako ten starodávny kult gotického obrazu, či ikony, zobrazujúcej Pannu Máriu s Ježiškom na rukách, oboch osôb počerných tvarí. Tento obraz z hornooravského mestečka zrodil nielen to starodávne chýrne pútnické mesto, ale i výnosné obchodno-trhové centrum.

Ako sa toto cudzie gotické zobrazenie Panny Márie dostalo až tu, na severné pohraničie bývalého Uhorska? O tom písomných správ nieto. Musíme sa spoliehali len na staré ústne podanie, ktoré nám hovorí, že uhorské pohraničné mestečko Trstená, už v XIV. storočí bolo nielen chýrnym pútnickým, ale i vyhľadávaným trhovo-kupeckým miestom. Lebo malo vraj akýsi zázračný obraz v kostole, na oltári. Poukazuje, že mestečko Trstená pre ten veľký trhový nával vystavalo si i to rozsiahle námestie „rínok“, aby zvládlo veľké trhy a jarmoky, počas veľkých púti. Pravdu povediac, s takýmto rozsiahlym námestím, či rínkom vystaveným podľa stredovekých urbanistických pravidiel, nenájdeme ani jedno súčasné oravské mestečko, ba ani v Liptovskej a Turčianskej stolici nenájdeme jeho obdobu.

Pravdy by sme sa boli mohli dopátrať v bývalom oravsko-stoličnom archíve, ktorý však na večnú škodu celej bývalej oravskej stolice počas vojnovej pohromy oravského sídelného stoličného mesta „Magna Villa“ – Veličnej, ktorý (spolu s mestom) v jeseni r. 1683 do tla vyhorel. Vo veži tamojšieho rímskeho kostola zhorel vtedy nielen všetok oravsko-stoličný archív, ale (vraj) vtedy zhorela i spomenutá veľká strieborna pečať mestečka Trstená s nápisom: „Tristina libera regia civitas“ okolo mariánskej postavy na rukách s Ježiškom.

Nedostatkom týchto archívnych dokladov, prinútení sme sa zahĺbiť do hľadania pravdy, do oravsko-stoličných dejín. Z nich sa dozvedáme i to, že na ten chýrny hornooravsky mariánsky kult neopovážil sa siahnuť hriešnou rukou ani ten veľký a zúrivý, „depopulator et tyranus cleri“, svojčasný zemepán a prvý reformátor Oravy Mikuláš Kostka a po ňom aj všetci zemepanskí luteránski vládcovia Oravy.

O tomto „čudotvornom“ kostolnom zobrazení mestečka Trstená, nájdeme podrobnejšie informácie v diele: „Litevské vojska Sobieskeho na Slovensku r. 1683“, od univ. profesora krakovskej Jagelónskej univerzity Wladiszlawa Semkowicza, kde sa dozvieme, že za vlády kežmarského grófa Imricha Thökölyho, spolčeného nielen s protestantizmom, ale aj s Turkom, ktorý obsadil až 2/3 uhorskej krajiny, v roku 1683, z Budína vydal sa turecky sultán a veľkovezír Kara Mustafa so stotisícovou armádou dobyť stoličnú Viedeň. A že vtedy, na príhovor rímskeho pápeža, z Krakova, cez Moravu poponáhľal sa poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý sa dovtedy, vo vleku Francúzov, stránil Turkov. Poľský kráľ Ján III. Sobieski vraj pod zástavou zobrazením Matky Božej, 12. septembra 1683 na hlavu porazil turecké vojska tvrdo obliehajúce a už-už dobýjajúce Viedeň. A vtedy, ako sa vo vyššie uvedenom spise dočítame, na pomoc poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu proti Turkom i proti „uhorskému kráľovi“ tiahlo lietovské vojsko pod velením vilnenského vojvodu a lietavského vel’kohajtmana Kazimíra Szapiegu.

Nakoľko vraj thökölyovská obrana pevnosti na Dunaji zahatila litovskému vojsku cestu do Spiša, litevsko-kozácko-tatárske vojská, (4. októbra roku 1683), cez tu „Poľsku dieru“ od Čierneho Dunajca prevalilo sa do Oravy. A na Orave, tomuto nedisciplinovanému litovskému vojsku padlo za obeť dovtedajšie chýrne pútnické a trhovo-jarmočné mestečko Trstená, ktorú toto „kresťanské“ vojsko, ako vraj … nepriateľské a luteránske dôkladne vyrabovalo a do „tla vypálilo“. I napriek tomu, že trstenský vojt-richtár, trstenskí juráti, na čele s miestnym evanjelickým farárom jeho milosti veľkohajtmanovi Kazimírovi Sapiegovi zložili hold, ale i zaplatili tučnú kontribúciu.

Počas tejto pohromy kresťanského litevského vojska v Trstenej stalo sa i to, že brat veľkohajtmana Kazimíra Sapiegu, J. E. vilnenský biskup Alexander Sapiega, pred vypálením trstenskej fary i kostola, z trstenského pútnického kostola ako vojnovú korisť, privlastnil si nielen cirkevné cennosti fary, ale i ten obraz, či ikonu čiernej Matky Božej. Tieto veci vtedajší vojt-richtár Martin musel J. E. vilenskému biskupovi do Krakova na svojom vlastnom voze odviesť. Takto znie historicko-dejinná skutočnosť o obraze trstenskej čiernej Madony. (Poznámka autora: na tomto mieste pán prof. Šmálik opisuje ústne podanie príhody trstenského vojta Martina, ktorú sme vyrozprávali v tejto kapitole.  K podrobnému popisu pán prof. Šmálik dodáva):                      Táto okolnosť plačúci obraz Márie u prizerajúcich nielenže vzbudila údiv, ale i ľútosť. Udalosti vraj zahlásili i J. E. vilnenskému biskupovi Alexandrovi Szapiegowi. Vojt Martin miesto tejto príhody označil, aby, ak sa zdraví vrátia z furmanky, a ak sa mestečko vylíže z vojnovej pohromy, tak na tomto mieste postavia pomník.

Naozaj, na Nových dieloch, tak asi 500 metrov povyše dnešnej kaplice, až do roku 1919 stál veľký kamenný kríž, zubom času síce hodne poškodený. Kríž, ktorý som aj ja na vlastne oči za svojho mládenectva videl, bol českými vojakmi, ktorí na kamiónoch cestovali do hornooravských obcí, rozstrieľaný. Po kríži by sa snáď aj dnes našli na tom mieste stopy.

Ako sa dostal z Krakova do Vilniusu – Vilna, obraz trstenskej čiernej Madony? To sa nevie. Ale vie sa o tom, že biskup Alexander Sapiega po návrate z bývalej Hungárie dal si pri jeho biskupskej katedrále pre seba postaviť kaplnku, v ktorej na hlavný oltár dal povýšiť z Trstenej odvezený obraz a v ktorej údajné na hlavnom oltári sa dodnes nachádza. Z dnešných vedomostí tento obraz, či ikona, nevedno dobre, či dobou, alebo nejakým iným zásahom bol a je veľmi poškodený. Preto ho biskupský vilnenský úrad dal chrániť strieborným plechom, spod ktorého vidieť len tváre.

Z toho nám vyplýva otázka: Za akých pohnútok vilnenský biskup Alexander Sapiega v roku 1685 sa dopustil v Trstenej tejto svätokrádeže? Odpoveď‘ nám dáva stará tradícia, podľa ktorej, biskup Sapiega žil v čase vzmáhajúceho sa mariánskeho kultu czensztochowského, ktorý vznikol z toho, že keď sa nešťastný poľský kráľ Ján II. Kazimír, v roku 1656 zaplietol do tuhého boja s mocným švédskym kráľom Karolom Gustávom X., ktorý rýchlymi pochodmi do Poľska a prekvapivými útokmi obsadil väčšiu časť Poľska, mesta Krakov a Warszawu. Vtedy Ján II. Kazimír, aby sa vyhol zajatiu švédskeho kráľa Karola Gustáva X., alebo s ním vtedy spolčenému sedmohradskému kniežaťu Jurajovi II. Rákoczymu, sa so zbytkom svojho poľského vojska utiahol medzi slabé opevnenie mestečka Czensztochowa, kde ho ale vojská švédskeho kráľa z troch strán a vojská Juraja II. zo štvrtej strany obkľúčili a zovreli. A keď sa Švédi pripravili na posledný úder poľskému protivníkovi, Karol Gustáv X. si už bol istý svojím víťazstvom. Vyzval svojho doráňaného protivníka, aby sa mu poddal na milosť a nemilosť.

Nešťastný poľský kráľ pred nastúpením na poľský trón bol členom Ježišovho tovarišstva, kňazom-kardinálom. Vo svojej bezradnej vojnovej situácii utiahol sa do czensztochowszkého pavlínskeho kláštora.

V kláštornom kostole pavlínov, sa už vtedy nachádzalo na oltári čierne zobrazenie Matky Božej. Pred týmto zobrazením prenešťastný Ján II. Kazimír vo svojom zúfalstve hodil sa na kolena a Matke Božej sľúbil, že po vyvedení jeho nešťastnej krajiny zo švédskej i sedmohradskej poroby napraví svoj hriešny skutok, ktorý spáchal tým, že po smrti svojho brata Wladiszlawa IV. omámený vladárskou slávou i mocou, zriekol sa svätého kňazského stavu, opustil jezuitsky rád, i červený kardinálsky klobúk.

Podľa jeho závetného podania vieme, že vtedy od čiernej czensztochowszkej Matky Božej dostal vnuknutie, aby ihneď zošikoval zbytky svojho porazeného poľského vojska, aby vyzbrojil i všetko civilné i kňazské obyvatel’stvo mesta, aby sa týmto zošikovaným a vyzbrojeným vojskom postavil na odpor Švédom a Sedmohradčanom.

Podľa veľmi rozšíreného a neodškriepiteľného poľského ústneho podania, poľsko-litevský kráľ, podrobil sa vraj tomuto mariánskemu vnuknutiu. Na mestečko dorážajúci Švédi vraj podcenili chatrnú obranu mestečka. Za útokov veľmi utrpeli na ľuďoch i na vojnovej technike. Švédsky kráľ týmto nečakaným odporom už-už porazeného poľsko-litevského kráľa vo svojej pýche urazený nariadil zo všetkých kanónov a mažiarov páliť, kým v tomto meste neostane kameň na kameni.

Švédske kanóny i mažiare granátmi i petardami zasypávali mestečko. Czensztochowské opevnenia, domy aj paulínsky kláštor s kostolom premieňali sa rad radom na rumoviska. Z kostola, z posledného útočištia obrancov mesta, výstražne trčal oltár čiernej Bohorodičky. Útočiaci Švédi na tento oltár zamierili svoje kanóny a mažiare. Kráľ Ján II. Kazimír, rozkázal nad rumoviskami kláštora i kostola vztýčiť bielu zástavu. Vtedy z oltára vystúpila akási neznáma Pani v bielom oblečení, ktorú sprevádzali šíky ozbrojených anjelov. Dala pokyn zúfalým obrancom, aby svojimi šíkmi za ňou zaútočili na bezbožných Švédov a Sedmohradčanov. Toto zjavenie zúfalému poľsko-litevskému kráľovi Jánovi II. Kazimírovi razom dodalo takej odvahy, že so svojimi preriedenými šíkmi s takým dôrazom a odvahou na protivníkov vyrazil, že Švédi, istí si už víťazstvom, začali ochabovať, až nakoniec pred útočiacimi šíkmi začali ustupovať. Tento ústup premenili na bezhlavý útek spod rumovísk mestečka Czensztochowa. Táto porážka Švédov znamenala tiež nielen úplnú porážku vierolomného sedmohradského kniežaťa Juraja Rákoczyho II. ale i koniec švédskej i husárskej sedmohradskej poroby nad celým Poľskom.

Táto mimoriadna obrana mestečka Czensztochowa, v celom poľskom ľude vzbudila dojem mimoriadnej zázračnosti, pripisovanej čiernej ikone Panny Márie v czensztochowskom pavlínskom kláštore. Z tohto zázraku bieli pavlínski mnísi v krátkom čase vyvinuli taký široký kult a obdiv czenzstochowskej čiernej Bohorodičky, že tento kult a obdiv sa rozšíril nielen po celej poľskej krajine, ale i v Litve a v okolitých krajinách.

Ešte väčšou pohnútkou vraj ku tomuto svätokrádežnému skutku bolo, že k vilnenskému biskupovi Alexandrovi Sapiegovi sa dostala sprava z Krakova o tom, ako poľsko-litevský kráľ Ján III. Sobieski so svojim vojskom pri Viedni porazil Turkov. Ján III. Sobieski po preplavení sa na pravý breh Dunaja, pri meste Tullm, na nevysokej, tureckými kanónmi ostreľovanej výšine nad Viedňou, Kahlenberg zvanej, šikovne pred tureckými ostrými očami a čujnými ušami t. j. špehúňmi, svoj veliteľský stan uchýlil do tamojšej tureckými kanónmi rozstrieľanej kaplnky. V nej jeho vojaci našli a z rumoviska vytiahli starý obraz Panny Márie. Na ňom po očistení sa im zjavil nápis: „Joannes in hoc signo vencis – Ján v tomto znamení zvíťazíš“.

Poľsko-litevský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý po zvážení počtu vojakov a vojnovej techniky Turkov uvažoval, či nemá s jeho 25 000 armádou počkať, kým by sa nespojil s cisárskymi vojskami Karola, vojvodu z Lotrinska, a s vojskami štajerského zemepána Rudiegera zo Stahrenbergu, brániaceho mesto Viedeň. A vtedy Jánovi Sobieskemu dvorný kaplán pred oči predložil nájdený obraz Panny Márie. Po prečítaní latinského nápisu na obraze ako keby Ján III. Sobieski dostal vnuknutie. Razom zmenil svoje úvahy a spýtal sa svojho dvorného kaplána: „Na aký sviatok svätého padne zajtrajší deň?“ Keď mu dvorný kaplán oznámil, že nasledujúci deň je zasvätený Božej Rodičke, kráľ si dal zavolať svojho panoša Eugena Savojského aby pripravil vojsko na boj so slovami: „V časných ranných hodinách na vypálenú delovú ranu, pod heslom: Mária, pomôž!, s plnou silou uderíme na bezbožného Turka!“

A vraj vtedy, keď oficieri i korneti vojenské sily pripravili na boj, poľsko-litevský kráľ dal si na svoju veliteľskú zástavu pripevniť obraz Bohorodičky. A na dohovorený signál, na čele svojho korunného vojska, pod zástavou a vedený Máriiným heslom, bleskovým a prekvapivým útokom vrhol sa na Turkov. Týmto činom za sebou strhol i francúzsko-savojské vojská, ktoré s bojovým výkrikom: „Deus vult! Deus vult! – Boh to chce!“ a „Alor! Alor! – Vpred!“, prenasledovali korunné vojská.

Mesto Viedeň brániace vojská štajerského zemepána Ridigera zo Stahrenbergu, ako i cisárske vojská Karola, vojvodu z Lotrinska, nezaostali v činnosti proti nenávideným Turkom a za pokriku: „Maria hilfe! Maria hilfe!“, vrhali sa na Turkov.

A Turci? Spití vidinou už-už blížiaceho sa veľkého víťazstva svojho polmesiaca nad „ďaurským“ kresťanským krížom, veľmi prekvapení týmto neočakávaným a ranným útokom, podľa ich vidín už porazených kresťanských vojsk, v nastavajúcej krvavej seči, nepočúvajúc hlasu svojich dôstojníkov, ktorí ako mohli, pustili sa o zlom krk v nohy, po toku Dunaja.

V tejto vojenskej panike, bezradný turecký sultán a veľkovezír Kara Mustafa nariadil svojim dôstojníkom, ako i hlavnému strážcovi minaretu, aby prchajúcich moslimov zastavil výzvami: „Allah kerim! – Allah, boh je veľký! Allah je všemohúci! Počujte! Obráti sa proti nim a urobí z ďaurov skrze svoje vojská nevídaný prach a neslýchanou pomstou zaženie ďaurov do najhlbšej priepasti a zničí ich!“

Ale márnosti nad márnosti. Aj tieto sväté slová alkoránu stali sa hluchými v panike sa zmietajúcich Turkov. A koniec koncov, aj sám bezmocný a pyšný turecký sultán a veľkovezír Kara Mustafa, tiež sa naponáhlo vyšvihol do sedla, a tak víťaznému kresťanskému vojsku pod Viedňou zanechal nielen svoj hlavnoveliteľský stan, ale i jeho sultánsky hárem s prebohatou korisťou.

V súvislosti s bývalou trstenskou ikonou čiernej Matky Božej, treba sa nám obšírnejšie zapodievať i s horeuvedenými dvoma príkladmi mariánskych zobrazení. Lebo vždy čiperní starí Trstenci, len čo sa ako-tak vylízali nielen z pol’sko-litevského nešťastia, už roku 1686, obrátili sa na svoju cirkevnú hierarchiu so žalobou, že im roku 1683 poľské vojská kráľa Jána Sobieskeho z farského kostola ukradli ich starodávny obraz Matky Božej, ktorý svojimi púťami zvelebovali nielen po náboženskej, ale i po živobytnej stránke. Preto prosili celu cirkevnú vrchnosť, aby sa zastala ich starodávneho pravá na tento obraz, aby sa pričinila o prinavrátenie ich obrazu čiernej Matky Božej, ktorý vraj podľa ich viery a vedomia nachádza sa v poľskom meste Czensztochowa.

Kanonické vizitácie trstenskej fary a kostola hovoria, že ich cirkevná vrchnosť sa i s vecou zaoberala. Ale na veľký žiaľ Trstencov táto vrchnosť zistila, že czensztochowska čierna Matka Božia v pavlínskom kostole nie je totožná s bývalým obrazom trstenskej čiernej Matky Božej. Po ňom vraj v poľskom kráľovstve, po roku 1685 načisto zapadla každá stopa.

Koncom XIX. storočia Trstenci sa s vecou ich obrazu Matky Božej zaoberali a na základe tohto ich úsilia oravský reformný cirkevný historik, kubínsky, dôst. p. dekan, Jozef Kohúth, za pomoci trstenského p. farára Pirončáka, sa s touto pol’sko-litevskou svätokrádežou dôkladnejšie zaoberali. Nakoľko sa do tejto veci stále zaplietalo meno i slávneho pol’sko-litevského kráľa Jána Sobieskeho, poľský historik, univerzitný profesor Jagelonskej univerzity, Wladiszlaw Semkovicz, na obranu cti svojho kráľa sa s vecou dôkladnejšie a obšírnejšie zaoberal. A podľa súčasných poľských vojenských armálií zistil, že korunné poľské vojská v jesennom čase roku 1685 netiahli cez Oravu ku Viedni proti Turkom, ale že tiahli cez Moravu, a preto túto svätokrádež v trstenskom kostole vykonať nemohli. Ďalej zistil i to, že v tomto jesennom čase roku 1683 z Krakova, cez Oravu, Trenčín a Nitru ku Parkánu tiahli vojska litevsko-kozácko-tatárske pod velením vilnenského vojvodu a litevského vel’kohajtmana Kazimíra Sapiegu, ktoré na Orave nielenže vyrabovali a vypálili 27 dedín, ale vyrabovali a vypálili aj starý cistercítsky kláštor v Lodžimierzi nad Čiernym Dunajcom.

Zo spisu univerzitného profesora W. Semkovicza: „Litovské vojsko Sabieskeho na Slovensku roku 1683“, sa dozvieme, že starodávny obraz čiernej Matky Božej z trstenského kostola ako vojnovú korisť, si do sídelného mesta odviezol sám vilnenský biskup Alexander Sapiega, aby vraj zo svojho biskupského kostola urobil litevsko-vilnensku Czensztochowu. Preto na hlavnom oltári možno uzrieť tento starý obraz čiernej Matky Božej z trstenského kostola. Je veľmi poškodený starobou, či zásahom ľudskej ruky, je chránený pekným strieborným plechom, z ktorého sa pozerajú len tváre.

K TRSTENSKÉMU OBRAZU sa viaže ešte dokument z GEBUROVEJ POZOSTALOSTI (Štátny okresný archív v Dolnom Kubíne, Listiny Trstenej).

Dna 8. marca 1721 slúžny Štefan Nižňanský a jurassor Ondrej Vilček vypočúvali v Dubovej dvanástich svedkov o udalostiach, ktoré sa prihodili po jednotlivých farách na Orave počas Pikovej vzbury roku 1672 a za povstania Imricha Tökölyho a Františka Rákoczyho II.

Z výpovedí svedkov o trstenskej fare sa o ulúpení zázračného obrazu Blahoslavenej Panny Márie litevskými vojskami v roku 1683 hovorí toto:

„Všetci svedkovia jednomyseľne soznávajú, že zázračný obraz B. P. Márie kostola trstenského, ku ktorému rôznym časom nielen Oravci ale i zo susednej Poľskej republiky pobožní katolíci putovali, vojsko litevské, keď na potlačenie rozbroju tökölyovského do Oravy vtrhlo, so sebou odnieslo. Obraz ten vystavený je verejnej úcte v stolnom chráme vo Vilne. Roman Žáčik dokladá k tomu, že pri tom zázračnom obraze so svojou manželkou sobášený bol.

Z deutri punktov vysvitá, že sa to malo stať roku 1683, a že ľud i predikanti administrovali faru a slobodne putovali k tomuto obrazu. Poznámka: Kult Márie Panny je v Trstenej vekmi starý, lebo farský chrám podľa kanonickej vizitácie z roku 1559, bol jej úcte venovaný. „Thersthena sub area Arwa, ecclesia dicata in honorem Gloriosissime Virginis Marie….“ I stará mestská pečať nosí krom kolopisu stojacu postavu Matky Božej. Kedy sa dostal ulúpený obraz ten do kostola trstenského, zistiť sa nedá. Uctievali ho oddávna a historicky isté je, že luteránski pastori, zakiaľ kostol v ich moci bol, úcte jeho ani neprekážali. Donášala im zisk vo sviecach a obetách.

Na ulúpenie tohto obrazu upozornil som ešte poľského historika a profesora univerzity v Krakove p. Wladislawa Semkovicza poprosiac ho, aby si nesťažoval pátrať po ňom vo Vilne. I skutočne dostal som od neho dňa 21.12.1929 fotografiu Wilenskiej Matky Božej s listom.

V prameňoch poľských, menovite v aktách kapituly vilenskej, ktoré prof. Semkovicz na mieste študoval, zmienky o privezení obrazu niet. Pozoruhodná je ta okolnosť, že zanedlho, po roku 1683, začínajú správy o tom obraze, o jeho korunovácii.

Trstenci nahradili ten obraz iným. Kedy-nevedno. Snáď v rokoch 1686-1705, alebo snáď len po skoncovaní Rákoczyho odboja. Nový obraz namaľovaný je na gypsovom základe, nanesenom na dosku.

Farár Juraj Breščiansky založil v roku 1728 „Bratstvo Blahoslavenej Panny Márie z Hory Karmelu,“ a v roku 1730 vydal knižočku modlitieb „Poklad Maryanski z Hory Karmelu.“

(Odpis tejto zápisnice latinsky písanej, nachodí sa v rukopisnej pozostalosti J. Kohúta v archíve Národného múzea v Turčianskom Svätom Martine. Tam je i slovenský preklad jednotlivých odsekov).

V ostatnom čase sa veľmi intenzívne zaoberá skúmaním originálu trstenského obrazu a jeho ďalšími osudmi pán Ľudovít Kolodej z Trstenej. Dúfame, že budúcnosť prinesie do tejto záležitosti viac svetla.

Ako ďalšiu informáciu uvádzame list, ktorý pán Andrej Haťapka poslal A. Pafčugovi, ktorý bol richtárom v Trstenej v 50. rokoch. Z textu vidieť, že list napísal niekedy v r. 1977 až 1978. Sú tam niektoré zaujímavé informácie, ktoré môžu prispieť k poznávaniu dejín Trstenej, ako aj obrazu Panny Márie patrónky Trstenej.

Andrej Ha ť a p k a
Moje dejinodejné poznatky ku Trstenej

(List Andreja Haťapku adresovaný p. Alojzovi Pafčugovi, bývalému starostovi (predsedovi MsNV) v Trstenej)

(List Andreja Haťapku adresovaný p. Alojzovi Pafčugovi, bývalému starostovi (predsedovi MsNV) v Trstenej)

Nuž, aj tie majú svoju starú históriu. Ako som Vám bol spomenul v mojom kádrovom životopise, do chalupy môjho nebohého otca, v ktorej sme bývali do toho marcového ohňa roku 1912, chodieval nielen nebohý Dr. Karol Medvecký, ako rodinný príslušník, ale i nebohý pán Andrej Hlinka, keď ho pre pánslavstvo maďarskí žandári po Liptove preháňali , chodil sa ukryť , kým zo Zubrice, alebo z Námestova neprišli poň na bričke. No, ako to i sami vidíte, pokrstili ma po jeho mene. Ale podľa, zdelenia môjho otca, z Poľska na Oravu prichodil i akýsi pán univerzitný profesor? Keď pomery na Hornej Orave študoval. Z ktorého sa mi neskôr vykľul nikto iný, ako sám univerzitný profesor W. Semkowicz. Lebo vtedy v Trstenej kde sa dalo prístrešiť? Môj rodičovský dom mal 2 predné izby, pitvor, kuchyňu a zadnú izbu. Tak tam bolo miesta dosť. Pán profesor W. Semkowicz, môjmu otcovi podaroval rôzne jeho čítania. Z ktorých si niečo povyberal i pán J. Gebura, direktor Slovenskej banky v Trstenej. Ostatok podaroval otec mne.
Ako člen Matice slovenskej, ako zamestnanec banky Slávia, často som chodieval do Martina. Kde som sa zoznámil medzi inými i s Ferdinandom Hrušovským, riaditeľom gymnázia v Kláštore pod Znievom. Ktorému som o mojej poľskej literatúre bol hovoril a ktorý ma o ňu požiadal. Z ktorej vo Zborníku Muzeálnej spoločnosti slovenskej roku 1933,uverejnil state o Litovskom vojsku poľského kráľa Jána III. Sobieskeho na Slovensku. V ktorom sa bolo písalo i o tom, že z Terštenej poľské vojská kruľa Jána III. Sobieskeho, keď tiahli proti Turkom na Viedeň, neukradli obraz čiernej Matky Božskej. Ale že cez Oravu tiahli jeho pomocné Litevské kozácko – tatárske vojská Litevskégo hajtmana Kazimíra Sapiegu, a že tieto pálili a kradli na Orave.
Toto bola reakcia Poliakov na správy, že vtedy Poliaci ukradli v Trstenej ten milostivý obraz čiernej Matky Božej, čo ho majú v Čenstochowe. A pán profesor, v jeho spise udal i to, že kde sa tento obraz z Trstenej nachádza, že v Litve, v kostole Matky Božej zábranskej v biskupskej kaplici atď.
Toto zaujímalo i nebohého cirkevného historika Spišskej kapitule PhDr. Jozefa Špirku, ktorý sa o podrobnejšie tiež o vec zaoberal a o informácie sa obrátil na pána riaditeľa Fr. Hrušovského. Tento mu dal moju košickú adresu a tak jedného dňa dovalili sa mi do kancelárie Dr. J. Kappala, biskupský tajomník a PhDr. Jozef Špirko a žiadali ma o podrobnejšie správy o poľskej literatúre pána prof. W. Semkovicza.
Meno Dr. J. Kappalu asi bude i Vám známe? Bol to trstenský rodák, tajomník košického biskupa Dr. J. Fischer-Golbriela. Za poskytnuté správy, dôstojný pán Dr. Jozef Špirko sa mi zavďačil neskôr jeho dvojzväzkovými dejinami katolíckej cirkvi na Slovensku, ako i výpismi správ o Orave z rôznych zápisníc Spišského biskupstva.
Nuž, a takto i vo mne vzbudili pozornosť na dejodejné veci Oravy i Trstenej. Začal som sa s dejinami Oravy zaoberať a poučil som sa o všeličom zaujímavom. Z čoho rozdávam i tu v Bratislave prednáškami a pohovormi v našom rodáckom krúžku: „Obec Oravcov v Bratislave“, ktorý krúžok, ešte za I. ČSR sme v Bratislave pri bryndzových haluškách založili s Jánom Dafčíkom, školským inšpektorom, s Mikulášom Hubom, ministerským poradcom. Krúžok sa nám rozrastal a tak nám ho bolo treba pokrstil. Pokrstila sme ho na krúžok: „Obec Oravcov v Bratislave“, ktorý dosiaľ žije, a sa i sľubne rozvíja. Preto som sa zháňal i po knižke, ktorú ste mi Vy poslali a za ktorú Vám i pekne a srdečne ďakujem.

No, a teraz to ďalšie.

Keď ma boli páni Slováci za Slovenského štátu pre banku Sláviu a slovenskú Maticu zavreli a pod Poľanou kamene lámať a cestu stavať učili. Už viete, ako som sa z toho dostal? A ako odborový tajomník SPŽP, odbor peňažníctva a poisťovníctva, táto odborová organizácia vydávala i rôzne odborové časopisy. Tak i časopis Súkromný úradník. V ktorom roku 1943, som začal uverejňovať i state o trstenskej čiernej Madone. Ale beda, keď som písal o Trstenej, že ju založili „hospites Theutonici“ nemeckí hostia, ako ich svojčasé uhorské zákony nazývali, milí páni Nemci sa urazili, protestovali a ja som prestal ďalšie state uverejňovať.
Ale o veci dozvedel sa náš bývalý rodák, PhDr. Celestín Lepáček, vtedy už prior bratislavského kláštora františkánov. Ktorého to začalo zaujímať, tak si odo mňa vyžiadal materiál. Vyžiadal, ale už nikdy nevrátil, lebo sa vraj jeho smrťou v Ompitáli stratil.
Nakoľko som predtým bol pýtal od veliteľstva Čs. 1. armády z Levoče, mi vyslať pár dôstojníkov a vojakov s ktorými som chcel z Brezovice, podľa dohody s mjr. Pogačnikom, previezť oddiel maďarských vojakov za Skorušinu a na liptovskú stranu, veliteľstvo ČS1. armády mi mojou spojkou poslalo rozkaz, aby som sa z Oravy stiahol, aby som nepadol do plenu ČA gen. Petrova a aby som pripravil priechod pod Žilinou Čsl. armáde na Moravu.
Keďže však, v Žiline som bol známou osobou, stiahol som sa do Trenčína a prevzal velenie rozbitej skupiny M.Uher. A tak som zbieral posily na úseku: Bošacké kopanice – V.Lopeník – Dietomské kopanice. A tu sa stalo, že po jednom leteckom nálete na Uhorské Hradište, cukrovar a iné objekty, zo zajatia Nemcov utieklo niekoľko zajatcov. Ktorých sme zachytili a zaradili medzi svojich. Medzi týmito bol i jeden Litevec, ktorý mi v oddiele robil saniterca, lebo vraj bol „vrač“. A nakoľko bol z Vilniusa -Vilna. Tak som ho vyspovedával o kostole matky Božej zábranskej, ako i obraze na oltári v jej biskupskej kaplici. No, a keď som zistil, že správa o tomto obraze je pravdivá, tak som súdruhovi „vračovi“ L. Daniliesovi, lebo takto sa volal, dal „bojový príkaz“, že keď sa vráti do Vilna, aby mi z toho obrazu zaopatril fotokópiu. Pritom, ani veľmi som neveril v kladný úspech.
V 1948 roku, bol som predvolaný na tunajší Sovietsky konzulát vo veci listovnej zásielky z Litvy. Kde, po vyspovedaní ma, lebo si mysleli, že ide o obraz z Litvy počas vojny ukradnutý. Ale po patričnom vysvetlení mi odovzdali: farebný negatív obrázku s prílohou farebného obrázku údajnej čiernej Matky Božej Zábranskej z Litvy. V liste, sa mi golovni fyzikus gorodu Wilniusu L. D. ospravedlňuje, že žiadanú kópiu z obrazu priamo nemožno robiť, lebo obraz je veľmi poškodený a preto strieborným plechom pokrytý, okrem hláv osôb. A nakoľko vraj tento obraz je drahocennou historickou pamiatkou národnou Litevcov, neslobodno s ním hýbať. Tak mi farebnú fotokópiu z toho obrazu urobil z litevskej kroniky Litevského kniežatstva, v ktorej je i reč o Litovskom vojsku litovského veľkohajtmana Kazimíra Sapiegu, bojujúcich roku 1683 a 1684 v Hungárií proti Turkom. A že priložený obrázok si pre mňa zadovážil z ďalšej publikácie atď. Ináč, že ma pozýva, ako bývalého svojho komandanta na návštevu do Vilniusu. Kde vraj ma povodí po cirkvi v ktorej je ten obraz, atď.
Ja keď som sa trošku zreštauroval po finančnej i po zdravotnej stránke, roku 1968 som si naplánoval cestu do Litvy. Naplánoval, ale neuskutočnil, lebo má môj bývalý „vrač“ J.L.D. predišiel na druhý svet.
Z farebnej fotokópie dal som si narobil väčšie i menšie pozitívy, z ktorých i Vám jednu posielam. V minulých rokoch ma navštívil náš trstenský rodák, bohoslovec Marián Pánik, ktorý sa o vec veľmi zaujímal. Dal som mu pre trstenského pána farára Korbeľa, nielen popis o obraze, ale i dve kópie veľkého formátu. S tým, že tu v Bratislave mám dobrého reštaurátora starých obrazov, ktorý sa o obraz i zaujímal, dal mi odborný popis obrázku s tým, že pomocou fotokópie obraz pre seba i pre mňa v patričnej veľkosti odkopíruje. To som aj pánu bohoslovcovi Mariánovi Pánikovi povedal. Pán bl. Marián Pánik, začiatkom minulého roka ma opäť navštívil s tým, že má konškolára, a že jeho otec je dobrý maliar, že keď by som mu požičal fotonegatív, že by nám ten obraz odmaľoval. Ja som uveril slovám nášho rodáka M.P., vydal som mu fotonegatív a do dnes neviem čo je s ním? Lebo náš rodák Márian Pánik sa do dnes u nás nehlásil!
Ešte dobre, že som mu nevydal farebný obrázok z Litevskej kroniky.
Čo sa týka odbornej mienky o tom obraze. Má to byť kópia obrazu z niektorého kláštora na Balkáne. Ktorá vo viacerých verziách kolovala a koluje na Balkáne a vraj v Szerenczi kde sa mal dostal počas hajdukského povstania začiatkom 17. storočia z Bocskayovho pokladu. Bocskayi, bol predsa zo Sedmohradska….
Bývalý trstenský obraz M.B. sa dosť ponáša na ten poľský Čenstochowský, najmä typická je tá maličká ručička – pravá, sú na obidvoch obrazoch podobné. Ale veľký rozdiel je v oblečení P.M .Čenstochowská P.M. je oblečená do modrého brokátu, bohato zlatom ozdobeného. A malé Dieťatko je oblečené do akéhosi pomarančovo-červeného. Aj ozdoby korún na hlavách osôb sú na prvý pohľad rozdielne . Ja som ši zadovážil farebný obrázok Čenstochovského, tak to môžem porovnávať. Ináč, hrubá kresba, námet, ako i technika poukazuje na to, že oba obrazy vyšli z jednej maliarskej huty. Avšak proti tvrdeniu p. Dr. Antona Bagina, že by bol obraz z Trstenej pochádzal z Ukrajiny, odporuje technika s ktorou maliar obraz vymaľoval. Obrazy z Trstenej i z Čenstwochova sú vymaľované tzv. bodovacou technikou. Keďže všetky obrazy z bývalej Kyjevskej Rusi, či Ukrajiny boli namaľované a sú namaľované tzv. čiarkovacou maliarskou technikou. Preto obrazy z Trstenej i z Čenstwochova sú maľby jemnozrnné. Kdežto tie z Kyjevskej Rusi, či Ukrajiny sú hrubo vyčiarkované štetcom. Toto je mienka na slovo vzatého odborníka, ktorého som požiadal o technický posudok oboch obrázkov. Ktorá technika oboch obrázkov ukazuje na cestu na Balkán, poprípade i na severnú Afriku.
Ťažko rozlúštiteľná je i otázka: Kedy a akou cestou sa obraz tento dostal do nášho hornooravského mestečka do Trstenej? Lebo obraz najstaršieho erbu Trstenej, tzv. hovoriaci erb zobrazuje Pannu Máriu s dieťatkom. Čo by znamenalo, že i Trstená, tak ako napr. Mikuláš, Martin, atď. atď. kostol mali zasvätený P.M. Preštudoval som si kalendár Pútnik sv. Vojtešský z roku 1907, v ktorom dôst. p. farár Štefan Haluška v článku: „Orava pred reformáciou a po reformácií“ hovoril, že Trstená dostala od kráľa uhorského Ladislava sv. veľké výsady, t.j. voľbu richtára, farára, kde sa vraj spomínal i jej duchovný. Teda uhorský kráľ Ladislav sv. panoval v rodoch 1077 – 1095 a keď Trstená mala farára, vtedy zaiste mala i kostol? Kostol, ktorý mohol byt zasvätený P .M.? Prečo ? Snáď i pre ten starobylý obraz P. M.?
Ďalej pán farára Štefan Haluška vo vyšeuvedenom článku hovoril, že: „Trstená má (mala) z roku 1273, veľkú striebornú pečať, na ktorej nápis menuje ju, t. j. Trstenú: „lebera regia civitas – slobodné kráľovské mesto“. Roku 1273 kraľoval v Uhorsku Štefan V. Čo je o 98 rokov zas prvej, ako vraj bola roku 1371 založená, ako založenie mesta „hospites Theutonici – nemeckými hostiami, či osadníkmi. Vtedy vraj už malo novozaložené mesto pečatidlo s kruhopisom „Hoc sigillum procedit de civitate Trstená“, v strede pečatidla s na polmesiaci Madona s dieťaťom“.
Ako vidíte pán rodák, samé otázky, bez patričnej pravdivej odpovede. A keďže historickodejné archiválie Oravskej stolice i Trstenej, v jesení roku 1683, počas toho nešťastného ťahu Litovského vojska dolu Oravou, v stolično sídelnej Veličnej zhoreli, ba i novšie, ako sa i ja pamätám v Trstenej zhoreli v archíve nad bránou do kostola, preto musíme sa chytať toho, čo nám cudzie ruky a um podávajú, alebo čo sa v Martine v muzeálnych zbierkach, alebo i štátnych archívoch nachádza. Takto, dokázaným historickodeinným faktom už je dokázané, že tá naša Orava, Tatrami za chrbát na sever odstrčená, už i počas jestvovania Veľkej Moravy, patrila po administratívnej, svetsko – mocenskej i cirkevnej stránke do kniežatstva v Nitre. Lebo Nitra, centralizáciou moravských slovanských i slovienských kmeňov, pod nadvládou Mojmírovcov bola vliata do veľkého slovanského štátu v strednej Európe. Štátu, ktorý v dobe svojho najväčšieho politického i kultúrneho rozmachu za vlády kniežaťa Svätopluka I., dostal sa i do politického a christianizačného styku a spojenia s kmeňom poľských Vislanov, keďže v tom čase ešte nebolo žiadne Poľsko, ako jednotný a politický štátny útvar. Lebo tento bol organizovaný len v druhej polovici X. storočia.
Na základe štúdií Geografie V. Moravy a najmä tzv. Legendy panónskej, ktorá bola napísaná v cirkevnom slovienskom jazyku a ktorá bola napísaná, onedlho po smrti Metodovej, obsahujúcich celý rad veľmi cenných dejodejných postrehov i o našej Orave, zisťujem. Metod i ako biskup nitriansky i ako arcibiskup moravsko – panónsky, z V. Moravy chodil k pohanským kmeňom poľských Visľanov, najkratšou cestou. Teda nie tzv. Moravskou Bránou, ale tou starou rímskou Jantárovou. Teda i cez našu starú Oravu.
Z čoho predpokladám, že akiste neboli bez základné i starodávne Oravské tradície o červenej hôrke (červená – krvavá) na Velingu, a o Gajovej hore za Tvrdošom? Ktoré hovorili o tom, že vedľa sídliska na Velingu bol posvätný, krvavý háj s rituálnym ohniskom starých pohanských Slovanov. Na ktorom ohnisku, či žertvovisku nikdy nesmel vyhasnúť večný oheň. Večný oheň, na ktorom žertvovali svojím pohanským bohom, a na ktorom zlievali i bronzové kovy na zbrane a na ozdoby. O Gajkovej, (Hálečkovej) hore? V ktorej vraj žrec Gaj (Haj), na rituálnom ohnisku pálil obete bleskov vládnemu Paromovi, či Peruničovi.
Ku tomuto mi treba ešte dodať, že starí Slovieni a ich reč, nepoznali literu „h“, lebo táto do našej slovenčiny prišla len s latinkou. Preto Gáj-Háj, Gajková hora, Hájková hora – Halečková v tejto starodávnej oravskej tradícií je plne odôvodnená. Ako i to, že nitriansky sloviensky biskup Metod, cestou ku Visle, do kniežacej Višlice poľských pohanov, na týchto pohanských žertvoviskách uhasil rituálne ohne, rozmetal obetné oltáre a naším svojčasým oravským rodákom, ako vraj „hrubým kresťanom“ hlásal i „pravú vieru“.
V krakovskej katedrále sv. Václava sa nachádza v klenotnici, „zázračný kríž“, ktorý, podľa zas prastarej poľskej tradície, mal vraj dostať ako dar prvý poľský kresťanský panovník z Veľkej Moravy od „episcopusa moraviensisa Metodiusa“. Kríž, ktorý podľa dnes už zabudnutej prastarej oravskej trstenskej tradície, „biskup Metod, po rozváľaní žrečistia žrecovi Gajkovi hrubým kresťanom pod Brehom na vyvýšenom mieste, zabodnutím svojho biskupského kríža, „Vy hrubí kresťania! Tu na tomto mieste postavte si cirkev – kostol! V ktorom si budete modlitbami prosiť nebesia o milosť a vaše pozemské dary. A nebudete sa ďalej mi klaňať a žertvovať vaším pohanským bohom!“
Táto starodávna oravsko – trstenská tradícia ďalej hovorila i o tom, že z tejto, biskupom Metodom určenej cirkvi, poroznášala sa žiara pravej cirkvi po celej Hornej Orave.
Ďalšia starodávna oravsko – trstenská tradícia hovorila, „že vtedy, keď šoltýs Ján Hrkeľ, (Hertell), od uhorského palatína získal dedičné práva na vešanie, upálenie, lámanie v kolese oslepenie a na iné druhy mučenia zločincov, ktorí trhy zlodejstvom hanobili, že vojt – advokátus Hrkeľ, podrobil sa vôli osadníkom, zločinnými hriechmi nepoškvrňovať ich osadu. A preto vraj podľa prastarej obyčaje, zločincov nevešali, neupaľovali v ich osade, ale von z osady, v hore Halečková na starých pohanských žertvoviskách“. Čo? Krásne to boli tradície?
To, že Orava bola už pred X. storočím pokresťančená ukazuje na to i to, že po rozpadnutí Veľkej Moravy, od roku 990, hranice pražského biskupstva boli rozšírené až po Tatry. Do ktorých hraníc bola zahrnutá i Orava, vysvitá to i z bully pápeža Benedikta VII. a nariadenia rímskeho cisára Ottu II. z roku 990, ktoré listiny, prof. Samuel Timon, rektor logiky na bývalej Košické j univerzite, uverejnil roku 1755, v diele; „Imago antiquae Hungariae representans terras, adventus et res gestes gentes Hunnicae – Obraz starého Uhorska, atd.“ O ktorom pánu profesorovi zo spisu: „Casavia vetera et nova – Košice staré a nové“, môžeme sa dozvedieť i to, že do Košíc za profesora na univerzitu bol povolaný z Trstenej, kde učil na „starej latinskej škole“. A z tohto právom môžeme posúdiť, že to naše rodné mesto Trstená už dávno bolo slávnejším, ako je dnes!???
Ale po rozpadnutí sa Veľkej Moravy, za nastaných zmätkov o politickú moc na staroslovienskym Nitrianskym kniežatstvom, naša Orava dostala sa pod cirkevnú iurisdikciu Krakova. Prečo? Lebo, staré nitrianske biskupstvo, pred náporom ugro-maďarských koristníckych hôrd, postupne sťahovalo sa na sever po starej: „rímsko-obchodnej Jantárovej ceste“, v análoch Krakovského biskupstva poznačenej, ako: „via publica, per quam itur de Arva In Liptow“ až do Krakova, kde našlo bezpečnejší útulok. Takže krakovské biskupstvo je vlastne pokračovaním biskupstva nitrianskeho, Progora – Prohora, alebo Proculfa? v „katalogach biskupów krakowskich“ uvádzaných“. Podľa základnej listiny krakovského arcibiskupstva, roku 1046, všetky fary: „ln toto regno Sclavonico“ patrili pod jurisdikčnú právomoc krakovského arcibiskupstva. Ako o tom zaznamenal poľský cirkevný historik J. Bielowskí v jeho: „Monumenta Polonorum História“. Čo vtedy znamenalo i to, že cirkevná moc znamenala i svetskú moc na tomto slovenskom území.
Avšak, pražská diecezálna správa nebola spokojná s takýmto stavom, aby; „totum regnum Sclavonicum“, patrilo pod jurisdikčnú moc krakovskému arcibiskupovi. Preto pražský výbojný biskup Jaromír, obrátil sa o pomoc na rímskeho cisára Henricha IV. Ktorý za súhlasu pápeža Klementa III., s odvolaním sa na bullu pápeža Benedikta VII., vydal pražskému biskupstvu roku 1086 rozhodnutie, že krajina: „Moravia usque ad fluvium cui nomen est Vag-Morava, až po rieku ktorej meno je Váh“, ktorým toto slovenské územie podriadil jurisdikčné pražskému biskupstvu.
Nuž, a keďže, táto provincia Vag – Vah, vtedy objímala územie stoličných komitétov: Liptovského, Oravského i Trenčianskeho, preto podľa tohto dekrétu rímskeho cisára Henricha IV. územie Oravy opäť do roku 1086, pripadlo pod jurisdikčnú právomoc pražského biskupstva.
Ale vtedajšie krakovské arcibiskupstvo, pridržiavace sa obsahu listiny z roku 1046, uplatňovalo si i naďalej jurisdikčnú právomoc i na všetky fary; „in toto regno Sclavonico“ t.j. na územie bývalého nitrianskeho biskupstva, o ktoré územie medzi Poľskom a Moravským kniežatstvom Břetislava, dochádzalo k vojnovým stretnutiam. Tak napr. roku 1069, v rámci poľských vojsk krakovského arcibiskupstva a poľského kráľa Boleslava II. Smelého, i oravskí komitátni ozbrojenci s ozbrojencami nitrianskeho ducatustva Gejzu, pod Trenčínom zviedli víťazný boj s vojskami českými, moravskými. V ktorom boji česko-moravské vojská boli porazené a na Moravu vytisnuté.
A takto Orava, bojom roku 1069, pod Trenčínom, vkročila i do dejín uhorsko-poľských a presvietila dejodejnú tmu, do ktorej bola ponorená nedostatkom svojčasých dejodejných záznamov. Po víťazstve pri Trenčíne, nitriansky ducatus – vojvoda Gejza, rozšíril hranice svojho vojvodcovsta až po hrebene – Karpát, obnovil nitrianske biskupstvo, pre nábehmi koristnických Ugro-Maďarov prenesené do Krakova. Pri usporiadaní obvodu nitrianskeho biskupstva, Orava bola po jurisdikčnej právomoci začlenená do tohto biskupstva.
A potom o našej starej Orave, a to najmä o Hornej, opäť nastalo dejodejné nič v jej svojčasých záznamoch. Až do štyridsiatych rokov XIII. storočia, kedy výborne v bojoch vycvičené tatárske tumeny batýra Batu, ako obrovská lavína všetko so sebou strhnúca a ničiaca, valili sa po dobytí Haliče, v stopách do Krakova utekajúcich: Michala, kijevského kniežaťa a haličského vládcu Daniela Romanoviča?? V ktorom hľadali útulok.
Keďže však, tatárske tumeny, vedené batýrom Petom, aj Krakov nebezpečne ohrozili, Michal, kijevský veľkoknieža, z tohto poľského sídelného mesta, útekom krížom cez Poľsko hľadal útočište pred tatárskou pohromou v nemeckých zemiach. A haličský vládca, Daniel Romanovíč útekom, zamieril si cestu do Uhorska. Lenže, tatárske tuneny batýra Batu, v stopách Kumanov – Plavcov, cez tzv. Ruskú bránu, Vereckým priesmykom vovalili sa i do uhorskej krajiny. A tak z ohrozeného Krakova, haličský vládca Daniel Romanovič, utekajúci Dunajeckcu cestou do Uhorska, cestou dozvediac sa o krvavej porážke vojsk uhorského kráľa Belu IV., na rieke Slanej Tatármi, zmenil smer svojho úteku do Uhorska z Dunejeckej cesty, úvalami Čarného Dunajca ocitnul sa na území Hornej Oravy. Kde po náhlenom oddychu, kvapil pred Tatármi podbatýra Ordu dolu Oravou na Považie, starou grécko-rímskou obchodnou cestou, nazývanou i Jantárovou. Čím i na Oravu priviedol veľké nešťastie. Lebo tatárske tumeny, vedené podbatýrom Ordom, plienili a mečom i ohňom 0ravu privádzali úplne na nivoč a na vyľudnenie. Ktorým plienením a nivočením, Orava, stala sa i na viac desiatok rokov zemou, či krajinou spustošenou a skoro i vyľudnenou, ako to záznamom v „Carmen mirabílis“, Rogerius, pápežský legát pri dvore uhorského kráľa Belu IV. Pápežský legát Rogerius i sám padol do Tatárskeho zajatia a len po spätnom prekročení Karpát Tatarmi a po zmäsarčení zajatcov Tatármi, podarilo sa mu utiecť z tatárskeho zajatia. Utekajúc po severnej strane Karpát a Tatier, popísal v svojom spise: „Carmen mirabilisn“… porástlo všetko, len kde tu ruiny kostolných veží značili, že tu bolo kedysi ľudské sídlisko atď. atď. Z popisu spisu: „Carmen mirabilis“, renomní cirkevní dejepisci usudzujú, že záchranná cesta pápežského legáta Rogeriusa z Tatarského zajatia akýste viedla i dolu Oravou do Povážia, atď. A tak, i na Hornej Orave, jediná cirkev – kostol mohla už mať vežu postavenú z kamenia, kým kostol z dreva, atď.
No, ale teraz dohady ponechajme stranou. A držme sa svojčasých dejodejných záznamov o Orave. Nuž a takýto záznam, by sme našli, ale i to len tak okrajový o Hornej Orave, v donačnej listine krakovského vojvodcu Boleslava z roku 1254, Szczyrzyckému cistercitskému opátstvu krakovských cistercitov. V ktorej listine, v súvislosti s niektorými pohraničnými poľskými dedinami, pomenované boli i niektoré oravské hory Pekelnícke, Rabčické aj s polovicou Babej hory. V horách ktorých, cistercitskí mnísi szczyrzyckého kláštora „dostali právo zakladal osady a ich kolonizovať tak, ako to oni uznali za dobré a osožné“. Ako o tom bol napísal cirkevný spisovateľ J. Bárdossy v jeho „Supplementum analectorum terrae Scepusiensis“.
Čo by nám táto listina hovorila o tom, že okolie Severnej Oravy, po tom zhubnom tatárskom plene, i táto časí Oravy ešte nebola sústavnejšie zaľudnená. Lebo vraj poľskí valasi a slovenskí pastieri a snáď i prví spišskí „pingisti“ kutači rúd a lovci kožušín (Paulus a Gotthcal?) jednotlivo porodinne začali sa v údoliach Oravice i černej Oravy usadzovať a svoje výrobky z mlieka, kožiek, z dreva na výmenu alebo na speňaženie prinášal do osady na Brehu, alebo niekde pod Brehom. … A len takto, tá osada na Brehu, alebo niekde pod Brehom. už roku 1273 t.j. za vlády uhorského kráľa Ladislava IV. Kumunského, mala trhovisko a osadné právo s veľkou striebornou pečaťou a s nápisom: „Libera regla civitas“, ako i s farárom a kostolom? Ako o tom bol písal oravský cirkevný historik Štefan Haluška v spise: „Orava pred reformáciou a po reformácií“.
A práve v súvislosti s činnosťou tých szczyrzyckých mníchov cistercitov na hornooravskom pohraničí, niektorí cirkevní spisovatelia spišského biskupstva, medzi nimi i J. Šmálik, bývalý tvrdošínsky farár, pridržiavali sa tej mienky, že ten milostivý obraz čiernej Matky Božej, do Trstenej priniesli krakovskí cistercítski mnísi. Ktorej pravdepodobnosť živí to, že cistercitski mnísi dostali sa na Slovensko z Poľska začiatkom XIII. storočia. Založili si opátstvo v Bardejove, Kláštory v Lipovníku pri Krásnej Hôrke, v Štiavniku na Spiši, v Lučenci a inde.
Keďže však Orava spadala do jednej z rušných obchodno-strategických ciest, ktoré spájali podunajskú oblasť rímskeho impéria s krajom zakarpatským a baltským pobrežím. Ktorá veľmi stará cesta tiahla sa od Dunaja, odvekej to cesty národov, údolím Nitry, cez Turiec – Liptov – Oravu do kotliny Dunajca – Visly ku Baltu, a ktorou prúdil obchodný ruch a s nimi súvisiace vplyvy osadnícke a kultúrne. Preto, túto cestu i stará historická literatúra menuje ju raz cestou Ptolemaiovou, tiahnucej sa od rímskej osady vojenskej Brigetio, dnešný Leányvár, či Dievči zámok pri Komárne a druhý raz cestou Jantárovou. Keďže ona Rimanov i Grékov vodila k jantárovým poliam pobaltským. Preto, že táto cestá, mala i nemalý vplyv na osadnícke i kultúrne pomery Oravy, iste bolo a je bezosporu? Táto stará cesta, po prebrodení sa Oravy pod Velingom, kde a kadiaľ na Hornej Orave viedla ? Úvalmi Oravy ku vlievaniu sa Bielej a Čiernej Oravy do Oravy a potom cez Slovenské Beskydy ku prameňom Visly? To asi nie. Lebo Oravská kotlina vtedy ešte nebola, pre jej bahniská a močariská priechodná. Preto iste úvalmi Oravice až k úpätiu hory Halečková? Kde jej však cestu zahatili útesy tvrdého vápenca a mäkšieho červenkastého czorsztýnského vápenca, vytvárajúc pod úpätím hory Halečková, Brehu atď. hlboké močaristo-bahnité jazero.
Riešenie tejto otázky je z archeologického určenia počiatočného osídlenia Trstenej veľmi dôležitým tvrdým orieškom. Či viedla ona ďalej po ľavom alebo po pravom brehu Oravice? Po ľavom brehu Oravice, asi nie! Pre jeho neschodnosť Jedine ostáva nám možnosť vtedy ísť po pravom brehu po nohách Halečkovej, či po pleistocénnej terase, potom popri Skalke k bývalej Rozsypanej skalke, ešte i dnes viditeľným sedlom Brehu a potom po hrebeni Brehu spustiť sa na východný kraj dnešného Hýbľa a takto obísť Zradné a neprekonateľné močaristé jazero pod Brehom. Jazero, od trstiny ktorej aj zdedila osada meno po prelome sa Oravice medzi Skalou a Halečkovou, osadivšia sa po vysušení vyvýšenín bývalého jazera.
Nuž a na trase bývalej Ptolemaiovej, či Jantárovej cesty, v okolí bývalej Rozsypanej skalky, na mieste chránenom od hryzavých severných vetrov a po východe slnka nad Skorušinským pohorím, na príjemne zohrievajúcom mieste, ešte aj dnes treba hľadal aj prvotné osídlenie sa človeka v Trstenej. Človeka, ktorému bývalá Rozsypaná skalka poskytovala nielen teplý útulok, ale i svojím kremeňoštiepnym vápencom; odštiepky dobrých škrabákov na kože, na primitívne nože ako í na hroty šípov. A okolitá hora, zas hojnosť lovnej zvere, nie len na potravu ale u na odedzu. A to rozmerné močarisko pod Brehom a horou? Ponúkalo sa mu hojnosťou rýb, rakov a iných jedlých vodných potvor.
Z tohto aspektu, starí trstenskí archeológovia, učenci nielen Starej latinskej školy, ale i mladšieho gymnázia, po okolí bývalej Rozsypanej skalky zbierali ostré odštiepky kremeňa náradia a zbraní prvotných osídlencov na tomto mieste. Zbierka ktorých, ešte i za mojich čias bola, ako oko v hlave opatrovaná v gymnaziálnom prírodovedeckom depozitáre.
A na dovŕšenie vyšuvedeného. Snáď ešte sa v Trstenej nájdu rodáci starých ročníkov, ktorí sa iste ešte budú pamätať, ako ich otcovia, keď nebolo tých drahých diamantov na zare-závanie skla, vybrali sa pod Lásky ku Rozsypanej skalke na kremene? Kým sa v Trstenej neusadila podbieľanská Dlholuckovská sklárska rodina…. A to, že súdruh Pavol Čaplovič, ako dnešnočasý oravský archeológ, archeologický nález mincí starogalských Eravistov na intraviláne Trstenej nepozná alebo popiera? Nuž, podľa jeho oravskej archeologickej prednášky, ktorú nám v jeseni minulého roka tu v Bratislave, na zasadnutí nášho rodáckeho krúžku: „Obec Oravcov v Bratislave“, bol predniesol, vyzeralo to tak, že Orava sa končí buď Ostražicou alebo Velingom??
V debate, pýtal som si slovo a súdr. P. Čaploviča som požiadal o mienku ohľadom nálezu starokeltských mincí na intraviláne Trstenej. Dostal som odpoveď, že tento nález patrí Trstenej pri Žiline a nie Trstenej na Orave.
Upozornil som ho, že nález mincí starých keltských Eravistov, bol a je uvedený v Slovenskej vlastivede z roku 1945, z pera PhDr. Františka Bokesa, str. 21. A keď súdruh P. Čaplovič mi i v tomto oponoval, tak som mu vyložil, že ak by aj nešlo o Trstenú na Orave, prinajmenšom mohlo by ísť o Trstené v Liptove. Ktoré ležia od pradávna na trase cesty starodávnej z Liptova na Hornú Oravu do Trstenej, ako obchodného mesta.
Súčasne som mu nadhodil i otázku o náleze starých rímskych minci na začiatku I. svetovej vojny Vladom Geburom a mojou osobou na okolí bývalej Rozsypanej skalky. Kde tesne pred I. svetovou vojnou, veliteľstvo delostreleckých manévrov malo vykopaný zákop, ako pozorovateľňu na terče, či šajby pod Skorušinským pohorím. Kde, my „trstenskí všadeboli“, sme ihneď po ukončení manévrov, hrali sme sa na vojnu. A v násype zákopu našli sme akési staré pliešky. Ktoré sme považovali za nejaký zázračný pušný prach, alebo niečo inšie do kanónových nábojov. Preto sme tieto pliešky pozbierali, s nimi sa podelili a domov priniesli. Lenže stalo sa i to, že otec Vlada Geburu, pán Gebura, bankový riaditeľ, nečakane zjavil sa i v našej chalupe a po rozhovore s mojím otcom, záhadné pliešky som vydal pánu direktorovi Geburovi. Pliešky som síce vydal, ale nie všetky. Lebo som špekuloval, že ak sú pre takého pána tie pliešky také dobre, že si pre ne zvážil cestu k nám ? Budú to iste dobré pliešky i pre mňa. Tak som si z nich zopár nechal. A potom sme s otcom moje pliešky namočili do octu, očistili od hrdze a starej hliny a tak moje pliešky dostávali formu akýchsi peňazí. Ktorým sme vtedy nerozumeli. Ale roku 1924, s celou partou som navštívil Turčiansky sv. Martin, Slovenské národné múzeum, kde sme videli všelijaké staré peniaze. S mojím nálezom pochválil som sa Správcovi SNM, ,ktorý ma požiadal, aby som moje staré peniaze i s uvedením miesta nálezu odovzdal SNM. Čo som neskôr i urobil s jedným kusom mince rímskeho cisára Vespaziána. Iné sa mi Časom akosi stratili. Tak som súdr. P. Čaploviča odkázal na tento môj nález do Martina do Slovenského národného múzea.

Ale i po zverejnení dejín PhDr. Františka Bokesa v roku 1945, keďže som sa s ním poznal, nadviazal som s ním rozhovor aj o tom trstenskom náleze starogalských minci. Najmä o tom, že od koho to má túto správu?
Vtedy má pán PhDr. Fr. Bokes odkázal na literatúru o tomto náleze dôstojného pána farára Jozefa Kohúta, na jeho rukopis: „Diplomatár“ o Trstenej. Na rukopis v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Kde som si to i pozrel. Ďalej ma odkázal i na historika Pavla Križku a na Slovanské starožitnosti Pavla Jozefa Šafárika.

A súdiac podľa všetkého vyšuvedeného, predsa bude len na trstenských vedcoch, aby aj oni po archeologickej stránke dôkladnejšie preskúmali všetky možné i nemožné archeologické lokality Trstenej a uhodnovernili ich v prvom rade svojím rodákom a v druhom rade celej slovenskej verejnosti.

O založení Trstenej roku 1371, maju pravdu najskôr tí, čo podľa zakladajúcej listiny mesta predpokladajú jeho názov „Pingenstadt“, t. j. mesto pingov – háld banských jalovín a nie „Bingenstadt“, čo nič neznamená. Lebo vtedy, keď by nové mesto malo by niečo znamenať ,tak napr. spojovacie mesto poľského kráľovstva s uhorským kráľovstvom, vtedy by muselo sa volal „Bindenstadt“ a nie „Bingenstadt“.
Za názov „Pingenstadt“, hovorí i to, že spišskí „hospites Theutonici“, iste mali na oravských vrchoch i horách záujem kutať po rudonosných lokalitách, ako to na strane V. Furkasky od starodávna kopali a Chocholánskou dolinou vyvážali.

Aj meno Jána Hertella v listine z roku 1371,sa mi nepozdáva byť nemeckým, ale skorej nemeckou skomoleninou slovenského mena Hrkeľ, alebo maďarizovaného na Herkel. Ktoré priezviská ešte i dnes sú na Orave dosť bežné.
Skomolenina Hertell, z Herkeľa je najskôr možná i tým, že v stredovekých listinách slovanské názvy škrabáci – pisári do latiny i do nemčiny i veľmi často poprekrúcali a po fonetickom ich znení do listín pozapisovali. Čo často robí nemalý hlavy bôľ dnešným lúštiteľom takýchto listín.

Ku trstenskému obrazu čiernej Matky Božej, výklad Dr. Bagina, ma prinútil hrabal sa v poľskej i v maďarskej „monastrológii“, aby som získal o tom podrobnejšie vedomosti.
Dejodejnou dejinnou pravdou je, že uhorský kráľ Ľudovít I.Veľký (1565-1570), na starých obchodných cestách, najmä tých čo viedli z Uhorska do Poľska, povoľoval zriaďovať „slobodné kráľovské“, alebo „obchodné mestá“, aby týmito čelil na snemoch, mocrozpínavajúcej sa uhorskej oligarchií, a aby týmto naplnil i svoju vladársku kasu novými daňami a príjmami.
Možno i to viedlo uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, že dal povolenie na založenia hornooravského mesta Trstená? A potom snáď i to, že usiloval sa o to, aby získal pod svoju vladársku moc susedné Poľsko. Kde v prípade smrti poľského kráľa Kazimíra Veľkého, posledného mužského potomka z rodu Piastov, keďže nebolo následníkov ani po meči ani po praslici, ponúkala sa mu veľká príležitosť uskutočnil svoj plán.
Z toho zámeru, do Košíc na zjazd povolal poľských i uhorských veľmožov voliteľov. V Košiciach bolo dohodnuté, že po smrti kráľa Ľudovíta I. Veľkého nastúpi i na poľský trón Mária, staršia dcéra Ľudovíta Veľkého. Mária bola zasnúbená so Žigmundom, synom českého kráľa a nemeckého cisára Karola IV. Aby však priateľstvo medzi poľskými a uhorskými veľmožmi i kráľovstvami bolo utužené, uhorsko-poľský kráľ Ľudovít Veľký, za uhorského palatína, t.j. ako za svojho zástupcu v krajinách, vyvolil si sliezskeho veľmoža a opoľského kniežaťa Ladislava Piasta. Ktorý potom cez svojho notára Schwancomíra Wismera, alebo Wiesnera, udelil roku 1371, právo na občinskom území mesta Wardossin – Tvrdošín, Johannovi -Jánovi Hertellovi a jeho synom Jakubovi a Martinovi, vyklčovať akýsi les na priestranstvách medzi potokom „Zawodo – Zabiedovským, cez Bukowinsif – Bukovinskú“ dolinu ku potoku Orawice – Oravica. A na tomto mieste založil mestečko Bingenstadt, poťažne Pingenstadt.
Do ktorého mestečka, ešte za života uhorsko-poľského kráľa Ľudovíta Veľkého, mal byť paulinskými mníchmi prinesený obraz čiernej Matky Božej. Z maďarských dejín vieme, že uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, v Trnave umrel roku 1382. Ale ani poľská ani maďarská nonastrologia nevie o tom, že by na Orave boli by vtedy pôsobili nejakí paulinskí mnísi.
Paulinskí mnísi, ktorých organizáciu založil okolo roku 1270 ostrihomský kanonik Eusebius, a že paulinskí mnísi do roku 1308,boli len diecezálnou rehoľou ostrihomského arcibiskupstva. Paulínov roku 1308, po príhovore sa pápežského legáta, arcibiskupa Gentiliusa pri uhorskom kráľovskom dvore, pápež Klement V. potvrdil s rehoľným poriadkom Augustínov. A takto paulíni roku 1327 stali sa exemptnou rehoľnou organizáciu špeciálnou len pre Uhorsko.
Pravdou je i to, že paulínsku rehoľu si obľúbil i uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, ktorý sa o ich rozšírenie i na slovenskom území pričinil roku 1369, v Lefantovciach, roku 1369, v Mariatáli, roku 1377, v Beckove, roku 1430, a v roku 1500 v Trebišove, na majetkoch darovaných im týmto kráľom.
Z toho, že základná listina mesta Trstená, či „Bingenstadt – Pingenstadt“, bola vystavená „in villa Heremli“ t. j. v obci Heremií v Mníšku na Spiši, ako sa vtedy spišský Mníšek nazýval, nemožno vyvodiť, že by sa to vtedy jednalo a kláštor paulínov. Lebo v latinčine kláštory nenazývali sa „eremiami“. Eremiami sa nazývali mníšske pustovne, ako napr. bola Skalka pri Trenčíne, roku 1344, zrušená uhorským kráľom Ľudovítom I.

O Ladislavovi Piastovi, ako o uhorskom palatínovi a majiteľovi Oravy, z archiválií Oravského zámku ž rokov 1342-1409,dozvedieť sa môžeme: že ako „homo regius“ s palatínskou hodnosťou, dostal i z kráľovského dominiomu Oravu. A že v júni roku 1582, po smrti uhorsko-poľského kráľa Ľudovíta Veľkého, pričinil sa o to, že rozbujnené poľské stavy, ktoré v dedičnej zmluve z roku 1350, zhliadavali porušenie dedičnosti Piastovcov na poľský trón, že predsa vyslali posolstvo do Zvolena k Márií staršej dcére nebohého uhorsko-poľského kráľa Ľudovíta Veľkého, a že Márií zložili hold, čím ju uznali za právoplatnú dedičku poľského kráľovského trónu. A snáď vtedy, v komonstve poľskej kráľovnej Márie, zúčastnili sa i členovia uhorského paulinského rádu?
Ale vtedy, keď po smrti uhorsko-poľského kráľa Ľudovíta Veľkého (1382), nastali v Uhorsku veľké rozpory o uhorský trón, podnikavý sliezsky Šľachtic Ladislav Piast pre seba zhrabol niekoľko kráľovských majetkov, medzi nimi i Oravu roku 1393. A aby si tieto ulúpené kráľovské majetky i naďalej podržať mohol, roku 1397, keď ho kráľovská vdova Alžbeta, ako poručníčka neplnoprávnej kráľovnej Márie, vyzvala, aby ulúpené kráľovské domínia vrátil Kráľovskej komore, Ladislav Piast, spojil sa v s moravským markgrófom Prokopom, spojenými ozbrojenými silami zaujali Horné Uhorsko – Slovensko. Pripojil sa k Žigmundovej strane proti kráľovskej vdove Alžbete i proti kráľovnej Márií a pomáhal Žigmundovi obsadil uhorský kráľovský trón.
A za tohto rozbroja o uhorský trón, kruto pustošil majetky zemanov v Liptove, v Turci i na Orave, verných dedičskému odkazu nebohého uhorsko-poľského kráľa Ľudovíta Veľkého. Ktorými zločinmi sa nedobre zapísal, nielen do dejín Oravy, ale i do dejín uhorskej krajiny.

Kláštor a kostol uhorských paulínov na Jasnej Gore neďaleko Čenstvochowa stal sa s jeho obrazom čiernej Matky Božej, v mnohom podobným trstenskému bývalému, velebným a chýrnym za vojny švédsko-poľskej. V ktorej poľský kráľ Ján Kazimír, uplatňoval si nárok na švédsky tón a zas švédsky kráľ Karol Gustáv X., uplatňoval si nárok na poľský tón.
V ktorej vojne, po dvojdňovej júlovej bitke roku 1656, pri Warszawe, švédsky kráľ Karol Gustáv X., skoro úplne zničil poľskú vojenskú moc poľského kráľa Jána Kazimíra. Po ktorej bitke, poľský kráľ Ján Kazimír, aby nepadol do rúk víťaza, s malou skupinou svojich verných, Krakowa utekal po západných svahoch výšiny Krakowsko – čenstwochowskej a na Jasnej Gore, v kláštore paulínov hľadal útulok.
Lenže pohyblivá švédska jazda, v pätách prenasledovala i na Jasnú Goru, nešťastného poľského kráľa Jána Kazimíra. A počas bitky o Jasnú Goru a kláštor paulínov, poľský kráľ Ján Kazimír, utiahol sa do kostola, kde v zúfalom položení, pred oltárom čiernej Matky Božej, túto prosil o pomoc.
Kláštor i kostol paulínov na Jasnej Gore hrdinsky bránili nielen zvyšky poľskej kráľovskej stráže, ale i samotní paulinskí mnísi. Švédi na túto obranu spustili mohutnú kanónovú paľbu. Múry kláštora i kostola pod paľbou švédskych kanónov rúcali sa jeden po druhom a z ruín kostola, na obliehajúcich Švédov, razom výstražné zieral neporušený oltár s obrazom čiernej Matky Božej. Ktorým javom, kostol a kláštor obliehajúci švédi, ako o tom povesť hovorí, týmto javom udivení, v ďalšom útoku sa zarazili. Čo poľskí obranci kláštora i kostola využili a na zháčených švédskych útočníkov spustili úsilný protiútok. Ktorým švédskych útočníkov prinútili k ústupu a potom i k úteku. Bojový zvrat nešťastný poľský kráľ využil a v sprievode pápežského legáta Petra Vidoniho a svojej stráže ušiel do Sliezska, kde požiadal rímskeho cisára Ferdinanda III. o prístrešie i o vojenskú pomoc proti Švédom.
Poľský kráľ Ján Kazimír, s vojenskou pomocou rímského cisára Ferdinanda III., ako i s poľskými vojskami kniežaťa Juraja Ludomírskeho, skoro od Švédov zaujali Krakow, potom Warsawu. Po ktorých porážkach, švédsky kráľ Karol Gustáv X. ustúpil od nároku na poľský kráľovský trón a svoje vojská stiahol z Poľska. Ale víťazný poľský kráľ Ján Kazimír dlho neradoval sa z tohto vojnového víťazstva. Lebo sa za povstania rozbujnenej poľskej šľachty, vedenej maršálkom Jurajom Ludomírskym, roku 1668 sa zriekol poľského kráľovského trónu a odišiel do Francúzska, kde sa opäť stal členom rádu tovarišstva Ježišovho (jezuitského), ako i opátom kláštora Saint-Germainského, v ktorom aj roku 1673 zomrel.

Tohto poľského kráľa, Jána Kazimíra v jeho živote očividne prenasledovalo nešťastie za nešťastím. Podľa poľskej prípovede, vraj, „za to, že kardinálsky purpur a klobúk vymenil za zlato poľskej kráľovskej koruny“.
Ale napriek tejto zádrapčivej poľskej prípovede, poľská hierarchia, paulinskí mnísi kláštora na Jasnej Gore, ako i francúzski jezuiti, zo zvratu bitky na Jasnej Gore urobili zázračnú legendu so stredobodom obrazu čiernej Matky Božej Čenstwochowskej. Legenda, ktorá skoro z Čenstwochowej urobila aj široko-ďaleko zvučné pútnické mesto. No, ale z tejto švédsko-poľskej vojny, máme aj my Trstenci, až dve dejodejné dejinné pamiatky, a to celkom reálne.
O jednu sa nám postaral šoltýs Bystrej, vtedy ešte patriacej do chotára Trstenej, Matej Klinovský, ktorý, vtedy keď i na Orave zúrili tie nešťastné náboženské rozbroje a boje, dal sa so svojimi bystričanmi na zbojnícke chodníčky. Matej Klinovský, aby samu to jeho zbojnícke remeslo lepšie darilo, ako na tej kupecko-pašeráckej ceste z hornej Oravy cez jeho Bystrú, t.j. cez dnešné Oravice, na liptovskú stranu, z osady Bystrá, t.j. z dnešných Oravíc, so svojou zbojníckou partou presídlil na trstenské lúky, rozprestierajúce sa okolo dnešného Chyžnianského potoka. Odkiaľ Matej Klinovský – s jeho zbojníckou partou zbojníctva vystrájal, najmä proti poľským duchovným, ktorí sa usilovali Hornú Oravu rekatolizovať, pästné i zbojnícke právo. V ktorom ho vraj podporovali i páni z Oravského zámku.
Zo zbojníckych výčinov Mateja Klinovskóho a jeho tridsiatych zbojníkov, a to ten najpikantnejší dostal sa i do poľskej literatúry. Tak napr. zo zápisu Matúša zo Siepietnice sa môžeme dozvedieť, ako náš oravský zbojník Matej Klinovský s jeho zbojníckou partou ozbíjal i poľského kráľa Jána Kazimíra a pápežského legáta Petra Vidoniho. Čo sa vraj stalo vtedy, keď ten nešťastný poľský kráľ Ján Kazimír, po prehratých bitkách proti vojskám švédskeho kráľa Karola Gustáva X., ušiel do Sliezska, aby u rímskeho cisára Ferdinanda III. si vymodlikal vojenskú i hmotnú pomoc proti švédskemu kráľovi Karolovi Gustávovi X. A vraj vtedy, keď poľský kráľ Ján Kazimír v sprievode pápežského legáta Petra Vidoniho zo Sliezska vracal sa do Poľska cez Hornú Oravu, s plnými truhlicami zlatých groší, že sprievod poľského kráľa Jána Kazimíra, tam kdesi v zákrutách Babej hory, podľa inej verzie v okolitých zubrohlavských horách, zbojnícky vodca Matej Klinovský, so svojimi zbojníkmi, prekvapivo prepadol vozový sprievod poľského kráľa Jána Kazimíra a pápežského jeho legáta Petra Vidoniho. Ktorým vraj „telesne, neublížili“, len ich ogabali o truhlice plné všelijakého bohatstva. A takto, zbojnícka chasa Mateja Klinovského odľahčila sprievod poľského kráľa Jána Kazimíra, vraj v zimnej pred vianočnej metelici roku 1655.
Akým zbojníckym skutkom nemohol sa pochlapil ani ten náš ospievaný, sfilmovaný Juro Jánošík z Terchovskej-Ištvánovej. Keď sa však, takto odľahčený, ťažkovozový trén poľského kráľa Jána Kazimíra, v pred vianočnej plieskanici horko-ťažko dotrmácal do nášho vtedajšieho hornooravského mestečka Trstenej, treba sa bolo urodzeným pánom postaral o teplé prístrešie .Ale kde ho bolo vziať v tejto drevenej hornooravskej metropole? S prídavkom ešte luteránskej. Koncom koniec, na výber ostala im len luteránska fara, už z kamenia vystavená. Na ťažké dvere ktorej, či im bola vôľa alebo nevôľa, treba im bolo zabúchať. A na tejto luteránskej fare urodzených pánov nemalé prekvapenie. Keď tu o milosrdenstvo božie poprosili o prístrešie. Lebo v tom mrcha čase v trstenskej fare farároval Michal Institoris-Mossoczyus, vtedajším pánom a išpánom Oravy, kežmarsko-oravským večitým grófom Štefanom Thokolyim zo Žaškova do Trstenej presadeným, „aby čelil pápežencom na tomto hornooravskom zapadákove“. A trstenský pán farár Michal Institoris – Mossóczy, tak ako pred časom povestný chilialista Mikuláš Drábik, vítal odbojného Jura Rákoczyho, aj on privítal poľského kráľa Jána Kazimíra a pápežského legáta Petra Vidoního s otvoreným náručím v mene Hospodina, od ktorého vraj mal zjavenie o ich príchode.
No, a keďže núdza láme aj to najtvrdšie železo, urodzení prositelia, po prvotnom zaváhaní, prijali prístrešie a pohostenie u tohto oravského chilialistu. A ako to bývalý trstenský farár Pirončák bol si písmom poznačil, týmto sa stalo i to, že starobou a cestovnými útrapami utrmácaný pápežský legát pri poľskom kráľovskom dvore, Peter Vidoni, na Vianoce roku 1655 v trstenskom luteránskom kostole pod obrazom Čiernej Matky Božej odslúžil slávnostnú „pápežskú omšu, nielen pre svoj „pápežský“ poľský sprievod, ale i pre veľkú účasť trstenských „pravovercov pravej viery bez pápeža“.
Potom, po takto šťastlivom prežití Vianoc roku 1655, v kruhu trstenských „odpadlíkov“, poľský kráľ Ján Kazimír, za sprievodu pápežského legáta Petra Vidoniho, z poreformovanej Trstenej,do Poľska nezamieril najkratšou cestou ku Dunajcu, ale dolu Oravou. A takto „sine cura et labora“, bez úhony a utrpenia, 26.decembra roku 1655, doviezli sa do bezpečnejšieho Ružomberku. Z ktorého už 28.decembra doterigali do popoľšteného a múrom ohradeného Podolínca.
Ale ten zbojnícky fortieľ, Mateja Klinovského a jeho zbojníckej party, oproti poľskému kráľovi Jánovi Kazimírovi a najmä oproti pápežskému legátovi Petrovi Vidonimu vyvolal nemalú ozvenu nielen v Ríme, ale i na viedenskom cisárskom dvore. Z ktorého dôvodu, rímsky cisár Ferdinand III., nariadil uhorskému krajinského hlavnému sudcovi Františkovi Nádasdymu, na Orave energický zakročiť proti zbojníckej partií Mateusa Klinowského, ako i proti jeho chránencom a podporovateľom.
Lenže, pán hlavný krajinský sudca František Nádasdy, do času vlády a moci Oravy a Oravského zámku večitého íšpána a pána grófa Štefana Thokolyho , horlivého prívrženca nielen protestantizmu, ale i s Turkom spolčeného odbojného Juraja Rákoczyho, bolo každé zakročovanie bezúspešné, až do zaujatia Oravy a Oravského zámku cisársko-uhorskými vojskami generála Heistera a grófa Franca Esterházyho. A po tomto dobytí Oravského zámku, nad prebohatou korisťou cisárska Viedeň, od údivu išla si oči vyočiť: že na takomto malom pohraničnom zámku, takéto prebohaté bohatstvá sa skrývali v rukách nebohého majiteľa zámku Štefana Thokolyho. Kdeže by aj nie, keď väčšina z tejto prebohatej koristi pochádzala podielom z lupov Mateja Klinovského.
Ale zbojník Matej Klinovský, ani po tej výstražnej smrti svojho mocného ochrancu, majiteľa a hlavného íšpána Oravy a Oravského zámku, grófa Štefana Thokolyho, ktorý si porozrezával žily ,aby živý nepadol do rúk cisárskym vojskám, neustal v jeho zbojníckych lotrovinách. Napokon dotiahol to tak ďaleko, že keď so svojimi zbojníckymi pomocníkmi, roku 1659, raboval rabčický katolícky kostol, že rabčického farára – licenciáta Vojtecha Boroviča obuškom zabil. Ktorým zločinom vyvolal to, že zas katolícka stránka, na odplatu v Jablonke zastrelila evanjelického farára Jána Záhoru. Po ktorých zločinoch, rozdráždenosť vstúpila až do krajnosti, v hornooravskom kraji.
A v týchto búrlivých časoch a týmito zbojníckymi lotrovinami spoločensky i nábožensky vykoľajenom čase, na Hornej Orave stopa po zbojníkovi Matejovi Klinovskom a po jeho zbojníckej družine, akosi zapadla do neznáma.

Aj ten svojčasý evanjelický trstenský farár Michal Institoris-Mosoczy, v týchto búrlivých a spoločensky vykoľajených časoch Hornej Oravy neuspel. Lebo čím ďalej a ďalej upadal do chiliastických bludov Mikuláša Drábika, za hlásania neďalekej veľkej katastrofy sveta, viac a viac upadal do opilstva, nakoniec, po obsadení Oravy a Oravského zámku cisárskymi vojakmi generála Heistera, pre šírenie hrôzostrašných povestí, bol vlastnými trstenskými veriacimi z Trstenej vyhnaný. A na tú švédsko-poľskú vojnu, medzi švédskymi kráľom Gustávom – Karolom X., a poľským kráľom Jánom II. Kazimírom, o to nástupníctvo na poľský trón po smrti kráľa Vladislava IV., má ešte i dnes naša Trstená pamiatku v starej kamennej plastike na námestí, oproti kostolíku sv. Juraja.
Lebo podľa nebezzákladnej dejinnej tradície, že vtedy keď tie reformačné i proti reformačné nezrovnalosti a hryzoviská zachvátili strednú Európu, roku 1642, švédske vojska vtrhli i na Moravu a blížili sa ku Olomoucu, v ktorom malí Jezuiti i univerzitu. Ktorej univerzity profesori i študenti, kvapne sa presťahovali na Slovensko do Trnavy. Pravda, za olomouckými jezuitmi, na Slovensko sa sťahovala i ďalšia moravská hierarchia. Ktorá v proti reformačnom boji, citeľne posilnila rady uhorsko-slovenskej hierarchie. A to najmä vtedy, keď sa stal turčianskym prepoštom, z evanjelika na katolíka prekrstený a na univerzitách v Krakove v Ríme i vo Viedni študovaný maďarský jezuita Peter Pázmány, ktorému moravskí jezuiti stali sa pravou rukou proti reformácií na slovenskom území uhorskej krajiny.
Ale tí českí a moravskí jezuiti do Trnavy sebou priniesli v Čechách i na Morave obľúbenú poviedku, českého kronikára Hájka; O mučeníckej smrti magistra Jána z Pomuku. Ktorého vraj mal údajne český kráľ Václav IV., 20.marca roku 1393, vo Vltave utopiť. Hoci pravdou bolo a je, že magister Jonnes de Pomuk, si českého kráľa Václava IV.. znepriatelil nie tým, že mu nechcel vyzradiť spovedné tajomstva kráľovnej, ale tým, že keď tento český kráľ, chcel založiť nové biskupstvo plzenské a na to mienil užiť nadáciu majetkov benediktínského kláštora Kladrubského, postavil sa proti tej to vôli kráľa Václava IV. Prečo ho dal do Vltavy hodiť. Keďže však, českým a moravským jezuitom išlo o to, aby náhradou daný Čechom nový český svätý Ján, náhradou za v Kostnici upáleného Jána Husa, ktorý bol spovedníkom i českej kráľovnej, a ktorého český ľud ešte vždy v tie časy ctil a vzýval, českí jezuiti použili i myln?? fámu českého kronikára Hájka. Z počešteného turčianskeho opátstva, českí jezuiti i na Orave hlásali protireformáciu, ako i povesti o sv. Jánovi z Pomuku, ako ochrancovi spovedného tajomstva.
Nuž takto sa dostal i ten sv. Ján z Nepomuku, v čase českých jezuitských proti reformátorov s trstenskými luteránmi, na trstenské námestie pred kostol sv. Juraja. Kde ho postavili českí jezuiti, na tú Širokú lavicu na miesto akejsi staršej sochy. Ako to nám ukazuje i reliéf sv. Ondreja, českými jezuitami neuznávaného patróna starých našich Slovienov. Lebo sv. Ondrej bol svätcom byzantským a nie latinským.

Urbanistický vývoj Trstenej,po tých neúspešných rudokopeckých úsiliach spišských zakladateľov „Pingenstadtu“, spišské rudokopecké rodiny: Paulus, Gothcalk a iné, na lesných klčoviskách chytili sa do zúrodňovania chlebodarnej zeme v trstenskom chotári .Nuž a keďže si sebou zo Spiša doniesli aj náchylnosť kupectva s koňmi, s dobytkom, ako i obchodovanie s kozami a s inými pre vtedajší život potrebnými vecami, skoro svoje nové sídlisko pod Brehom, alebo na ľavom brehu Oravice, premieňali na rušné trhovisko. A ak už vtedy vlastnili i ten čudotvorný obraz Čiernej Matky Božej? Pomocou týchto, narastalo mestečko, ktoré si mohlo dovoliť mať už i v XIII. storočí farára i kostol. Čo v tom storočí nebola lacná vec.
Mesto pod Brehom, alebo na ľavom brehu Oravice, nech sa už volalo „Bingen, či Pingenstadt“, svojím pohraničným obchodom, a keď sa ku nemu pripojil i kult obrazu čiernej M.B., trstenské trhovisko púťami, a to nielen z celej Oravy, ale i zo susedného poľského pohraničia, potom i z Moravy, z Liptova, z Turca, ba až heno zo Zvolena, atď. oživoval na chýrne a privábivé hornooravské trhové i pútnické mestečko. Ktoré si po stavebnej stránke dovolilo mať, celkom podľa stredovekých urbanistických plánov, neobyčajne, rozmerné námestie, či rínok. Na ktorom si ešte i dnes, hoci už v XVII. a XVIII. storočí výstavbami od potoka všivák, pristrihnuté, oči vyočili jeho obdivovatelia. Spytujúc sa: „Na čo bolo treba tomuto mestečku, také rozmerné námestie?“.
Ba podľa mojich minuločasých rozhovorov s našimi trstenskými rodákmi o potrebe rozmernosti trstenského rínku z pred XVIII. storočia, viem, že títo si nevedeli predstaviť veľkú rozmernosť, .trstenského rínku, keď ho na čelnej strane obklopovala len stavba radnice, neskôr prestavanej na hotel a krčmu, a na tržné priestranstvo i na miestach kde začiatkom XVIII. storočia bola postavená súdna budova, kláštor františkánov a ešte neskôr i gymnázium. Na stavebných areáloch vtedy až po potok Všivák, okolo drevenej krčmy, kupci a trhovníci odstavovali si svoje vozy a kŕmili kone. A zas na opačnej strane, čelom do hlavnej ulice, či hradskej, pekne v rade, jeden vedľa druhého, chýrne budovy trstenských remeselníkov, obchodníkov, s honosnými štítmi barokovými, rokokovými a lá Stará apatieka, ako i ten Lepačkov dom atď. Len škoda, že ničivé ohne domy vystavené často len z dreva, do fundamentov pozatierali obchodný raz nášho rodného mesta. A ku komu ešte i um a ruky nectiacich si stavebnú minulosť mesta, nemálo sa pričinili o zatretie stavebnej minulosti tohto mesta.
Ešte dobre, že na jeho starú pútnickú slávu a s ňou spojený bývalý kupecký ruch a rozruch, ešte i dnes ako-tak upomínajú staré cirkevné stavby, ako fara i kostol! Hoci na kostol, obzvlášť na jeho bývalý evanjelický interiér, už ruky a um nevedomcov boli siahli. Keď roku 1908, veľké chorusy, očividomý znak reformačných kostolov, reštauráciou interiéru kostola boli dernolované. Ba čo viac, tieto ruky a um siahli i na hlavný oltár kostola. Veď starých svätcov, z dreva vykresaných, nahradili novodobými z gipsu a z pozlátka uhnietenými, ponahrádzali. Pritom že v starých gotických, barokových, atď. kostoloch ešte i dnes sa pýšia s takýmito umnými svojčasými výrobkami starých majstrov !

Ku kostolnému opevneniu mám ešte pripomienky: že keď mestečko Trstená, podľa všetkých donačných práv a slobôd, bola vždy len mestom II. a nie I. triedy. Preto podľa miest I. triedy, nemala právo stavať si ochranné a obranné mestské stavby. Preto, tento nedostatok svojčasý rozumný magistrát mesta na ochranu svojho obyvateľstva, proti tým prečastým . nájazdom a nábehom, hľadelo pomôcť si už pri stavbe starého, murovaného kostola. Nadstavili románsku vežu na strážnicu a samotný kostol do kola opevnili dosť mocným ochranným múrom, zosilneným mohutnou vstupnou pochodovou bránou, v jednom portáli so sededliami pre strážnikov a na najexponovanejšom mieste s baštou, a na východe na menej exponovanom mieste s bránicou tiež so sediliami pre strážnikov, a na severnej strane s najmenej exponovaným miestom s hradnou opatrenou ochrannou vežicou.
Pravda, v čase keď sa cirkev i mesto usilovalo o prinavrátenie starej slávy a kupeckého ruchu, obranné opevnenie bolo narušené rôznymi zásahmi. V vstupnej bráne, v jednom jej portáli, kde sú ešte i dnes sedilie pre strážnikov, vykopali jamu na hasenie vápna pre opravy kostola. Jamu, ktorú neskôr použili na trestanie prespanôk, ktoré počas bohoslužieb neboli pripustené do kostola, ale museli stáť v tejto jame. Ďalej, ochranný múr, z vnútornej strany bol narušený vyhĺbenými kamennými spovednicami. A ochranná bašta? Bola prestavbou premenená na kaplicu zasvätenú P. M. Karmelskej, či Škapuliarskej, aby táto napravila a nahradila, roku 1683, Litvanmi ukradnutím oltárneho obrazu čiernej M. B. pošramotenú pútnickú povesť mesta.
Ku tomuto dovolím si ešte pripomenúť, že keď sa kedysi trstenci domáhali vrátenia tohto obrazu, omylom považovaného za čenstwochovský, vtedy krakovský episkopát so spišskopodhradským episkopátom, usilovali sa zastierať svätokrádež vilnenského biskupa Kazimíra Sapiegu a krakovský biskup Trstenej daroval obraz neustávajúcej pomocnice kresťanov M. B., ktorý je, dnes na hlavnom oltári nad sv. Martinom. Cielili tým, na kult obrazu počas oslobodenia Viedne od Turkov roku 1683. A keď tento nový obraz nevábil tak, ako ten ukradnutý, tak zas to reparovali s tým „Škapuliarskym“ .Ale ani to už nepomohlo zodvihnúť z prepadliská času stará slávu púti a jarmokov trstenských.
O tomto ochrannom systéme hradieb okolo farského kostola, už od starších dôb sa veľa diskutovalo. Jedni popierali a ešte i dnes popierajú obranný charakter týchto stavieb. Sú-diac len podľa neskorších úprav pre obnovenie mariánskeho kultu a na misijne potreby. Ale potom načože obe vstupné brány do okolia kostola boli opatrené sediliami pre strážnikov vstupu do bezprostredného okolia kostola? A či len tak na parádu? Keď všetky stredoveké obranné systémy vo vstupných bránach a brániciach z bezpečnostného dôvodu majú zabudované sedilie pre strážnikov. A toto, nech si pochybovači ozrejmia, pri posudzovaní i tohto murovaného hradobného systému okolo farského kostola v Trstenej.

A na ukončenie mojej pripomienkovej rozpravy a starých veciach nášho rodného mesta, ešte chcem Vás milý Rodáku, upozorniť na jednu mimoriadnu tradíciu o bývalom trstenskom obraze čiernej M. B. Na tradíciu, ktorá mala v 20-tom roku nášho storočia svoj koniec.
Milý Rodáku ! Ak by ste mali možnosť, porovnať, k týmto rozpravám pripojený farebný pozitív obrazu, bývalej trstenskej čiernej M. B. s obratom čenstochovskej čiernej M. B. Prosím, všimnite si napr. tváre obrazov. Na býv. trstenskom M. B. má na oboch lícach krvavé šrámy. Kdežto tá Čenstochovská ma ich len na pravom líci. Potom v ozdobe korún nájdete mnohé znaky pozmenené, hoci oba obrazy, podľa maliarskej techniky vyšli z pod štetca jedného majstra Ku krvavým ranám na lícach bývalej trstenskej čiernej M.B., v Trstenej, až do nedávna viazala sa nasledujúca tradícia: „Že vtedy, keď si z Trstenej , vilnenský biskup Alexander Sapiega, ako vojnovú trofej, s Turkom spolčených luteránskych Sloviakoch, z trstenského kostola do Litvy poodvážal cirkevné hodnoty, medzi nimi i milostivý obraz čiernej M. B., že vtedy, keď vozy s týmito nákladmi prišli na rozhranie chleba a dreva trstenského chotára, že kone sa háčili ďalej ťahať tieto vozy. Pohoniči vozov, vraj krikom, zlorečením i bičom popoháňali kone k ďalšej ceste. Daromná bola ich námaha. Kone odpierali ďalej ťahať vozy so svätokŕádežou. Pohonič voza, vraj v ktorom bol i obraz trstenskej čiernej M. B. ,na zarachotenie hromu sa uhačili, skočil z voza, aby kone pridržal za uzdu a vtedy vraj zbadal, že vo voze vezie akúsi utrápenú ženičku na ruke ku prsiam túliacu dieťatko. Pohonič, týmto ešte viac nasrdený, vyzval ženu, aby ihneď opustila jeho voz. Ale vraj keď sa ženička nemala z vozu dolu, rozkatený pohonič voza, tak ju bičom, hlava-nehlava popoháňal z vozu. Vraj v tom opäť hrom mocne zaburácal, kone voz vyvrátili a obsah z vozu sa vysypal. Potom vraj, pri zodvihnutí voza na kolesá a pri zbieraní vysypaných veci do voza, po ženičke nebolo chýru.
A vraj vtedy,keď litevský biskup Alexander Sapiega, interesujúc sa o stav trofejného obrazu, s údivom vraj zistil, že obraz z rán po biči krváca z oboch líc, a že i plakal. Čo vraj bolo varovným znamením nebies, a preto vraj litevský biskup od tej chvíľky vzal si obraz do mimoriadnej opatery.
A že pohonič, či furman voza, ktorý nebol iný, ako sám vojt – richtár, mesta, na znak pokánia svojho hriechu, že vraj hneď na mieste zložil sľub, že ak sa domov zdravý vráti, na tom mieste, postaví veľký kríž na zmierenie sa s nebesami. Nuž, toľko tá stará trstenská legenda o rozlúčke milostivej trstenskej čiernej Matky Božej s Jej milovaným miestom s Trstenou.
A neviem milý Rodáku, či máte Vy ešte pamäť na ten veľký kamenný kríž, kedysi postavený, povyše kaplice na Nových dieloch? Kríž, ktorý mal trstencov upamätovať na to miesto kde sa vraj výšuvedená udalosť stala? Ja sa, ako syn cestárov ešte naň pamätám, a pamätám sa ešte i na to, že môj otec, na požiadanie p. farára Štefana Zajáka, ruinu tohto kríža odstránil z miesta. Keďže, tento starodávny, zubom času ohryzený kríž, v 19-tom roku nášho storočia rozstrieľali Českí vojaci, vezúci sa do horných poľských dedín, za okupácie týchto proti Poliakom.
Nuž, ak Vy o tom neviete ? Iste sa naň bude ešte pamätal Váš sused Jožko Gembala, ktorý moje reči o tomto kríži potvrdí.
Naši bývalí bohabojní trstenskí rodáci, ktorí si svoj drahocenný oltárny obraz čiernej M. B. , hoci vtedy boli i luteránmi, ctili ba i bránili, ako o tom, na základe zápisnice z roku 1659, kanonika Martina Szolcsányiho a Andreasa Plathyho, môžeme sa dozvedieť. Ako t. č. „Richtár Juraj Trstenszký, podrichtár Juraj Gašparídes a iní, jednohlasne vyznávali, že úcta k milostivému obrazu Matky Božej v Trstenej bola nepretržite zachovávaná, nikým nebola prekážaná“. Ďalej z tejto zápisnice sa dozvedáme, že „obraz, bol i samotným luteránskym kostolníkom pri vtedajšom požiari kostola zachovaný“, zachránený.
Ďalej, z evanjelickej svojčasej spisby môžeme sa dozvedieť i to, že vtedy, keď vypukli boje medzi luteránskymi kriptokalvinistami a luteránmi pravej viery bez pápeža, ohľadom cirkevných poriadkov v otázke umenia a viery, z ktorej sa ujala vieroučná zásada: „že obrazy sú luteránom zakázané, ak chcú podstatu Božiu zvýrazniť, a tým odnímajú úctu Bohu“, a keď na základe tohto učenia, luteráni z kostolov vyhadzovali a ničili, po katolíkoch „pápežencoch“ zdedené obrazy, sochy, fresky bielili vápnom, atď. atď. ako to napr. robili v Kežmarku, v Bardejove, v Prešove, V Sabinove a inde. A keď za príkladom týchto, zámockí páni z Oravského zámku: hlavný direktor Joanes Reviczký a provizor Jeremiáš Porubský, trstencom nariadili„ z ich kostola odstránia pápeženecký obraz Matky Božej“, že vtedy trstenskí luteráni, s odvolaním sa na Bibliu odporovali: „My, evanjelici, tento obraz nevzývame, ale len ctíne. Lebo rozkazy dané židom Písmom, o pohanských obrazoch sa nás kresťanov netýkajú!“ A vzopreli sa rozkazu zámockých pánov.
Nuž a vtedy, keď týmto nasrdení zámockí páni, na splnenie ich rozkazu do trstenej vyslali zámockých drábov. Proti týmto vraj vypukla „celá vzbura v meste“. Po potlačení vraj ktorej vodcovia vzbury: Bartolomej Merešík, Ján Starý – Vojt, Štefan Bala, Ján Mokoš a iní, boli v okovách „dolu Oravou do zámku vedení a potom do zámockých temníc uvrhnutí“.
A keďže potom všetkom utrpení, úcta ku ich mariánskemu obrazu bola i naďalej živená, proti nemu nakoniec i samotní zámockí páni vraj boli bezmocní. A kult trval i naďalej. Ako o tom nám to oravský cirkevný spisovateľ Matej Pajduššák, podľa výpisov z rôznych časových zápisníc z archívu Spišskej Kapituly, do časopisu „Kultúra“ bol napísal.
Ale statoční a bohabojní naši trstenci, aj po tom osudnom roku 1683, po tej cirkevnej krádeži litevsko-vilnianského biskupa Alexandra Sapiegu, nezabúdali na svoj bývalý mariánsky kult a na jeho mohutné púte a odpusty.
Preto, keď ich prosby na im nadriadené cirkevné vrchnosti o pomoc pri vyhľadávaní a vrátení ich milostivého obrazu Čiernej Matky Božej, ostali bezvýsledné, preto svoju pozornosť roku 1721, obrátili na najbližší im poľský kláštor cistercitov v Czorsztýne. A keď ani tam nepochodili, ako sa to dá zistiť z kanonickej vizitácie trstenskej fary a kostola z roku 1731, nitrianskeho arcidekana Františka Zichyho, trstenský katolícky farár Juraj Breščanský (1713-1737), ako náhradu bývalého obrazu, či ikony, Čiernej Matky Božej trstenskej, pomocou dominikánskeho kultu, lebo i sám bol dominikánom, v Trstenej zaviedol kult Panny Márie z hory Karmelskej, ľudovo rečenej Škapuliarskej, založením Bratstva sv. škapuliara. A na pestovanie tohto nového mariánskeho kultu, dal prestaval i tú obrannú baštu, obranného múru okolo kostola.
Ale ani tomuto úsiliu s novým kultom Mariánskym, nevzkriesil staroslávny kult a slávu, aké pred rokom 1683, požíval obraz čiernej M. B. trstenskej. Ale tým menej vzkriesil k novému životu slávu a moc bývalých mohutných púti a s nimi spojených chýrnych trstenských trhov a jarmokov. Lebo odpust „škapuliarsky“, ani ten „škapuliarský jarmok“, ani zďaleka sa nevyrovnali s odpustami, s jarmokmi a s trhmi, ktoré do jesene roka 1683, po kultúrnej i po hospodárskej stránke zveľaďovali mesto a jeho okolie.
Nuž a napokon tohto všetkého, keď trstenské ženy, za tým, bývalým trstenským milostivým obrazom nemohli putovať do ďalekého Čenstochowa, nuž nachodili si cestu cez Polhoru a Suchú do Zebrzydowicz – Zebrydovíc na Kalváriu. Chodili , aby som použil slová bývalého trstenského farára Štefana Zajáka – Zajáca: „vytriasať sa nielen z hriechov ale i z peňazí“.

Z priezvísk, ktoré ste mi milý Rodáku, vo Vašom liste z 3. III. 1977 uviedli, každé sa dá odôvodniť buď zo slovenčiny, alebo z okolitej slovansčiny. Ale odôvodnite mi pôvod priezviska „Baruta“. Preto mi ostáva mienka, že tu sa by jednalo o priezvisko, buď prastaré, alebo o prišelcov z cudzích krajov?

Vážený pán rodák Pafčuga!

Činím si výčitky, že s revanšom na Vašu zásielku, som sa trochu oneskoril. Má to na rováši nielen to, že som sa Vám chcel odvďačiť obšírnejšími dejodejnými dátami o našom rodnom meste Trstenej, ktoré by ste asi sotva našli vo Vašom okruhu tam doma? A potom i tá pliaga, čo v tomto jarnom prebúdzaní sa mrví a drví i nás prešporčanov. Nuž toľko na moje ospravedlnenie.
Ak by ste sa ešte o niečo zaujímali, len mi napíšte, ja sa to pokúsil tu vyhrabať v archívoch aj v knižniciach. Pozdravujem Vás a želám Vám dlhé a dobré zdravie.

Haťapka Andrej
Turčianska ulica č. 50
801 00 Bratislava 1

List je vlastníctvom p. Kamila Haťapk, Bratislava (list získal p. Kolodej, list doslovne prepísal pán Ing. J. Lenčucha)

O R A V S K Á Č E N S T O C H O V Á
(Z cirkevných dejín Trstenej)

http://smalik.szm.sk/

Trstená sa preslávila ako pohraničné trhové mesto a ešte viac ako najväčšie pútnické mesto na Orave. Pri sledovaní jej dejín budeme si všímať najmä tejto druhej myšlienky a popri nej aj iné udalosti z jej cirkevných dejín.
Ako Minerva z čela Jupiterovho, tak sa zrodila Trstená z čela Tvrdošínskeho chotára. Jej založenie je späté s personálnou úniou Uhorska s Poľskom, keď po smrti poľského kráľa Kazimíra III. (1333 – 1370) stal sa poľským kráľom uhorský kráľ Ľudovít Veľký (1342 – 1382). Vtedy oživlo aj okolie Tvrdošína. Uhorský štát mal tam totiž dôležitú colnú stanicu – tricesimu – tridsiatok, kde sa kontroloval dovoz a vývoz medzi Uhorskom a Poľskom. Takýchto hlavných tridsiadkových staníc v Uhorsku bolo jedenásť: Košice, Tvrdošín, Trenčín, Bratislava, Šopron, Murská Sobota, Varaždín, Niedelce, Zagreb, Belehrad a Temešvár. Každá mala kontrolu nad tranzitným obchodom Uhorska s priľahlou krajnou.
Tridsiatková stanica v Tvrdošíne sa spomína v rokoch 1183 a 1265. Tvrdošín mal aj duchovnú správu, lebo avignonský kolektor kňaz Rajmund, ktorý vyslaný pápežom Jánom XXII. (1316 – 1334) vyberal poplatky z desiatkov farností ostrihomskej arcidiecézy „pre potreby Svätej zeme a na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom katolíckej viery“, našiel v roku 1332 na Orave, patriacej do nitrianskeho archidiakonátu dve farnosti: zámockú a tvrdošínsku (Aravia a Turdesen ), zatiaľ čo v susednom Liptove ich bolo 20. Oravské fary patrili do archidiakonátu nitrianskeho a do arcidiecézy ostrihomskej. P e t e r v Tvrdošíne a M a r t i n na zámku sú prví známi kňazi na Orave.
Už roku 1355 začal sa Ľudovít Veľký zaujímať o poľské pohraničie, čiže o okolie Tvrdošína. V tomto roku dal donáciu zemanom na obsluhu tridsiatku, a tí založili Zemiansku Dedinu, Medvedzie, Štefanovo a Lavkovo. Roku 1369 obyvateľom Tvrdošína udelil mestské právo vydeliac im chotár od rieky Oravy po poľské hranice. Tak sa rozdelil Tvrdošín na poddanskú obec Nižnú Ves Tvrdošín a mesto Vyšný Tvrdošín s istými trhovým mestskými právami. Mesto patrilo kráľovi, ale Ľudovít Veľký bol veľmi štedrý voči svojmu palatínovi Ladislavovi, opoľskému vojvodovi, ktorý mu výdatne pomohol v boji s Moravanmi roku 1361. Tento zase celý chotár Vyšného Tvrdošína pridelil svojmu tajomníkovi Švankomírovi a jeho bratom a príbuzným, ktorí boli asi šoltýsmi v tomto novoutvorenom meste, čiže pretvorenom Tvrdošíne, kde bola aj tridsiatková stanica a odkiaľ bola Orava splavná.
Ale chotár Tvrdošína bol veľmi rozsiahly, siahal až k Babej Hore a zaujímal povodie Bielej a Čiernej Oravy. Občania mesta Tvrdošína tam poľovali na kožušinovú zver, čo označuje aj erb Tvrdošína: líška na trojvrší.
Ale chotár aj inakšie využili. Tak mešťan Pavol vyklčoval na území neskoršej Trstenej roku 1370 veľkú lúku. Ale nasledujúceho 1371 roku tajomník uhorského palatína Ladislava kniežaťa Opoľského Švankomír z poverenia kráľa Ľudovíta a na prosbu Jána Hertela založili na území Tvrdošína nové mesto, ktoré sa malo volať Bingenstadt, ale čoskoro dostalo slovenské meno Trstená. Listina bola vydaná v mieste zvanom villa Eremi. Je to zaiste ostrihomská štvrť na vŕšku sv. Tomáša, ktorá pod menom villa Ermen spomína sa roku 1281, keď tam založili kláštor pre eremitov (pustovníkov) sv. Augustína, ku ktorému patrili aj kúpele Teplice (Tapolcha). Toto najlepšie zodpovedá skutočnosti, lebo Ladislav Opoľský ako uhorský palatín mal v Ostrihome, hlavnom meste, sídlo. Tam teda vystavil listinu aj jeho tajomník Švankomír. (Tento údaj možno opraviť podľa prílohy č.1 viď nižšie).
Ján Hertel so svojimi bratmi dostal veľké výsady ako šoltýs nového mesta, ktoré nazval Bingenstadt. Dá sa právom predpokladať, že bol Nemec, podnikavý kupec z porýnskeho mesta Bingenu, ktoré patrilo vtedy k najdôležitejším nemeckým mestám trhového a tranzitného obchodu. A tak ako francúzski a anglickí podnikatelia zakladali na pamiatku svojich rodných miest nové Orleánsy a nové Yorky, tak aj Ján Hertel so svojimi synmi Jakubom a Martinom, zakladateľmi šoltýskych rodov Trstenských a Fitovcov mali úmysel založiť nový Bingen, prekvitajúce mesto trhov a tranzitných obchodov na poľskej hranici. Tento ideál Jána Hertela tiahne sa ako niť dejinami Trstenej až podnes.
Ale je aj druhá niť, ktorá je do týchto dejín vpletená. Je to ideál mariánskeho pútnického mesta, kde sa mal schádzať veriaci ľud, aby sa duchovne posilnil. Možno tvrdiť, že tento duchovný ideál bol položený do vena Trstenej už od jej začiatku. V novozaloženom meste sa dbalo hneď spočiatku na založenie fary, pre ktorú vydelili dva lány, či sesie, teda jednu šestinu v meste a jednu v chotári. To pravda neslúžilo len potrebám kňaza, ale aj škole a sociálnym ustanovizniam: nemocnici a chudobincu.
Trstená je poznačená silným mariánskym kultom. Erb na pečati mesta je obraz Panny Márie a nápis: „Hoc sigillum procedit de civitate Trstena 1371.“ (V listine z roku 1437 sa Trstená volá „mestečkom kráľovnej“, treba myslieť uhorskú kráľovnú, manželku kráľa Žigmunda).
Mariánsky kult bol zvýraznený milostivým obrazom Matky Božej na Jasnej Hore v Čenstochovej. Pri založení oboch pútnických miest, tak Čenstochovej ako aj Trstenej, hral hlavnú úlohu už spomínaný knieža Ladislav, knieža opoľské a neskoršie aj volyňské. Bol veľkým ctiteľom Preblahoslavenej Panny Márie. V rokoch 1363 – 1373, teda v čase založenia Trstenej bol uhorským nádvorným palatínom. Keď sa v roku 1371 Ľudovít Veľký stal poľským kráľom, Ladislavovi daroval v blízkosti Opolia Krzepice a Olštýn, kde sa nachádza Čenstochová, no vymenoval ho aj za volyňské knieža, keďže sa preslávil v bojoch o Halič a Volyň. Roku 1382 poľské vojsko dobylo Cholm a mesto Beľz, asi 60 km na sever od Ľvova, odkiaľ Ladislav Opoľský a Volyňský odniesol čiernu ikonu Božej Matky do Čenstochovej, dajúc ju do opatery mníchom Pavlinom, ktorých priviedol do Uhorska. Jasná Góra Čenstochovská stala sa tak najslávnejším pútnickým miestom v Poľsku najmä po hrdinskom boji obkľúčených Poliakov so Švédmi roku 1656, keď Ján II. Kazimír porazil vojská Karola X. Gustáva a Rákociho I. Juraja.
Keďže notár Švankomír, majiteľ Trstenej žil v blízkosti Ladislava Opoľského ako jeho tajomník, trstenský obraz bude mať tiež pôvod niekde v západoeurópskych krajoch, na Ukrajine, vo Volyňsku. Bol mu totiž veľmi podobný, takže, keď ho litovské vojsko z Trstenej odnieslo do Poľska roku 1683, Trstenci o tri roky sa dožadovali obrazu čenstochovského, ale cirkevné vrchnosti im dali na vedomie, že čenstochovský obraz nie je z Trstenej. Iba nedávno univerzitný profesor Semkowicz zistil, že pôvodný trstenský obraz odviezlo litovské vojsko do Vilna, kde sa doteraz nachádza.
K tomuto obrazu v Trstenej putovali veriaci vo veľkom množstve po dobu tristo rokov, od čoho ich neodradilo ani uvedenie protestantizmu do Trstenej. Protestantizmus súvisel s príchodom Thurzovcov na Oravu roku 1556. Vizitátor nitrianskeho archidiakonátu z popudu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (1553 – 1568) navštívil všetkých šesť oravských fár: Kubín, Veličnú, Tvrdošín, Žažkov, Sedliacku Dubovú a Trstenú. Návštevu konal roku v roku 1559. Chcel totiž zistiť, ako sa stavia kňazstvo voči novému učeniu Lutherovmu. Zistil, že v trstenskom kostole, zasvätenom Najslávnejšej Márii Panne účinkuje ženatý kňaz Gregor, ktorý vysluhuje všetky sviatosti po katolícky a taktiež vykonáva ostatné bohoslužby. V kostole našiel dva strieborné pozlátené kalichy a tiež dve patény, striebornú monštranciu, šesť omšových rúch s kapucňou. Kostol potreboval opravu. Keďže farár nebol doma, vizitátor nariadil kurátorom postarať sa o opravu, čo mu oni aj prisľúbili. O dva roky, v roku 1561 kanonik Michal Zaghedin vykonal opäť vizitáciu na oravských farách. O Trstenej píše, že kostol je zasvätený „Duchu Pánovmu“. Mladý farár Gregor, vysvätený vo Viedni biskupom Nauzeom, je ženatý. Kostol drží v poriadku, dôkladne ozdobený. Všetko vysluhuje podľa starodávneho spôsobu, ibaže dáva prijímať pod oboma spôsobmi. V oboch prípadoch bol to asi ten istý kňaz. Ženba a prijímanie pod oboma spôsobmi ešte nenaznačovala, že by bol protestantom, pretože kráľ Ferdinand I. (1526 – 1564) podal žiadosť na Tridentský snem o povolenie ženby kňazov a prijímania pod oboma spôsobmi a tak niektorí kňazi predišli rozhodnutie snemu, ktorý sa skončil roku 1568 a obidve žiadosti zamietol.
Okolnosť, že kostol bol pri prvej vizitácii zasvätený Preblahoslavenej Panne Márii a pri druhej Duchu Svätému, netreba si všímať a vysvetľovať ako zmenu patrociniá pod vplyvom protestantizmu, ale skôr sa treba domnievať, že oba tieto patrociniá medzi sebou nejako úzko súvisia. Aj pútnický kostol na levočskej Hore bol roku 1247 zasvätený Svätému Duchu a roku 1311 Panne Márii. Duch Svätý ako zosobnená láska a Mária zastupujúca princíp lásky vo Svätej rodine, majú zaiste niečo spoločného, takže aj ich patrociniá idú niekedy spoločne, alebo sa zamieňajú.
Tieto dve vizitácie nám udávajú stav náboženského vyznania v predvečer nastolenia protestantizmu na Orave. Druhá vizitácia z roku 1561 nachádza už v Kubíne kňaza Ladislava Malého, ktorý už nemal v kostole sviatosť, ani svätenú vodu a predošlého roku v Liptove rozlámal a spálil posvätný kríž. Na Orave už okolo roku 1530 zúril proti katolíckym kňazom potomok husitov hajtman Mikuláš Kostka, ktorého volali „kynožiteľom a tyranom kňazstva“.
Trstenská fara podľa výmeru desiatkov z roku 1573 nebola najbohatšia. Jej desiatky boli ocenené na 9 zlatých, 9 grošov (16 a pol merice zbožia), zatiaľ čo Veličná a Žažkov vynášali po 20 zlatých, Tvrdošín 15 zlatých a dediny Poruba 12 zlatých, 12 grošov, Jasenová 10 zlatých, 65 grošov. Filiálka Trstenej Čimhová 3 zlaté, 42 grošov. Obec Čimhová patrila Plathyovcom, zemanom z Paludze, ktorí ju dostali ako donáciu od kráľa Alberta (1437-1439) 25.júna 1438. Teda potomci Jána Hertela už boli pozbavení výsady zakladať nové osady, ako im to bolo zaručené Švankomírom. Oravské panstvo a Thurzovci založili v blízkosti Trstenej na starom tvrdošínskom chotári nové osady: Liesek (1547), Vitanová 1557, Suchá Hora 1565, Jelešná čiže Hladovka a Chyžné 1595, ktoré sa stali filiálkami Trstenej. Do založenia fary v Orávke a Jablonke 1614 to bola aj Jablonka 1561, Bukovina 1565, Oravka 1567-1585, Pekelník, Podsklie 1588, Podvlk 1585, Lipnica 1609. Zubrica 1605, Ústie ešte pred 1550, Osada 1609 a Hámry 1614. Zábiedovo 1567 a Hámričky 1607 patrili do tvrdošínskej farnosti.
Roku 1580 Alexander Valášek, šoltýs z Trstenej a desiati sedliaci sa usadili na juhovýchod od Trstenej a založili Brezovicu z povolenia Stanislava Thurzu. Brezovica bola najbližšia filiálka Trstenej.
Z desiatkov hlavná časť sa odovzdávala arcibiskupovi a archidiakonovi a jednu šestnástinu si podržal miestny farár. Zachovalo sa potvrdenie trstenského kňaza Michala Rokoša z roku 1581, že prevzal šestnástinu desiatkov. Je to prvý známy farár z Trstenej. Jeho priezvisko naznačuje, že by mohol byť z rodiny tvrdošínskych tridsiatnikov a richtárov Rokošovcov, ktorí sa zachovali do nedávnych čias ako Rokošínovci v blízkosti tvrdošínskej fary na ceste do Trstenej, kde mali svoj dvor. Bola to povedomá katolícka rodina, ktorá sa takou zachovala cez protestantské obdobie, lebo prvý katolícky kňaz, ktorý sa usadil v roku 1645 v Čimhovej a 1650 v Oravke, mal omšové rúcho uložené u „urodzeného pána Mateja Rokoša v Tvrdošíne“, okrem kalicha, ktorý sa prenášal z Čimhovej. Preto trstenského kňaza Michala Rokoša roku 1581 treba ešte pokladať za katolíckeho kňaza.
Oficiálne a úplné zavedenie protestantizmu do oravských farností nastalo až po roku 1585, keď Juraj Thurzo, najhorlivejší šíriteľ protestantizmu na Slovensku, prevzal ako dedičstvo po otcovi Františkovi zámok a panstvo Oravu. Mal vtedy iba 19 rokov, ale začal si počínať veľmi rázne. V luteránskom presvedčení sa utvrdil v škole, ktorú založil v Hlohovci na svojom majetku jeho príbuzný Alexej Thurzo, tiež veľký priaznivec reformy. Na mladého Thurzu najviac pôsobil rektor školy Ján Pruno (†1586), ktorý ako chýrny pedagóg napísal slovensko-latinský katechizmus s pripojeným spevníkom. Neskôr Thurzo takéto školy založil aj v Kubíne a vo Veličnej. Učil sa najmä Lutherov katechizmus, biblia a cirkevný spev. Vyučovací jazyk bol zväčša latinský. Obyčajne boli tri triedy, vo väčších mestách aj osem. Juraj Thurzo už potom na Orave iných kňazov nestrpel. Už roku 1585 odoprel Félixovi Vlkovi dať katolíckeho kňaza do novozaloženého Podvlku, kde vystavali drevený kostol. Na žilinskej synode roku 1610 Thurzo uzákonil a zorganizoval evanjelickú cirkev na Slovensku v 10 župách, ustanovujúc tri superintendencie. Prvá superintendencia na čele s Eliášom Lánim, superintendentom bola utvorená z liptovskej, oravskej a trenčianskej župy. Podobne na východnom Slovensku utvorili na spišskopodhradskej synode z Thurzovej horlivosti roku 1614 dve superintendencie.
Roku 1611 Eliáš Láni hneď navštevoval svoje zbory. V Trstenej bol vtedy evanjelickým farárom Martin Jastrab (Cestrabinus), ktorý tam účinkoval ešte roku 1647. K šiestim najstarším oravským farám pripojil Juraj Thurzo nové: roku 1602 Nižnú, ešte skôr Lokcu roku 1565, Námestovo roku 1612 spolu s Jablonkou, roku 1614 Podvlk a Oravku, hoci na poľskom pohraničí bolo obyvateľstvo zväčša katolícke. Ba v okolí Trstenej, najmä v Ústí boli veriaci spočiatku pravoslávni, ako prisťahovaní rusínski valasi aj so svojimi kňazmi. Ale pod Thurzovým nátlakom prešli na protestantizmus. Títo obyvatelia teda prešli všetkými formami kresťanstva, lebo neskôr sa stali aj katolíkmi.
Vizitátor evanjelickej cirkvi vypočítava filiálky Trstenej (9. októbra 1654) Liesek, Brezovica, Suchá Hora, Osada, Chyžné, Oravica (Vitanová) a Ústie. Hladovka sa nespomína. Bola asi pridelená k Jablonke.
Oravský urbár z roku 1625 svedčí, že manželka Juraja Thurzu, ktorý zomrel roku 1616, menom Alžbeta Coborová, pokračovala v duchu svojho manžela. Tam sa tiež totiž prikazuje Trstencom: „Kazatele pravého naboženství augšpurského zavždy maji držeti a jemu dlužne merice na faru oddavati. Školníkovi (učiteľovi) pak tež každý farnik po korci reži pres rok maji platiti.“ To naznačuje, že vtedy bola škola aj v Trstenej. Dbalo sa aj o striezlivosť a nerušené odbavovanie božích služieb: „Corelka pred kazanim aneb pod kazanim aby sa neprodavala, jest jim pod pokutu fl. 100 zapovedano“. Vtedy Trstenci kupčili so soľou, ktorú dovážali z Poľska do Tvrdošína, kde bol hlavný sklad. Do Poľska vozili víno. To tiež naznačuje, že mali širší rozhľad, nakoľko poznali pomery v dvoch štátoch. Ešte za Juraja Thurzu roku 1604 vykúpili sa od robôt ročným poplatkom 800 zlatých, ale staré výsady boli už značne naštrbené. Za farára Martina Jastraba prestaval sa starý gotický kostol roku 1641. Prestavba sa urobila v renesančnom slohu za prispenia komposesorátu, pretože oravské panstvo bolo už vtedy v rukách siedmich dcér Juraja Thurzu a ich manželov. Preto o Orave rozhodovali rodiny: Illesházy, Thököly , Draškovič, Erdödy a Zichy.

Za Martina Jastraba boli ešte v kostole znaky po starej katolíckej viere. Tak superintendent Ján Hodík na vizitácii roku 1636 našiel v trstenskom kostole zástavu s nápisom: „Sancte Stanislae, ora pro nobis.“ Kázal ju odstrániť alebo aspoň zatrieť nápis. A milostivý obraz Matky Božej tiež zostal na oltári kostola. Ľud putoval ďalej na toto posvätné miesto. Mešťania im v tom nebránili, hoci boli protestantmi, lebo mali z toho zisk a snáď aj úprimnú úctu k Ježišovej matke. Roku 1647 bol evanjelickým farárom v Trstenej Ján Fabián. V tom čase sa aj katolíci začali domáhať svojich práv. Na Orave totiž nemali ani jediného kňaza, len zo spišských fár Krempachu a Novej Belej dochádzali kňazi alebo licenciáti vysluhovať tie najpotrebnejšie úkony. Konečne kráľ Ferdinand III. (1637-1657) vymenoval pre katolíkov celej Oravy magistra (doktora) Jána Sczechovitth a za vicearchidiakona (dekana) Oravy, ktorý sa v roku 1645 usadil v Čimhovej, kde mu zeman Michal Plathy dal do prenájmu obce za 200 zlatých. V Čimhovej vystaval drevený kostol, zatiaľ čo sám býval v želiarskom domu. Odtiaľ začal tento kňaz pochádzajúci z blízkej poľskej dediny Ratulova účinkovať medzi oravskými katolíkmi. Ale pri jeho práci ho neustále inzultoval zámocký kastelán, a tých Oravcov, ktorí ho prijali, rozličným spôsobom trestal. Katolícki Oravci na sneme v Bratislave roku 1648 sa sťažovali na zámockú správu. Kráľ poveril ostrihomského kanonika a nitrianskeho archidiakona Joachima Luženského, aby vykonal na Orave kanonickú vizitáciu. Provizor zámku Ján Guzith uväznil šoltýsov obcí, ktoré prijali vizitátora. Proti tomuto násiliu protestoval spišský prepošt Matej Tarnóczy (1648-1655) u oravského zemepána Štefana Thökölyho (1653-1670), ale bezvýsledne. Až roku 1651 kráľ naložil vyznačiť miesto pre katolícke kostoly. Výbor sa hneď zišiel do Jablonky a rozhodol, že kostol sa má postaviť v Oravke. Sczechovitth tam postavil drevený kostol na pozemku, ktorý odkúpil od Jána Tesláka za 20 imperiálov napriek protestu Ondreja Abaffyho, zámockého kapitána. A tak Sczechovitth preniesol svoje sídlo do Orávky a v Čimhovej zanechal kňaza Budkoviča .

V Orávke mal ešte kaplána Michala Kostuša . Potom roku 1656 založil ešte tretiu katolícku stanicu, faru v Rabčiciach, kde ustanovil za farára Alberta Boroviča, ktorého zbojník Matej Klinovský na fašiangy na smrť umučil (1659) z nenávisti voči katolíckej viere. Orava bola teda rozdelená na tri katolícke farnosti. Do Orávky patrili obce čierno oravského povodia, do Rabčíc obce povodia Bielej Oravy a obce od Suchej Hory po Kraľovany patrili do Čimhovej.
Roku 1659 kanonik Martin Solčáni a zemepán Čimhovej Andrej Plathy boli poverení vyšetriť stav katolíckej cirkvi na Orave. Dostali sa však len do obcí hornej Oravy, lebo Thököly im prekazil ďalší popis katolíckych pomerov na Orave. Podobne Ján Ratilonský farár spišskej farnosti Fridmanu, vyslaný spišským prepoštom Jánom Pálmafavaim (1655-1663) mohol navštíviť roku 1656 iba Oravku a Rabčice, lebo nemohol ďalej pokračovať pre zbojníkov.
Martin Szolcsány (†1679) s Andrejom Plathym roku 1659 navštívili aj čimhovskú filiálku Trstenú a zistili tam zaujímavé veci. Mestečko Trstená mohlo mať vtedy asi 600 obyvateľov. Evanjelickým farárom bol roku 1659 Juraj Stranovius a obyvateľstvo skoro úplne evanjelické. Katolícke duše sa dali spočítať na prstoch. Bartolomej Merešík, manželka Jána Vojta (Ft), Štefana Balu, a Jána Mokoša a ešte šesť remeselníkov. Títo chodili do farského kostola do Čimhovej. Hoci je zmienka vo vizitácii Františka Zichyho z júna 1731, že Sczechovitth, farár v Orávke zväčšil kostol sv. Juraja v Trstenej, ktorý sa stal neskoršie františkánskym. V Trstenej roku 1659 bol richtárom Juraj T r s t e n s k ý a podrichtárom Juraj Gašparides, ktorí išli Szolcsánymu poruke. Oni aj ostatní občania jednohlasne tvrdili, že úcta k milostivému obrazu Matky Božej v Trstenej sa prechováva nepretržite. Ba kostolník, hoci luterán, pri požiari sa ponáhľal do kostola zachrániť milostivý obraz, hoci mu bol v plameňoch vlastný dom. Páni zo zámku nariadili odstrániť obraz z kostola, ale mesto sa proti tomu vzbúrilo. Zámockí páni zato uväznili vodcov povstania. Vizitátori videli v trstenskom chráme katolícke bohoslužobné predmety: monštranciu, kazuly, zástavy a pluviál, ktorý bol práve vtedy prestretý na kazateľnici. V Brezovici bol šoltýsom Michal Tarčák a pätina obce bola katolícka: 97 katolíkov, 474 evanjelikov. Kanonik Martin Szolcsany hral úlohu aj na druhom pútnickom mieste. 2.júla 1671 viedol po protestantskom prerušení prvú mariánsku púť na levočskú Horu.
Trstenský richtár Juraj Trstenský dostal od panstva poverenie, aby chytil povestného zbojníka Mateja Klinovského, ktorý v decembri 1655 ozbíjal v Rabčiciach poľského kráľa Jána Kazimíra (1648-1688), keď tento utekal z Krakova cez Sliezsko skrývajúc sa pred švédskym kráľom Karolom Gustávom X. (1622-1660). Trstenský zbojníka nechytil, zhabal mu však ťažkú strelnú zbraň mušketu a dve vrecia kníh a tretie vrece písomností, ktoré Klinovský zobral v Rabčiciach istému Alexandrovi Curtiusovi. Zámockí páni zbojníkovi aj trochu nadržiavali pre nenávisť voči katolíkom. Jednej nedele prepadol jarmočníkov v Orávke, keď tretí raz zvonilo do kostola, olúpil Juraja Trstenského, ktorý bol vtedy podrichtárom, nejakému kupcovi z Trstenej zobral vrece orechov a so svojimi spoločníkmi Števonkom, Merdolíkom a Kliščíkom zbili kňaza Sczechovittha, ktorý 25. mája 1658 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Adalbert Zagorský. Sczechovitth Ján je hrdinská postava poľského kňaza, prvého pioniera rekatolizácie Oravy.
Tu sa ukázala katolicita tejto akcie, medzinárodná spolupráca, lebo hoci ju viedol poľský kňaz Michal Kostuš, Albert Borovič, Ján Kvasnicovský, Budskovius a početní licenciáti z hornooravského trojuholníka Orava – Rabčice – Čimhová, podnikli dielo rekatolizácie Oravy. Toto úvodné obdobie bolo najkrajšie. Pracovali presvedčovaním, za vieru trpeli a viedli nerovný zápas so zámockými pánmi pri hájení svojich veriacich. Ako v prvokresťanských časoch bohoslužby konali v súkromných domoch. Trstenský prípad je jedinečný v cirkevných dejinách: Luteráni sa búria a dávajú sa zatvárať pre obraz Matky Božej. Ako ináč v tom čase postupoval levočský magistrát, ktorý zakázal púte na Mariánskej Hore. Táto úcta k milostivému obrazu nebola nejakou ikonolátriou, alebo fetišizmom, ale pravou a vrelou úctou k Mesiášovej Matke, čo je v každej dobe znakom hlbokého duchovného života veriacich. Keď im aj neskôr obraz odňali, púte pokračovali, lebo sa nevzťahovali na hmotný predmet, ale na vznešenú osobu, ktorú obraz predstavoval. Keď ešte dodáme, že pravoslávni valasi v trstenskej filiálke museli upravovať svoj vzťah ku protestantizmu a katolicizmu, vidíme, že vtedy trstenská farnosť a vlastne celá Orava bola postavená pred riešenie ekumenických problémov. Keď sa neskôr vrátila horná Orava masovo do katolíckej Cirkvi, nebolo to nejaké slepé hnutie pod tlakom okolností, ale zakotvenie do všeobecného kresťanstva, ktorého je doteraz pevným ohnivkom, náboženskou tvrdzou, napĺňajúc tak zmysel mena starej občiny – Tvrdošín. Pri tejto rekatolizácii hornej Oravy mal veľký podiel milostivý obraz oravskej Čenstochovej – Trstenej.
Roku 1672 nastal na celom Slovensku veľký obrat. Cisár Leopold I. (1657 –1705) po odhalení Vesselényiho sprisahania, ktorému bolo evanjelické kňazstvo naklonené, nariadil evanjelikom odobrať kostoly a odovzdať ich katolíckym kňazom. Tak po roku 1672 spišský prepošt Juraj Baršoň/1663-1675/, inak veľkovaradínsky biskup preberal kostoly na Orave, ktoré boli asi 90 rokov v rukách protestantov. Do Kubína uviedol za katolíckeho kňaza farára Martina Pongráca zo Sv. Mikuláša a Starhradu, ktorý v Trstenej pôsobil už ako misionár od roku 1656 do roku 1671. Bol oravským archidiakonom a uviedol na Oravu 12 misionárov poväčšine jezuitov konať misie medzi ľudom a privádzať ich naspäť do katolíckej Cirkvi. K tomu mal aj mnohých vzdelaných laikov takzvaných licenciátov, ktorým sa prideľovali tiež niektoré pomocné cirkevné úkony. Pongrác pobudol v Kubíne 9 rokov. Potom sa stal spišským kanonikom. Zomrel 4. januára 1702 ako 65 ročný. Prvým trstenským farárom po prinavrátení kostola bol asi rehoľník Pavlín Mikinič , ktorý sa spomína v Trstenej roku 1673. Možnože Pavlína vybrali preto, aby ako v Čenstochovej, tak i v Trstenej bol milostivý obraz zverený opatere tejto rehole. Posledného trstenského evanjelického farára Jána Ondreja Kardoša v tom čase alebo o niečo neskôr uväznili v Likavskom zámku. Pavlínom bol aj tvrdošínsky farár Ladislav Láni.

Roku 1678 prešiel trstenský kostol opäť do rúk evanjelikov, lebo Imrich Thököly sa zmocnil oravského zámku a poveril Melchiora a Adama Kubíniho, aby odňali katolíkom kostoly, a aby ich odovzdali protestantom. To trvalo asi desať rokov. A vtedy sa z Trstenej stratil vzácny poklad, milostivý obraz Matky Božej, ktorý opatrovala tristo rokov. Imrich Thököly bol spojencom Turkov v bojoch proti cisárovi Leopoldovi. Turci obľahli Viedeň. Hrozilo nebezpečenstvo, že po páde Viedne zmocnia sa ďalších európskych krajín. Karol Lotrinský porazil Thökölyho kurucov pri Bratislave a poľský kráľ Ján Sobieski (1672 – 1696) rozdrvil tureckú armádu pri Viedni 12. septembra 1683. Víťazstvo, ktorým bola Európa zachránená pred Turkmi, pripisovali P. Márii, lebo Sobieski šiel do boja so zástavou, na ktorej bol obraz Bohorodičky, s heslom „Mária, pomôž“! Lenže Orava, najmä Trstená vtedy podstúpila strašnú pohromu. Jedno krídlo poľsko-litovského vojska pod vedením Kazimíra Sapiehu spolu aj s jedným oddielom Tatárov pustošili Oravu, čiže Thökölyho majetky v jeseni roku 1683. Vypálili 25 obcí, medzi nimi aj Trstenú a milostivý obraz Panny Márie odviezli z Trstenej na Litvu. Biskup Alexander Sapieha ho uložil do svojej katedrály vo Vilne, kde sa dodnes prechováva na hlavnom oltári biskupskej kaplnky. Je veľmi poškodený a je obložený strieborným rámom. Pred vypálením Trstenej brat Vilnenského vojvodu Kazimíra Sapiehu, vilnenský biskup Alexander Sapieha údajne odňal tento milostivý obraz ako vojnovú korisť a dal si ho odviesť do Krakova. Viezol mu ho sám trstenský šoltýs Martin na vlastnom voze.
Podľa istého podania, o ktorom hovorí trstenský rodák Andrej Haťapka, na Nových dieloch povyše Trstenej, kde začína les, kone spomínaného šoltýsa čiže vojta sa zastavili a nechceli pohnúť sa z miesta. Šoltýs z rozkazu Litvancov bol najprv kone, potom prehliadol voz a prekvapený našiel na voze sedieť matku s dieťaťom. Osopil sa na ňu a vyzval ju, aby vyšla z voza. Keď to nechcela urobiť, začal ju šľahať bičom. Nato zarachotil hrom, kone sa zľakli a vyvrátili voz do priekopy. Po búrke ženu už nikto viac nevidel a keď sa zbierali veci vysypané z voza do priekopy, na milostivom obraze zbadali na tvári stopy po ranách bičom a z jej očú padali slzy. Toto hneď hlásili biskupovi Sapiehovi. Trstenský šoltýs Martin si miesto poznačil, aby tam postavil pomník, keď sa z Poľska šťastne vrátia a mesto si zahojí rany, ktoré vpádom Litvancov utrpelo. V týchto miestach asi 500 metrov povyše kaplice stál skutočne kríž, ktorý rozstrieľali českí vojaci roku 1919, keď obsadzovali hornú Oravu. Tiež podľa Haťapku zaznačené v Trstenských vizitáciách, že Trstenci r.1686 sa prostredníctvom svojej duchovnej vrchnosti dožadovali, aby im bol vrátený prastarý zázračný obraz čiernej Matky Božej, ktorý podľa ich mienky sa nachádza v Čenstochovej. Táto vrchnosť – akiste arcibiskupská, ktorá už nesídlila v Ostrihome, ale v Trnave – zistila, že čenstochovský obraz Matky Božej v kláštore Pavlínov nie je totožný s trstenským, po ktorom sa v poľskom kráľovstve stratila každá stopa. Po márnom bádaní oravských historikov kubínskeho dekana Jozefa Kohúta a trstenského farára Štefana Pirončáka podarilo sa konečne krakovskému profesorovi Semkowicsovi vypátrať, že trstenský milostivý obraz Matky Božej sa nachádza vo Vilne.
Roku 1687 sa zase obnovilo staré právo katolíckej Cirkvi aj na Orave, keďže zástanca protestantov Imrich Thököly bol spolu s Turkmi porazený. Tak aj Trstenej bol katolícky kostol vrátený opäť katolíkom. Od roku 1690 účinkoval až po dnešnú dobu v ňom nepretržitý rad katolíckych duchovných. Toto súvislé poradie začína Stanislav Ján (alebo Imrich) Podsklanský (1690-1695). Podľa priezviska pochádzal asi z roku šoltýsov z Podsklia, hoci v zápisoch tam také priezvisko nie je zaznačené. Do Trstenej prišiel z Tvrdošína, kde bol inštalovaný ešte 14. februára 1679. Asi tam prežil ťažké roky Thökölyho povstania a 4. marca 1690 prišiel do Trstenej, kde pobudol iba dva roky. 2. apríla 1692 bol totiž už farárom v Dolnom Kubíne. V rokoch 1694-1696 účinkoval ešte ako farár v Podvlku. Chcel akiste bližšie k svojmu rodisku. Dňa 2. apríla 1692 prebral trstenskú faru horlivý kňaz poľského pôvodu Ján Rybársky (1695-1705). Bol vysoko vzdelaný. Teológiu študoval na krakovskej univerzite a to teológiu morálnu. Krakovskú univerzitu založil Kazimír III. Veľký (1333 – 1370) roku 1364. Aj pre Oravu mala veľký význam, lebo z univerzít bola najbližšia. Rybársky prišiel do Trstenej 46 ročný a mal za sebou už 20 ročné kňazské účinkovanie. Podarilo sa mu mnohé duše priviesť do katolíckej Cirkvi. O to svedčí nitriansky archidiakon počas vizitácie Imrich Pongrác r. 1697. Trstenská fara od svojho založenia patrila totiž do ostrihomskej arcidiecézy a do nitrianskeho archidiakonátu. Vtedy boli v Trstenej dva kostoly farský a kostol postavený Šczechowiczom (Sczechovitth) na námestí. Tvrdošínsky farár pazmánita Peter Ludányi zaznamenal do matriky žalostnú udalosť: „Dňa 14. augusta 1697 vyhorela celá Trstená s oboma kostolmi. Zo všetkých trstenských budov zostal iba jeden dom.“ Na ochranu proti požiarom postavili mešťania roku 1705 barokový stĺp sv. Floriána pri vchode do mesta zo smeru Tvrdošín.
Ešte raz prišiel trstenský kostol farský do rúk protestantských na krátky čas. Roku 1703 územie Slovenska sa dostalo do rúk povstalcov, ktorých viedol František Rákoczi II. Pre riešenie rozličných sporov, aj náboženských, sa snem zišiel roku 1705 do Sečian. Zvláštna komisia zložená z katolíkov a evanjelikov rozhodovala o prideľovaní kostolov a fár. Pri rokovaní o Orave katolíkov zastupoval stoličný notár Andrej Revický a evanjelikov podžupan Juraj Okolicsányi. Komisia sa mala riadiť určitými úpravami podľa počtu veriacich. O Trstenej sa rozhodlo na zasadnutí 4.novembra, že kostol a fara sa pridelia evanjelikom, nakoľko ich počet prevyšoval o 20 duší katolíkov.. Farské pozemky sa podelili medzi katolíckeho a evanjelického farára. Evanjelici sa zaviazali, že budú pomáhať stavať kostol pre katolíkov. Filiálky Trstenej: Ústie, Čimhová a Dolná Lipnica ostali katolícke.
Toto boli posledné roky evanjelického zboru v Trstenej. Roku 1706 ho navštívil superintendent zo Žiliny spisovateľ Daniel Krman (†1740). Vo vizitácii sa žaloval na mestského kapitána Kapalu, že núti evanjelikov prestupovať na katolícku vieru, hoci predtým sám bol protestant a vizitátor, požiadal úrady, aby ho z hodnosti kapitána zosadili.
Pravdepodobne pri zavádzaní týchto poriadkov podľa sečianskeho snemu Ján Rybársky opustil Trstenú. Za neho začínali húfne konverzie do katolíckej Cirkvi. Pri jednej vizitácii počas jeho účinkovania sa ako patrón kostola už spomína sv. Martin, ale prastarý oltár je zasvätený Preblahoslavenej Panne Márii. Snáď už vtedy tam bol nový obraz namiesto starého, ktorý odviezli Litovci.
Dňa 13. júna 1705 dostala Trstená nového mladého kňaza Jána Colkoviča. Pochádzal asi z protestantských rodičov, lebo študoval v Trnave na Marianume. Vtedy tam boli tri semináre. Marianum viedli jezuiti a prijímali doň zväčša synov protestantských rodičov, ako si to žiadal zakladateľ Juraj Selepcheni ostrihomský arcibiskup roku 1678, keď ho založil. Ján Colkovič bol vysvätený 3.mája 1703. 12 júna bol menovaný za farára na Lietavu, ale 8.augusta toho roku už prešiel do Necpál V Turci následkom kuruckých víťazstiev ho nechceli prijať do fary. V Trstenej bol asi tiež len provizórne opravený druhý kostol, v ktorom mohol sláviť bohoslužby. Až roku 1710 ho úplne postavili. Colkovič sa v Trstenej dočkal Satmárskeho mieru, ktorý bol 1. mája 1711. Týmto prestal pôsobiť v Trstenej evanjelický zbor. Ján Colkovič sa presťahoval na faru ku farskému kostolu. Tam ho navštívil nitriansky archidiakon Pavol Zichy r.1713. V tých časoch študoval z Trstenej na Pazmáneume trstenský rodák Ondrej Trstenský, ktorý bol v roku 1713 farárom v Kvačanoch, v roku 1719 v Dolnom Kubíne, v roku 1734 v Liptovskej sv. Anne a v roku 1743 v Liskovej, kde zomrel 4.októbra 1747. Pazmáneum založil ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmány roku 1623 vo Viedni. Bol to seminár pre klerikov ostrihomskej arcidiecézy, kde vyučovali jezuiti.

Takýto pazmánita prišiel za farára do Trstenej 24.februára 1713. Bol to Juraj Brestiansky, ktorý sem prišiel zo Sedliackej Dubovej. Tam pôsobil iba jeden rok, lebo dubovskú faru prevzal dňa 25. februára 1712. Juraj Brestiansky spolu s Jánom Rybárskym, odchovanci jeden krakovskej a druhý viedenskej vysokej školy sa môžu považovať za otcov novej katolíckej Trstenej, lebo Rybársky priviedol do všeobecnej Cirkvi polovicu jej obyvateľom a Brestiansky skoro dokončil jeho dielo, lebo nitriansky archidiakon František Zichy, neskorší rábsky biskup, pri vizitácii v roku 1731 o Brestianskom poznamenáva, že vo svojej farnosti „tri tisíc luteránov obrátil a zostalo ich iba 381.“
Za neho roku 1715 biskup Lukáš Natali posvätil obnovený kostol sv. Juraja na námestí. On sa zaiste pričinil aj o to, aby sa Trstenci dostali na vyššie školy buďto k piaristom do Ružomberka ako Ondrej Fektor, neskorší farár a vicearchidiakon v Ružomberku (†1771/) alebo až na trnavskú univerzitu, založenú roku 1635, ako magister filozófie a teológ nitrianskej diecézy Baltazár Kapráenyi z Trstenej na Orave. V samotnej Trstenej bola tiež stredná škola, lebo tu vtedy študoval františkánsky spisovateľ a básnik Hugolín Gavlovič (†1787), rodák z Czarneho Dunajca, ktorý tu strávil detstvo a dostal počiatky vzdelania. Napísal významné dielo Valaská škola – mravov stodola. Je to súhrn aforizmov kresťanského moralistu. Aforizmy sú podané prostým ľudovým veršom.
Popri Rybárskom a Brestianskom ako otcov nového katolicizmu v Trstenej a na Orave hodno ešte spomenúť františkánov, pavlínov, jezuitov a príslušníkov iných rehôľ, ktorí pracovali na rekatolizácii Oravy misijnou činnosťou, takže to nebolo nejaké mechanické násilné obracanie, ale dôkladné presvedčovanie ľudu. Z misionárov sú zaznačené tieto mená: Štefan Kolbasovič, Krištof Rozdelovský, Blažej Tvardoša, Adam Fabrícius, Ján Urbanovič, Benedikt Krajinský, Kazimír Salenský, Ján Mariassy, Ján Simonides S.J, Juraj Janikovič SJ, Ján Hargabus, Ján Jadlašovský. Niektorí ako Ján Simonides (1674) a kubínsky farár jezuita Ján Tranoscius (†1683) vnuk evanjelického spisovateľa Juraja Tranoscia, zomreli mučeníckou smrťou. Náboženstvo bolo veľmi späté s politikou. I pri uvádzaní protestantizmu bolo násilie zo strany Juraja Thurzu i pri jeho odstraňovaní zo strany kráľa Leopolda I. Po potlačení Rákoczyho povstania a po satmárskom mieri v roku 1711 znovu platili artikuly šopronského snemu z roku 1681, podľa ktorého evanjelici mohli mať len dva kostoly v každej stolici. Na Orave to bol Vyšný Kubín, poťažne Leštiny a Istebné. Nakoľko tieto kostoly boli ďaleko od Trstenej, tak tam pomaly evanjelici vymizli. Toto sa však stalo už za Karola VI. (1711-1740), ktorý nastúpil po Leopoldovom nástupcovi Jozefovi I. (1705-1711). Karol VI. dal týmto veciam silu zákona, rezolúciou z roku 1731. Keď o 50 rokov Jozef II. vydal tolerančný patent dovoľujúci evanjelikom aj inde stavať kostoly, na Orave tak urobili už iba v Kubíne, vo Veličnej a v Žažkove. Hoci kurucké vojny a vysťahovalectvo na Dolnú zem značne preriedili obyvateľstvo Trstenej, roku 1715 bolo tu skoro 1200 obyvateľov a r. 1712 im Karol VI. potvrdil aj staré privilégiá dané Švankomírom r. 1371. A tak začalo pomerne pokojné obdobie, tak po hospodárskej ako po nábožensko-kultúrnej stránke. Juraj Brestiansky účinkoval v Trstenej do roku 1731.
Posledné tri roky 1728-1731 mu vypomáhal kaplán Juraj Joachim Michal Marikovský, rodák z Podskalia alebo Pod skaly. Je to vôbec prvý nám známy trstenský kaplán. Študoval v Schenyiho seminári v Budíne roku 1725. Ordinovali ho 23. marca 1728, do pastorácie ho poslali až 4.septembra. Najprv bol kaplánom vo Veličnej, ale hneď 1728 prešiel do Trstenej. Z Trstenej odišiel 21. augusta 1731 za farára do Veličnej, hoci vizitátor František Zichy napísal o ňom v januári toho roku, že je vyhliadnutý za budúceho trstenského farára, nakoľko Brestiansky bol vtedy už slabý. V Dubovej na fare mal asi svojich príbuzných, lebo Ján Marikovský sa udáva ako rodák zo Sedliackej Dubovej, študoval roku 1750 na tom istom seminári v Budíne, roku 1760 bol kaplánom v Dvorníkoch a roku 1761 farárom v gemerskom Rákoši. Juraj Marikovský zomrel 4.apríla 1751 v Sedliackej Dubovej.
Za Jurajom Brestianskym prišiel tiež zo Sedliackej Dubovej 21. augusta horlivý kňaz Ján Holický , ktorý pôsobil v Dubovej od roku 1723. Keďže Trstená už bola zväčša katolícka, jeho horlivosť sa zamerala na prehĺbenie duchovného života farnosti. Za týmto cieľom chcel obnoviť starodávnu mariánsku úctu a založil škapuliarsku kongregáciu, ktorá vyžadovala si väčšiu dušpastiersku starostlivosť pri posväcovaní členov. Preto už 27.novembra 1731 žiadal si na výpomoc kaplána. Ale roku 1735 pre nejakú príčinu prestal byť trstenským správcom, hoci zomrel v Trstenej 23. apríla 1754. Počas jeho pôsobenia začali odpusty a jarmoky na „Škapuliarku“. Jána Holického vymenili 14. mája 1735. Toho dňa prišiel Imrich Judáš Tadeáš Kmoško, ktorý prišiel do Trstenej z Lančára od Trnavy. Kmoško študoval na Štefanskom seminári v Trnave, ktorý založili roku 1632 v Pázmányovom dome, ako spoločný ústav pre výchovu kňazov z celého Uhorska. Roku 1722 bol farárom v Bohuniciach a 1723 v Lakšáre. Za neho sa roku 1736 dokončila v Trstenej kamenná fara poschodová, ktorá stojí podnes. Začal ju už stavať Kmoškov predchodca Holický. Dovtedy bola v Trstenej drevená fara.
Kongregácia karmelskej Panny Márie sa jeho pričinením značne rozrástla. Preto si Kmoško žiada 31. januára 1737 už dvoch kaplánov, ktorí by boli vydržiavaní z verejného fondu. Ale ani Kmoško dlho nepobudol v Trstenej. V máji 1738 odchádza nevedno kam. Dňa 25. júla 1743 prebral faru v Križovanoch pri Trnave, na to v Lopašove 6. septembra 1743, kde začal písať tamojšiu matriku a kde 2.novembra 1749 zomrel.
V Trstenej dlhšie pôsobil zabiedovský rodák Andrej Utoš, ktorý prišiel sem z Tvrdošína dňa 5. mája 1738. Teológiu študoval v bratislavskom seminári. Vysvätený bol 26.mája 1725. V tom čase Zabiedovo ešte nepatrilo do trstenskej farnosti, ale do tvrdošínskej. V starých súpisoch sa však také priezvisko nevyskytuje. Jeho dáta by sa možno našli v tvrdošínskej matrike, uloženej v Bytči. Dňa 24. mája 1729 sa Andrej Utoš stal farárom v Tvrdošíne, kde pôsobil 9 rokov. Za jeho pôsobenia sa prestaval farský kostol roku 1741. Štruktúra kostola a jeho zariadenia bola upravená barokovým slohom. Veža bola dokončená až v rokoch 1743 – 1747. Mala barokovú cibuľovitú formu. Ohrada okolo kostola pochádza z prvých rokov XVIII. storočia, keď sa začala rozvíjať púť ku Karmelskej Panne Márii, z toho času je aj kaplnka, slúžiaca cvičeniam škapuliarskeho spolku. Teraz je to kaplnka Sv. Kríža. Brána kostolnej ohrady je staršia. Pochádza zo XVI. storočia a je renesančného slohu. Slúžila na uloženie mestského archívu. Z roku 1755 sú stĺpy tvoriace bránu do starého cintorína, predstavujúce Pannu Máriu a sv. Jána apoštola. Andrej Utoš zomrel 29. septembra 1762 po tridsaťtri ročnom účinkovaní v Trstenej.
Kaplánov, ktorí mu pomáhali hodno tiež spomenúť. Od mája a to 28. r. 1744 do 7. mája 1749, teda päť rokov to bol Ignác Jablonský. Pochádzal z Jablonky. Študoval najprv v seminári Sv. Štefana v Trnave, ale 3.novembra 1742 prešiel do Budína do alumnea Sechenyiho, keďže bol nadaný. Na kňaza bol vysvätený dňa 21.decembra 1743. Po päťročnom pôsobení v Trstenej bol až do svojej smrti 27.11.1777 farárom v Nižnej, kde sa dočkal utvorenia spišskej diecézy.
Po ňom bol kaplánom v Trstenej od 24. mája 1749 do 20.júna 1752 Ondrej Kumpán, rodák z Petrovej Vsi na Záhorí.. Tiež študoval v Budíne. Trstená bola jeho prvou stanicou. Odtiaľ odišiel po troch rokoch za farára do Turčianskeho Petra. 9.12. 1755 sa stal farárom v Sučanoch, kde 22.mája 1775 zomrel.
Dňa 10. októbra prišiel do Trstenej v roku 1752 za kaplána Ján Jablonský, asi tiež rodák z Trstenej. Kaplánčil 5 rokov, z toho asi rok pripadá na Orávku, kde bol tiež kaplánom. Dňa 20. 5. 1757 sa stal tretím farárom Zákamenného, lebo jeho predchodca Juraj Horánsky odišiel do Lokce. Faru v Zákamennom založilo oravské panstvo roku 1748 tak, že troch gazdov presťahovalo do Oravskej Lesnej. Prvý farár v Zákamennom bol Matej Matiašovský, ktorý postavil v Zákamennom drevený kostol. Dal sa pochovať v jeho svätyni, a pri ňom leží i Ján Jablonský, ktorý zomrel 25. apríla 1764.
Dňa 16.10.1756 zavítal do Trstenej kaplán Jozef Nemešani. Po šiestich rokoch sa stal farárom v Lokci 13.októbra 1762 ako nástupca Horánskeho a tam 11.februára 1768 aj zomrel.

Ďalším Utošovím kaplánom bol Anton Horvát. Kaplánčil 10 rokov. Od 5.apríla 1753 v Spišskej Kapituli, od 30. mája 1757 v Trstenej a od 16.mája1758 zase v Spišskej Kapituli. Až roku 1763 sa stal farárom vo Vyšných Repašoch. Odtiaľ odišiel v r. 1767 do Poľakoviec, kde 28 .1.1769 zomrel.
V Trstenej krátko pôsobil a iba šesť rokov ako kňaz účinkoval Jakub Árvay. Do Trstenej za kaplána prišiel 16.5.1758 a 3.júna 1759 bol už investovaný za farára do Liptovskej Anny, kde o päť rokov 4.mája 1764 zomrel.
Posledným Utošovím kaplánom bol Martin Patis, ktorý v Trstenej pôsobil od 26. 9. 1762 do 28. 3. 1764, takže bol kaplánom aj pri jeho nástupcovi. Pochádzal z Kysuckého Nového Mesta. Z trnavského seminára Sv. Imricha poslali ho do Budínskeho Alumnáta. Tam bol 15.augusta 1759 vysvätený za kňaza a hneď 2.11. ho poslali do Nyergesufalu pri Ostrihome na Dunaji za kaplána. Na druhý rok ho preložili do Šachtíc, kde pôsobil dva roky a z Čachtíc do Trstenej. Dňa 28. 3. 1764 po dvojročnom trstenskom účinkovaní sa stal farárom v Martine, nie však v Turčianskom, ale niekde inde, alebo je to snáď omyl v informácii, lebo v Martine v tom čase bol farárom Ján Piaček. Tesne pred Piačkom tam mohol byť. Z Martina odišiel 1.5.1765 do Rožindolu, kde v ďalšom roku 30.12.1766 dokončil svoj krátky život, lebo bol kňazom iba 7 rokov. Nástupcom farára Utoša bol Ondrej Banó v rokoch 1763-1788. Pochádzal z Lietavskej Lúčky. Seminár opustil 5. mája 1745 zaiste trnavský a stal sa kaplánom v Bobrovci. Dňa 22.júna 1748 bol farárom v Komjatnej, istý čas aj v Žažkove a 28.10. 1755 prešiel do Veličnej. V Trstenej bol investovaný dňa 13.10. 1762. Dosiahol vicearchidiakona dolnooravského dištriktu a roku 1771 hodnosť opáta na Hore Panny Márie. Na Orave bolo vtedy 17 fár. Dolnooravský dištrikt tvorili fary: Dubová, Kubín, Nižná, Podzámok, Tvrdošín, Trstená, Veličná a Zázrivá. Spolu 8, zatiaľ čo ostatných 9 tvorilo hornooravský dištrikt: Zákamenné, Dolná Lipnica, Lokca, Námestovo, Oravka, Rabča, Podvlk, Veselé a Zubrohlava. Všetky tieto fary patrili do oravského archidiakonátu a do arcidiecézy ostrihomskej. Roku 1776 tieto fary prešli do novoutvorenej diecézy spišskej so sídlom v Spišskej Kapituli pri Spišskom podhradí, kde bolo dovtedy starodávne sídlo spišského prepošta s biskupskou právomocou, založené okolo roku 1200. Trstenský farár Ondrej Banó prešiel aj s oravskými farami, teda aj s Trstenou do obediencie ostrihomského prímasa pod prvého spišského biskupa Karola Salbeka . Od jeho príchodu Andreja Banó vedú sa matriky pokrstených a pochovaných . Je to rok 1763. Matrika sobášených až od roku 1788. Uschované sú v bytčianskom zámku.

Za farárovania Ondreja Banó pribudol do Trstenej dôležitý kultúrno – náboženský činiteľ: rehoľa františkánov. Ľud týchto rehoľníkov poznal už predtým. Kláštor z Okoličného počas rekatolizácie vyslal do Trstenej jej členov, aby misiami aj pastoráciou pomáhali miestnemu duchovenstvu.
Roku 1772 šla z Oravy delegácia ku Márii Terézii (1740 – 1780), aby uviedla na Oravu františkánov, aby mohli vyučovať mládež. Miestodržiteľská rada v Bratislave prejednala túto vec. O umiestnenie školy a kláštora sa uchádzal aj Tvrdošín, nielen Trstená. Stoličný zbor odporučil Trstenú a tak miestodržiteľská rada povolila nižšie gymnázium a kláštor františkánov v Trstenej. Vojenská kasáreň spočiatku slúžila za školu a byt pre profesorov františkánov. Do Trstenej sa presťahovali: a to riaditeľ nižšieho gymnázia Marián Matejovič a profesori pátri Adolf Prostejovský a Benedikt Ojazl. Presťahovali sa z Okoličného. Kráľovská dvorná komora v Bratislave nariadila postaviť kláštor na námestí pri kostole sv. Juraja, ktorý aj s kláštorom slávnostne odovzdal františkánom prvý spišský biskup Karol S a l b e k (1776-1787) dňa 17. júla 1780. Škola hneď na začiatku mala 150 žiakov.
Iná dôležitá zmena v duchovnom živote nastala zrušením meditatívnych kláštorov Jozefom II. (1780-1790). Panovník založil nové fary, ktorých sa Orave ušlo až 20. Vtedy aj staré trstenské fílie a susedky dostali svojich duchovných pastierov, roku 1787 Čimhová, Chyžné a Ústie.
Kým ešte susedné obe nemali svojich duchovných, pomoc kaplánov bola veľmi potrebná. Niekedy boli počas správcovstva Ondreja Banó aj dvaja. Takým bol v rokoch 1766-1768 Ondrej Gocník, ktorý skončil štyri ročníky už v generálnom seminári, čiže ešte na teologickej fakulte v Trnave, pretože Mária Terézia odňala univerzitám cirkevný ráz a založila teologické fakulty.. V Trnave sa tak stalo až v roku 1770, ale v Rakúsku už v roku 1760, takže Gocník mohol študovať aj vo Viedni. Po dvojročnom účinkovaní v Trstenej bol preložený v r. 1768 za kaplána do Orávky, kde pobudol 4 roky. Tam pôsobil vicearchidiakon Dr. Adam Vilček . Roku 1772 sa stal farárom vo Valaskej Belej a v septembri 1773 prešiel do Vysokej pri Banskej Štiavnici, kde zomrel 29.10. 1790.
Súčasne pôsobil v Trstenej aj druhý kaplán Daniel Medzihradský, rodák z Liptovského Sv. Kríža. Študovať začal v seminári Sv. Imricha v Trnave roku 1758. Roku 1760 ho poslali do Budína na alumneát, kde študoval teológiu. Kaplánom v Trstenej sa stal 28. júla 1766. 13. februára 1768 bol inštalovaný za farára v Turanoch. Ale ešte v júli toho istého roku prešiel do Komjatnej. Turanom ale ostal verný, ta sa vrátil 4. júna 1772, kde o dva roky 3. mája 1774 zomrel. Za týmito dvoma kaplánmi prišiel do Trstenej z generálneho seminára roku 1768 Ondrej Č e r n í k , pochádzajúci zo šoltýskej rodiny zo Zubrohlavy. 19.januára 1770 odišiel ako kaplán pomáhať chorému námestovskému správcovi Jánovi Kaviakovi, ktorý hneď opustil Námestovo. Bol tam aj za Jakuba Kronera. Asi aj on sa pričinil, aby námestovská filiálka Zubrohlava, jeho rodisko, bolo povýšené na farnosť roku 1770 On sa stal prvým zubrohlavským farárom. Po desiatich rokoch účinkovania vo svojom rodisku Ondrej Černík zomrel 13. januára 1780.
Za Ondreja Banó bol ešte kaplánom Ján František Lacko, ktorý skončil teológiu v r. 1769 na generálnom seminári v Bratislave. Už 16.marca 1769 bol v Trstenej. 25.4. 1774 odišiel za farára do Veličnej, ale ešte toho istého roku do Liptovského Ondreja. Ani tam nepobudol dlhšie. Už 20.9.1775 bol farárom v Sedliackej Dubovej, kde zomrel v novembri 1788.
Ondrej Banó prežil teda v Trstenej uvedenie františkánov, založenie nižšieho gymnázia, k čomu sa zaiste aj on pričinil. Za neho sa udiali dôležité cirkevné zmeny: utvorenie nových susedných farností a hlavne inkorporácia Trstenej do spišskej diecézy. Trstená mala vtedy 1320 duší. Ondrej Banó dosiahol hodnosť vicearchidiakona a opáta. Zomrel roku 1788.
Ešte viacej hodností sa dostalo nástupcovi Ondreja Banó trstenskému rodákovi Matúšovi Trstianskemu (1789-1801), ktorý bol „čestným kanonikom spišským, protonotárom apoštolským, farárom privilegovaného kráľovského mesta Trstenej, vicearchidiakonom hornooravského dištriktu, asesor slávnej oravskej a turčianskej župnej súdnej tabule a miestny riaditeľ „kráľovskej hlavnej školy trstenskej“. Ba nachádzame ho aj medzi členmi Bernolákovského Učeného slovenského Tovaryšstva spolu s kaplánom Danielom Grotovským, ktorý bol od r. 1795 do roku 1806 farárom v Chyžnom.
Pri zadelení Oravy do spišskej diecézy a pri rozmnožení počtu oravských fár, zriadili sa v oravskej stolici tri cirkevné dištrikty. Hornooravský, v ktorom bol Trstiansky vicearchidiakonom, počítal 12 fár: Bobrov, Čimhová, Chyžné, Hladovka, Jablonka, Dolná Lipnica, Oravka, Pekelník, Podvlk, Trstená. Ústie, Vyšná Zubrica. Bobrov, Jablonka, Lipnica, Podvlk a Trstená mali aj fundované kaplánky viac menej obsadené.
Ostatné fary patrili do stredného (12 fár, 7 kaplániek) a dolnooravského (13 fár a 5 kaplániek). Trstená roku 1801 mala 2.630 obyvateľov, z toho 5 boli Židia, ostatní katolíci. Brezovica 633, z toho 4 Židia. Zábiedovo 662, z toho 5 Židov a Hámričky 85 katolíkov. Celá farnosť mala teda 4.009 obyvateľov, z toho bolo 14 Židov. Zábiedovo a Hámričky patrili pôvodne do tvrdošínskej farnosti Po utvorení nových fár v okolí Trstenej prešli do jej farnosti. Vzrast obyvateľstva v Trstenej nastal následkom konsolidácie politických pomerov a tiež čulejším obchodným ruchom po pripojení Haliče k Rakúsku roku 1772. Tým sa stala Trstená sídlom jedného zo štyroch oravských okresov: Dolný Kubín, Tvrdošín, Trstená a Námestovo. Rozhodlo sa tak na všeobecnom zhromaždení šľachty a duchovenstva oravskej župy 23. septembra 1777. Súd, ktorého Trstiansky bol asesorom, bol zriadený pre oravskú a turčiansku stolicu so sídlom v Dolnom Kubíne. Prv než Matúš Trstiansky prišiel do svojho rodiska, pôsobil roku 1775 ako kaplán v Orávke, od roku 1776 ako farár v Podvlku, kde účinkoval 13 rokov. Do Trstenej prišiel roku 1789 a tu pôsobil do svojej smrti 25. septembra 1801, čiže dvanásť rokov. Zomrel pomerne mladý, ale určite bol veľmi nadaný, keď mu zverili toľké úrady a hodnosti.

Po jeho smrti trstenský kaplán Jozef Výrostek sa stal načas v roku 1801-1802 trstenským administrátorom. Keď prišiel do Trstenej riadny farár Štefan Kostka, Jozef Výrostek odišiel za administrátora do Zákamenného, po smrti Jakuba Kadlubiaka. Roku 1803 bol slávnostne inštalovaný 7. júna za prítomnosti všetkých farárov stredného dištriktu, ale roku 1805 následkom nejakej krízy opustil Zákamenné, ktoré načas pripojili k Novoti a odišiel za kaplána do Spišskej Kapitule, pravda až roku 1807. Do tých čias sa azda liečil. (O desať rokov sa s ním zase stretávame v Habovke, kde bol farárom v rokoch 1817-1729. Tam sa pričinil o postavenie terajšieho kostola. Nakoniec sa predsa vrátil za farára do Trstenej roku 1829. Počas jeho odyseády v Trstenej sa vystriedali štyria farári za 27 rokov.)
Štefan Kostka, rodák z Rajca, účinkoval v Trstenej v rokoch 1802 – 1807. Študoval na Szecsényiho seminári v Budíne v rokoch 1767 – 1769. V roku 1769 ho poslali za kaplána do Veličnej. Čoskoro 2. júla 1770 bol investovaný za farára v Kvačanoch, kde pobudol 8 rokov. Takto prešiel z ostrihomskej diecézy do spišskej. Roku 1778 prešiel za farára do Nižnej. Ako zástupca vicearchidiakona posvätil 20. augusta 1799 nový kostol Sv. Štefana kráľa v Bielom Potoku. Po päťročnom účinkovaní v Trstenej sa zriekol fary a utiahol sa na penziu k svojmu bratovi, alebo príbuznému Pavlovi Kostkovi, ktorý bol farárom v Pataku v Novohrade. Tam však čoskoro dňa 22. 8. 1807 zomrel. Počas pôsobenia v Trstenej bol aj asesorom súdnej tabule.
Kostkov nástupca bol Matej Koroda (1807 – 1816). Pochádzal zo zemianskej rodiny z Vyšného Kubína, ako neskoršie Pavol O. Hviezdoslav, alebo Kubínyovci a Meškovci. Študoval dva roky filozofiu a 4 roky teológiu. V rokoch 1799-1804 na arcibiskupskom seminári v Bratislave a v Trnave. Deväť rokov pôsobil Matej Koroda v Trstenej. V roku 1807 – 1809 administroval odtiaľ aj chyžniansku farnosť. Trstenský františkáni vtedy vyučovali mládež, tiež vypomáhali v pastorácii. Tak napríklad Jakub Krajčinovský bol roku 1801 kaplánom v Jablonke a v 1812 administrátorom v Habovke. Chyžné spravovali františkáni Václav Poniak (1827-1828) a Tibor Mosurčík (1837-1838), Chlebnice P. Caudentius Mahaly (1787-1790), F. Augustín Vejderman (1790-1808), P. Adiutus Moravec(1829) a spomínaní Libor Mosurčík (1833-1834), v roku 1839 pôsobil aj v Pucove.
V Mútnom účinkovali pátri Serafín a Anaklet roku 1787, keď po utvorení nových fár bolo málo kňazov. P.Augustín Veiderman bol aj v Pekelníku (1787-1791). V Pucove tiež pôsobil T. Anzelm Turkovič roku 1787 a spomínaný Libor Mosurčík roku 1839, tiež P. Nikodém Mamira roku 1872, ktorý bol k tomu aj rodákom z Trstenej. Starodávnu katolícku faru v Rabčiciach po jej obnovení 1787 začal spravovať P. Nemetrius Červeň, ktorý po dvoch rokoch odišiel do Bieleho Potoka a zomrel v Trstenej ako predstavený konventu 1809. Tiež v Rabčiciach účinkoval P. Peter Ďurčo, roku 1791, odtiaľ odišiel za kaplána do Tvrdošína roku 1794. Františkáni sa teda zaslúžili o výchovu oravskej inteligencie a o vnútorné misie a pastoráciu medzi oravským ľudom, majúc Trstenú za stredisko.
Hlavá škola alebo nižšie gymnázium, vedené trstenskými františkánmi už na začiatku malo 150 žiakov. Riaditeľom bol obyčajne trstenský farár a učiteľmi františkáni alebo civili.
Roku 1812 bol riaditeľom Matej Koroda a od roku 1839 farár Jozef Výrostek. Po zriadení riadneho gymnázia 1862 bol roku 1874 riaditeľom aj tvrdošínsky farár Michal Kristofčák. Z toho vidno, že škola mala celooravský význam. Ako spoluriaditelia sa spomínajú roku 1813 katechéta Pavol Kendrala, roku 1826 Hilarion Kuhajda, františkán 1839, františkán, katechéta Eduard Szenczi.
Ako profesori tohto gymnázia sa uvádzajú roku 1812 P. Saudentius Adamy, P. Paschal Zárecký a Jozef Bocko. Obyčajne boli traja. Roku 1813 sú to P. Matúš Javorský, P. Anastáz Oberto, roku 1826 P. Vincent Udvardy, P. Remígius Vlachy. Roku 1833 P. Bernard Andrejkovič, P. Santius Hrebíček a P. Martin Schurnay. V roku 1839 P. Bernard Andrejkovič, P. Donastus Sarta a laik Matej Bugola. Roku 1841 bol profesorom miestny občan Ján Kappalay.
Roku 1868 bola škola pretvorená na reálne gymnázium. Mala ďalej cirkevný ráz, no profesormi už neboli františkáni, ale civili. Prijímali sa do nej aj Židia, ktorí niekedy tvorili aj tretinu žiactva. Najväčší dôraz sa kládol na latinčinu a maďarčinu, ale učilo sa aj po slovensky, dve hodiny týždenne. Odvtedy bola františkánom zverená ľudová škola. Riaditeľom roku 1874 bol predstavený P. Aquilinus Jursax, ale katechétom na gymnáziu bol ešte františkán P. Juraj Novotný. I. ľudovú triedu učil P. Viliam Janušek. II. triedu P. Rafael Marek, III. P. Valentín Brunner, IV. P. František Ritter. Kuchárom, pekárom, záhradníkom a kvestorom bol fráter Šebastián Vidličkai a krajčírom novic fráter Ezechiel Tokárik. Gvardiánom a riaditeľom tretieho rádu Sv. Františka bol P. Aquilinus Jursa ešte aj roku 1886, hoci všetci ostatní pátri a frátri sa zatiaľ vymenili. Vikárom gvardiána bol P. Michal Čermák, kazateľom a trstenským kaplánom bol P. Protáz Štefunka, učiteľmi boli okrem Čermáka aj P. Emil Schvarcz, P. Justín Lofaj, P. Bruno Psitek, Fr. Pavol Knipfler. Kostolníkom a pekárom bol Fr. Ján Nep. Rumaňák, záhradníkom a zberačom almužny Fr. Eliáš Vyskočil. Trstená v blízkosti Galície mala pomerne hodne Židov. Roku 1891 ich tu bolo 201. Mali svoju synagógu už roku 1839. Patrili pod rabinát námestovský. Rabinát bol ešte v Tvrdošíne a vo Veličnej. No celý trstenský okres bol pripojený k námestovskému rabinátu. Na rozhraní Trstenej a Tvrdošína mali Židia z oboch mestečiek svoj cintorín. Trstenský je z roku 1832. Oravské rabináty patrili do IV. krajinského okruhu so sídlom v Liptovskom Mikuláši.
Za Matejom Korodom, ktorý sa stal riaditeľom nižšieho gymnázia v rokoch 1816-1827, trstenským farárom bol Mikuláš Zboja. V rokoch 1793-1806 bol v Pekelníku a v roku. V rokoch 1806 – 1810 v Rabči a odtiaľ prišiel do Trstenej. Pôsobil v nej 11 rokov.
Zbojovím nástupcom bol Ján Machay v rokoch 1827-1829. Pochádzal zo starej rodiny, ktorá mala účasť na založení Jablonky. Machayovci boli vlastne dvaja. Ján a Jozef. Možnože Ján mal také isté štúdiá ako Jozef narodený roku 1802. Jozef študoval na gymnáziu v Miškovci, filozofiu v Jágri a teológiu na Pázmáneu vo Viedni. Od roku 1822. Ján nebol pázmanita, ale môžeme usudzovať, že mal dôkladné vzdelanie. Lenže jeho brat postupoval vyššie: od huncovského, kežmarského, a velického kaplána, cez vicerektora seminára, bijacovského, žehránskeho a milbašského farára, vicedekana, špirituála a konečne spišského kanonika (†1880), Jozef zostupoval z trstenského farára, na veličianskeho(1830-1843), na farára v Orávke(1843-1856) až sa nakoniec zriekol benefícia a utiahol sa k svojmu bratovi Jozefovi, kanonikovi na Spišskú Kapitolu. Tam zomrel 13.4.1865 v prvej kanónii zhora od bytu kostolníka, kde vtedy jeho brat býval. Ján Machay bol nadaný , vo Veličnej bol zástupcom vicearchidiakona, bol aj bohatý a dobrosrdečný: urobil mnoho fundácií. Je pochovaný na cintoríne pri katedrále v Spišskej Kapituli. V Trstenej pôsobil iba dva roky. Utiahol sa asi kvôli zdravotnému stavu. Za jeho pôsobenia mala Trstená iba 505 domov a 2776 ľudí.
Keď sa po jeho odchode do Veličnej uprázdnila trstenská fara, vrátil sa konečne do fary jej bývalý kaplán Jozef Virostok, ktorý účinkoval predtým horlivo v Nižnej, postavil tam kostol. V Trstenej pôsobil ešte 10 rokov, čiže roky 1829-1845.
Za ním prišiel do Trstenej ako farár Jozef Varzely. Je možné, že bol nejaký príbuzný tvrdošínskeho advokáta Jána Varzelyho, ktorý organizoval hornooravskú domobranu proti slovenským vodcom Hurbanovi a Hodžovi a proti cisárskemu vojsku. Jozef Varzély pôsobil v Trstenej len dva roky 1845-1847. Zomrel v Trstenej dňa 28.8.1847. Revolučné časy a politické zmeny prežil v Trstenej farár Rudolf Korcyll (1847-1874), ktorý sa narodil roku 1812, patrí do doby generácie Štúrovcov. Ale jeho meno sa nenachádza medzi ôsmimi oravskými kňazmi, ktorí sa obrátili na biskupa Ladislava ZÁBOJSKÉHO, aby sa dôstojne oslávilo roku 1863 jubileum slovenských apoštolov Sv. Cyrila a Metoda. Rudolf Korcyll účinkoval v Trstenej 27 rokov. Za neho roku 1870 v Trstenej bolo 475 domov a 2344 ľudí. Korcyll bol sekretárom trstenského dištriktu. Zomrel dňa 27.5. 1874 ako 62 ročný.
Roku 1853 až 1885 patrila Trstená pod berný a súdny úrad v Tvrdošíne. Roku 1853 prestala byť sídlom berného a súdneho úradu. Bernému a súdnemu úradu v Tvrdošíne patrilo 30 obcí od Podvlku do Zuberca. Až roku 1885 zriadili plný slúžnovský úrad v Trstenej s 22 obcami od Trstenej po Podvlk. Cirkevne zostala Orava rozdelená na štyri dištrikty. Jeden z nich bol trstenský.
Keď zomrel Rudolf Korcyll v roku 1874, na čas bol administrátorom miestny gvardián P. Aquilinus Jursa. Ale ešte v ten istý rok prišiel riadny farár Štefan Pirončák. On voviedol trstenskú farnosť do XX. Storočia (1874 – 1902). Narodil sa v Kňažej dňa 22.2.1844. Teológiu skončil na Pazmáneume vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 14. novembra 1866. Hneď bol kaplánom v Sedliackej Dubovej. Roku 1867 bol administrátorom v Hladovke, v roku 1869 kaplánom v Ružomberku, v roku 1871 farárom v Oravskom Podzámku. Odtiaľ prišiel v roku 1874 do Trstenej, kde pôsobil 28 rokov. Bol cirkevným inšpektorom, asesorom a prosynodálnym examinátorom, dekanom a čestným kanonikom. Za čias svojho dlhodobejšieho pôsobenia svojimi kázňami a príkladným životom vtisol duchovnú pečať trstenskej farnosti. Roku 1902 odišiel do Jablonky, kde ďalej úspešne pôsobil.
Trstená so svojím svetským a rehoľným kňazstvom, profesorským zborom na nižšom katolíckom gymnáziu, s horlivým ľudom – ctiteľom Karmelskej Panny Márie na takomto pozadí prechádza do rušného XX. storočia.
Jeho pohnuté udalosti: maďarizácia, československý prevrat, boj o udržanie gymnázia, pridelenie susedných farností Poľsku, hrôzy II. svetovej vojny a boj o udržanie kresťanského ducha sú natoľko blízke, že starší ľudia ich dobre poznajú z autopsie, preto sa tu o nich nezmieňujeme. Trstená si zachovala aj ideál prvého šoltýsa Hertela, ktorý z nej chcel urobiť Bingenstadt – obchodné stredisko. V dnešnej dobe je dosť rušným pohraničným mestom s obchodmi a colnou stanicou na medzinárodnej turistickej trase Sever – Juh T 7, s dosť rozvinutým strojárskym priemyslom. Zachovala si však aj nateraz síce trochu stlmený ideál Ladislava Opoľského, poťažne jej prvého majiteľa Švankomíra, ktorý z nej chcel urobiť oravskú Čenstochovú – mariánske pútnické mesto, kultúrno-náboženské stredisko oravského okolia.
Najnovšie však začíname byť svedkami syntézy starej veľkej tvrdošínskej občiny, ktorá dostáva istú trojtvárnosť v troch blízkych päť a päť kilometrov od seba vzdialených strediskách: otec Tvrdošín so svojím bytovým fondom a výpadovou cestou od železnice k priehrade a na Zamagurie, mať Trstená so svojím gymnáziom, kláštorom a nemocnicou a vyparádená dcéra Nižná s najväčšou oravskou fabrikou. Rysuje sa v nich severoslovenské Trojmestie – Tripolis, severná metropola, slovenská Tvrdz, ako to udáva aj jej najstaršie meno: telonium de Tvrz – 1183.

Príloha č. 1.
Zázračný trstenský obraz. 
Je nápadné, že trstenský obraz, ktorý sa opatruje vo Vilne, sa skoro navlas podobá čenstochovskému, že Trstená (1371) a Jasná Hora čenstochovská vznikajú skoro súčasne (1382), a že pri zakladaní obidvoch hrajú úlohu tí istí ľudia: kráľ Ľudovít Veľký, Ladislav Opoľský a jeho tajomník Švankomír. Všetci traja boli veľkými ctiteľmi Panny Márie a obdivovateľmi uhorskej rehole Pavlínov. Horeli túžbou uviesť do svojich panstiev kult Matky Božej a túto rehoľu.
Pri zakladaní kláštora Mariánky pri Bratislave hovorí Ľudovít Veľký roku 1377, teda v tej istej dobe: „Vynímame kostol Blahoslavenej Panny na území, ktoré sa volá Thal spod právomoci a vlastníctva hradu Borinka, ktorému patril a odovzdávame ho navždy rádu bratov pustovníkov, pretože máme zvláštnu nádej a úctu k Preblahoslavenej a slávnej Márii Panne a tiež aj k rádu bratov pustovníkov Sv. Pavla a chceme zveľadiť v našom kráľovstve počtom a na rozličných miestach kláštory týchto bratov pustovníkov.“ (Pozri str. 2).
Trstená bola založená „in villa eremi“. Je to najskôr kláštor Pavlínov pod Budínom, kde bol vtedy generálom rádu Tristianus, od ktorého môže mať Trstená meno. Ľudovít Veľký daroval svoje kráľovské mesto Tvrdošín tajomníkovi Ladislava Opoľského, ktorý bol palatínom, Švankomírovi s veľkou časťou hornej Oravy. Švankomír poveril Hertela, aby založil trhové mesto Trstenú 1371, pretože kupci sa okúňali svoje tovary predávať v Tvrdošíne pod oknami colníkov tricezimákov. Švankomír vydelil jednu časticu z mesta a chotára Trstenej pre cirkevné ciele, zaiste chcel z neho urobiť aj pútnické mesto. Možnože hneď od počiatku tam boli pavlíni, lebo hneď po reformácii roku 1674 založili kláštor pavlínov v Trstenej, ktorý však vinou Thökölyho hneď zanikol.
Domnievam sa, že Švankomír si dal ihneď po roku 1382 urobiť kópiu z belzkého obrazu, ktorý jeho pán Ladislav Opoľský odniesol z Belzu roku 1382 do Čenstochovej. Preto trstenská madona nie je taká čierna ako tá pôvodná.
Dalo by sa namietať, že jazva na čenstochovskej ikone bola urobená roku 1430 a že aj kópia by musela byť novšia. Ale zdá sa, že jazva už bola aj na belzkej pôvodine. Dlugoš síce jasne hovorí: vultum imaginis per transversum mucronem transfigunt, et tabulam, cui imago inhaerebat, frangunt“, ale keďže on svoje dielo písal asi 40 rokov, mohol si rany na obraze takto vysvetľovať, hoci rany patrili pôvodne k obrazu. Zneuctenie vykonali poľskí šľachtici a zložili to na husitov. Zneuctenie sa týka čenstochovského obrazu.
Ďalšie osudy trstenského obrazu sú už viac – menej známe. Veľmi zaujímavé je však to, že pred rokom 1659 kostolník luterán nechal svoj dom horieť a bežal zachrániť obraz.
A tiež druhá pozoruhodnosť, že luteránski mešťania z Trstenej sa dali radšej zavrieť, akoby odstránili obraz z kostola.

Príloha č. 2
ORAVSKÁ ČENSTOCHOVÁ JUBILUJE.
( Z kázne na Martina 1971)
„Beatus populus qui scit iubilationem.“

Blažený ľud, čo vie oslavovať, blažený ľud, čo pozná svoje jubileá. A oravská Čenstochová – Trstená ich má naraz až tri. Jedno z nich, ako bola totiž roku 1371 založená, už skvelo oslávila. Ostávajú ešte dve – 1674 a 1774 – ktoré dopĺňajú to prvé po cirkevnej stránke. Preto si ich treba všimnúť, aby obraz jubilujúceho mesta bol ako tak úplný. Rok 1674 znamená pre Trstenú prevzatie kostola katolíckou cirkvou z rúk protestantov, čím sa vytvorila duchovná a právna základňa pre rekatolizáciu mesta, ale aj založenie kláštora pavlínov, ktorý trval síce krátko, ale umožnil založiť roku 1774 kláštor františkánov, ako základňu pre stredné školstvo na Orave. Pre ocenenie týchto jubileí je osožné nahliadnuť do šesťstoročnej minulosti Trstenej, ktorú bobrovský rodák Matúš Pajdušák právom nazval oravskou Čenstochovou. Trstená je totiž od začiatku poznačená silným mariánskym kultom. Veď aj v mestskom odznaku má od počiatku Preblahoslavenú Pannu Máriu a bola najväčším pútnickým miestom Oravy, keďže vlastnila zázračný obraz Matky Božej nápadne podobný čenstochovskému. Vysvetliť sa to dá tak, že pri zakladaní Čenstochovej a Trstenej účinkovali skoro tie isté osoby. Uhorský kráľ Ľudovít Veľký (1342-1382) zvolil si v roku 1368 za svojho nádvorného palatína opoľské knieža Ladislava, ktorý mu výdatne pomohol v bitke s Moravanmi roku 1361. Preto bol k nemu veľmi štedrý. Kráľ Ľudovít v roku 1369 dal mestské práva Vyšnému Tvrdošínu, kde bola v stredoveku, tak ako v Bratislave, Košiciach a Trenčíne hlavná tricesima – pohraničná colná stanica so soľným skladom. Ladislav Opoľský dosiahol, aby donáciu na Vyšný Tvrdošín dostal jeho tajomník Švankomír a jeho bratia. Keďže chotár bol rozsiahly, Švankomír si vymohol na palatínovi a kráľovi založenie ešte jedného mesta – Trstenej, listinou vydanou dňa 6. januára 1371 in villa eremi, akiste v ústrednom kláštore pavlínov pri Budíne v Pilišskom Sv. Kríži alebo v Szent Lorincz, lebo kráľ bol ich veľkým ctiteľom. S touto rehoľou spájal aj svoju úctu k Panne Márii, ako to vidno zo zakladajúcej listiny kostola v Mariánke roku 1377: “Vynímame kostol Blahoslavenej Panny na území, ktoré sa volá Thal spod právomoci a vlastníctva hradu Borinka, ktorému patril a odovzdávame ho navždy rádu bratov pustovníkov, pretože máme zvláštnu nádej a úctu k Preblahoslavenej a slávnej Panne Márii a tiež aj k rádu bratov pustovníkov Sv. Pavla a chceme zveľadiť v našom kráľovstve počtom a na rozličných miestach kláštory týchto bratov pustovníkov“. Je veľmi pravdepodobné, že už vtedy uviedli pavlínov do Trstenej spolu aj so zázračným obrazom, prineseným z Ukrajiny. Trstená sa síce medzi starými pavlínskymi kláštormi nespomína, ale pavlíni mohli mať v nej aspoň rezidenciu alebo majetky, lebo medzi majetkami pavlínskeho kláštora v Gombaseku, založeného práve roku 1371 sa spomína aj lokalita Trstená. Ináč Cirkvi pri zakladaní Trstenej bola vydelená jedna šestina všetkých pozemkov, čo malo slúžiť na udržiavaní kňaza, organistu, učiteľa, školy, nemocnice a chudobinca ako v každom meste, ale mohlo to súvisieť aj s fundáciou pre pavlínov.
Spomínaný Ladislav Opoľský hrá hlavnú roľu aj pri zakladaní Jasnej Hory Čenstochovskej. Keď sa totiž Ľudovít Veľký roku 1371 stal aj poľským kráľom, daroval Ladislavovi v blízkosti Opolia Krzepice a Olszyn, kde sa preslávil v bojoch o Halič a Volyň. Keď roku 1382 poľské vojsko dobylo Cholm, Ladislav Opoľský odniesol čiernu ikonu Božej Matky z mesta Belzu asi 60 km na sever do Ľvova a dal ju do opatery mníchom pavlínom, ktorých priviedol z Uhorska do Čenstochovej.
Tam niekde na Ukrajine mohol mať pôvod aj zázračný trstenský obraz, keďže sa mu skoro navlas podobal. Trstená bola teda mariánskym pútnickým miestom. Nosila v erbe obraz Panny Márie ( a keď sa v jednej tvrdošínskej listine z roku 1437 volá „mestečkom kráľovnej“, zaiste netreba myslieť na uhorskú, ale na nebeskú kráľovnú). Trstená ako aj celá Orava za Juraja Thurzu (†1616) sa stala evanjelickou, ale úcta k milostivému obrazu trvala ďalej. Zámockí páni kázali obraz odstrániť, ale Trstenci, hoci evanjelici, sa proti tomu vzbúrili, takže ich aj väznili. Ba kostolník evanjelik pri požiari ponáhľal sa z kostola zachrániť milostivý obraz, hoci bol v plameňoch jeho vlastný dom. Trstenský prípad je jedinečný v dejinách Cirkvi.
Roku 1672 cisár Leopold I. (1657-1705) nariadil kostoly evanjelikom odobrať a prinavrátiť ich katolíckym kňazom. Na Orave preberal kostoly spišský prepošt Juraj Barsony (1663-1675). Tak asi po 90. rokoch aj trstenský kostol sa stal katolíckym a pavlíni roku1674 zriadili v Trstenej riadny kláštor, tak isto postupovali v Kežmarku (1670), v Skalici (1671), vo Vranove (1672), vo Sv. Jure a v Krupine (1674). V Trstenej sa spomína pavlín Mi k i n i č a v susednom Tvrdošíne pôsobil pavlín Ladislav L á n i . Pavlínsky kláštor v Trstenej však zanikol zavčasu, buďto preto, že roku 1678 kostol pripadol zase načas evanjelikom pri Thökölyho povstaní, alebo, čo je pravdepodobnejšie, preto, že litvianske vojsko pod vedením Kazimíra Sapiehu milostivý obraz odviezlo roku 1683 z Trstenej do Vilna ako vojnovú korisť a tam sa nachádza doteraz na hlavnom oltári biskupskej kaplnky.

Ale Trstená – toto mariánske mesto – nemohlo ostať bez kláštora. A tak o sto rokov neskoršie 12. septembra 1774 miestodržiteľská rada v Bratislave uviedla do Trstenej františkánov hlavne za tým cieľom, aby vyučovali mládež hlavne v humanitných vedách a v nemčine. Školu a jej učiteľov umiestnili spočiatku v kasárni, ale roku 1780 17. júla prvý spišský biskup Karol S a l b e c k (1776-1787) im slávnostne odovzdal kláštor na námestí pri kostole Sv. Juraja. Riaditeľom ústavu a predstaveným kláštora bol Marián Matejkovič, Prvými profesormi boli pátri Adolf Prostejovský a Bene Czaizll, ktorí sa presťahovali do Trstenej z Okoličného. Škola mala hneď na začiatku 150 žiakov. Stala sa základom stredného školstva na Orave.
A tak tieto trstenské jubileá majú nielen náboženský, ale aj kultúrny význam.

Príloha č. 3

Založenie pútnického mesta v Trstenej treba dať do súvisu nielen s Čenstochovou, ale aj s Mariánkou pri Bratislave. Tieto tri pútnické miesta vznikli skoro súčasne. Mariánka bola obnovená roku 1377, Čenstochová založená v r. 1382 a Trstená v roku 1371.
Vo všetkých troch prípadoch je mariánsky obraz zverený opatere pavlínov, lebo aj v Trstenej boli pavlíni, ako to uvádza Emil Kisbán vo svojom diele Dejiny uhorského rádu pavlínov, citovaný Kútnikom (Nové obzory 11, s.98). Všetko toto má v úzadí postavu kráľa Ľudovíta Veľkého, ktorého zakladajúcu listinu sme už citovali. Toto hodne vysvetľuje nielen vznik Čenstochovej, ale aj pavlínsky kláštor v Trstenej, a tiež to, prečo bola zakladajúca listina Trstenej napísaná „in villa eremi“. Je možné, že pobyt pavlínov v Trstenej bol hneď od jej začiatku a to by nám vysvetlilo aj prítomnosť dvoch kostolov od starších čias.
Villa eremi môže byť teda najskôr hlavný kláštor pavlínov pod Budínom. (Tristianus – generál pavlínov).

Pramene:
Zborník muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Ročník XXVII-XXVIII 1933-1934 ; T. Sv. Martin 1933-1934;Zošit 1-8.
Dr Wladislav Semkovicz: Liptovské vojsko Sobieskeho na Slovensku roku 1683. s. 2č. Dodatok o zázračnom obraze Panny Márie v Trstenej, ktorý odvliekli roku 1683 do Vilna.

Krakovskí jezuiti už v roku 1706 ho obnovili svoju protireformačnú činnosť…. Roku 1721 Sp. Kapitula zaviedla v Orvw vyšetrovanie vo veci prenasledovania katolíkov za vlády Rákocziho. Pri vyšetrovaní Roman Žáčik dodal, že pred obrazom trstenským bol sobášený. (Z poznámok Kohúta v Martine z protokolu.).

Mikulasz Slupski, biskup gracionopolský a archidiakon vilenský šíril kult Panny Márie. Mal úmysel založiť Bratstvo Najsv. Mena Panny Márie. Bratstvo malo kaplnku Gastodolskú a potom biskupskú kaplnku. 25. novembra Inocent XI. Nariadil svätiť Mena Panny Márie v nedeľu po 8. septembri. V kaplnke biskupskej vo Vilne je starobylý obraz. Asi ten z Trstenej. Po založení Bratstva bol potrebný obraz Panny Márie. Sám Mikuláš Sapieha, strýc biskupa vzal asi obraz z Trstenej.“

Slovenský letopis- ročník VI. Zošt 1. Uh. Skalica 882, Franko V. Sasinek: Západní Slovania, strana 48:
„Roku 1647 Obraz P.M.Rychwaldsej (tam Oravci často putujú) rozmiaty cudami na ludoch poczal sie oslawowac Z kadze sie vzal –nieznamo – tylko že Panj z komorowa sarosty Środskiego marona z WielkejPolski przyvezgla go do zamku Slemienskiego a potym koscelu Rychwaldskému darovala“.

Wladislaw Sienkowicz: Materialy źródlowe do dzejów osadnictwa Górnej Orawy I. Zakopane 1932, s. 358:
„Na ostatku zlupipwszy Orawe wszyke pomienony hetman litewskij, obraz cuowny Najsw .P. Mariej v miesce Trzcianej wzial i do Litwy zaviźl, bedac wlastniegi odobienstwa obrau Najsw. P. Mariej Rychwalskej , gdzie w Litwie w swojej majetnosci azal kosciol wystawic i tam ten braz w wieksza ucziwosć przyszedl i pocieszny zostaje w wojwodstwiw osmenski w Boruniu“.
(Wyciagi z dziela Andrzeja Komonickiego ojta źywiieckego p.t. Chronographia albo dzeiopis źywiecki, 1704 ). Poznámka: Z rukopisov p. prof. Šmálika spracoval RNDr. Jozef Kušnier