Žiaľ nevieme presne, kedy sa otcov strýko Ignác vysťahoval do Ameriky, ale že tam žil a celkom dobre sa mu darilo vieme na základe zachovaných listov, ktoré posielal svojej sestre a neskoršie môjmu otcovi ako to on nazýval do „kraja“. Podľa listov usudzujeme, že mal o vtedajšom svete celkom slušný prehľad, čo dokumentoval vo svojej svojráznej spisbe. Postupne sa z baníka prepracoval na banského majstra, a tak už manuálne nepracoval a mohol sa venovať iným činnostiam, minimálne cestovaniu a spoznávaniu Amerického kontinentu. Do „kraja“ sa napriek mnohým pozvaniam nikdy nevrátil.
Každý jeho list začínal nasledovne: Pochválen buď Ježiš Kristus, ctený vnuku s rodinou, vy banda červená. Veď my máme „pozemných reportérov“, ktorí nám zvestujú, čo Vy v tej ďadovskej Európe robíte. Po takom úvode čitateľ očakával ďalšie výpady a tie vzápätí aj prišli. Už to samotné, že sa cítil ako Američan predznamenalo, že všetko čo nebolo americké bolo zlé a Európa zvlášť. Bol zatrpknutý zrejme z toho dôvodu, že sa mu časom rozpadlo manželstvo. Jeho manželka bola rodáčka z Nižnej na Orave a spolu mali jedného syna tiež Ignáca. Najhoršie znášal skutočnosť, že on ako aktívny kresťan-katolík nedokázal v tomto duchu pôsobiť aj na svojich najbližších a tak sa stalo, že jeho žena prestúpila ako on písal na „mohamedánsku vieru“. Horkou slinou komentoval túto skutočnosť, „nech tam skape pod plotom“. Počas môjho pobytu v Amerike som pátrala po jeho potomkoch, ale k ničomu to neviedlo. Prechodila som obrovský cintorín v Chicagu, ktorý má aj slovenskú časť, ale žiaľ nič som nenašla. Vrátim sa však k jeho listom. V časoch intenzívnej korešpodencie, teda v 50-tych rokoch minulého storočia sa práve dokončovala výstavba Oravskej priehrady a otec mu o tom písal. Jeho odpoveď bola asi nasledovná. „Ctený vnuku, alebo si preučený, alebo nedoučený, kde v takých vrchoch môže byť voda.“ Ponúkal sa, že mňa a moju sestru naučí geografiu Ameriky tak mal vypísané koľko míľ je odtiaľ tam a podobne. Takisto mal vypočítané koľko míľ je z Berlína do Trstenej. Vyzýval môjho otca, aby išiel pozrieť jeho syna, ktorý bol narukovaný vo vtedajšom západnom Berlíne. Otec odpovedal, že tam ho nepustia. Tak sa stal môj otec zlým, ktorý nemá ani cit, a ani vzťah k rodine. V každom liste poslal 1 dolár na „listové trovy“. Listy boli cenzurované zboku boli prelepené lepiacou páskou, a tak nám mama vždy za ten dolár v žilinskom Tuzexe kúpila cukríky. Jeho listy popretkávané šťavnatými výrazmi, ktoré ani na ten najbenevolentnejší papier nie sú vhodné, boli osviežením pre celú rodinu, aj keď musím povedať, že niektoré pasáže nám ako deťom taktne zamlčali.
Strýko Ignác Trstenský, babkin brat, aj s odstupom času ostal v mojich spomienkach ako svojrázna postava z rodinného albumu.
Daniela Wolfová, rod. Pafčugová