Náš otec Martin Trstenský Kavoň sa narodil dňa 28. augusta 1925 v Trstenej ako najmladšie dieťa rodičom Martinovi (nar. 11. novembra 1874) a Žofii rod. Štefanidesová (nar. 1882). Spolu mali šesť detí, ktoré sa volali: Johana, Mária, Rozália, Viktória, Jozef a Martin.
V Piešťanoch žije Martinova sestra Rozália, ktorá v roku 2009 dovŕšila krásny vek 102 rokov.
Otcov rodný dom bola drevenica postavená pri riečke Oravici v Trstenej medzi domami Pánikovcov a Medveckých. Počas druhej svetovej vojny ľahla táto drevenica popolom. Potom rodina musela bývať v podnájme.
Náš starý otec tiež Martin (nar. 1874) bol šuster – opravoval topánky. Bolo u nich vždy veselo, chlapi sa schádzali okolo otca a bafkali z fajok močku (tabak).
Starý otec Martin (nar. 1874) bol na zárobkoch v Amerike – Pittsburku dva krát. Prvý raz v roku 1899 na tri roky a druhý raz odišiel v roku 1903 a pracoval tam dva roky. Cestoval šifom (loďou) a spomínal strašné búrky a vábenie sirén.
Zomrel ako 71-ročný v roku 1945.
Náš otec Martin (nar. 1925) mal detstvo chudobné, ale veselé. Nikdy si nesťažuje, drží sa porekadla: „Čo Ti ako tvrdé, len sa hrdé.“
Spomína, že nemali žiadne dobroty, len čo sa urodilo na oravskej zemi – zemiaky, kapustu a obilie. Ale u miestneho obchodníka sa dal za vajce vymeniť cukrík alebo pelendrek. Keď boli ako chlapci väčší a pásli kravy, balili si zemiakovú vňať a fajčili ju. V škole ich učili českí učitelia poslaní za trest na Slovensko, takže ten vzťah nebol moc priateľský. Keďže podľa dneška hľadiska bol hyperaktívny, tak často sedel v poslednej lavici. Učitelia ich bili sukovou palicou a trstenicou. Z tejto doby spomína na “Tatíčka Masaryka na bielom koni bez ochranky” a na pár žandárov (policajtov) ako si dokázali udržať poriadok.
Ako 14-ročný odišiel do Sudet do mesta Wekelsdorf (Broumov), kde pracoval s mladými ľuďmi z Ruska, Francúzska, Poľska, Maďarska na veľkom gazdovstve. Dostal do opatery dva ťažné kone a na nich vozil v zime drevo na stanicu vzdialenú 30 kilometrov. V lete vozil poľnohospodárske plodiny a pracoval na poli. Mali ho radi. Večer vždy mal pod obrusom na mieste kde sedel na prilepšenie buď čokoládu, cigarety… Tu sa naučil podľa príslovia “Svet je škola ”nemeckého poriadku – ordnungu“, ktorý ho sprevádza celý život. Dnes vie o každom klinci, kde ho má uložený. Za svoj pobyt sa naučil konverzovať nemecky, a niečo málo z ostatných jazykov svojich spolupracovníkov.
Najhoršie spomienky má na to, ako videl vysťahovať Sudetských Nemcov, ktorí si niesli len päť kilový batôžtek.
Do Trstenej sa vrátil po vojne v roku 1945 pešo.
Po vojne postavila štátna obnova domy v Trstenej na Veľkom rade dnešnej Hattalovej ulici a na č. 46 začala bývať vdova Žofia Trstenská s deťmi. Dom mal dve miestnosti do ulice a dve do dvora spojené pitvorom (chodbou). Polovica domu sa musela prenajímať, lebo bolo málo bytov. Keďže bol dom majetkom matky, musel náš otec Martin vyplatiť svojich súrodencov.
V 60tom roku bol otec tri razy v bani v Ostrave dolovať uhlie. Pri jednej brigáde bol tri dni zavalený pod zemou. Jeho matka Žofia bývala s jeho rodinou v tomto dome. Starali sa o ňu do augusta 1968, až do jej skonu.
V máji 1951 sa otec oženil s Martou rodenou Parížovou. Splodili spolu šesť detí: Valéria (nar. 1952), Monika (nar. 1955), Alena (nar. 1956), Martin (nar. 1958), Mikuláš (nar. 1961) a Anton (nar. 1963).
Najťažšie obdobie spoločného života boli 50-te roky. Otec pracoval v Trepárni v Nižnej striedavo v Trstenej. So svojou manželkou vlastnili 8 ha pôdy. Podľa súdruhov kto mal nad 2 ha pôdy bol kulak. Museli odovzdávať dávky z úrody a z chovu – kontingent. Zo zvierat (domácich prasiat) bola najkvalitnejšia koža z ich chrbta 60×80 cm – krupón. Mali určené koľko úrody majú odovzdať z 1 ha pôdy. Keď sa neurodilo veru museli kúpiť od tých, čo mali úrodu a odovzdať. Keď sa urodilo úrody niekedy viac, zase to nebolo dobré, lebo vyčerpávala pôdu.
Z Trepárne ho vyhodili, pretože nechcel podpísať vstup do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Pretože ako roľník by neuživil rodinu, dohodli sa s manželkou, že podpíšu vstup do JRD. A tak dali majetok do družstva. Zostal im záhumienok, čo bolo pol ha ornej pôdy a pol ha lúk. Tuto pôdu obhospodarovali vo voľnom čase.
Zamestnali ho na Oravskej priehrade ako člena závodnej stráže, čo mu vyhovovalo. Mal 12 hodinové služby – viac voľná na svoje poľnosti. Pracoval tam do roku 1976. Potom sa zamestnal v nemocnici v Trstenej ako kurič, kde pracoval do odchodu na dôchodok. Celkom 13 rokov. Za svoj život odpracoval 42 rokov a do dôchodku odišiel ako 64-ročný.
Okrem výchovy svojich detí pomáhal s výchovou detí svojej staršej sestre Viktórii. Bývali na Malom rade v Trstenej. Sestra Viktória pomerne mladá ovdovela a zostala sama s piatimi deťmi. Jej deti ho volajú ujček.
Naša mama Marta zomrela dňa 11. septembra 2002 po siedmich rokoch dialyzovania. Pri rodinných stretnutiach, keď ešte žila, sa zišlo 35 osôb – najbližších – detí a vnúčaťa. Obaja boli radi, keď bol plný dom.
V súčasnosti žije vo svojom dome sám. Je mobilný a má dobrú pamäť, veselú povahu, má rád ľudí a je „in“ – vie čo sa deje vo svete i v našom štáte. V auguste 2009 mu bolo 84rokov. Trápi, že špatne počuje.
K dnešnému dňu má 17 vnúčat a 6 pravnúčat. Celý život boli jeho koníčkom živé kone a spev. Sám sa naučil hrať na harmoniku.
Ešte pár prísloví, ktorými sa riadi celý život: „Keď môžem – pomôžem.“ „Nerob druhému čo nechceš aby robili tebe.“ „Čo máš zjesť dnes nechaj si na zajtra a čo máš urobiť zajtra urob dnes.“.
To je životopis najstaršieho Martina Trstenského – Kavoňa ako si ho pamätáme z rozprávania a z prežitých reálií. Dúfame, že sa ešte dlho budeme spoločne stretávať s ním ako doteraz.
Dňa 24. 11. 2009
Deti s rodinami