Narodila som sa 19. novembra 1943 v deň, keď má v kalendári meno Alžbeta. Tak ma 28. novembra 1943 pokrstili a dali mi za celoživotnú patrónku sv. Alžbetu. Prišla som do rodiny ako tretia. Ale tá druhá, Margitka, zomrela krátko po narodení. Za mnou sa naša rodina rozrástla ešte o ďalších sedem mojich súrodencov. Je nás sedem sestier a dvaja bratia. Naši rodičia Štefan je už nebohý a Paulína 84 ročná, nás vychovávali v láske, viere a starali sa o nás po každej stránke. Keď bolo treba, a sme si to zaslúžili, dostali sme aj výprask.
Do školy som začala chodiť v roku 1950. Spočiatku to bolo milé a priateľské prostredie. Bolestivo som vnímala násilný presun pátrov Františkánov a likvidáciu kláštora. Smútok som videla na všetkých s ktorými som prišla do styku. Tiež potom odchod rehoľných sestier z nemocnice. Pomery sa menila aj v škole. Odstránili sa kríže. Zákaz modlitieb pred a po vyučovaní. A hlavne zmenu, ktorú sme cítili najmä od jednej mladej pani učiteľky. Predtým milá, veselá, potom náhle zlostná, často až zúrila na nás druháčikov, tretiačikov. Nechýbala ani bitka. Život však plynul ďalej. V roku 1958 som záverečnými skúškami (tzv. malou maturitou), po nás už neboli, skončila základnú školu a pokračovala som na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej (dnes gymnázium) a v roku 1961 som zmaturovala. Okresná hygienická stanica v Trstenej bola mojím pracoviskom. Popri zamestnaní som absolvovala nadstavbové štúdium na strednej zdravotnej škole v Ružomberku, ukončené maturitou.
V roku 1969 sme sa mladí ľudia z Trstenej (bolo nás okolo 1 200) skoro celý rok pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ktorá u nás nebola 25 rokov. Duch svätý postupne začal pôsobiť a som roku 1970 prihlásila u sestričiek, ktoré opäť u nás pracovali v nemocnici. Po postuláte a noviciáte, ktorý som mala v Charitnom dome v Dolnom Smokovci, som v roku 1972 som zložila prvé sväté sľuby v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. O rok na to však už bežiaca normalizácia chcela odstrániť a zničiť všetko sľubne sa rozvíjajúce, hlavne náboženský život. Prinútili nás ísť pracovať v civile a nechýbali ani snahy a tlaky na nás, aby sme podpísali, že sme vystúpili z rehole.
Dostala som sa pracovať v sociálnom ústave pre mentálne postihnutých dospelých mužov. Prežila som tam s nimi skoro 17 rokov. Bol to pre mňa čas a prostredie bohaté na mimoriadne milosti a dary.
V roku 1990, keď riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) v Štiavničke požiadal o prácu rehoľných sestier našu kongregáciu, bola som preložená z východu do Štiavničky. Bola to tiež náročná a krásna práca s chorými. V roku 1996 som išla k našim starým sestrám do Užhorodu. Po perestrojke sa tam aj tam pomery zmenili a mohli sme žiť v komunite. Po troch rokoch som bola preložená do charitatívneho domu vo Vrícku, kde sú naše staršie sestry. O ďalšie tri roky idem už ako dôchodkyňa do Kežmarku, kde naše mladšie sestry pôsobia ako katechétky a učiteľky. Od roku 2001 som zase charitatívnom dome vo Vrícku.
V roku 2008 napísala Sr. Aniceta Alžbeta Trstenská