Prvým známym príslušníkom rodu známeho pod priezviskom Trstenský bol trstenský šoltýs Martin Trstenský. Šoltýs bol označovaní aj v prameňoch ako vojt alebo woyt, teda richtár. Martin bol potomkom dedičných šoltýsov v Trstenej. Narodil sa pravdepodobne okolo roku 1580. O uvedenom Martinovi máme záznamy zo súpisov majetku Oravského panstva, a to z rokov 1608, 1619, 1624 a 1626. Sú aj ďalšie záznamy napr. z roku 1607, 1619, ale v nich sa nespomína Martin, ale sa spomínajú Trstenskí, ale nemôžeme jednoznačne určiť či sú to príslušníci rodu Trstenských alebo Trstenčania.

Na svoje časy bol zrejme majetný človek. Svoje majetky zdedil na základe šoltýskych práv, ktoré vyplývali z listiny o udelení šoltýskych práv v roku 1371 pre Jána Hertela. Zrejme bol aj šikovný hospodár, pretože aj napriek požiarom a rabovaniam rôznych vojsk uvedený majetok rozmnožil.

Šoltýs Martin Trstenský pokračoval v boji za šoltýske práva rodiny Trstenských. Výsledkom tohto boja s panstvom Oravského zámku o šoltýske privilégia bolo ich potvrdenie kráľom Matejom II. ešte za jeho života.

Martin si uvedomoval silu vzdelania. Podľa záznamov v kronike Lehotského sa uvádza, že jeho synovia Andrej a Martin študovali na Krakovskej univerzite. Žil asi do roku 1650, keď sa už ako richtár spomína jeho syn Juraj.

Obdobie, keď bol šoltýsom bolo ťažké. V uvedenom období sa spomínajú mnohé rabovania  Trstenej rôznymi vojakmi.

Martin bol zrejme protestantom, i keď jeho deti študovali v Krakove, a to asi na Jagelonskej univerzite. Jeho syn Andrej bol neskôr provízorom (správcom) Oravského panstva u Mikuláša Eszterházy de Galantha. Domnievame, sa, že keby bol katolík, asi by ho v tejto funkciu nezamestnali. V tom čase bola Orava protestantská.

Presnejšie nám poukazuje na majetkové pomery Martina súpis majetku Oravského panstva. Tu sa v roku 1608 Martin Trstenský pre palatína Thurzu zaviazal zaplatiť za usadlosti Čierny Potok, zhorenisko po Bobrovčeku, ako aj Bobrovček, Pustý Úplaz za Suchou Dolinou kuními kožušinami „na štyri dve kuny“. Martin musel prispievať a zabezpečovať aj dodávky potravín pre kuchyňu palatína Thurza na Oravskom hrade. Povinne odovzdával každý rok na hrad jedného vola, sto kačiek, päťdesiat husí, štyristo vajec a dvadsaťpäť kusov jarabíc. Každá pastierska usadlosť, slobodná či poddanská, musela odviesť dvadsať oviec.

Súpis panstva Oravského hradu z roku 1619 zaznamenáva tiež Martina ako šoltýsa v Trstenej. Martin mal 6 želiarov a spravoval 26 sedliakov.

V súpise majetku Oravského panstva z roku 1624 sa uvádza, že Trstená zhorela, preto niektoré pozemky (rale) boli opustené. V súpise sa uvádza, že šoltýs (woyt) Martin sadil na dvoch raliach, mal mlyn za ktorý platil za 2 bravy 20 zlatých (florénov).

Martin je ako šoltýs uvedený aj v roku 1626. Jeho povinnosťou bolo platiť tieto dane: keďže mal šesť paholkov, mal zvýšenú daň za víno vo výške celého voza  v hodnote 20 zlatých, celý voz soli v hodnote 15 zlatých, ďalej dve jarabice za 50 denárov, za mlyny, v ktorých chovali aj ošípané (kŕmené odpadom) 10 denárov. Ďalej bol povinný pre zemepána zabezpečiť jedného paholka na prácu. Za pílu mal zaplatiť buď dodaním 100 kusov dosiek alebo sumou 5 zlatých. Keďže zemepán nemal v Trstenej svoje kone, o ktoré bol povinný sa starať, platil ako náhradu za to sumu 1 zlatý. Musel samozrejme v prípade potreby narukovať a prispievať a za šindeľ desatinou „desiatkom“ Oravskému hradu. Za každú plť mal vyrubiť daň 50 denárov, čo naznačuje, že v Trstenej bol čulý obchod  s drevom.

Takúto daň zaplatil neskôr aj Juraj mladší (druhý) v roku 1677.

Z našich genealogických výskumov vyplýva že Martin, otec adresátov armálnej listiny, je najstarším zatiaľ poznaným predkom všetkých príslušníkov rodu používajúcich priezvisko Trstenský.

Andrej (Andreas) Trstenský bol asi najstarším synom trstenského šoltýsa Martina Trstenského (*cca 1580, †cca. 1650). Podľa záznamov v nepublikovanej kronike Lehotského sa uvádza, že Andrej študoval na Krakovskej univerzite.

Zo Žiadosti o udelenie armálnej listiny datovanej zo dňa 17. januára 1638 vieme, že Andrej mal synov Jána a Martina, ako aj dcéry Dorotu a Katarínu a bratov Martina a Juraja. Do samotnej armálnej listiny sa už Andrejove dcéry Katarína a Dorota nedostali.

Neskôr sa mu narodili synovia Alexander a Andrej. Syn Alexander mal synov Andreasa a Matthyas. Potomkovia Andreasa sa neskôr presťahovali do Raabu a Budy.

Andrej Trstenský dosiahol významné postavenie v správe Oravského panstva, pretože sa stal provízorom na Oravskom hrade. Z uvedeného obdobia z roku 1640 sa zachoval aj originál listiny podpísaný a pečatený Andrejom Trstenským spolu s Andrejom Abaffy kapitánom Oravského hradu Listina je napísaná prakticky v poľštine. Originál listiny sa nachádza v súkromnom archíve. Prepis listiny je prevzatý z knihy WŁADISŁAW SEMKOWICZ: METERJAŁY ŹRÓDŁOWE, ZAKOPANE 1932, časť druhá, strana 74.

Pečate na origináli tejto listiny sa nám nezachovali, len v papieri je vidieť odtlačok krídla grifina z pečate Andrea Trstesnkého.

Veľmi zaujímavý je podpis Andreja Trstenského, ktorý má prakticky súčasnú formu. Uvedený podpis je najstaršia písomná pamiatka urobená vlastnoručne príslušníkom rodu Trstenský.

Andrej bol aj hlavným adresátom armálnej listiny, vydanej cisárom Ferdinand III. 25. januára roku 1638 v Bratislave a vyhlásenej toho istého roku 26. apríla na generálnej kongregácii Oravskej stolice vo Veličnej.

S Matejom (Mattheus) Trstyánszkym narodeným 9. septembra 1746 sa stretávame ako s kaplánom v dedine Oravice na Orave. Jeho otcom bol Andreas nar. 1690 a matka Catharina Sztankovics. Mali spolu päť synov.

Pre nás je zaujímavé, že sa písal ako Trsztyánszky. Zdá sa, že uvedená forma priezviska sa používala aj pre príslušníkov rodu Trstenský, a aj pre príslušníkov rodu Trsťanský. K uvedenému záveru nás vedú informácie v archívnych prameňoch ako aj literatúre. Napr. v knihe „Némethy – Series Parochiarum et Parochum 1894“, kde sú uvedené priezviská kňazov.

Je tu uvedený aj Matthaeus Trsztyánszky. V knihe sa podľa nás nerozlišujú priezviská Trstenský a Trsťanský. Všetci kňazi sú uvedení len ako Trsťanskí, hoci niektorí sú určite z rodu Trstenský.

Matej (Mattheus) Trstyánszkym venoval svoje knihy fare v Trstenej. Vieme to z rukou písanej informácie z týchto kníh. Uvádzame preklad z knihy venovanej Matejom (Mattheus) Trstyánskym fare v Trstenej: „Zakúpil knihu v cene 1 – Floréna (Zlatého) 1770. Z knižnice Mateja Trsztyászkeho: Poslucháč filozofie druhého ročníka na akadémii v Budíne. Darované v 1801 fare v Trstenej.“

Žiaľ nevieme presne, kedy sa otcov strýko Ignác vysťahoval do Ameriky, ale že tam žil a celkom dobre sa mu darilo vieme na základe zachovaných listov, ktoré posielal svojej sestre a neskoršie môjmu otcovi ako to on nazýval do „kraja“. Podľa listov usudzujeme, že mal o vtedajšom svete celkom slušný prehľad, čo dokumentoval vo svojej svojráznej spisbe. Postupne sa z baníka prepracoval na banského majstra, a tak už manuálne nepracoval a mohol sa venovať iným činnostiam, minimálne cestovaniu a spoznávaniu Amerického kontinentu. Do „kraja“ sa napriek mnohým pozvaniam nikdy nevrátil.

Každý jeho list začínal nasledovne: Pochválen buď Ježiš Kristus, ctený vnuku s rodinou, vy banda červená. Veď my máme „pozemných reportérov“, ktorí nám zvestujú, čo Vy v tej ďadovskej Európe robíte. Po takom úvode čitateľ očakával ďalšie výpady a tie vzápätí aj prišli. Už to samotné, že sa cítil ako Američan predznamenalo, že všetko čo nebolo americké bolo zlé a Európa zvlášť. Bol zatrpknutý zrejme z toho dôvodu, že sa mu časom rozpadlo manželstvo. Jeho manželka bola rodáčka z Nižnej na Orave a spolu mali jedného syna tiež Ignáca. Najhoršie znášal skutočnosť, že on ako aktívny kresťan-katolík nedokázal v tomto duchu pôsobiť aj na svojich najbližších a tak sa stalo, že jeho žena prestúpila ako on písal na „mohamedánsku vieru“. Horkou slinou komentoval túto skutočnosť, „nech tam skape pod plotom“. Počas môjho pobytu v Amerike som pátrala po jeho potomkoch, ale k ničomu to neviedlo. Prechodila som obrovský cintorín v Chicagu, ktorý má aj slovenskú časť, ale žiaľ nič som nenašla. Vrátim sa však k jeho listom. V časoch intenzívnej korešpodencie, teda v 50-tych rokoch minulého storočia sa práve dokončovala výstavba Oravskej priehrady a otec mu o tom písal. Jeho odpoveď bola asi nasledovná. „Ctený vnuku, alebo si preučený, alebo nedoučený, kde v takých vrchoch môže byť voda.“ Ponúkal sa, že mňa a moju sestru naučí geografiu Ameriky tak mal vypísané koľko míľ je odtiaľ tam a podobne. Takisto mal vypočítané koľko míľ je z Berlína do Trstenej. Vyzýval môjho otca, aby išiel pozrieť jeho syna, ktorý bol narukovaný vo vtedajšom západnom Berlíne. Otec odpovedal, že tam ho nepustia. Tak sa stal môj otec zlým, ktorý nemá ani cit, a ani vzťah k rodine. V každom liste poslal 1 dolár na „listové trovy“. Listy boli cenzurované zboku boli prelepené lepiacou páskou, a tak nám mama vždy za ten dolár v žilinskom Tuzexe kúpila cukríky. Jeho listy popretkávané šťavnatými výrazmi, ktoré ani na ten najbenevolentnejší papier nie sú vhodné, boli osviežením pre celú rodinu, aj keď musím povedať, že niektoré pasáže nám ako deťom taktne zamlčali.

Strýko Ignác Trstenský, babkin brat, aj s odstupom času ostal v mojich spomienkach ako svojrázna postava z rodinného albumu.

Daniela Wolfová, rod. Pafčugová

(Spracovala Oľga Löbbová)

Pani Johana Trstenská (Kavoňová) sa narodila v Trstenej 24. septembra 1901 ako prvé dieťa zo šiestich detí obuvníkovi Martinovi Trstenskému – Kavoňovi a Žofii, rod. Štefanidesovej. Súrodenci Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin. Ľudovú školu vychodila v Trstenej, odkiaľ si ju na štúdium do Szatmár- Némethy (dnes Satu Mare v Rumunsku) odviedli sestričky satmárky.

Prvá svetová vojna v r. 1917 predčasne ukončila jej štúdiá a vrátila sa do Trstenej. Po 1. svetovej vojne s nedokončeným štúdium sa chcela vrátiť do kláštora a nastúpiť dráhu rehoľnej sestry. Nestalo sa tak. Začala učiť ako pomocná učiteľka v Schwanzbachu, Pruskom, Zábiedove, Brezovici, v Levoči.

Nebola jej maďarská škola uznaná a po tretí raz sa pokúsila vstúpiť do kláštora v Nitre, kde aj v 35 roku svojho života ukončila učiteľský ústav. Výsledky jej záverečnej práce ocenil aj Otec arcibiskup Kmeťko osobitným vyznamenaním.

Odišla s aprobáciou slovenčina, zemepis a dejepis na Východné Slovensko, kde pôsobila vo Dvorciach, Humennom, Udavskom, Ľubiši, Michalovciach, Svidníku. Bola zároveň organistkou na dedinách kde učila. Na Východe Slovenska ju zastihla 2. svetová vojna, vrátila sa do Michaloviec a odtiaľ po skončení vojny v r. 1951 do Trstenej V mimoškolskej činnosti ako prvá založila ochotnícke divadlo a hrávala divadlá s mladými Trstenčanmi. Aktívne podporovala založenie hudobnej školy v Trstenej. Pomohla židovskej rodine Bercikovcov pri prenasledovaní židov. Ich dcéru zobrala do chlapčenskej triedy gymnázia vtedy, keď ju chceli pre jej pôvod vyhodiť s katolíckeho gymnázia.

Jej plodný život zanechal stopu nielen v žiakoch, ale aj v kresťanskom živote. Patrila medzi zakladateľov Katolíckej jednoty na Východnom Slovensku, spolu s doktorom teológie Hlaváčom, pápežským prelátom Viktorom Trstenským pomáhali rodinám v núdzi a misiám v zámorí. Tak vychovala na diaľku troch kňazov a podporovala i štúdium Jozefa Mríza z Ľubiše v kňazskom seminári.

Po návrate do Trstenej si slobodná a nikdy nevydatá, ako prvá v Žilinskom kraji adoptovala dcéru svojej sestry Viktórie 18 mesačnú Oľgu Jankoľovú, ktorá po adopcii nosila jej meno Trstenská a ktorú vychovala až do dospelého veku, skončenia strednej školy a vydaja .

Pre svoje názory a zásadovosť vo viere bola vyhodená zo školských služieb, pri kolektivizácii odmietla podpísať rodičovský majetok a nezriekla sa viery. Preto bola prepustená zo školstva i napriek tomu, že bola vyhlásená za najlepšiu pedagogičku v Žilinskom kraji. V šesťdesiatych rokoch bola jediná školiteľka praktikantov pre 1. stupeň z Pedagogickej školy v Tvrdošíne v okrese Trstená.

S aprobáciou na II. stupeň dobrovoľne učila 47 rokov iba prvákov. Venovala sa chorým a postihnutým deťom vtedy ešte v neznámom pojme ako integrovaná trieda. Učila nemčinu a hru na klavíri.

Šírila osvetu vďaka svojej nemčine, maďarčine a poľštine a svojmu ráciu, kde zbierala neprístupné informácie, hlavne z rádia Vatikán, ktoré potom medzi Trstenčanmi primerane aj rozširovala. Bola v stálom kontakte s Msgr. Viktorom Trstenským aj vtedy, keď bol v nemilosti iných. Starala sa o komunistami zneprístupnený františkánsky kostolík na námestí v Trstenej a udržiavala ho v poriadku i napriek tomu, že sa v ňom nesmeli konať obrady. Tam naučila i Oľgu – adoptívnu dcéru – hre na organ, ktorá potom od r. 1961 do 1968 doprevádzala dovtedy tiché sv. omše vo farskom kostole v Trstenej a v nedeľu v Brezovici a Zábiedove, kde organovú hudbu komunisti zakázali od začiatku socializmu.

Jej sociálna a humánna starostlivosť o ľudí v núdzi bola príslovečná. Nikdy nečakala na prosby núdznych. Jej pomoc si pamätá nejedná rodina na Orave, pri požiaroch v Jasenici, Dlhej a pod. , ale aj za hranicami regiónu.

Po vydaji adoptívnej dcéry sa venovala výlučne duchovnému životu. Ochota slúžiť Bohu a Cirkvi sa jej stala osudnou, keď na ceste do kostola, ktorý pravidelne otvárala ráno o piatej ju zrazila dňa 30.10.1980 Avia a zraneniu podľahla 18.11.1980. Takmer všetky úspory s vedomím svojej dcéry darovala Vatikánu, o čom je písomná zmienka na fare v Trstenej. Pochovaná je vedľa svojej starej matky Johany Štefanidesovej na Hýbli v Trstenej .

Osoba Viktora Trstenského je priamo spojená s bojom proti komunizmu na Slovensku. V novodobej histórii rodu dosiahol najvyššie a najčestnejšie postavenie vo sfére duchovného a svetského života. Do seminára v Spišskej Kapitule vstúpil roku 1926. Kňazské svätenie prijal z rúk otca biskupa, Jána Vojtaššáka, roku 1931 (29. júna).V roku 1935 sa stal farárom v Reľove. Neskôr, v roku 1938, dostal novú faru v Dolnom Kubíne. V časoch druhej svetovej vojny ho otec biskup Vojtaššák poveril funkciou školského inšpektora. Pápež Pius XII. ocenil bohatstvo jeho viery, potvrdené mnohými záslužnými skutkami, titulom Monsignora a následne ho vymenoval za člena pápežskej Rady ostražitosti (Consilii et Vigilantia). V časoch komunistickej tyranie bol viackrát súdne trestaný a uväznený za svoje procirkevné postoje a otvorený nepriateľský vzťah proti komunizmu. Prešiel väznicou na Pankráci v Prahe, Ilavou, pracovnými tábormi a väznicami v Jáchymove, Prievidzi, Novákoch a na ďalších dvadsiatich štyroch miestach. Napísal mnoho kníh z prostredia väzníc alebo jeho zápasu o slobodu vyznania a svedomia počas komunistického režimu (napr. Sila viery, sila pravdy, Ako svedectvo, Menej ponôs, viac modlitieb a boja za pravdu, Fragmenty, ďalšie bolestné výlevy duše, Nemohol som mlčať atď.). Prezident Slovenskej Republiky, Rudolf Schuster, ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Dňa 4. januára 1994 bol Viktor menovaný za honorárneho preláta a člena najvyššej trónnej asistencie pápeža Jána Pavla II., s následným právom členstva v Ráde meča a klobúka (Ordini di Cappa i Spada). K titulu pápežského preláta sa aicky pripája funkcia tajomníka (cubicularius intimus adlectus supra numerum) a komorníka (cubicularius honorarius) Svätého Otca, Jána Pavla II. Viktor Trstenský ako jediný spomedzi potomkov šľachticov na Slovensku môže používať kráľovský purpur a tak sa stal formálne najvyššie postaveným šľachticom na Slovenku.

Viktor a jeho súrodenci sú deťmi Jozefa (* 25. marca 1860, † 27. mája 1944) a Márie Abaffyovej (* 15. mája 1869, † 9. mája 1955). Náhrobný kameň rodičov.

Msgr. Viktor Trstenský s autorom publikácie pánom Denisom Pongráczom v roku 2003.

Msgr. Viktor Trstenský vždy v čase Vianoc a Veľkej noci si spomenul na rodinu a priateľov, ktorým zasielal pozdravy so svojimi príhovorom.

 

† † †

Dňa 7. decembra 2006 o 22.40 hod. v kruhu bratov a sestier v Cirkvi a po prijatí všetkých sviatostí dotĺklo šľachetné srdce Msgr. Viktora Trstenského. Bolo to v 99. roku jeho života a 76. roku kňazstva.

Prvá svätá omša sa konala dňa 11. decebra 2006 o 18.15 hod. vo farskom Kostole sv. Martina v Trstenej. Omšu celebroval Vdp. dekan Michal Tondra, dlhoročný kňaz v Trstenej. V rozlúčkovej kázni Vdp. Martina Kolejáka sa akcentovala najmä myšlienka „Beda národu ak nemá prorokov“. Za rodinu sa rozlúčil s Msgr. Viktorom Trstenským jeho prasynovec Mikuláš Trstenský. Pohrebné obrady so svätou omšou sa konali dňa 12.decebra 2006 o 10.00 hod. vo farskom Kostole sv. Martina v Trstenej. Pohrebné obrady vykonal spišský diecézny biskup Mons. František Tondra. Pohrebnú omšu celebroval košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč spolu so spišskými pomocnými biskupmi Mons. Andrejom Imrichom a Mons. Štefanom Sečkom, prešovským eparchiálnym biskupom Mons. Jánom Babjakom a prítomnými kňazmi. Msgr. Viktor Trstenský je pochovaný spolu so svojimi rodičmi a sestrou na cintoríne v Trstenej.

 

 

 

---

Reč prednesená JUDr. Mikulášom Trstenským dňa 11.decembra 2006 na Svätej omši v kostole sv. Martina v Trstenej:

Vážení smútiaci! V mene smútiaceho rodu Trstenský mi ako prasynovcovi pripadla ťažká úloha rozlúčiť sa s naším drahým zosnulým Msgr. Viktorom Trstenským.Odišiel človek! Odišiel kňaz! Odišiel Strýčko!

Pod týmto pekným oslovením „Strýčko“ ho poznala celá naša rodina. Nielen jeho netere a synovci, ale už aj jeho prapranetere a praprasynovci. V rodine stačilo povedať „Bol som u Strýčka“, a každý vedel kto je Strýčko. Na rodinných návštevách sme počúvali jeho niekedy až neuveriteľné príhody a zážitky najmä z obdobia keď bol väznený. Stačilo to, aby človek veľmi rýchlo pochopil nespravodlivosť zriadenia, ktoré už pominulo.

Chodili sme k nemu aj po rady. Ako príklad môžem spomenúť jeho neter, ktorá ako vdova zvažovala, či sa druhý krát aj vo vyššom veku vydá. Strýčko jej na túto otázku odpovedal: „Ľudia nemajú žiť sami“. Je to doteraz šťastné manželstvo. A ak sa ich niekto spýta, ako je to možné, že sa nikdy nepohádali, dostanú odpoveď (keďže žijú v USA): We respect each other t.j. My rešpektujeme jeden druhého!

Príbuzní s láskou pomáhali aj jemu. Spomíname na jeho nebohú sestru Katarínu, ktorá žila v USA, a s ktorou mali veľmi pekný vzťah. Dožila sa požehnaných 101 rokov a leží na cintoríne v Trstenej. Je symbolické, že budú pochovaní v spoločnom hrobe. V rodine sa traduje, že Katarína pašovala jeho rukopisy napr. Životopis pána biskupa Vojtaššáka do zahraničia cez bývalé československé hranice na vlastnom tele, skryté pred očami štátnej bezpečnosti. Rukopis vyšiel v Kanade. Strýčko ho vydal pod pseudonymom Vincent Tatranský – Rímsky. Avšak všetci vedeli kto je autor tohto životopisu.

Treba však pripomenúť aj to, že v období socializmu bolo priznanie sa k príbuzenskému vzťahu so Strýčkom naozaj nebezpečné. Veď jedna z prvých otázok na personálnych a kádrových útvaroch v podnikoch a školách bola: „Je Vám ten farár Trstenský nejaká rodina?“

Čo sme na ňom najviac obdivovali?

Myslím si, že to bola jeho viera v Pána Boha a v poslanie, ktorým ho Pán Boh na zemi poveril. Mal svoj veľký cieľ za ktorým neustále išiel. Nezlomili ho ani v komunistickom väzení. Spoluväzni spomínali na jeho pokojné, ale pevné slová: „Pán Boh dopustí, ale neopustí“. Je to posolstvo aj pre nás mať svoj cieľ a neochvejne ísť za ním. Veľký dojem na nás urobil Strýčko, keď sme ho videli už ako 90 ročného pracovať na počítači. Nebál sa ani spoznávaniu nových vecí. Zámerne som na začiatku spomenul rod Trstenský. Bolo to preto, že rod Trstenský má v Trstenej hlboko zapustené korene. Je pravdepodobné, že rod Trstenský je rodinnými väzbami spojený aj so zakladateľmi Trstenej. Z rodu Trstenských sa niekoľko storočí volili dediční richtári v Trstenej. Oni zveľaďovali Trstenú nielen v majetkovom, ale aj duchovnom rozmere. Spomenieme len Mariánsku úctu v Trstenej a na Orave vôbec, ktorá bola zvýraznená milostivým obrazom Matky Božej. Tento obraz dostalo mesto Trstená hneď v počiatkoch. Obraz bol veľmi podobný obrazu na Jasnej Hore, v Čenstochovej. K tomuto obrazu v Trstenej putovali za podpory richtárov Trstenských veriaci vo veľkom počte takmer 300 rokov, a to až do roku 1683. A práve tu by sme mohli hľadať aj ďalšiu významnú črtu nášho Strýčka, a to veľkú úctu k Matke Božej. Na úctu, ktorú mesto Trstená sprevádza prakticky od jeho založenia a je vyjadrené v jeho erbe.

V rode Trstenských bolo a je veľa kňazov, ale aj matka predstavená a misionár. Z kňazov si spomíname na jeho synovca Emila.

Vážení smútiaci!

Je veľmi symbolické, že deň pred smrťou nášho drahého strýčka, monsignora a pápežského preláta vyšiel v časopise Slovenka posledný rozhovor s ním. Keď sa ho pani redaktorka pýtala, prečo to všetko robil odpovedal: „Pán Boh si ma na to vybral, Pán Boh ma na to predurčil.“

Odišiel človek! Odišiel kňaz! Odišiel Strýčko!

Odišiel velikán rodu Trstenských, odišiel velikán z Trstenej po ktorom dlho zostane prázdne miesto.

Česť jeho pamiatke!

---

Purpurový Monsignor
Uvedený článok bol publikovaný v časopise Slovenka č.50 ročník 2006.

Spomedzi potomkov šľachticov na Slovensku môže používať ako jediný kráľovský purpur, a tak je formálne najvyššie postaveným žijúcim šľachticom na Slovenku. Svojmu pôvodu však nikdy nepripisoval dôležitosť. Dnes už 98-ročného Viktora Trstenského viac zamestnávali komunisti, s ktorými ako katolícky kňaz zápasil celý život.

O osude Msgr. Viktora Trstenského som vedela dávnejšie. Stretnutie s ním som plánovala takmer tri roky. Prednedávnom mi ho sprostredkoval jeho prasynovec. Uskutočnilo sa v jeho rodnej Trstenej, kam sa vrátil pred tridsiatimi rokmi. V dome, kde žije od roku 1974, kedy ho poslali na nútený odpočinok a ktorý mu veriaci z 200 km vzdialenej Starej Ľubovne postavili na mieste rodičovskej hospodárskej budovy. Napriek tomu, že starý pán prežil v živote viac utrpenia ako radosti, bol v pomerne dobrej forme. Rozpamätával sa na konkrétne úseky svojho života, no najviac na stretnutia s komunistami. Vo zväzkoch ŠtB  bol totiž pod registračným číslom 8191 a pod krycím menom „Klérik“ vedený ako nepriateľská osoba. Sledovali ho, na Slovensku sa o ňom jednoducho vedelo, a priznať sa k nemu, bolo v tých časoch nebezpečné aj pre jeho príbuzných. On sa však nikdy nevzdával…

Šľachtický pôvod sa potvrdil v Amerike

To, že Trstenskí majú zemiansky pôvod sa v rodine vedelo, no nezaoberali sa tým. Neexistovali žiadne dokumenty, žiaden rodostrom. Do rúk to zobral po páde komunizmu až Viktorov prasynovec – Mikuláš Trstenský. „Keď som bol v newyorskom v prístave Ellis Island, v múzeu prisťahovalectva, hľadal som pod sochou Slobody v zozname aj meno Trstenský. Vedel som, že nejakí sa tam vysťahovali ešte pred rokom 1918 a prišli práve cez tento prístav. Moja intuícia bola správna, našiel som tam všetko“, povedal mi Mikuláš. „Vtedy som si pomyslel: V Amerike vedia o našom rode a my na Slovensku nič? To ma tak nakoplo, že som začal pátrať. Náhodou som zistil, že v Bratislave je pobočka americkej firmy, ktorá sa zaoberá rodmi, a tak sa to akosi celé začalo“. Mikuláša Trstenského sa ujal Denis Pongrácz, genealóg a heraldik, ktorý potom napísal o ich rode samostatnú knihu. Odvtedy chodia spolu po rodinách, hľadajú jeho príbuzných nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Trstenskí žijú okrem Slovenska v Maďarsku, v Čechách, v Kanade, USA a v Anglicku.

Z histórie rodu Trstenských

Trsztyenszky bolo priezvisko pôvodne šoltýskej, neskôr šľachtickej rodiny, ktorej po predkoch zdedené sídlo sa nachádzalo v mestečku Trstená v kraji Orava. Ferdinand III. v roku 1638 udelil Andrejovi Trstenskému, jeho potomkom a súrodencom šľachtické práva s právom používať erb. Trstenskí sa následne stali členmi oravskej šľachtickej komunity. Prvým známym príslušníkom rodu bol trstenský šoltýs Martin Trstenský. Šoltýs bol označovaný ako vojt (fojt) alebo woyt, teda richtár. Martin sa narodil pravdepodobne okolo roku 1580. Na svoje časy bol zrejme majetný človek, ale aj šikovný hospodár, pretože napriek požiarom a rabovaniam rôznych vojsk, zdedený majetok rozmnožil. Šoltýs Martin Trstenský pokračoval v boji za šoltýske práva rodiny Trstenských. Výsledkom tohto boja s panstvom Oravského zámku o šoltýske privilégia bolo ich potvrdenie kráľom Matejom II. ešte za jeho života. Martin si uvedomoval silu vzdelania. Podľa záznamov v kronike Lehotského sa uvádza, že jeho synovia Andrej a Martin študovali na Krakovskej univerzite. Žil asi do roku 1650, keď sa už ako richtár spomína jeho syn Juraj. Martin je najstarším zatiaľ poznaným predkom všetkých príslušníkov rodu používajúcich priezvisko Trstenský. Andrej Trstenský bol asi najstarším synom trstenského šoltýsa Martina Trstenského a dosiahol významné postavenie v správe Oravského panstva. Stal sa provízorom na Oravskom hrade. Z ich majetkov sa však nezachovalo nič, všetko sa rozdrobilo.

7 rokov za mrežami

Msgr. Viktor Trstenský pochádza z vetvy richtárskej. Je synom Jozefa, ktorý sa v roku 1886 ako 26-ročný oženil s Máriou. Tá pochádzala z jedného z najznámejších a zároveň aj najstarších rodov v Oravskej stolici – z rodu Abaffy, ktorí vlastnili kaštieľ v neďalekej Hornej Lehote. Spolu  mali deväť detí: Jozef bol farmár, Štefan veľkoobchodník, František roľník, Anton obchodník, Martin železničiar, Katarína a Mária  domáce, Ruženka zomrela ako 3 – mesačná. Jozef, Štefan a Katarína žili v Amerike. Z deviatich súrodencov zostal už len najmladší Viktor, ktorý bol údajne najmenší, a tak sa nehodil na fyzickú prácu, ale zato vedel aj tri hodiny rozprávať. Nečudo, že si vraj vybral povolanie kňaza. V novodobej histórii rodu dosiahol práve on najvyššie a najčestnejšie postavenie vo sfére duchovného a svetského života. Len pre zaujímavosť, v súčasnej rozvrstvenej rodine Trstenských sú traja kňazi. Viktor ovláda niekoľko jazykov – anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, francúzsky, latinsky. „Narodil som sa v rodine maloroľníka. Naše bývanie bolo skromné: jedna drevenička, jedna izba, kuchynka. Ráno modlitba, večer modlitba, vo dne práca. Rodičia nás učili, aby sme Boha milovali a ľuďom boli prospešní. V ľudovej škole učili františkáni. Už v mladosti som sa rozhodol, že pôjdem do duchovnej služby“, spomína Viktor. Do seminára v Spišskej Kapitule vstúpil roku 1926. Kňazské svätenie prijal v roku 1931 z rúk biskupa Jána Vojtaššáka. Ten ho potom poslal do Levoče, kde vyučoval náboženstvo v školách, pracoval v rôznych spolkoch. V roku 1935 sa stal farárom v Reľove, neskôr dostal novú faru v Dolnom Kubíne. V časoch druhej svetovej vojny ho otec biskup Vojtaššák poveril funkciou školského inšpektora. Pápež Pius XII. ocenil bohatstvo jeho viery, potvrdené mnohými záslužnými skutkami, titulom Monsignora a následne ho vymenoval za člena pápežskej Rady ostražitosti. V roku 1948 bol dokonca navrhnutý za biskupa, v tom čase bol však zavretý, takže z toho vzišlo. Spolu 7 rokov a 4 mesiace prežil vo väzení a v pracovných táboroch, kde v časoch komunistickej tyranie bol viackrát súdne trestaný a uväznený za svoje procirkevné postoje a otvorený nepriateľský vzťah proti komunizmu. „Jeden rozsudok sudca odôvodnil nasledovne: … hoci sa nepreukázalo, že Viktor Trstenský uvedený trestný čin spáchal, ale vzhľadom na svoje vzdelanie a postavenie ho spáchať mohol, a preto sa odsudzuje… A tak som prešiel väznicou na Pankráci v Prahe, Ilavou, pracovnými tábormi a väznicami v Jáchymove, Prievidzi, Novákoch – spolu dvadsiatimi štyrmi miestami“. Všade, kde sa však  monsignor objavil, väzni sa potešili. Vo väzniciach slúžil tajne omše, hostie si vyrábal z chleba. Z prostredia väzníc napísal mnoho kníh, ďalšie rozprávajú o jeho boji proti komunizmu, jedna z nich je životopis biskupa Vojtaššáka Sila viery, sila pravdy. Dohromady ich je 17.

Písal listy Husákovi, aj Colotkovi

Za totality vzbudzoval na jednej strane strach a hnev preto, že ho nemohli umlčať, na druhej strane obdiv a úctu tých, ktorí stáli verne na strane cirkvi. V duchovnej správe bol 22 rokov, 38 rokov nemal štátny súhlas a nemohol verejne pôsobiť ako kňaz. Vtedy pracoval ako lesný robotník a skladník. Bol pod stálym dozorom ŠtB, ktorá sa mu neustále vyhrážala. „Často mi robili domové prehliadky, vzali mi 2 písacie stroje, fotoaparát, peniaze a množstvo kníh. Pri každej prehliadke som o niečo prišiel a bol dlho vypočúvaný. Takýto život mi priniesol ale aj svoje ovocie. Získal som mnohých veľmi cenných priateľov. Po zdravotnej stránke mi ale zostali choroby: najprv sa mi rozpadol pravý bedrový kĺb, ktorý mi neskôr museli nahradiť umelým, okrem toho mám percepčnú poruchu sluchu ťažšieho stupňa obojstranne, nehovoriac o operáciách žlčových kameňov, zápalu slepého čreva, mám ischemickú chorobu srdca“, hovorí Viktor. Napriek všetkým ťažkostiam sa nevzdával, ale snažil sa byť osožným na svojom mieste. Bývalý prezident Rudolf Schuster ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. Triedy. V roku 1994 bol menovaný za honorárneho preláta (vysokého cirkevného hodnostára pri Svätej stolici) a člena najvyššej trónnej asistencie pápeža Jána Pavla II., s následným právom členstva v Ráde meča a klobúka. K titulu pápežského preláta sa aicky pripája funkcia tajomníka a komorníka Svätého Otca, Jána Pavla II. Viktor Trstenský ako jediný spomedzi potomkov šľachticov na Slovensku môže používať kráľovský purpur, a tak sa stal formálne najvyššie postaveným žijúcim šľachticom na Slovenku. „Bol som 7 razy nad hrobom, ale Pán  Boh povedal nie, ešte musíš na zemi byť, tak som tu. Neviem dokedy. Komunisti ma „kŕmili“, mal som 40 kíl váhy. Vyhlásili ma za nebezpečného človeka. A to iba preto, že som pracoval s mládežou“, povedal nám pri rozlúčke Msgr. Viktor, ktorý celý život písal listy ústavným predstaviteľom Slovenska – pred rokom 1990, aj po ňom. Prečo to robil? „Usiloval som sa povedať ľuďom pravdu – čo je komunistický systém a ako treba proti nemu pracovať“. V listoch obhajoval občianske práva a upozorňoval na deformácie v spoločnosti. Našli sme tam aj listy Gustávovi Husákovi, aj Petrovi Colotkovi. Toho učil na gymnáziu. Po páde komunizmu paradoxne písal Colotka listy jemu. Dnes je Viktor Trstenský už na zaslúžilom odpočinku, no stále slúži omše v dome, kde býva. Navštívili ho tam tisícky ľudí. Ak by mu to však zdravie dovoľovalo, najradšej by sa veriacim prihováral v kostole. Aj vo svojom vysokom veku je stále plný elánu.

Autorka článku: Alena Horváthová-Čisáriková, foto: Ramon Leško a archív Mikuláša Trstenského a Denisa Pongrácza

---

ČRIEPKY ZO ŽIVOTA PÁPEŽSKÉHO PRELÁTA Msgr. VIKTORA TRSTENSKÉHO

Napísala Oľga Löbbová

Návrat z Pankráca

Mala som okolo desať rokov, keď sme sa často stretávali s tetou Irenkou – švagrinou pána preláta. Moja stará mama – Žofka Trstenská ho volala menom, on ju volal krstná mať, ale moja maminka mi vysvetlila, že aj keď sme rodina s pánom prelátom, patrí mu uznanie, lebo je tak vysoko postavený kňaz, že nie sme ani ako rodina hodní volať ho menom, alebo familiárne oslovovať. Pýtala som sa, prečo teda ho jeho netere a synovci oslovujú strýčko. Vysvetlila mi, že oni sú mu najbližšia rodina, ale všetci ostatní by mu mali hovoriť pán prelát a to preto, že keby nebolo komunistov, bol by vedľa Sv. Otca, sedel by za ním v prvom rade a on môže na rozdiel od iných kňazov kedykoľvek prísť do Vatikánu, vždy je tam vítaný. Pri prípadnej kríze v Cirkvi, ak nebude dostatok biskupov, môže zastupovať aj biskupa. Tak sme si celá rodina Trstenských – Kavoňovcov, ako nás volali podľa prímenia (pán prelát patril do vetvy Franckovcov) na titul pán (alebo otec) prelát.

Pamätám sa, že teta Irenka bola veľmi nešťastná, lebo sa už rok hovorilo o tom, že pustia z Pankráca pána preláta domov, že mu zmenili a skrátili trest. Celá rodina bola prichystaná, povolili jej dokonca návštevu vo väznici na Pankráci, ale iba jej a nie jeho bratovi Antonovi, dostala to na papieri. Keď prišla k bráne väznice, návšteva jej bola odmietnutá. Údajne pán prelát porušil poriadok väznice, čo bola zámienka na týranie preláta i rodiny. Musela sa vrátiť do Trstenej, čo vtedy znamenalo celý deň a celú noc cesty vlakom. Bola chorá na srdce a zdraviu jej taký šok nepomohol. Bolo prirodzené, že žiaľ našiel cestu aj v jej ponose na ťažký kríž a na to, prečo sa nespráva ako sa má, keď čakal návštevu. Maminka jej vysvetlila, čo poznala z rádia Slobodná Európa, ktoré sa u nás denne počúvalo v slovenčine, maďarčine, nemčine, poľštine a ruštine, ale aj z Rádia Vatikán, ako vyzerá týranie politických väzňov a že jednou z metód je aj takéto upieranie návštevy. Nakoniec sa však Boh zmiloval a potvrdili jeho skrátený trest.

Návrat domov bol pre pána preláta tichý. Len ľudia si pošepkávali, akoby prišiel najväčší vrah a zlodej do Trstenej, že už je tu, už ho videli, že sa s nikým nerozpráva len odpovie na pozdrav. Komunisti ho sledovali na každom kroku, kde sa po meste pohol. Kresťania ho z diaľky úctivo pozdravili, niektorí ledva úklonom hlavy, aj rodina sa nesnažila na ulici, báli sa prihovoriť mu. Moja maminka v tom čase učila prvákov. Patrila medzi tých, čo sa za vieru ani ako učitelia nehanbili a verejne sme chodili do kostola. Dokonca som bola ako jediné učiteľské dieťa prihlásená verejne na náboženstvo až do siedmej triedy, kedy už prestalo toto vyučovanie na školách. Bol jej svetlým príkladom a vždy hovorila, že by sa ani Bohu, ale ani prelátovi nevedela pozrieť do očí, keby sa skrývala. Nakoniec, obaja sa poznali nielen z rodiny, ale aj zo zamestnania ešte z Levoče, kde učila vtedy, keď on tam bol v pastorácii.

Pravidelné prechádzky pod horu Hálečkovú absolvoval pán prelát denne od druhej hodiny do tretej. Potom sa modlil v kostole od tretej do 15.30 a to 365 dní do roka. Vedeli sme, že pôjde po kraji cesty až pod Hálečkovú. Potom sa vráti a pôjde hore Veľkým radom (tak sem volali Hatalovu ulicu) do kostola, tam sa pomodlí a pôjde domov. Až ako dospelá som pochopila, že to bola jeho misia a kázeň zároveň. Nechcel upútať pozornosť ľudí na seba, ale ak sa náhodou prihovoril boli to slová takého typu: „no, Olina, rastieš, rastieš, ale aj duchovne tak rastieš?“ Tie slová mi vryl ako brázdu, hoci mi neboli príjemné, lebo ako dieťa som im dosť dobre neporozumela a keď som dostala vysvetlenie, že každý bude súdený podľa toho, ako dostal od Boha a výchovy nadelené, že sa k svojej viere musí správať zodpovedne ako k daru, pochopila som, že jeho misia má byť práve ukážkou pokory a poslušnosti, aj keď som bola vtedy ešte veľmi mladá.

Zakrátko, keďže mu odobrali štátny súhlas na vykonávanie kňazstva nastúpil do práce ako skladník v Konštrukte Bílovec vo fabrike pri železničnej stanici. A znova to boli pravidelné cesty, podľa ktorých si mohli ľudia hodiny naprávať: o 5.40 do práce poza kostol a o 14.10 cestou od stanice z fabriky smerom do kostola, kde kľačal do pol štvrtej a modlil sa. Maminka mi vysvetlila, že sú to hodiny, kedy Kristus visel na kríži a preto je to čas na intenzívnu modlitbu aj pre kňaza, ale aj pre veriaceho. A tak misia pána preláta nechala svoju stopu. Aj ja som začala denne chodiť v tom čase do kostola. Ráno som odohrala na organe svätú omšu, po škole som sa zastavila aicky pred sochou nádhernej Lurdskej Matky, alebo v malej kaplnke pri Matke Božej, ktorá mi v časoch sebaľutovania, že nemám rodičov bola všetkým. Tam som nechávala radosti, žiaľ i prosby, svoje straty i nálezy. Častokrát sme sa stretli v kostole tak, že sme tam obaja ticho rozjímali pred sviatosťou. A cestou z kostola nezabudol na rady do života, tam nás predsa nikto nevidel…

Naučil ma o všetko Boha prosiť, hoci mi nehovoril ako, ale stačil mi jeho príklad. Pomohol mi pochopiť, že sa zbytočne trápim tým, či milovať alebo nenávidieť za životný údel a dve matky čo len jednu z nich. Ukázal mi, prečo je to darom Božím. Inak by som nedostala zvlášť výchovu, keď si ma maminka osvojila. Doma by sa mi nebol mal kto venovať. Učil ma trpieť, ak mi i verejne ubližovali zo závisti, či žiarlivosti. Vysvetlil, že to hodno hovoriť len Bohu pred oltárom. Primäl ma bez slova k tomu, aby som denne kľačala s ružencom pred Matkou Božou. I to bola tá jeho misia a u mnohých v Trstenej i všade, kde ho vídali kľačať a modliť sa v tichej odovzdanosti.

Dnes viem, že i vďaka jemu som si vyprosila v malej kaplnke svoj celý život – pevnú vieru v Boha a jeho milosrdenstvo, vymodlila manžela, deti, ich zdravie. Tu sú korene i rehoľných povolaní a Noémi. V ťažkých chvíľach mi zostal vtedy len on – pán prelát ako príbuzný a jediná opora. U neho som našla vždy pomoc v takej forme, akú som práve vtedy potrebovala…

Mučenie v žalároch.

Bolo to v lete roku 2004 v Trstenej. Spomínali sme spolu s p. prelátom na časy väzenia a to, ako ho bezdôvodne zobrali zo Starej Ľubovne. Rozprával o tom, ako zversky sa vedeli smiať eštebáci na každom jeho slove. Ako sa vedeli vyžívať aj v mučení. Opýtala som sa, čo bolo najťažšie vydržať.

„Predstav si – hovoril, že by ti zviazali ruky a nohy dokopy za chrbát a musela by si v kľači zostať najmenej tri hodiny. Potom nás zavliekli pred výlevku, museli sme skloniť hlavu pod vodovodný kohútik a nechali nám kvapkať vodu na hlavu niekoľko hodín. Skús si to doma a uvidíš, aké je to mučenie.“

Prišla som domov a naozaj som si kľakla do vane, pustila vodu kohútikom do stavu pravidelne kvapkajúcej vody. Sklonila som hlavu a začala počítať minúty. Predstavila som si, aké je to jednoduché, veď to sa muselo dať vydržať. Aj keď je studená voda, aj tak to nemôže byť týranie až také kruté… Len desať minút som silou vôle držala hlavu pod kvapkou vody za obetu a pokánie, aj s modlitbou, ale viac som nevydržala. Hlava ma rozbolela do takej migrény, že mi bolo celý deň zle. Seklo ma v krížoch a mala som pár dní čo robiť, aby som vládala chodiť nepokrčená do dvoch koncov. A to ma pritom nikto nesácal, nebuchnátoval za to, že nekľačím rovno, ani nekopal. Pochopila som, že toto strašné týranie musel vymyslieť ten, kto chcel útočiť na zdravý rozum človeka, aby ho priviedol až do šialenej bolesti hlavy tak, aby rezignovala obeť mučenia. Takto trýznili takmer všetkých kňazov a takmer vo všetkých väzniciach to používali za socializmu podľa prelátových slov.

––––––––––––––––––––––––––

Keď slávil osemdesiatku veku, boli sme mu gratulovať. Môjho manžela Juraja vyzval, aby sa zapísal do písanky. Opýtal sa, na čo mu to je? Odvetil mu ako vždy vtipom: „Keď ťa zavrú, aby si vedel za čo“. Opýtala som sa, ako znášal, keď ho zobrali zakaždým. Tvrdil, že aj on mal chvíle, keď sa Boha pýtal, „prečo?“. Je v ľudskej prirodzenosti, že chce odpoveď na otázky, ktorým nerozumie. A predsa keď videl, ako trpia duševne tí, čo Boha nemajú a nevzývajú ho, cítil sa poctený, že môže trpieť.

Naučil ma žiť život tak, že ja môžem trpieť, ak chcem, že ľahšie znesiem kríže, ak ich dobrovoľne prijmem, lebo mám to komu (Bohu) povedať. Poznal moje osamotenie, ktorým som roky trpela preto, že sa ma mama zriekla a tak ma vyčlenila z rodiny. Pomáhal mi znášať vlastný kríž a ja som k nemu často chodila najprv do manzardky v Trstenej za kostolom, potom do Starej Ľubovne, potom do jeho domu. Bol mojím spovedníkom a duchovným vodcom i otcom a po smrti nevlastnej matky mi nahrádzal rodinu. Vedela som si predstaviť, ako trpel, keď ho ani vlastní nezastali. Lebo sa báli o zázemie a sociálne istoty.

Chápala som, ako trpel, keď nemohol byť pri oltári. Len niekoľkokrát v živote pred nami vyznal, aké ťažké bolo nevidieť otca, matku, ako ťažko bolo byť silným, keď potreboval aj on útechu. Jedinou potechou mu boli sviatosti a Boh a to vysvetľoval neúnavne, že každý, kto má vieru v Boha, nemá prečo zúfať. Nech sa spravodlivo a nestranne pozrie na tých, čo neveria, akí sú nespokojní, nevyrovnaní. Možno práve preto, že necítia lásku, pochopenie a hlavne odpustenie. Toho je schopný len Boh.

Opýtala som sa, či naozaj dokázal odpustiť všetkým, čo ho týrali, čo ho neraz zapredali, ublížili mu svojím chovaním, postojom, neláskou, závisťou, či tyranom, ktorí ho mučili a mu ubližovali.

„Nemal som dôvod sa hnevať, veď to mali nakázané a zaslepene poslúchali. Samozrejme, že som povedal, ohradil som sa, vysvetľoval som, že ja budem na nich v modlitbe myslieť. Tieto myšlienky ma zachraňovali pred nenávisťou a bolestínstvom. A musím na obranu a chválu vyšetrovateľov povedať aj, že už OD SEDEMDESIATKY BOLI KU MNE DOBRÍ!!!! PO SEDEMDESIATKE, KEĎ MA AJ ZAJALI, UŽ MA NEBILI A NEKOPALI…“ Ešte dnes, keď si na túto vetu spomeniem, husia koža mi naskočí od hrôzy a obrovskej pokory, ktorú som v tej vete počula…

O kňazskej čistote

Raz som sa posťažovala, že hoci nie som žiarlivá, predsa mi záujem manželov o ženské pohlavie občas vadí. Odpovedal, že on je kňaz a keď vidí peknú ženu, pozrie sa s potešením na jej obraz, lebo by bol chorý a vadný, keby nevidel, ako ju Boh stvoril do krásy. Osmelila som sa a opýtala som sa, či ho nikdy nepremohlo pokušenie. Veď ľudské telo so svojou prirodzenosťou musí bojovať.

Vysvetlil mi pokušenie tela jednoducho: „To máš tak, ako so sladkosťami, alebo pijatikou. Okoštuješ, potom ešte, potom najprv potajomky, potom už stratíš kontrolu a potom si už závislý a nevieš si rady. Mal som to šťastie, že ma Boh uchránil pokušenia tak, že som nikdy na ženu nepomyslel, ctil som si svoju čistotu, ktorú som si zvolil ako kňaz. Vedel som o možnostiach a príležitostiach aj medzi kňazmi. Ale vyhýbal som sa aj medzi kňazmi takých príležitosti, kde sa hodovalo a pilo. Za to ma Boh odmenil, že nikdy, ani v žalári, ani mimo neho ma nenapadla túžba po žene. Dokonca keď sa mi vyšetrovatelia posmievali, že som chudák, lebo neviem, akú slasť mi žena môže poskytnúť a ukazovali mi to najhnusnejšie porno na fotografiách, Boh ma ušetril, že ani tie obrazy mi v pamäti neostali. Modlil som sa vždy, pri takomto týraní za tých, čo to ukazujú a za tie osoby na obrázkoch. Lebo to boli úbohé ženy, ktoré niekto zneužil.“

Pomohlo mi jeho vyznanie aj v manželskom živote. Ako mladá žena, tak ako každá, som sa naučila žiť prirodzenú sexualitu v manželstve podľa Božích a cirkevných zákonov. Porodila som osem detí, ktoré sme prijali s láskou, lebo na začiatku manželstva lekári tvrdili, že nikdy deti mať nebudem. Strážila som si však zmysly, aby ma nenapadlo po jeho poučení pozerať, či rozptyľovať si život neprirodzenými predstavami.

Zelený štvrtok

Boli to už roky „oteplenia“ s predzvesťou socializmu s ľudskou tvárou. V Trstenej vtedy bol farárom Michal Marek. Ľudia ho mali radi, hlavne jeho veselú a vtipnú povahu. ŠTB mu dokonca tam raz nastrčili ženu, mladú vdovu, ktorej sa tento mladý a pohľadný farár doslova bál. Pamätám si, keď na faru nasilu umiestnili kanceláriu Červeného kríža, lebo má fara nadbytočné priestory, ako sa táto žena zakrádávala vyfintená do kancelárie farára. Mala smolu, lebo moja maminka – vtedy vyhodená zo školy pre nepodpísanie združstevňovania a odmietnutie stornovať moju prihlášku na náboženstvo – pracovala na Červenom kríži. Vždy „vetrala“ kanceláriu, keď ju zbadala, že sa plazí na poschodie za p. farárom, vždy otvorila dvere na chodbu s odôvodnením, že na ulici je prach a do ulice nemôže vetrať.

Ja som bola mimo vyučovania vždy bola pri maminke, teda i na fare. Hrávala som sa vo farskej chodbe, na dvore, alebo som hrala s pánom farárom na organe. Jemu – nebohému vdp Markovi (potom učil na Kapitule v seminári a dlho bol v Kežmarku a Poprade) ďakujem za to, že som ako 12 ročná mohla už hrávať na sv. omši vo farskom kostole v Trstenej.

Tento pán farár z času načas chodieval aj k p. prelátovi. Spočiatku sa len pri plote zastavil p. prelát pri ňom, lebo Marek pracoval zarovno s chlapmi pri prvej prestavbe fary. Potom som ho občas videla zájsť aj za monsiňorom do manzardky. Neviem, resp. len tuším, kto nosil tieto informácie mojej maminke, ale skutočne sa vtedy bála a modlila sa za oboch. Za preláta, aby nepodľahol a za farára Marka, aby naozaj to, že ho eštébáci uháňajú, nezneužil proti prelátovi. Prišiel Veľký týždeň – bolo to v rokoch 1964 – 1966, presne si nepamätám. Na Zelený štvrtok s údesom pozerali všetci do svätyne. Pán farár Marek sa tešil novým zmenám v liturgii a vehementne ich v Trstenej presadzoval, tak ako prikazoval II. Vatikánsky koncil. Na najvyššej stoličke na boku pri oltári sedel pán prelát ako najvyšší zástupca kňazstva v Trstenej. Zdesení boli veriaci, lebo sa zmenil ich zaužívaný pohľad, že p. prelát sedí vždy tesne pod chórusom v malej lavici. Ale zdúpnela aj inteligencia a tí, čo vedeli o trápení oboch kňazov, lebo dôsledky si vedeli predstaviť.

Na obrad umývania nôh sa opásal farár Marek, po prvýkrát v histórii Trstenej a obradov v kostole doniesol nádobu a umyl nohy prelátovi. Po kostole bolo cítiť len Božiu veľkosť, veriaci ani nedýchali. Tí nevedomí pochopili Markovu pokoru kňaza, tí informovaní to prijali ako kajúcne gesto spolubrata. Či meno Marek vo zväzkoch ŠTB je práve nášho bývalého p. farára, alebo iného Marka, sa mi nechcelo skúmať. Ale nech by ho tam zapísal ktokoľvek, som živým svedkom, že neudával kňazov a naopak – chránil, čo sa dalo v tých rokoch. Toto, čo urobil na Zelený štvrtok on, by si žiaden v Pacem in Terris, ani iný kňaz voči p. prelátovi verejne nebol dovolil.

Pohľad p. preláta bol pokorný a tichý. Hľadel na vitráže okien a bolo vidieť na ňom, ako spomína. Po rokoch mi povedal, že vtedy sedel od primícií prvý raz počas sv. omše vo svätyni. Od vysvätenia za kňaza nemal príležitosť verejne slúžiť sv. omšu v Trstenej. A farár Michal Marek mu dal miesto, aké mu patrilo. Stála som oproti a dívala sa na neho. Bolesť a svätosť sa spájali v priamej a čistej tvári, ktorá odzrkadľovala všetko – aj obavu, či ešte večer nezaklopú eštébáci a Zelený štvrtok neskončí pre oboch „na kríži“. A pokiaľ bol doma, ešte kým nešiel do pastorácie znova, na všetky výročité sviatky sedával už potom v presbytériu.

Auto a dary – prelátova bolesť

S potešením sme prijali správu, že Zentkovci nás pozvali zasa za kmotrovcov. Každý krst je schodkom do neba, hovoril p. prelát. Ešte s väčším zadosťučinením som sa žiadala previesť po vynovenej fare, ktorú som poznala ako starú budovu a počula som, ako sa snaží ju vylepšiť p. prelát. Veď Ľubovňania sa tešili a všade o tom rozprávali. Naozaj nádhera, ako sa to podarilo zrekonštruovať. Ja som si u neho mohla dovoliť otázku, kde na to zobral.

P. prelát ma ukľudnil, že veľkú časť dostal od sestry Kataríny, ale keďže kňaz nemá čo mať majetky, tak ich investoval, veď investuje sa teraz ako dobrý biznis a postaviť faru je biznis najlepší. Tu to má zmysel. Vychválil farníkov ako pomáhajú, aj tých z filiálok. Sama som videla, že sa snažia, aby sa fara čím skôr opravila a prinesú aj finančné dary.

„No povedzte mi, či ste stihli aj na povoz myslieť, keď hovoríte o filiálkach“ -opýtala som sa, poznajúc jeho skromnosť. Chcela som si zavtipkovať, radi sme sa prekárali, hoci ja len s veľkou bázňou a úctou, aby som ho v dobrom provokovala. Neverila som vlastným ušiam, keď povedal, že dostal od farníkov auto. Vtedy letel talianský poľský Fiat. Zdesená nad zmenou postoja voči bohatstvu som sa opýtala„ Vy máte vlastné auto???“

„Mám, – povedal. Novučičkého Fiata aj s garážou. Dostal som od farníkov, naozaj! Čo sa ti nezdá, že ja som na tom horšie ako ostatní kňazi, čo dostanú auto už k primíciám? Ja som dostal vtedy len požehnanie, a tak mi teraz farníci doplnili to, čo bežne robia novému kňazovi – kúpili mi do daru auto.“

Nechcelo sa mi veriť. Sprvu som protirečila, ale keď ma tvrdošijne presviedčal, že má auto a dokonca s garážou, pomaly ma opúšťali dobré pocity a vystriedalo ich sklamanie. Nechcelo sa mi veriť, že by tento človek po rokoch utrpenia, ponižovania, bolesti, s ktorým sme prediskutovali dobré i zlé toľké hodiny, ktorého zásady chudoby a pokory som si myslela, že poznám – odrazu vo farskom pohodlí a pastorácii všetko zahodí a potrebuje honosnú faru s kachličkami kupovanými v tuzexe a pred farou fáro najnovšej značky…. Už ani dary do fary sa mi nezdali také nezištné ako na začiatku. Musela som viditeľne ukázať sklamanie, ale postrehol moje myšlienky ako vždy. Načiahol sa na stole a zobral to, čo som si dovtedy nevšimla. Papierovú krabicu, z ktorej vytiahol maketu Fiata. „Tu som dostal auto, aby mi nebolo ľúto, že druhí majú a ja nie. Ako vidíš, je aj s garážou“… Vydýchla som si nahlas. Až teraz som si všimla bolesť v jeho tvári. Poznala som za tie roky, keď ho zabolelo niečo na ľuďoch. Zabolela ho moja neviera v neho a jeho chudobu.„A ja som sa už zľakla, že Vás pokazilo farské pohodlie…“

„Olina, tak málo mi veríš??? Vidíš, ako ľahko súdime aj toho kňaza, čo nás roky pozná a my jeho? Myslela by si si, že som zahodil všetko dobré naozaj???“ Hanbila som sa ako dieťa, ktoré pristihli pri klamstve. Bola by som kľakla do prachu a odprosovala, lebo som mu v duchu ublížila už i myšlienkou. Presne tak, ako mnohí doma a mrzí ma to aj po jeho smrti, že som vedela na chvíľu zapochybovať o jeho veľkosti a pokore, hoci viem, že mi dávno odpustil a časom sme sa tomu spolu neraz smiali…

Nakoniec som sa dozvedela aj to, že kachličky v tuzexe kúpil, lebo doláre , čo dostal do sestry sa inak ako za bony nedali vymeniť a tie mohol minúť len v TUZEXE. Preto za ne kúpil do farskej kúpeľne kachličky…

O modlitbe

V Starej Ľubovni sme mali Zentkovcov – kmotrovcov a u nich dve krstňatá. Boli sme tam často, keď bol pán prelát v pastorácii. Tešila som sa jeho veselosti po toľkých rokoch trápenia.

Tam som chodievala na sv. spoveď aspoň raz za čas, keď sa nakopili neriešiteľné veci. Raz som sa tak vybrala a nepovedala som mu, že pôjdem, len som vošla do spovednice. Ihneď ma spoznal, hoci nevedel, kde sa beriem. Možno po hriechoch, možno po štýle spovede, neviem, ale viackrát mi na konci povedal meno a potešil sa, že som prišla.

Mala som veľký problém s pravidelnou dennou modlitbou. Kým som bola sama, nebol problém s ružencom, ani rannou modlitbou, ani večernou. Môj manžel je z katolíckej rodiny, ale spoločná modlitba a sv. omša v robotný deň sa považovali za prejav nadmernej svätosti. Svokor sa pravidelne modlil, a ani manžel nenasadol na lokomotívu v práci, kým sa nepomodlil. Aj ja som bola zvyknutá sa každé ráno modliť. Len potom prišli deti jedno po druhom, nočné vstávanie, manželské povinnosti, únava, televízor a pod. Stávalo sa mi, že som sa zabudla pomodliť ráno a spomenula som si až na obed. Alebo som vynechala desiatok z ruže a nespomenula som si dva dni. Trápilo ma to a zdalo sa mi nedostatočné modliť sa len vlastnými slovami a zanedbať pravidelné recitované modlitby. Zažila som aj na vlastnej koži, ako rýchlo som si odvykla napríklad od bohoslužieb, keď mi tehotnej bývalo zle v kostole…

A tak pri jednom stretnutí som v spovednici povedala tento problém. Zadosťučinenie bolo sprvu skoro smiešne – vždy keď bude manžel Juraj doma, kľakneme si spolu a spolu sa budeme modliť aspoň rannú modlitbu. Do smiechu mi však prestalo byť doma hneď po návrate. Povinnosť bola na celý mesiac. Nájsť pre celú rodinu čas tak, aby pasoval všetkým aspoň na jedno Anjel Pána bolo umenie a vyžadovalo moju neskonalú trpezlivosť. Po čase som však pána preláta velebila za dobré mienené pokánie, lebo nám to prevrátilo život naruby. Musela som si načasovať prácu, ukladanie detí, kúpanie večerné a všetko tak, aby sme sa všetci mohli spoločne pomodliť. Dodnes mu ďakujeme, lebo sme sa naučili v celej rodine kľaknúť si spoločne aspoň ráno, keď sa rozchádzame do práce. A pre mňa sa stala denná pravidelná modlitba potom viac potrebou, ako povinnosťou. Dnes spolu s manželom prosíme a ďakujeme a nepríde nám zaťažko ohýbať boľavé kolená…

Sviatočné pohľadnice

Keď prišla vianočná alebo veľkonočná pohľadnica, vedeli sme, že treba nakúpiť pozdravy na sviatky a rozposlať ich. Pravidelne už desaťročia sme dostávali rovnaký formát, menil sa iba obsah. Boli to rukou písané vinše, vybrané z evanjelií, ale i vlastnými slovami povedané posolstvo kňaza k sviatkom. Takmer vždy sme ich dostali ako čiernobiele fotky s obrázkom priliehajúcim k sviatkom. Bolo mi zvláštne, že to stíha skôr ako my.
Raz som prišla na návštevu skôr, ako tesne pred sviatkami v snahe si vykonať aj svätú spoveď a poradiť sa s problémami, ktoré vedel najlepšie porozumieť on, už i preto, že poznal od začiatku náš vzťah s manželom a deťmi. Práve boli na stole položené obálky a pohľadnice, ktoré predtým fotograf doniesol. Stáli isto nemálo peňazí, taká kopa…
Pán prelát ma poprosil o pomoc, lebo nestíhal on a ani sestričky vtedy ešte v Trstenej nebol v takom počte ako teraz. Len jedna mala na starosti všetko. Povedal, že nestíha písať obálky a adresy, lebo sa mu zdalo, že je na to najvyšší čas. Podal mi písanku, kde mal adresy, aby som mu pomohla písať a ja som sa zhrozila. Tento kňaz nezabudol na nikoho, kto u neho čo len raz zaklopal na dvere a navštívil ho. Pochopila som, prečo si zapisuje návštevy a adresy. V jeho zozname na poslanie pozdravov k sviatkom bolo viac ako 1500 mien. A on všetkým posielal pozdravy. Pošta nikdy nebola lacný špás! A potom, že musel byť skromný, čudovali sa tí, čo ho nepoznali. Keď som to spočítala, prirátala k tomu fotografie, uvedomila som si, že po jedných sviatkoch ku druhým musel pomaly šetriť a pripravovať len pozdravy…
A tak som urobila aspoň to, že som každý rok pred sviatkami, keď už mal hotové priania, zobrala všetkým známym adresátom jeho do Trenčína a rodine, aby nemusel posielať. A ako my dnes nariekame, že pošta je drahá, radšej si zavoláme, radšej mailujeme… Potom na to zabudneme, SMS i MMS zmažeme, lebo mobil je obmedzený kapacitou správ.
Jeho pozdravy znamenali veľa. Cítiť z nich aj dobu, ktorá ich poznamenala. Iné prianie písal pred rokom 1989 a iné boli potom. Tie predtým mali podtext podpory, aby sme v láske k Bohu znášali kríže a starosti. Tie potom varovali pred zneužívaním toho, čo nám Boh dal. Som rada, že aj keď v posledných rokoch života vymenil ruku za internet, napísal nám vždy aj osobný pozdrav. Je to cenná relikvia….

Cesta do neba

Raz sme s pánom prelátom rozoberali nespravodlivosť, prečo keď za totality potierali Boha, dnes chodia do kostola, považuje za normálne, aby sme rešpektovali názory týchto ľudí. Pripomenul mi evanjelium o najatých do vinice. Tiež by sa bolo hodno pýtať, prečo všetci museli robiť za dinár rovnako. Bola som už stará, ale túto časť evanjelia som považovala za nepochopiteľnú a nespravodlivú.

Človek, ktorý celé roky nechodil do kostola, skrýval sa raz – dva razy v roku na dedine pri sviatostiach, trpel výčitkami, aj keď ich prehlušoval. Po prevrate sa chcel vrátiť a utíšiť svoje svedomie, nájsť pokoj duše.
„Myslíš si, že by si vedela postaviť sa v Trstenej do kostola a stáť tam všetkým na očiach?“ – Vtedy som pochopila, že postaviť sa medzi veriacich a zaradiť sa do kresťanského aktívneho života znamená pre týchto ľudí ďaleko väčšiu námahu a poníženie, ako pre nás žiť svoju vieru. Veď nám je ľahko, všetko sme dostali od narodenia, podporili nás rodičia vo výchove k viere, mali sme a máme naporúdzi kňazov. A aj keď sa nedá farizejstvo prepáčiť, úprimne ľutujúci je ten, čo na slnku čakal celý deň v beznádeji, že ho do vinice niekto najme a trpel, lebo nemal možno pre rodinu na chleba, sám bol hladný, ale dúfal, že sa nájde pán, ktorý ho prijme…. Keď videl, že mi to do hlavy ešte stále nejde a moja pýcha nevie stroviť to, že u Boha je každý rovnaký, väčší je len pokornejší, povedal mi vtip.

Keď umrieme a pôjdeme pred nebeskú bránu, budeme trikrát prekvapení.
Raz tým, koho sme v nebi nečakali a on si tam sedí ako doma.
Druhý raz tým, že budeme hľadať tých – podľa nás – dobrých kresťanov a oni tam Nebudú.
A v tej pokore – konečne úprimnej a pochopení skutočností nás tretíkrát prekvapí, čo tam vlastne robíme my…..

Dve frajerky prelátove.

Po ťažkej operácii, na ktorú pána preláta nahovoril vo svete známy lekár, pôsobiaci v Bratislave, operovali mu kĺby. Bola som zhrozená, lebo sa mi zdalo nemožné, aby v takom vysokom veku ešte chodil inak ako na barlách, či vozíku. Veď mladší ľudia sú a definitívne okrivejú po takej operácii. Jeho ťažko skúšané zdravie, vetchá telesná konštrukcia iste nezvládne takú ťažkú krízu… Modlili sme sa celá rodina denne, lebo sme chceli Boha podplatiť, aby nám ho nebral, veď kde by sme chodili o radu a podporu duchovnú, keby ho nebolo?
Po operácii ho pomerne skoro odviezli do Piešťan na doliečenie a rehabilitáciu. Vybrali sme sa s manželom navštíviť ho. Sestričky nás privítali s takým úsmevom ako keď stretnete priateľa pred kostolom a tešíte sa, že sa zas po dlhom čase vidíte. A hoci neboli v tom čase návštevy povolené, pokojne nás pustili na oddelenie. Pred dverami som ešte poprosila manžela, aby sa netváril nijako skormútene, keby sme ho našli v zlom stave, veď týždeň i čosi po operácii bude iste ešte aj v zlom stave. Možno i psychika robí svoje, ak je pripútaný na lôžko.

Keď sme otvorili dvere, driemal. Jeho sused odzdravil a pán prelát sa prebral.
„Ó, čím som si zaslúžil, Olina, že si deti nechala doma a prišli ste za mnou?“
„Také privítanie naozaj možno čakať len od vás, však?“ – odpovedala som už so smiechom, lebo jeho úsmev znamenal, že je zas pri starom – to, čo som zažila pri stretnutí po ťažkej havárii. V úsmeve bola trpezlivosť, pokoj z dobre vykonanej operácie, snaha spolupracovať s lekármi a nebyť im na obtiaž.
„Opýtať sa ako sa máte, by bolo nosením dreva do hory, že?“
„Dobre sa mám, operácia dopadla dobre a ja už chodím.
„No to tak uverím, zasa si zo mňa uťahujete. Po takom krátkom čase hádam na vozíku, na vozíku, však?“
Vedľa sa ozval spolupacient: „Máte smolu, ale on naozaj chodí! Síce o dvoch barlách, ale chodí.“ Skutočne to tak aj bolo, takmer po troch týždňoch od operácie sa postavil na nohy a začala chodiť.
„To viete, musel som, lebo keď mi poslali také pekné dve frajerky, aby ma podopierali, nemohol som sa dať zahanbiť.“
„Aké frajerky ste zas vymysleli?“
Ukázal do kúta k posteli, kde stáli dve francúzske barly.
„To len vás môže napadnúť nazvať ich frajerkami, že?“
„A či nie sú babského rodu? Tak čo chceš? Nikdy som nemal baby tak blízko seba a teraz budem mať dve. A tieto môžem navyše hocikedy poslať preč, keď sa mi zunujú.“ Taká bola jeho terapia po takej ťažkej operácii. Pastorácia aj na oddelení, kde spovedal, spolupacientovi sem – tam oral brázdu v duši. A nám nechal pocit, že len človek – Bohom omilostený môže toľko zniesť, ako on. Odišli sme my povzbudení a v dobrej pohode, hoci sme pôvodne mali v pláne potešiť my jeho. A tak sme si uvedomili znova, že nie on nás potrebuje, ale my jeho a od nás žiada iba modlitbu, aby Boh na neho pamätal i naďalej.

---

FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA Msgr. VIKTORA TRSTENSKÉHO

Štefan Trstenský – www.oravskakniznica.sk

Pán Štefan Trstenský sa narodil dňa 16. 11. 1912 v Trstenej. Zomrel dňa 14. 8. 1982 v Žiline.

V rokoch 1918 až 1924 navštevoval základnú školu v Trstenej. V rokoch 1925 až 1933 študoval na gymnáziách v Trstenej, Kláštore pod Znievom a v Zlatých Moravciach. V rokoch 1933 až 1942 bol učiteľ ľudovej školy v Oravskom Veselom, v rokoch 1942 1953 bol odborný učiteľ. V rokoch 1946 až 1953 súčasne riaditeľ meštianskej školy v Tvrdošíne. V rokoch 1953 až 1954 finančný referent, potom vedúci odboru bytového hospodárstva, inšpektor poľnohospodárskych škôl v Žiline, predseda komisie pre obchod, v rokoch 1962 až 1964 poľnohospodárskej komisie a od roku 1965 Okresnej posudkovej komisie. V roku 1939 sa prostredníctvom E. Hroboňovej zapojil do ilegálnej protifašistickej činnosti, prenášal správy do Poľska, pre podozrenie roku 1939 krátko väznený v Námestove a v Ružomberku, neskôr pomáhal poľským vlastencom pri prechode do Maďarska, zaslúžil sa o záchranu mnohých sovietskych a židovských utečencov, v roku 1941 spoluzakladateľ ilegálnej občianskej skupiny O. Jeleňa, organizátor spojenia medzi ilegálnymi pracovníkmi na hornej Orave, v Dolnom Kubíne a v oblasti stredného Slovenska.

V roku 1943 bol spoluzakladateľ RNV v Tvrdošíne, Oravskom Bielom Potoku, Podbieli, Oravskom Veselom, Rabči a v Trstenej. Organizátor partizánskeho hnutia a prechodu sovietskych a slovenských občanov do Čapajevovho oddielu na východnom Slovensku. Po vypuknutí SNP zabezpečoval mobilizáciu, účastník bojov v oblasti Trstenej, Tvrdošína, Podbiela a Dlhej nad Oravou. Po ústupe Povstania do hôr prieskumník, organizátor výzvednej služby a zásobovateľ partizánskej jednotky M. Korotkova, neskôr kpt. Tichonova. R. 1954 vyznamenaný Radom SNP.

V rokoch 1964 až 1971 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Kolegovia poslanci si na neho spomínajú ako na človeka s krásnou slovenčinou. Dokonca sa zachovala príhoda, že kolegov spisovateľov a poslancov napr. Miroslava Váleka alebo Vladimíra Mináča položartom upozorňoval, že používajú veľa cudzích slov.
Oženil sa s Elenou rod. Schotterovou (*17.9.1917, †16.2.1998). Narodila sa v Brodzanoch okr. Partizánske. Zomrela v Žiline. Bola učiteľka na Základnej škole. Z manželstva sa narodili štyri deti.

Použitá literatúra:
Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská,
1994, zv. 6, s. 129.

Náš otec Martin Trstenský Kavoň sa narodil dňa 28. augusta 1925 v Trstenej ako najmladšie dieťa rodičom Martinovi (nar. 11. novembra 1874) a Žofii rod. Štefanidesová (nar. 1882). Spolu mali šesť detí, ktoré sa volali: Johana, Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin.

V Piešťanoch žije Martinova sestra Rozália, ktorá v roku 2009 dovŕšila krásny vek 102 rokov.

Otcov rodný dom bola drevenica postavená pri riečke Oravici v Trstenej medzi domami Pánikovcov a Medveckých. Počas druhej svetovej vojny ľahla táto drevenica popolom. Potom rodina musela bývať v podnájme.

Náš starý otec tiež Martin (nar. 1874) bol šuster – opravoval topánky. Bolo u nich vždy veselo, chlapi sa schádzali okolo otca a bafkali z fajok močku (tabak).
Starý otec Martin (nar. 1874) bol na zárobkoch v Amerike – Pittsburku dva krát. Prvý raz v roku 1899 na tri roky a druhý raz odišiel v roku 1903 a pracoval tam dva roky. Cestoval šifom (loďou) a spomínal strašné búrky a vábenie sirén.
Zomrel ako 71-ročný v roku 1945.

Náš otec Martin (nar. 1925) mal detstvo chudobné, ale veselé. Nikdy si nesťažuje, drží sa porekadla: „Čo Ti ako tvrdé, len sa hrdé.“

Spomína, že nemali žiadne dobroty, len čo sa urodilo na oravskej zemi – zemiaky, kapustu a obilie. Ale u miestneho obchodníka sa dal za vajce vymeniť cukrík alebo pelendrek. Keď boli ako chlapci väčší a pásli kravy, balili si zemiakovú vňať a fajčili ju. V škole ich učili českí učitelia poslaní za trest na Slovensko, takže ten vzťah nebol moc priateľský. Keďže podľa dneška hľadiska bol hyperaktívny, tak často sedel v poslednej lavici. Učitelia ich bili sukovou palicou a trstenicou. Z tejto doby spomína na “Tatíčka Masaryka na bielom koni bez ochranky” a na pár žandárov (policajtov) ako si dokázali udržať poriadok.

Ako 14-ročný odišiel do Sudet do mesta Wekelsdorf (Broumov), kde pracoval s mladými ľuďmi z Ruska, Francúzska, Poľska, Maďarska na veľkom gazdovstve. Dostal do opatery dva ťažné kone a na nich vozil v zime drevo na stanicu vzdialenú 30 kilometrov. V lete vozil poľnohospodárske plodiny a pracoval na poli. Mali ho radi. Večer vždy mal pod obrusom na mieste kde sedel na prilepšenie buď čokoládu, cigarety… Tu sa naučil podľa príslovia “Svet je škola ”nemeckého poriadku – ordnungu“, ktorý ho sprevádza celý život. Dnes vie o každom klinci, kde ho má uložený. Za svoj pobyt sa naučil konverzovať nemecky, a niečo málo z ostatných jazykov svojich spolupracovníkov.

Najhoršie spomienky má na to, ako videl vysťahovať Sudetských Nemcov, ktorí si niesli len päť kilový batôžtek.
Do Trstenej sa vrátil po vojne v roku 1945 pešo.

Po vojne postavila štátna obnova domy v Trstenej na Veľkom rade dnešnej Hattalovej ulici a na č. 46 začala bývať vdova Žofia Trstenská s deťmi. Dom mal dve miestnosti do ulice a dve do dvora spojené pitvorom (chodbou). Polovica domu sa musela prenajímať, lebo bolo málo bytov. Keďže bol dom majetkom matky, musel náš otec Martin vyplatiť svojich súrodencov.

V 60tom roku bol otec tri razy v bani v Ostrave dolovať uhlie. Pri jednej brigáde bol tri dni zavalený pod zemou. Jeho matka Žofia bývala s jeho rodinou v tomto dome. Starali sa o ňu do augusta 1968, až do jej skonu.

V máji 1951 sa otec oženil s Martou rodenou Parížovou. Splodili spolu šesť detí: Valéria (nar. 1952), Monika (nar. 1955), Alena (nar. 1956), Martin (nar. 1958), Mikuláš (nar. 1961) a Anton (nar. 1963).

Najťažšie obdobie spoločného života boli 50-te roky. Otec pracoval v Trepárni v Nižnej striedavo v Trstenej. So svojou manželkou vlastnili 8 ha pôdy. Podľa súdruhov kto mal nad 2 ha pôdy bol kulak. Museli odovzdávať dávky z úrody a z chovu – kontingent. Zo zvierat (domácich prasiat) bola najkvalitnejšia koža z ich chrbta 60×80 cm – krupón. Mali určené koľko úrody majú odovzdať z 1 ha pôdy. Keď sa neurodilo veru museli kúpiť od tých, čo mali úrodu a odovzdať. Keď sa urodilo úrody niekedy viac, zase to nebolo dobré, lebo vyčerpávala pôdu.

Z Trepárne ho vyhodili, pretože nechcel podpísať vstup do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Pretože ako roľník by neuživil rodinu, dohodli sa s manželkou, že podpíšu vstup do JRD. A tak dali majetok do družstva. Zostal im záhumienok, čo bolo pol ha ornej pôdy a pol ha lúk. Tuto pôdu obhospodarovali vo voľnom čase.

Zamestnali ho na Oravskej priehrade ako člena závodnej stráže, čo mu vyhovovalo. Mal 12 hodinové služby – viac voľná na svoje poľnosti. Pracoval tam do roku 1976. Potom sa zamestnal v nemocnici v Trstenej ako kurič, kde pracoval do odchodu na dôchodok. Celkom 13 rokov. Za svoj život odpracoval 42 rokov a do dôchodku odišiel ako 64-ročný.

Okrem výchovy svojich detí pomáhal s výchovou detí svojej staršej sestre Viktórii. Bývali na Malom rade v Trstenej. Sestra Viktória pomerne mladá ovdovela a zostala sama s piatimi deťmi. Jej deti ho volajú ujček.

Naša mama Marta zomrela dňa 11. septembra 2002 po siedmich rokoch dialyzovania. Pri rodinných stretnutiach, keď ešte žila, sa zišlo 35 osôb – najbližších – detí a vnúčaťa. Obaja boli radi, keď bol plný dom.

V súčasnosti žije vo svojom dome sám. Je mobilný a má dobrú pamäť, veselú povahu, má rád ľudí a je „in“ – vie čo sa deje vo svete i v našom štáte. V auguste 2009 mu bolo 84rokov. Trápi, že špatne počuje.

K dnešnému dňu má 17 vnúčat a 6 pravnúčat. Celý život boli jeho koníčkom živé kone a spev. Sám sa naučil hrať na harmoniku.

Ešte pár prísloví, ktorými sa riadi celý život: „Keď môžem – pomôžem.“ „Nerob druhému čo nechceš aby robili tebe.“ „Čo máš zjesť dnes nechaj si na zajtra a čo máš urobiť zajtra urob dnes.“.

To je životopis najstaršieho Martina Trstenského – Kavoňa ako si ho pamätáme z rozprávania a z prežitých reálií. Dúfame, že sa ešte dlho budeme spoločne stretávať s ním ako doteraz.

Dňa 24. 11. 2009
Deti s rodinami

Vdp. Emil Trstenský sa narodil v roku 1. júla 1926 v hornooravskej obci Trstená v rodine železničiara. Bol tretím zo šiestich detí. Po skončení ľudovej školy v Trstenej navštevoval Gymnázium v Dolnom Kubíne, ktoré ukončil maturitou.
Už od útleho detstva túžil pracovať vo vinici Pánovej. Veľkým vzorom mu bol  jeho strýko kňaz msgr. Viktor Trstenský. Po skončení gymnázia vstúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V Spišskej Kapitule študoval len dva roky. Dňa 22.12.1952 bol v Trstenej zaistený. V roku 1953 bol vo väzení. Po prepustení bol sledovaný ŠtB.
Neskôr pracoval v rôznych miestach napr. sprievodca ČSAD, ošetrovateľ v nemocnici, kvalitár a pod.
Túžba stať sa kňazom ho sprevádzala po celé toto obdobie jeho života. Jeho sen sa uskutočnil  v roku 1968, kedy sa znova mohol vrátiť do seminára . Svoje kňazské štúdium v ukončil Bratislave. Dňa 1. júla 1970 bol v Trstenej vysvätený za kňaza. 
Prvé jeho miesto v kňazskej službe bolo v Liptovskom Kríži, kde pôsobil dva roky. Krátky čas pôsobil v Hybe. Potom nastúpil do Liptovských Kvačian, kde pôsobil do konca svojho života.
Vdp. Emil Trstenský bol hrdý na svoj prekrásny kostolík, na príbytok Pána, ktorý sa snažil udržiavať vo vzornom poriadku. Mal rád svojich veriacich v Liptovských Kvačanoch, medzi ktorými sa výborne cítil.
Nečakaná smrť dňa 14. júla 1987 náhle ukončila v najkrajšom veku jeho plodný život.
Poslednou túžbou vdp. Emila Trstenského bolo ostať so svojimi veriacimi aj po smrti, teda chcel byť uložený na večný odpočinok v Liptovských Kvačanoch.

Poznámka: Životopis Emila Trstenské sme vychádzali z jeho životopisu predneseného na jeho pohrebe. Texte sa nemohlo uvádzať že bol vo väznení, ale ironicky je tam dopísané, že bol na „rekreácii.“

Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. pochádza z učiteľskej rodiny. Narodil sa 13.3.1939 v Oravskom Veselom (v súčasnosti okres Námestovo). V roku 1942 sa jeho rodina presťahovala do Tvrdošína (vtedy okres Trstená).

V septembri 1945 začal navštevovať Základňu školu v Tvrdošíne, ktorú ukončil v júni 1953.

V roku 1953 sa jeho rodina presahovala do Žiliny a súčasne začal navštevovať Priemyselnú školu strojnícku v Ružomberku, ktorú ukončil s vyznamenaním v júni 1957. Od septembra 1957 začal navštevovať Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. Od 1.7.1962 do 31.12.1964 bol zamestnaný na Okresnej správe spojov v Martine ako vedúci udržiavacieho okresu. Od 1.1.1965 učil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (v súčasnosti Žilinská univerzita). V rokoch 1964 – 1965 absolvoval postgraduálne štádium prenos dát na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1965 – 1971 vyštudoval externú vedeckú ašpirantúru vo vednom odbore 26-08-9 oznamovacia technika po vedeniach a získal hodnosť kandidáta technických vied (CSc.). V septembri 1974 obhájil habilitačnú pracú a od 1. 5. 1975 bol vymenovaný za docenta. V roku 1990 získal po obhajobe doktorskej dizertačnej práce Zvyšovanie spoľahlivosti telekomunikačnej siete vedeckú hodnosť doktora technických vied (DrSc.). Od 1.4.1992 bol vymenovaný za univerzitného profesora.

Školský rok 1969/1970 strávil na študijnom pobyte na L’Ecole de Nationale Supérieure de Télécommunication v Paríži vo Francúzsku, počas ktorého si osvojil mnohé nové poznatky. V roku 1982 bol na dvojmesačnom študijnom pobyte na Postgarduate School of Electrical and Electronic Engineering, University of Bradford vo Veľkej Británii. Okrem toho sa zúčastnil mnohých krátkodobých študijných pobytoch, vedeckých konferenciách, viedol výmenné praxe študentov na partnerských vysokých školách vo vtedajšom Sovietskom zväze, Nemeckej demokratickej republike a v Maďarsku. Pracoval na riešení štátnej výskumnej úlohy v spolupráci s výskumným ústavom spojov a na výskumných úlohách v spolupráci s partnerskými vysokými školami Hochschule für Verkehrswesen v  Drážďanoch a Ingenieurhochschule v Mittweide v Nemecku. Je autorom početných článkov v domácich a zahraničných časopisoch (z toho 4 články v zahraničných karentovaných časopisoch – dva v USA a dva vo Veľkej Británii). Za usilovnú prácu mu bolo udelené dňa 21.6.1978 ministrom spojov Československa vyznamenanie najlepší pracovník spojov 21.6.1978. Je tiež nositeľom mnohých ocenení na pôde domovskej univerzity.

V súčasnosti na Žilinskej univerzite prednáša predmet Spoľahlivosť telekomunikačných systémov v 5. ročníku študijného odboru Technická prevádzka telekomunikácií. Je členom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vedného odboru 26-08-9 oznamovacia technika a vychoval 5 kandidátov vied.

Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. je ženatý a má dcéru Luciu a syna Dušana.

Narodila som sa 19. novembra 1943 v deň, keď má v kalendári meno Alžbeta. Tak ma 28. novembra 1943 pokrstili a dali mi za celoživotnú patrónku sv. Alžbetu. Prišla som do rodiny ako tretia. Ale tá druhá, Margitka, zomrela krátko po narodení. Za mnou sa naša rodina rozrástla ešte o ďalších sedem mojich súrodencov. Je nás sedem sestier a dvaja bratia. Naši rodičia Štefan je už nebohý a Paulína 84 ročná, nás vychovávali v láske, viere a starali sa o nás po každej stránke. Keď bolo treba, a sme si to zaslúžili, dostali sme aj výprask.

Do školy som začala chodiť v roku 1950. Spočiatku to bolo milé a priateľské prostredie. Bolestivo som vnímala násilný presun pátrov Františkánov a likvidáciu kláštora. Smútok som videla na všetkých s ktorými som prišla do styku. Tiež potom odchod rehoľných sestier z nemocnice. Pomery sa menila aj v škole. Odstránili sa kríže. Zákaz modlitieb pred a po vyučovaní. A hlavne zmenu, ktorú sme cítili najmä od jednej mladej pani učiteľky. Predtým milá, veselá, potom náhle zlostná, často až zúrila na nás druháčikov, tretiačikov. Nechýbala ani bitka. Život však plynul ďalej. V roku 1958 som záverečnými skúškami (tzv. malou maturitou), po nás už neboli, skončila základnú školu a pokračovala som na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej (dnes gymnázium) a v roku 1961 som zmaturovala. Okresná hygienická stanica v Trstenej bola mojím pracoviskom. Popri zamestnaní som absolvovala nadstavbové štúdium na strednej zdravotnej škole v Ružomberku, ukončené maturitou.

V roku 1969 sme sa mladí ľudia z Trstenej (bolo nás okolo 1 200) skoro celý rok pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ktorá u nás nebola 25 rokov. Duch svätý postupne začal pôsobiť a som roku 1970 prihlásila u sestričiek, ktoré opäť u nás pracovali v nemocnici. Po postuláte a noviciáte, ktorý som mala v Charitnom dome v Dolnom Smokovci, som v roku 1972 som zložila prvé sväté sľuby v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. O rok na to však už bežiaca normalizácia chcela odstrániť a zničiť všetko sľubne sa rozvíjajúce, hlavne náboženský život. Prinútili nás ísť pracovať v civile a nechýbali ani snahy a tlaky na nás, aby sme podpísali, že sme vystúpili z rehole.

Dostala som sa pracovať v sociálnom ústave pre mentálne postihnutých dospelých mužov. Prežila som tam s nimi skoro 17 rokov. Bol to pre mňa čas a prostredie bohaté na mimoriadne milosti a dary.
V roku 1990, keď riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) v Štiavničke požiadal o prácu rehoľných sestier našu kongregáciu, bola som preložená z východu do Štiavničky. Bola to tiež náročná a krásna práca s chorými. V roku 1996 som išla k našim starým sestrám do Užhorodu. Po perestrojke sa tam aj tam pomery zmenili a mohli sme žiť v komunite. Po troch rokoch som bola preložená do charitatívneho domu vo Vrícku, kde sú naše staršie sestry. O ďalšie tri roky idem už ako dôchodkyňa do Kežmarku, kde naše mladšie sestry pôsobia ako katechétky a učiteľky. Od roku 2001 som zase charitatívnom dome vo Vrícku.

V roku 2008 napísala Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská

Ako mladý, v tom čase 24-ročný muž, som sa zaujímal o svet, v ktorom žijem. O konaní sviečkovej manifestácie som sa dozvedel od mojich priateľov, aj zo zahraničných rozhlasových staníc. Začalo sa vo mne rodiť rozhodnutie zúčastniť sa aktívne tejto akcie. V tom čase som bol už ženatý, prežíval som aj strach, že tam môže prísť k streľbe na účastníkov. Tohto som sa viac bál ako zatknutia. Ale presvedčenie, že len účasťou na takejto manifestácii sa môžu zmeniť veci, vo mne zvíťazilo.

Do Bratislavy som s priateľmi pricestoval rýchlikom 25. marca 1988 už okolo 14. hod., aby sme sa bezproblémovo dostali na Hviezdoslavovo námestie, lebo sme očakávali, že úrady uzavrú ulice, čo sa aj stalo. Na námestie sme sa však dostali včas. Držal som sa bok po boku s mojím kamarátom Jarom Buchtom. Pred 17. hod začali prichádzať na námestie kropiace autá, ktoré stále dookola jazdili po obvode námestia. Okolo nás začali jazdiť aj autá Verejnej bezpečnosti (VB) a asi z dvoch z nich svietili na nás silnými reflektormi a zároveň nás natáčali videokamerami. Napriek dažďu ľudí na námestí pribúdalo.
Keď sa priblížila 18. hod, všetci sme sa presunuli do stredu námestia, zapálili si sviečky, ktoré sme si priniesli so sebou a začali sa modliť Otče náš, Zdravas Mária a potom Ruženec. Asi po15-20 minútach prišlo na námestie 30-40 áut VB tzv, „žiguľáky“. Začali nás so všetkých strán stláčať. Pocítil som asi 2-3 krát také silné stlačenie, že som nemohol dýchať. Všetky autá zapli sirény. Ich rev prenikal až do duše. Prežíval som svoju „apokalypsu“. Uvedomil som si, že odtiaľto už niet návratu a vravel som si, že nech sa stane, čo má stať. Dodnes je to pre mňa silný zážitok. Po niekoľkých minútach sa autám VB podarilo pretlačiť cez nás a rozdeliť nás na niekoľko častí. Nahlas sme sa navzájom upozorňovali, aby sme sa nenechali vyprovokovať agentmi ŠtB, ktorí boli medzi nami v dave. Keď sme už boli rozdelení na viac častí, tak z bokov námestia začali na nás vodnými delami liať prúdy vody. Behal som a uhýbal, aby ma nezasiahli a nezvalili na zem. Rovnako som si dával pozor, aby ma nechytili „eštébáci.“ lebo videl som, ako chytali ľudí a brali do áut tzv. „Antonov“.
Pozrel som na hodinky. Bolo 18:30 hod., čo znamenalo, že vypršala určená polhodinka, ktorú sme tam mali vydržať. Obozretne sme sa vytratili z námestia a išli na Hlavnú železničnú stanicu na vlak. V lete toho istého roka som sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu /HOS/. Dostával som a čítal samizdatovú literatúru. V auguste 1989 ma doma navštívili traja príslušníci ŠtB. Mali ma v záznamoch, že som členom tohto ilegálneho hnutia. Pýtali sa ma na HOS, aké mám kontakty s Čarnogurským a ďalšími členmi tohto hnutia. V tom čase bežala disidentská podpisová akcia s názvom „Niekoľko viet“, ktorú som podpísal. Pýtali sa ma, čo o tom viem, pýtali sa ma na môj názor na politický systém.
Snažil som sa čo najmenej resp. uhýbavo odpovedať, nuž potom sa ma opýtali kedy najbližšie budem doma a zdôraznili mi, že ma opäť navštívia. Ale viac neprišli, bolo už 3 mesiace pred 17. Novembrom.
Päť členov potom zatkli. Išlo o J. Čarnogurského, M. Kusého, A. Seleckého, L. Maňáka a H. Ponickú. Dnes po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že som rád, že moje rozhodnutie zúčastniť sa sviečkovej manifestácie bolo správne.

Článok z novín vydané 19. júna 1864

István Nádosy

Pred nami stojí portrét jedného z najzaslúžilejších členov maďarského, doslovne Peštianskeho meštianstva a obchodníctva. Krátky životopis, ktorý tu zverejňujeme dokazuje, koľko zásluh sa dá dosiahnuť v praktickom občianskom živote a aké uctievané meno si môžeme získať, keď si v srdci vychovávame hlboké a ušľachtilé city a k verejným veciam si pestujeme vrúcnu lásku.

István Nádosy, ctený peštiansky občan, sa narodil dňa 24. decembra 1794 v Enesi, v župe Győr, kde jeho otec bol statkárom. Predgymnaziálne štúdiá ukončil v Győri a tiež tu nastúpil na obchodnícke remeslo. Okrem školských rokov tu pobudol ešte dva roky ako pomocník, ale pre svoje ďalšie štúdiá odcestoval do Pešti, hlavného mesta krajiny. – Tu pracoval ako pomocník a potom ako vedúci obchodu šesť rokov, v roku 1825 otvoril svoj vlastný obchod, ktorý s pomocou jedného kamaráta prevádzkoval jeden polrok a potom ďalej už sám pokračoval. Kto by nepoznal obchodovanie so súknom pod značkou „biely lev“ na najfrekventovanejšej ulici v Pešti Váci utca, ktoré vďaka usilovnosti a čestnosti majiteľa Istvána Nádosyho nielen veľmi rýchlo dosiahlo dobrú povesť, ale túto povesť si zachovalo takmer počas štyridsiatich rokov. Pred troma rokmi obchod Istvána Nádosyho zdedili jeho dvaja synovia.

Ale pozerajme sa na Nádosyho z hľadiska verejnej mienky, a môžeme zistiť, že medzi spoluobčanmi už dlhé roky obsadzoval jedinečné miesto. Od začiatku dospelosti bol oddane zapálený pre dobrú vec a za napredovanie verejných cieľov, ktoré neostali bez uznania.

V roku 1843 sa založilo združenie „starostlivosti o chorých a dôchodcov“, ktorému bol prvým zakladateľom a zriaďovateľom; táto inštitúcia momentálne je v takom dobrom usporiadanom stave, že nemá páru v celej ríši.

Pri zakladaní peštianskej „detskej nemocnice“ bol tiež hlavným činiteľom; bol jedným z najpracovitejších členov komitétu pri výstavbe budovy nemocnice; dlhé roky spravoval pokladnicu inštitúcie a na jej osoh dovolil a spolu s Frankenburgom Adolfom zriadil lotériu. Zúčastnil sa aj zriadenia celouhorského „ústavu na výchovu opatrovateliek malých detí“, a rovnako pri zrodení „združenia umelcov“ a podpore jeho ďalšieho napredovania. Neúnavne pracoval aj na založení prvej peštianskej „sporiteľne“; neskoršie sa stal aj riaditeľom „poisťovacej spoločnosti“. Skrátka takpovediac za posledné tri desaťročia v našom hlavnom meste ledva vznikli také dobročinné a verejnoprospešné inštitúcie, pri zakladaní ktorých, by István Nádasy neúnavne nepracoval, pokiaľ mu to zdravie dovolilo.

Hľadiac na záujmy peštianskej obchodnej triedy, dôležitým cieľom bolo aj zriadenie „strážcov obchodov“. Nádosy, ktorý dlhé roky bol predsedom združenia strážcov obchodov dosahoval aj tu veľké zásluhy. Pri príležitosti odovzdávania tejto riadiacej funkcie sa združenie rozhodlo svoje uznanie a vďaku k Istvánovi Nádosymu vyjadriť aj formou zápisnice a delegácie, a zároveň poprosili tohto váženého staršieho patriota, aby svoju podobizeň pre združenie prenechal na večnú pamiatku. Obraz, ktorý umelecky namaľoval Barabás, teraz zdobí zasadaciu miestnosť obchodného kolégia. Aj ako člen tohto naposledy spomenutého združenia, je už dávno uznávaný verejnosťou, čoho dôkazom je aj to, že ho v roku 1844 zvolili za prísediaceho v obchodníckom súde, ktorý honosný post sedem rokov verne vykonával. V roku 1842 ho zvolili aj za predsedu výboru nedeľnej obchodnej školy.

Prejdime aj na iný typ dôkazov verejného uznávania práce Nádosyho. Keď v roku 1844 uhorské kráľovské mestá boli plné elánu k myšlienke, aby miesto občianskych vojakov oblečených vo fraku vystriedali občianske strážne gardy v maďarskom odeve, a o tejto veci sa na podnet vtedajšieho zástupcu mešťanostu Lipóta Rottenbillera aj rozhodlo: aj vtedy sa dôvera občanov obrátila smerom k Istvánovi Nádasymu, a ľudia ho zvolili za veliteľa novo vzniknutého občianskeho práporu, do hodnosti hlavného kapitána. Ešte nás je veľa, ktorí s radosťou sa rozpamätávame na tento úhľadný občiansky oddiel, na čele ktorého stál mužný hlavný kapitán.

V roku 1848 bol jedným z desiatich, ktorí viedli proces obnovovania funkcie v meste Pešť, a tohto výnimočného a dôverného postu aj po uplynutí funkčného obdobia v roku 1861 sa mu znova ušla pocta zúčastniť sa tohto procesu.

Nespomíname tu jeho vlastnosti, o ktorých nie je potrebné podrobnejšie sa rozpisovať (nakoľko o týchto vlastnostiach každý dobromyseľný človek si myslí, že sú jeho povinnosťou), t. j. že je oddaný a dobrý patriot a horlivý zástanca maďarskej literatúry; ale tu musíme ešte spomenúť jeho zásluhy okolo cirkvi.

Nakoľko v roku 1836 peštianskí maďarskí evanjelickí veriaci augsburského vyznania chceli založiť vlastnú cirkev, snem rozhodol tak, že táto ich požiadavka môže byť splnená len v prípade, ak do spoločnej pokladnice zaplatia 4000 pengő forintov: István Nádosy bol jedným z horlivých veriacich, ktorý nie len sám prispel na túto vec, ale chodil od domu do domu, aby sa tieto peniaze vyzbierali.

Po založení tejto cirkvi 11. novembra 1837 po smrti Samuela Rajcsa sa stal presbyterom cirkvi a túto funkciu niekoľko rokov zastával, dovtedy, pokiaľ sa cirkev dostatočne neposilnila, aby už bola pripravená na všetky možné prípady. S dobrou dušou môžeme vyhlásiť, že ako medzi peštianskymi Maďarmi, tak aj medzi cirkvami za posledných 40 rokov, ešte sa nevzkriesila taká myšlienka, nerobila taká zbierka, kde by osoba Istvána Nádosyho nehrala dôležitú úlohu. Z najkompetentnejšieho zdroja vieme, že ako kňaz vzhľadom k svojmu povolaniu nikdy do dnešného dňa neprestal chrániť svoju rozrastajúcu sa rodinu pred finančnými ťažkosťami. V presbyterskom sneme, pokiaľ mu v tom vysoký vek nezabránil, sa usilovne zúčastňoval, zviditeľnil sa hlavne svojimi názormi, triezvymi radami, ako nestranný a pravdu milujúci, a tiež bol obdarený duchom, ktorým vedel veľmi dobre vyriešiť  a zmieriť protichodné názory, a hlavne mal takú výnimočnú zručnosť, vďaka ktorej vedel myšlienky zrodené v rade prakticky vyriešiť, uplatniť a preniesť aj do skutočnosti. Cirkev v jeho osobe uctievala svojho najzaslúžilejšieho Nestora.

Nádosyho pôvodné rodné meno bolo Trsztyánszky. Ale dvaja členovia rodiny Trsztyánszkych zo župy Győr: tu spomínaný István a jeho brat Pál, na základe najvyššieho povolenia a novo vystavenej šľachtickej listiny z roku 1840 si zmenili mená na priezvisko Nádosy, čo sa aj v tých časoch podľa zákonov vyhlásilo v smene komitátu Pešť.

Aj táto krátka črta v dostatočnej miere poukazuje na to, že syn maďarského (uhorského)  šľachtica, pokiaľ sa v ňom zrodila snaha a talent, si môže vytvoriť občiansku kariéru, kde jeho aktivita prináša osoh pre celú spoločnosť, a je hodný uznania pre dnešnú i budúcu generáciu.

Prof. František Trstenský (1973) pochádza z Tvrdošína na Orave. Narodil sa ako tretí syn Viktorovi a Helene rod. Medveckej. Po skončení základnej školy pokračoval na Gymnáziu M. Hattalu v Trstenej. Po maturite vstúpil do Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. V roku 1997 bol vysvätený za kňaza. Najskôr pôsobil ako kaplán v Spišských Vlachoch a v Dolnom Kubíne, kde v rokoch 1939-1949 ako farár pôsobil významný príslušník nášho rodu Mons. Viktor Trstenský. V rokoch 2000-2004 odišiel na biblické štúdiá do Jeruzalema v Izraeli. Doktorát z teologických vied so špecializáciou na biblické vedy získal v roku 2006 v Krakove. V roku 2008 sa habilitoval na Katolíckej univerzite v Ružomberku. 2. júna 2015 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval za profesora.

V posledných rokoch František Trstenský absolvoval výskumné a prednáškové stáže na Saint John’s University v USA (2013-2014), University of Notre Dame v USA (2011,2012,2013), École biblique et archéologique française v Izraeli (2012), University of Edinburgh v Škótsku (2009).

Je profesorom Nového zákona a biblickej gréčtiny na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí, ktorý je súčasťou Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. V súčasnosti zastáva funkciu prorektora Katolíckej univerzity v Ružomberku zodpovedného pre zahraničné vzťahy.

Odbornej i laickej verejnosti je známy početnými publikáciami zameranými na Bibliu. Spolupracuje s rádiom Lumen a televíziou Lux pri príprave relácií s biblickou tematikou. Medzi jeho publikácie napríklad patrí: Múdrosť, ktorá hľadá Boha. Náčrt biblickej múdroslovnej literatúry (2014) ; Prvý a Druhý list Solúnčanom (2013); Pavlove listy z väzenia (2012); Život apoštola Pavla (2011); Komentár k Jakubovmu listu (2010); Kumrán a jeho zvitky (2009); Rozumieť Matúšovmu evanjeliu (2008).

Dňa 2. júna 2015 bol vymenovaný za profesora prezidentom Andrejom Kiskom.