Orava, aj napriek pomerne nepriaznivým klimatickým podmienkam, už od nepamäti priťahovala ľudskú pozornosť. Okolité hory z nej vytvorili celok, ktorého prirodzené hranice, sčasti totožné so štátnymi, pretrvali stáročia bez väčších zmien. Už od praveku tu bola známa obchodná cesta, ktorá ju pretínala približne severojužným smerom. Bola to jedna z odbočiek takzvanej ”jantárovej cesty”, prostredníctvom ktorej sa realizoval medzinárodný obchod od Baltu až po Stredomorie.
Stopy stabilizovanej správy Oravy poznáme už z čias Keltov. V tom období, okolo prelomu letopočtu, tu stálo mocné hradisko vo Veľkom Bysterci, ktoré nepochybne ovládalo celý región. O vyspelosti prostredia svedčí aj to, že tunajší Kelti razili aj vlastné mince. Pre ich osobitosť sa nazývajú aj mincami veľkobystereckého typu. Po nepokojnom období sťahovania národov aj územie Oravy postupne obsadili Slovania.
Niekedy v období 8.-9. storočia, s najväčšou pravdepodobnosťou v období nitrianskeho kniežatstva, vzniká vo Vyšnom Kubíne v polohe Ostrá skala slovanské hradisko. Na hradisku boli pravdepodobne sústredené aj orgány regionálnej správy. Orava sa včlenila do uhorského ranofeudálneho štátu až niekedy v období 11. storočia. Vzhľadom na to, že hradisko vo Vyšnom Kubíne pretrvalo až do 12. storočia predpokladáme, že v istej forme aj v počiatkoch uhorského štátu pretrvalo ako správne sídlo, nakoľko hrad Orava ešte neexistoval.
Do 14. storočia Orava nejestvovala ako samostatný administratívny celok a bola len súčasťou Zvolenského komitátu (comitatus de Zolio), tak ako Liptov a Turiec. Názvy týchto menších podriadených útvarov, ktoré spravovali zvyčajne ľudia zo županovho okolia, ktorých sám menoval, neboli úplne ustálené.
V dobových latinských prameňoch sa stretávame s názvami ako – ”comitatus”, ”districtus”, ale aj ”provincia”. Základom Zvolenského komitátu bolo kráľovské domínium s centrom na Zvolenskom hrade (dnešný Pustý hrad nad Zvolenom). V tomto období tu ako župani vládli postupne viacerí predkovia rodu Ballassa. Jeden z potomkov zvolenského župana Detricha I. (doložený v rokoch 1205-1232) získal do svojho vlastníctva v bližšie neznámom čase od kráľa Oravský hrad. Belo IV. si však v roku 1267 na základe jednej z formuliek darovacej listiny hrad vyžiadal naspäť a vymenil mu ho za iné majetky v Trenčianskej stolici. Kráľ si totiž uvedomil chyby svojho otca, Ondreja II., a snažil sa aspoň niektoré významné a exponované majetky, hlavne pohraničné hrady dôležité pre obranu krajiny, získať opäť do svojich rúk. Šľachta získala rozsiahle majetky na základe Ondrejovej buly z roku 1222. Bula šľachte ”rozviazala” ruky a tá sa vyhýbala plneniu svojich povinností pri ochrane štátu, ale aj voči samotnému panovníkovi. Po tatárskom vpáde v roku 1241 Belo IV. urobil všetko pre efektívne zabezpečenie hraníc kráľovstva.
Na Orave si zabezpečil centrá, ktoré mu zaisťovali hlavné funkcie tohto hraničného regiónu. štátnu (verejnú) moc sústredil na Oravskom hrade, kolonizačnú činnosť nasmeroval do okolia Veličnej. Centrom tranzitného obchodu a z neho prameniacich colných poplatkov, ktoré boli zdrojom štátnych príjmov, sa stal Tvrdošín. Obdobie 13. storočia je aj počiatkom samotnej šľachty na Orave.
Ako príklad uvádzame istého poddaného Hocymera, ktorý v roku 1272 žiadal kráľa Ladislava IV. (1272-1290) o pridelenie zeme v Revišnianskej doline ako náhradu za syna, ktorý padol vo vojne za svojho panovníka. Zvolenský komitát, spolu s oslabovaním centrálnej kráľovskej moci za slabej vlády posledných Arpádovcov, od konca 13. storočia postupne zanikal.
Začiatkom 14. storočia nakrátko Oravu zabral Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr, v rokoch 1314-1328, oravské hradné panstvo patrilo zvolenskému a liptovskému županovi magistrovi Dončovi, stúpencovi kráľa Karola Róberta z Anjou. Magister Donč (*?, +1330) bol vzdelaným rytierom pôsobiacim v diplomatických službách kráľa ako vyslanec na pápežskom dvore v Avignone. Okolo rokov 1320-1330 poznáme už údaje o samostatnom fungovaní Liptova i Turca, ako šľachtických stolíc s vybudovanou samosprávou.
Po definitívnom rozpade zvolenského komitátu kráľ Ľudovít z Anjou vyňal Oravu spod právomoci zvolenského župana a zveril ju do správy komornému grófovi z Kremnice. V druhej polovici 14. storočia sa definitívne vytvorili aj orgány stoličnej samosprávy oravskej šľachty. Prvú listinu vydanú oravskou stolicou (dvomi slúžnymi) poznáme z roku 1382. V rokoch 1392-1401 bola Orava v správe Ladislava Piasta z Opole (Piazt de Opolyi). Ladislav Piast podporoval kolonizáciu Oravy a na jej východe umiestnil viacero skupín sliezskych Nemcov.
Jeho nástupca Stibor zo Stiboríc (1420-1434) v tomto trende naďalej pokračoval. Mikuláš Balický (Baliczky), turčiansky župan, spravoval Oravu v búrlivých rokoch 1434-1451. Spočiatku bol nepriateľom Jána Jiskru z Brandýsa, neskôr sa však pridal na jeho stranu. V tom čase Orava trpela nájazdmi bratríkov, ktoré vyvrcholili obsadením Oravského hradu v roku 1440. Po obsadení hradu sa stal
Mikuláš Balický kapitánom Jiskrových vojsk. Ani nasledujúce roky neboli veľmi pokojné. Kráľ Matej Korvín pochádzajúci z rodu Huňady (Hunyady) viac krát Oravu stratil pre vierolomnosť Mikuláša Komorovského (Komorowsky). Kráľ získal definitívne Oravu späť až po finančnom vyrovnaní s ním, keď mu ako náhradu za vydaný hrad vyplatil sumu 8.000 uhorských zlatých. Mikuláš Kostka, zástupca Jána Zápoľského (de Zapolya) mladšieho, mocensky ovládal územie Oravy v období rokov 1524-1532.
Panovník Ferdinand I. Habsburský daroval v roku 1527 celé oravské hradné panstvo ako dedičný majetok za verné služby Alexejovi Turzovi (Thurzo) z Betlanoviec. Alexej Turzo však nesplnil politické očakávania cisára Ferdinanda I. a pridal sa na stranu Kostku. Rod Turzo potom zostal hegemónom na Orave celé nasledujúce storočie. Postupný prechod Turzovcov na protestantizmus bol daný, okrem iného, štúdiom viacerých príslušníkov rodu na univerzitách v Nemecku, ale tiež medzinárodnými kontaktmi a spoluprácou v obchode s meďou s augsburským bankárskym, veľkoobchodníckym a ťažiarskym rodom Fugerovcov (Fugger).
Nitriansky biskup František Turzo sa roku 1556 rozhodol oženiť sa. Dokonca o to požiadal samotného pápeža. Takmer ako päťdesiatročný si zobral za manželku dcéru samotného Mikuláša Kostku, Barboru. Získanie oravského hradného panstva je brilantnou ukážkou ”svadobnej” diplomacie vysokej uhorskej aristokracie.
František Turzo takto získal majetok legálne darovaný kráľom pôvodne jeho príbuznému, ktorý si však uzurpoval jeho nastávajúci svokor, bez boja a zbytočných obetí. Po svadbe kúpil aj Lietavský hrad. Františkovo rodinné šťastie však netrvalo dlho. Barbora bola často chorá a v roku 1562 zomrela. Krátko nato sa František oženil so štrnásťročnou dcérou kapitána a chrabrého protitureckého obrancu hradu Sziget Mikuláša Zrínskeho (Zrínyi), Katarínou. František zomrel na Lietavskom hrade v roku 1574. Jeho syn Juraj bol horlivým šíriteľom evanjelického náboženstva a zakladateľom viacerých evanjelických chrámov na Orave.
Nikdy počas stavovských povstaní sa však nepriklonil na stranu vzbúrených uhorských stavov a nešiel proti panovníkovi Rudolfovi II. alebo jeho nástupcovi – arcivojvodovi Matejovi Habsburskému (von Habsburg), neskoršiemu cisárovi Matejovi II. Juraj Turzo bol tak veľmi naklonený evanjelickej cirkvi, že na vlastné náklady posielal nadaných študentov a kňazov na univerzitu do nemeckého Wittembergu. Heslom rodu Turzo v otázke viery bolo známe ”cuius regio, eius religio”, a tak sa stalo, že Orava bola ešte sto rokov po vymretí rodu prevažne evanjelická.
Po vymretí rodu (v roku 1621) Oravu spravovali príslušníci rôznych rodov. Podľa testamentu palatína Juraja Turza ostalo oravské panstvo v spoločnom spravovaní komposesorátu jeho siedmich dcér a ich potomstva. Oravský komposesorát spravovali zvolení direktori, ktorí boli zároveň z titulu svojej funkcie aj županmi Oravskej stolice. Po roku 1713 sa tento stav zmenil a titul župana už nebol viazaný na direktórium Oravského panstva.
Oravská stolica sa skladala pôvodne len z dvoch slúžnovských okresov. Bol to tzv. Horný a Dolný okres (Processus superior et inferior). V roku 1777 sa stolica nanovo rozdelila na štyri slúžnovské okresy: Dolnokubínsky (Processus Kubiniensis), Oravskopodzámsky (Processus Arcensis), Trstenský (Processus Trsztenenszis) a Námestovský (Processus Namesztoviensis). Dôvodom bol nepochybne veľký nárast administratívnej agendy a ťažkosti spojené s výkonom samosprávnych funkcií stolice v období výraznej byrokratizácie verejného života. Cisár Jozef II. spojil v rámci svojej reorganizácie v roku 1786 Oravskú a Liptovskú stolicu do jedného celku. Ako mnohé iné cisárove reformy i táto sa po jeho smrti pre odpor šľachty skončila neúspechom.
V roku 1790 sa samostatnosť Oravskej stolice znovu obnovila a existovala samostatne až do roku 1850. Oravsko-turčianska župa nadviazala na pôvodnú koncepciu územnosprávneho rozdelenia z obdobia vlády Jozefa II. Centrom župy sa stal Turčiansky Svätý Martin. Tento stav pretrvával až do zániku Bachovho absolutizmu v roku 1860. Z etnického hľadiska bola Orava vždy väčšinovo osídlená slovenským etnikom. Ďalšie početnejšie skupiny obyvateľstva tvorili Nemci a Poliaci.
* * *
Doluuvedený dokument napísal profesor na Gymnáziu v Trstenej Andrej Haťapka okolo roku 1970 pod pseudonymom Ondrej Lehotský. Lehotský asi preto, lebo pochádzal z Lehoty. V dokumente, ktorý sme prepísali, chýbala strana č. 2 a č. 30. Veríme, že aj tieto dve strany textu postupne objavíme. Práca obsahuje veľa údajov, avšak nevieme z akých prameňov autor čerpal, čo je na škodu veci. Nachádzame v ňom na niekoľkých miestach informácie o šoltýskom rode Trstenských z Trstenej, na ktoré upozoňujeme.
Prvá informácia je asi z obdobia roku 1620 a neskôr, ale nám sa ju nepodarilo potvrdiť v Krakove:
„Takto z matrík krakovskej jezuitskej univerzity možno sa dozvedieť, že i synovia trstenského vojta, či richtára Martina, Andreas a Martinus boli študiózmi na tejto univerzite.“
Druhá informácia je z obdobia vypálenie Trstenej litovským vojskom v roku 1683:
„Takže, ako to povesť hovorí, že v týchto psotných časoch, ešte i ten kedysi tak bohatý trstenský šoltýs-richtár Ďuro Trstenský, vraj drevenou lopatkou vyškrabával z dreveného korýtka neslanú nemastnú kuľašu…“
Tretia informácia je asi po roku 1586:
„V Kláštore pod Znievom, účinkovali už i prví slovenskí učbári jezuiti, misionarujúci nielen po celom Turci, ale i po Liptove po Orave i po Trenčiansku. Túto školu navštevovali, podľa svojčasých školských záznamov, až do roku jej presťahovania sa do Šale, i synovia bohatších šoltýskych i obchodníckych rodín i z Hornej Oravy, ako vraj i synovia vojta-šoltýsa mestečka pod Brehom, Trstenej, z rodiny Trstenských.“
Andrej Haťapka – Ondrej Lehotský
Na okraj osláv 600 ročnice hornooravského mestečka Trstenej a 100 ročnice jeho gymnázia