Ako mladý, v tom čase 24-ročný muž, som sa zaujímal o svet, v ktorom žijem. O konaní sviečkovej manifestácie som sa dozvedel od mojich priateľov, aj zo zahraničných rozhlasových staníc. Začalo sa vo mne rodiť rozhodnutie zúčastniť sa aktívne tejto akcie. V tom čase som bol už ženatý, prežíval som aj strach, že tam môže prísť k streľbe na účastníkov. Tohto som sa viac bál ako zatknutia. Ale presvedčenie, že len účasťou na takejto manifestácii sa môžu zmeniť veci, vo mne zvíťazilo.
Do Bratislavy som s priateľmi pricestoval rýchlikom 25. marca 1988 už okolo 14. hod., aby sme sa bezproblémovo dostali na Hviezdoslavovo námestie, lebo sme očakávali, že úrady uzavrú ulice, čo sa aj stalo. Na námestie sme sa však dostali včas. Držal som sa bok po boku s mojím kamarátom Jarom Buchtom. Pred 17. hod začali prichádzať na námestie kropiace autá, ktoré stále dookola jazdili po obvode námestia. Okolo nás začali jazdiť aj autá Verejnej bezpečnosti (VB) a asi z dvoch z nich svietili na nás silnými reflektormi a zároveň nás natáčali videokamerami. Napriek dažďu ľudí na námestí pribúdalo.
Keď sa priblížila 18. hod, všetci sme sa presunuli do stredu námestia, zapálili si sviečky, ktoré sme si priniesli so sebou a začali sa modliť Otče náš, Zdravas Mária a potom Ruženec. Asi po15-20 minútach prišlo na námestie 30-40 áut VB tzv, „žiguľáky“. Začali nás so všetkých strán stláčať. Pocítil som asi 2-3 krát také silné stlačenie, že som nemohol dýchať. Všetky autá zapli sirény. Ich rev prenikal až do duše. Prežíval som svoju „apokalypsu“. Uvedomil som si, že odtiaľto už niet návratu a vravel som si, že nech sa stane, čo má stať. Dodnes je to pre mňa silný zážitok. Po niekoľkých minútach sa autám VB podarilo pretlačiť cez nás a rozdeliť nás na niekoľko častí. Nahlas sme sa navzájom upozorňovali, aby sme sa nenechali vyprovokovať agentmi ŠtB, ktorí boli medzi nami v dave. Keď sme už boli rozdelení na viac častí, tak z bokov námestia začali na nás vodnými delami liať prúdy vody. Behal som a uhýbal, aby ma nezasiahli a nezvalili na zem. Rovnako som si dával pozor, aby ma nechytili „eštébáci.“ lebo videl som, ako chytali ľudí a brali do áut tzv. „Antonov“.
Pozrel som na hodinky. Bolo 18:30 hod., čo znamenalo, že vypršala určená polhodinka, ktorú sme tam mali vydržať. Obozretne sme sa vytratili z námestia a išli na Hlavnú železničnú stanicu na vlak. V lete toho istého roka som sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu /HOS/. Dostával som a čítal samizdatovú literatúru. V auguste 1989 ma doma navštívili traja príslušníci ŠtB. Mali ma v záznamoch, že som členom tohto ilegálneho hnutia. Pýtali sa ma na HOS, aké mám kontakty s Čarnogurským a ďalšími členmi tohto hnutia. V tom čase bežala disidentská podpisová akcia s názvom „Niekoľko viet“, ktorú som podpísal. Pýtali sa ma, čo o tom viem, pýtali sa ma na môj názor na politický systém.
Snažil som sa čo najmenej resp. uhýbavo odpovedať, nuž potom sa ma opýtali kedy najbližšie budem doma a zdôraznili mi, že ma opäť navštívia. Ale viac neprišli, bolo už 3 mesiace pred 17. Novembrom.
Päť členov potom zatkli. Išlo o J. Čarnogurského, M. Kusého, A. Seleckého, L. Maňáka a H. Ponickú. Dnes po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že som rád, že moje rozhodnutie zúčastniť sa sviečkovej manifestácie bolo správne.